9. 7. 2012

Steporis / Sen


 Slnko svietilo vysoko na oblohe a zem bola zelená, žltá, hnedá. Kde ako. Vzduch, horúci a suchý, chvel sa nad pôdou, nad domom, v maštali, v kuchyni, všade. Pred tou horúčavou sa nedalo uniknúť. Epoi sedel na zemi vedľa babky. Babka bola bosá a mala špinavé nohy. Kožu na chodidlách mala popukanú. Na všetkom, čo bolo na dvore, ležala hrubá vrstva prachu. Epoi sedel v tom žltom prachu vedľa babky a mlčal. Nemali si s babkou veľmi čo povedať. Epoi bol človek od prírody mlčanlivý a babka – tá zomrela ešte predvčerom. Videl, ako ju len odrazu podťalo – a už bola na zemi. Našťastie dvor bol priestranný, takže nikomu tam nezavadzala. Satame, strapatú ako vždy, aj trochu mrzelo, že ju musí obchádzať, ale rýchlo sa s tým zmierila. Pravdu povediac, Satame až tak často z domu nevychádzala, takže jej to mohlo byť vlastne jedno. Zato Epoi bol pri babke skoro stále. Pozoroval ju, ako sa tak začala postupne nafukovať. Keď ju ešte predvčerom pošteklil na ľavom chodidle, žmurkla na neho jedným okom. Dnes mu už ani na um neprišlo poštekliť ju. Zato rozmýšľal nad niečím iným: ako získa babku späť, keď mu ju nebodaj pochovajú do zeme?
 Zatiaľ čo takto uvažoval, zazrel k domu prichádzať troch mužov. Ten najvyšší mal na hlave klobúk – o dve čísla väčší. Ten druhý mal sklené oko a tretí zase umelý chrup, ktorý ceril na všetko okolo seba, aj bez zjavného dôvodu. Epoiovi sa zdalo čudné, že v takej horúčave má niekto na hlave nasadený klobúk..
 Všetci traja medzitým už prešli bránkou v plote a blížili sa k domu. Epoi sa rýchlo zodvihol a rozbehol sa, aby bol v kuchyni skôr než oni. Keď všetci traja vošli do kuchyne, najvyšší urobil niečo ako pokus zodvihnúť klobúk na pozdrav. Druhý si veľmi opatrne vybral z očnej jamky sklené oko a zostal v miernom predklone úctivo stáť, držiac ho v ľavej ruke – ako čašník. Posledný z trojice si vytiahol z úst umelý chrup, vyleštil ho vreckovkou a potom zahryzol tomu druhému do oka.
Satame si rozpačito utierala ruky do hrubej vlnenej ponožky, nazývanej u nich doma fusakľa, a rozťahovala ústa do úsmevu. Skôr než to stihla dokončiť, zmenili ju návštevníci na kolomaž, ktorá vytvorila na podlahe nevzhľadnú kôpku. Potom sa obrátili a vyšli na dvor.
 „ Tam je,  poďme",  povedal muž v klobúku a všetci traja sa pobrali k babke.
Epoi to všetko pozoroval opretý o vchodové dvere. Nad čímsi usilovne premýšľal. Bolo mu to vidieť na tvári. Muž so skleným okom chytil babku za ruky, ten s umelým chrupom za nohy a dali sa na pomalý, pokojný, pohrebný pochod. Muž v klobúku kráčal pred nimi, chvíľami vybral z vrecka nohavíc malú trúbku a zatrúbil. Ta-tá, ta-tá, tá...
 Epoi ešte stále premýšľal, opretý o dvere. Nešlo mu do hlavy, že za celú dobu, čo tu tí traja boli, pes ani len ňufák nevystrčil z búdy. Až keď aj zvuk trúbky zatíchol v diaľke, vyliezol konečne von. Ešte sa mu srsť na celom tele ježila od hrôzy. Epoi však nemal čas všímať si ďalej psa, pretože sa bál, že mu muži s babkou ujdú príliš ďaleko, a tak sa za nimi rozbehol. Nezvyčajný pohrebný sprievod sa zatiaľ  pomaly približoval k cintorínu. Starý cintorín nebol ohradený, len súvislé rady hrbolčekov prezrádzali, že sa tu kedysi pochovávalo. Na niektorých hroboch bolo ešte vidno polorozpadnuté drevené kríže. Ako sa Epoi približoval k cintorínu, cítil, že sa ovzdušie začína meniť. Spomalil beh a pozrel sa na oblohu. Na nebi sa hromadili ťažké olovené mraky. Bežalo sa mu teraz lepšie, pretože začal viať slabý vetrík. Pohrebný sprievod zrýchlil krok. Epoi už bol len tak na dvadsať metrov od sprievodu, ale neodvážil sa ísť bližšie. Udržiaval si stále rovnakú vzdialenosť.
 Muži s babkou už kráčali pomedzi hroby a dávali si pozor, aby nezakopli. Svetla rýchlo ubúdalo, od čierňavy na oblohe sa zotmelo. Epoi mal pocit, že je večer. Pozorne sa preplietal medzi hrobmi a snažil sa nájsť miesto, odkiaľ by videl dobre na celé pochovávanie. Obaja muži  položili svoje bremeno na zem a oddychovali. Sedeli na jednom z tých hrobov, o ktoré sa už nikto nestaral. Epoi sa usadil o dva hroby ďalej. Muž v klobúku stál v pozore a spieval: „Opretá o briezku plakala, nechcela obriezku tralala, syna svojho, syna svojho – hej syna svoojho!" potom vytiahol znova trúbku a dlho zatrúbil. Vietor, ktorý už medzitým zosilnel, odnášal hlasné tááá nevedno kam.
 Epoia znenazdajky zamrazilo. Ťažké, vodou napité mraky viseli v zmenenom ovzduší už celkom nad zemou. Na zem konečne dopadla prvá kvapka a zabalila sa do prachu. K nej potom pribúdali ďalšie a ďalšie guľôčky... Muži sa rýchlo dali do pochovávania. V stvrdnutej vysušenej ílovitej pôde sa im darilo vykopať jamu len s najväčším úsilím.
Keď už bola babka schovaná pred dažďom v zemi, vzpriamil sa muž s klobúkom na hlave a pozrel sa na chlapca, ktorý bol učupený na neďalekom hrobe. Epoi by už bol odišiel, ale bol zvedavý, čo sa ešte bude diať. Kvapky začali cupotať na zem čoraz hustejšie. Zdvihol sa silný vietor, začalo sa blýskať a hrmieť. S prudkým dažďom prišiel aj silnejší náraz vetra. Muž v klobúku sa v tej chvíli ešte stále pozeral na Epoia, keď tu mu odrazu vetrisko zobral klobúk a  s  ním aj – tvár. Na jej mieste zostala iba číra tma. A z tej tmy zavialo na chlapca nepreniknuteľné nič..
 Epoi sa len viac pritisol k hŕbe hliny, na ktorej predtým sedel a zhlboka vdychoval ťažkú vôňu zeme, zatiaľ čo zhora sa naňho liali nekonečné prúdy vody...   

Žiadne komentáre: