Po
návrate domov – práve keď Epoi ukladal vajíčka zo záhrady do obalu – vošla do
kuchyne Evetina matka Krva a víťazoslávne zahlásila: „Večer pozeráme druhý program! Dávajú tam záznam vystúpenia zázračného
lekára." Epoi hneď nereagoval.
Myšlienkami bol ešte na svahu, po ktorom kráčali v šere s Evet domov a pozerali
sa pritom, ako v diaľke čnel nad okolím brontosaurus Boboo. Bol to vlastne 115
metrov vysoký komín elektrárne (neskôr už len teplárne zásobujúcej parou dve
tretiny mestečka), ale keď sa mu večer rozžiarili červené oči (reflektory na
orientáciu lietadiel), nebolo krajšieho brontosaura široko -ďaleko.
„Počúvaš, čo ti hovorím?
Večer pozeráme druhý program!" „Dóbre, dóbre, koniec-koncov, je to tvoj
televízor, ty si šéf."
Peniaze
na televízor dali totiž Krvini rodičia. Odpoveď sa jej veľmi nepozdávala, ale
už len vedomie, že Epoi uznal jej právo určiť, ktorý program budú sledovať,
naplnilo ju uspokojením. Vo viditeľne lepšej nálade sa mu opäť začala
prihovárať:
„Už tretí deň ma bolí
hlava. Len čo ráno vstanem z postele – taká som unavená – hlavu mi ide roztrhnúť."
Hádam by ti ju len
pozliepali dáko dokopy; dve riadne veľké eskápásky by to vyriešili. Museli by
sa len poriadne stiahnuť..., zišlo na um Epoiovi, ale nahlas vyslovil len otázku myslenú
viac zo žartu než vážne:„Čo ak spálňou prechádza geopatoerotogénna
zóna?"
Krva
sa naňho pozrela pohľadom kalužových očí odpozorovaným od egyptskej sfingy a
vyparila sa. Slabý vánok oxidu siričitého po chvíli stíchol. Zase sa predvádza, povedal si v duchu, keď otváral okno, aby vyvetral
sírový smrad.
Onedlho
začul Evet, ako si nahlas písala s Krvou úlohu z matematiky. Ej, bisťu dade,
znova ma predbehla! pomyslel si s troškou ľútosti. Pretekali sa totiž s
Krvou v tom, kto bude asistovať častejšie najmladšej ratolesti pri domácich
úlohách.
Epoi
odložil kartón s vajíčkami do vstavanej skrine a vybral sa do obývačky prečítať
si noviny, ktoré ešte ráno boli čerstvé. Tak sa do nich zahĺbil, že si ani
nevšimol návrat staršej dcéry Elly od kamarátky. Len keď ju odrazu počul
rozprávať v detskej izbe.
Ella
bola už slečna. Vyše 170 cm vysoká, vyvinutá bruneta, s trocha kolísavou
chôdzou dnešných tínedžerov. Správny muž či chalan musel mať podľa nej vlasy
aspoň po plecia a hrať či spievať v metalovej, prípadne rockovej kapele.
Ostatní nemali šancu – boli jednoducho smiešni. Načo zavadzajú vo svete
dnešných mladých!?! Smiešna bola aj myšlienka, ktorá prišla Epoiovi na um –
nechať si narásť také dlhé vlasy, aby ho vlastná dcéra vzala na milosť...
Hodinová ručička sa zatiaľ nezadržateľne
blížila k zvisle umiestnenému symbolu nekonečna. To značilo, že televízna
seansa mala o chvíľu vypuknúť. Medzitým však vypuklo v detskej „metalové šialenstvo". Práve ono vyhnalo
odtiaľ Krvu. Preto zapla televízor a pohodlne sa usadila na gauči. Teraz jej už
nevadil ani zvuk motorovej píly spolu s bombardovaním – či čo sa to vlastne predieralo
cez zatvorené dvere. Odteraz už nikto a nič, len liečiteľ a jeho slová. Ktovie, či by mi ten „zázrak" vedel pomôcť proti astme, hútal v duchu
nepresvedčený Epoi.
×
× × × × ×
Cŕŕŕn... Epoi sa len pomaly prebúdzal k
životu. Buchol po budíku a nastal kľud. Cŕŕŕn... ozval sa znova, ale z opačného
kúta izby. To Žan, neuveriteľne hlúpa ropucha (či čo to bolo) z bohviektorého
kúta všestoru1, napodobňovala budík. Tento Krvin miláčik iné ani
nevedel, len napodobňovať (koniec koncov, taká istá schopnosť nechýba ani
mnohým poslancom či iným „tiežpolitikom"). Dočerta, uvedomil si Epoi vzápätí, veď je dnes utorok - MUSÍM VSTÁVAŤ do zamestnania. Ako si vyzliekal pyžamu, zišla mu na um večerná seansa
a začal sa skúmať. Žiadne zmeny k lepšiemu však na sebe nepozoroval. Liečiteľ
nezaúčinkoval. Možno neskôr, pomyslel si.
________________________________________
1)
všestor - viacrozmerné
časopriestorové kontínuum (niečo zložitejšie než jednoduchý trojrozmerný
priestor) všetko zahŕňajúci priestor
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára