Steporis / Esper

Epoi syna neodsudzoval za to, že prestal chodiť na návštevu k otcovi do toho minibytu-skladiska (hoci ho taký stav zarmucoval, ale tak trochu Eta aj chápal a ospravedlňoval). Nič tam jeho potomkovi už nepripomínalo roky spoločne strávené v úplnej rodine. Zrejme aj preto sa najprv  snažil jeden čas pomáhať Epoiovi finančne – v čase, keď býval ešte v starom byte. Tie desiatky tisíc korún sa mu asi zdali zle investované, keď nakoniec aj tak nebolo inej cesty, ako presťahovať sa do prakticky len takej väčšej garsónky. Aspoň Epoi to tak vnímal a v duchu si tak aj svoje nové ubytovanie pomenoval. Veď tam ani nemal kuchyňu – len kuchynský kút, v ktorom popri dreze, kuchynskej linke a plynovom sporáku sa akurát tak dalo prejsť jednej osobe. V žiadnom prípade sa tam nedal umiestniť stôl a nedajbože jedávať pri ňom. Z plochy možnej normálnej kuchyne totiž geniálny projektant časť zobral a urobil tam lodžiu.

Nebolo to jednoduché ani pre Epoia. Trvalo mu, pokým si ako-tak zvykol v noci na zvuk motorov chladničky a mrazničky, ako aj na tmu či v lepšom prípade šero v izbe cez deň, pretože na plafóne mal štvorce hnedého polystyrénového obloženia imitujúceho drevo. Na čo si však nedokázal privyknúť,  bol neskutočný chlad v zime, a to aj napriek obom radiátorom, ktoré hriali vo dne v noci. Nebolo divu, že sa Epoi neusiloval pozývať k sebe návštevy. Nikdy nezabudne, ako sa opatrne obzerala okolo seba Enča, keď sedela uňho v jednom z kresiel. Prakticky jedinou návštevníčkou v pravom slova zmysle bola Esper, ktorú nakoniec pozval k sebe na návštevu v čase osláv dňa baníkov. Odhodlal sa k tomu, až keď mu párkrát vyčítala, že on nechce, aby prišla. Mal pocit, že po tej niekoľkodňovej návšteve pochopila aspoň sčasti jeho dôvody, pre ktoré sa nehrnul pozývať ju k sebe.

à propos, Esper. Zoznámili sa ako študenti, dokonca boli čiastoční spolužiaci – mávali spoločné niektoré prednášky z gramatiky španielčiny, ako aj z kultúry a literatúry Španielska a štátov Latinskej Ameriky. Ich bližšie zoznámenie bolo tiež zahalené závojom tajomstva. Epoi si za živý svet nevedel spomenúť na to, ako vlastne prišlo k tomu, že začali spolu chodiť. Dokonca ani Esper to nevedela, keď sa na tú tému  rozprávali po niekoľkých desaťročiach – a to je už čo povedať, pretože ona si inak pamätala všetko!

Epoi bol vtedy po uši zaľúbený a sám by nevedel vysvetliť, prečo sa vlastne po nejakom čase prestali stretávať. Asi ešte nebol celkom zrelý na takýto vzťah, Po určitom čase stretol Esper s nejakým mladíkom a bolo mu jasné, že týmto smerom je už cesta zarúbaná. Neskôr si aj on našiel niekoho, s kým trávieval čas.

Keď sa vybral raz, to už neštudoval, do hlavného mesta z Riťsvety, celkom náhodou sa stretol s Esperinou kamarátkou, ktorá však mala s ňou kontakt aj po ukončení štúdia. (Tá sa neskôr vydala za Gréka a odišli do Kanady.) Zažil pritom veľký trapas, keď pred ňou vyslovil  meno Esper a vyznelo to, ako keby ich od seba nerozoznal a nevedel, ako sa kamarátka volá. V každom prípade sa dozvedel, že Esper sa už vydala za toho chlapíka, s ktorým ju počas štúdií videl. Aj ho to škrelo, život však išiel ďalej a keďže sa nestretávali, pretože Esper bývala v úplne inom, vzdialenom meste, tak na to nemusel stále myslieť. Po čase sa aj Epoi dostal do manželstva  s osobou, o ktorej si myslel, že si ju bude môcť ctiť a vážiť a ktorej bude môcť dôverovať po celý život. Aký naivný a dôverčivý dokáže byť niekedy človek!

× × × × × ×  

Nepriaznivá situácia však prinútila Epoia začať konať.

Živnosť išla od desiatich k piatim a hrozilo, že celkom zbankrotuje a príde nakoniec aj o garsónku. Požiadal teda o predčasný starobný dôchodok... Nepáčilo sa mu to, ani zďaleka sa necítil byť starý, ale nevidel iné dôstojné východisko zo situácie. Na to, aby mohol požiadať o predčasný dôchodok, musel byť najprv bez príjmu a zaregistrovaný na úrade práce. Položil teda živnosť, presťahoval väčšinu vecí z tržnice do už aj tak preplnenej garsónky  a zostal bez príjmu, a teda aj bez peňazí. V takejto situácii sa mu zišli vedomosti a skúsenosti vyžiť skoro z ničoho. Ešte skôr, než sa definitívne rozhodol požiadať o dôchodok, potreboval vedieť, či mu ho vôbec priznajú, keďže tam boli určené podmienky, že vypočítaná suma musela predstavovať určitý násobok minimálneho príjmu. Inak by mu penziu nepriznali.

Zhodou okolností, ak to vôbec bola náhoda – pretože Epoi podozrieval Veľkého Hýbateľa, že v tom má prsty – sa mu v tom roku v lete ozval znenazdajky telefón a v ňom hlas roky nepočutej Esper. Po úvodných vysvetleniach, ako sa dopracovala k Epoiovmu číslu mobilu a ako jej Ylan, Epoiov brat, spočiatku nechcel to číslo dať, prišlo na výmenu informácií, ako sa obaja majú. Epoi podľa pravdy vylíčil svoje núdzové postavenie a predstavu, ako to riešiť. Vyslovil však pochybnosti, či mu vôbec vystačí možná suma na uznanie dôchodku. Esper zase po niekoľkých vetách priznala, že zostala sama. Jej manžel ju opustil, a to navždy. Bol vážne chorý na srdce a nebolo mu pomoci. Zároveň mu navrhla, aby pricestoval za ňou, ona vraj má u nich v sociálnej poisťovni známu, ktorá ich prijme bez čakania a ochotne Epoiovi vyráta, či by mal nárok na predčasné dávky.

Epoi však odmietal pricestovať. „Prečo, hádam mi len nechceš povedať, že nemáš ani dvesto korún na cestovné? Veď ja ti ho potom preplatím. Alebo sa nechceš so mnou ani len stretnúť?“ S ťažkým srdcom jej nakoniec prezradil, že skutočne nemá ani len tých dvesto korún... Dohodli sa teda tak, že Esper mu tú sumu pošle poštovou poukážkou a vec bude vyriešená. Ale Veľký Hýbateľ si dovolil zašpásovať aj v tejto chvíli a Epoiovi ktosi na pošte ukradol občiansky preukaz dva dni predtým, ako dostal od kamarátky poukážku na sľúbené peniaze. Bolo mu jasné, že Esper mu neuverí, ak jej oznámi, že si nemôže peniaze vybrať pre stratu občianskeho a že to bude považovať len za výhovorku, aby nemusel za ňou prísť. Keď však vyrozprával svoj minipríbeh Paľomírovi, ten mu tú sumu požičal.

Prišiel deň D a Epoi sa nevedomky až vznášal od radosti a očakávania zo strenutia so svojou prvou láskou. Niežeby sa v priebehu uplynulých rokov zopárkrát nestretli, ale teraz to bolo iné. Obaja boli voľní...

Počas jazdy autobusom si predstavoval, ako celé stretnutie prebehne, či sa vôbec navzájom spoznajú a či vôbec príde. Čo ak jej v poslednej chvíli do toho niečo príde, alebo sa jej, nedajbože, niečo zlé prihodí...

Konečne Epoi vystúpil na autobusovom nádraží a poobzeral sa v tom chaotickom hemžení, či náhodou niekde neuvidí Esper. Mal výhodu, so svojimi takmer dvoma metrami výšky mal výhľad ponad hlavy všetkých tých cestujúcich. Nikde ju však nevidel. Nakoniec teda použil mobil, aby sa mohli stretnúť. Esper tam už bola tiež, ale v inej časti toho ľudského mraveniska. Dohovorili sa, že on sa nikam nebude presúvať, aby ho mohla nájsť.

Po chvíli čakania zaregistroval pohyb ženy vyššej postavy. Blížila sa k nemu a Epoi už mal takmer istotu, že je to ona. Veľa sa toho zmenilo za roky, čo sa nevideli. Epoiovi obeleli vlasy, ktoré mal kedysi skoro čierne a pribral. Čo mu však zostalo z mladých čias, boli okuliare a výška. A možno nejaké črty tváre. To v tej chvíli nevedel ešte s istotou povedať. Veď uvidí podľa jej reakcie, či ho vôbec spozná.

Spoznala. Odrazu len bola pri ňom. Epoi sa pozeral do zmenenej tváre – čas predsa len zanechal na pleti stopy – a jediné čo spoľahlivo spoznal hneď, boli výrazné líca a modré oči. Sivé vlasy mala zafarbené, takže vyzerala mladšie než on, hoci boli rovesníci.

Celý ten deň bol vlastne takým zoznamovacím kolom. Ako keď dvaja súperi v ringu sa oboznamujú v prvom kole so súperom. Ibaže tu nešlo o súperov. Esper prišla ako elegantná dáma, ktorá mala navyše výhodu domáceho prostredia a Epoi v skromnom oblečení (šťastie, že boli prázdniny, a teda nepotreboval bohviečo na seba) bol nútený ju nasledovať, kam sa len pohla, pretože ani domov by sa nebol mal ako dostať... Zistil, že Esper vlastní automobil a dokáže šoférovať. To bolo preňho niečo nové. Takú suverénnu ju predtým nepoznal, hoci aj keď boli kedysi spolu na rande, nebola ochotná nechať si čokoľvek od neho zaplatiť – všetko na polovicu! Snáď len kvety by mu nebola chcela z polovice zaplatiť. Taká možnosť mu však zamladi neprišla na um a teraz na to nemal financie.

Vďaka autu stihli vybaviť návštevu poisťovne ešte dopoludnia, pretože na dvanástu mala už Esper naplánovaný iný program - obed v čínskej reštaurácii. V živote predtým nebol v takej reštaurácii. Epoi by si nebol mohol dovoliť obed ani len v nejakom bufete a nie v takom nóbl podniku. Mal so sebou v taške, pre každý prípad, zabalený chlieb s masťou a fľašu sódy...   

Polievku nedokázal Epoi pripodobniť k ničomu, čo dovtedy jedol. Mal pocit, že je to nejaký vývar a do toho bol najemnúčko nakrájaný surový pór. Druhý chod boli kúsky kuracieho mäsa dusené na hubách  a k tomu (akože ináč) ryža. To mu chutilo viacej než tá nesporne zdravá polievka. Po obede si zašli na hlavné námestie a dali si tam čiernu kávu pod slnečníkom, na čerstvom vzduchu.

Boli presne v tých miestach, o ktorých napísal ešte v študentských časoch Epoiovi na fakultu list jeden Esperin krajan a tiež bývalý študent filozofickej fakulty v hlavnom meste, Jam Bor. List bol napísaný napochytro, obyčajnou ceruzkou a z jeho obsahu vyplynulo, že sa s Epoiom lúči, predtým ako skončí svoj život. Mimo iného v ňom spomínal práve tie priestory, kde sa s Esper nachádzali. Vyzýval  Epoia, aby navštívil tieto priestory a spomenul si pri tej príležitosti aj naňho. Tak teda Epoi spomínal. Jamov pamätný výrok bol tento: Vlastník si svoje veci vlastní a má ich rád... Vyslovil ho raz, mierne spoločensky unavený, v prítomnosti Epoia a ďalšieho Esperinho krajana, Ylana Stoolrightera (ten sa neskôr stal prodekanom na fakulte v krajskom meste). Títo dvaja chalani boli skoro ako dvojičky. Nie výzorom, ale zmyslom pre humor.

Ktovie, či Jam Bor vtedy skutočne zomrel, alebo je ešte nažive. – uvažoval Epoi.

„Čo si sa tak zamyslel? Nepôjdeme už? Rada by som ti ukázala ešte aspoň kúsok mesta, pokým pôjdeš domov. A pôjdeme aj ku mne do bytu. Veď si ho ešte nevidel.“  Poslúchol Esper a pobrali sa k autu. Nakoniec sa dostali do jej bytu. Epoi len oči otváral, ako čistučko všade má. Nikde ani smietka. Nemal však čas obdivovať byt. „Kde je, prosím ťa, WC, súrne by som ho potreboval navštíviť...“  A veruže v poslednej sekunde stihol si sadnúť na trón! Zaznelo čosi ako miniatúra Iguaçú...! Našťastie, Esper mala pochopenie pre jeho ťažkosti a vedela to aj zdôvodniť. „To sa nemôžeš čudovať, po takej strave, akú si mal v posledných týždňoch, ti normálne omastené jedlo muselo vyvolať takúto vzburu.“

Steporis / Spomienky, spomienky..

Fakulta bola umiestnená v komplexe niekoľkých starých budov, ktoré však boli vnútorne prepojené. Bol tam labyrint chodieb a chodbičiek, viacero schodíšť, tým všetkým Epoi, ako čerstvý prvák, rád blúdieval a dole na prízemí bol bufet. Keď tam Epoi prvýkrát vošiel, bol prekvapený, že za pultom, oproti vchodu, bolo okienko, cez ktoré si akísi muži tiež kupovali potraviny a najmä pitivo, ako občas nazýval nápoje. Neskôr sa dozvedel, že sú to členovia symfonického orchestra.

Ulica, na ktorej sa fakulta nachádzala bola zaujímavá tým, že budovy boli len na jednej strane. Tú druhú tvoril betónový múrik a za ním tiekla rieka Unaj. Epoi si rád prichádzal sadnúť k rieke, aby len tak pozoroval  okolie. Bol to preňho najlepší relax. Občas mal moznosť vidieť rybára, ako pomocou štvorcovej siete spúšťanej na lanku do vody, skúša šťastie. Veľakrát zavŕzgala kladka, ale len občas sa v sieti niečo trepotalo. Najmä keď bol bez peňazí, dokázal sa takto zabávať. Chodieval vtedy peši (spravidla sám) aj na sútok dvoch riek, Unaja a Ravy, kde pozoroval, ako na druhom, rakúskom, brehu mali cez víkend rodinky piknik. Hlava rodiny často aj chytala ryby. Aký rozdiel v porovnaní s brehom, kde bol Epoi, oploteným - s ozbrojenými strážami a strieľňami vysoko nad úrovňou terénu! Zvykol občas zavolať ironicky cez rieku na cudzincov: „Ahooj, poďte k nám budovať socializmus!“  Našťastie mu nerozumeli a tak mu odpovedali pozdravom a ktoviečím ešte.

Pobyt v hlavnom meste, pochopiteľne, nebola len zábava. Učieval sa buď v Univerzitnej knižnici, alebo na internáte v študovni. Do študovne chodievali všetci len tak po domácky oblečení. Epoia však rozptyľovala prítomnosť takého veľkého množtva báb v študovni. Celkove internát tým, že tam bývali obe pohlavia v jednej budove, mal príjemne napäté ovzdušie nabité erotikou. Spočiatku sa dalo prejsť na povale z mužskej časti do ženskej, ale potom to zistili a zamurovali priechod. Študenti však nelenili a ešte nestvrdnutý múr sčasti rozobrali, aby sa dalo i naďalej prechádzať. Epoi, ako prvák, nemal veľké šance uspieť zatiaľ u dievčat, pretože tie sa zameriavali predovšetkým na starších študentov. Preto ani nepoužíval vytvorený priechod. Z okna izby bolo vidieť na ďalšiu internátnu budovu, ale tam bývali len baby. Jeho sused, z vedľajšej izby, nazýval ten internát „drážďany“. Vraj ho to dráždi, keď vidí také množstvo žien či „mäsa“...

× × × × × ×

Ale vráťme sa opäť k našim ovečkám...

Doba, v ktorej sa vtedy trápil Epoi obavami z toho, že sa stane nebodaj bezdomovcom, už vyskúšala na jeho psychiku všeličo, ale našťastie celkom úspešná nebola. Najhoršie hrozby odvrátil Epoi predajom trojizbového bytu, ktorý už dlhšiu dobu nevládal každý mesiac zaplatiť. Trochu mal obavy, či bazén v obývačke nebude komplikovať sťahovanie a čo povie nový užívateľ na „vodné prekvapenie“. Kúpil si predražený jednoizbový byt a z rozdielu ceny zaplatil dlžoby v bytovom podniku. Hrozba však trvala naďalej. V novom byte boli síce poplatky spojené s užívaním bytu nižšie, ale ani tie nedokázal zatiaľ pravidelne platiť.

Paľomír sa pred sťahovaním ponúkol Epoiovi, že drobnejšie veci, ktoré sa dajú previezť v osobnom aute mu pomôže poprevážať. A skutočne, veľakrát sa obrátila škodovka medzi starým a novým bytom, ale rozhodujúce premiestňovanie ešte len malo prísť. Sťahovanie mu vyšlo tak nešťastne, na 23. decembra. Pred sviatkami bol však  problém zohnať auto na sťahovanie. Keď sa mu to nakoniec podarilo, zo šiestich ľudí, ktorí mohli a sľúbili Epoiovi pomôcť pri samotnom sťahovaní, prišli len dvaja – aj to jeden z nich bol taký dobrák, ktorý urobil len jednoduchšie práce, keď sa mu to povedalo a nič ťažšie nosiť nechcel. Epoi mal problémy s nohami a neodvážil sa nosiť v dvojici nábytok – musel sa pridŕžať zábradlia a v jednej ruke sa nedajú prenášať najťažšie kusy. Na skutočné sťahovanie zostal prakticky len jeden svedomitý chlap, nám už známy z piatkových stretávok v PÍKu -  Šaman, ktorý nakoniec prehovoril šoféra auta a väčšinu najťažších vecí presťahovali oni dvaja... Problém skomplikoval šofér, ktorý po vyložení nákladu z auta vyhlásil, že je už veľa hodín a druhú fúru už nestihne urobiť, pretože musí skôr skončiť. Sú sviatky a on musí ešte dať aj auto do poriadku...  Možno sa mu už nechcelo ďalej nosiť a možno to bola aj pravda. To sa už Epoi nedozvedel. V každom prípade to však bola preňho pohroma.

To teda boli Vianoce! V studenom, len pomaly sa zohrievajúcom byte, ktorý navyše bol v najnižšom obývanom podlaží (pod ním boli len studené neobývané priestory) a na severnej strane činžiaka, bola uprostred izby 6x4 m halda nevybalených vecí v škatuliach, balíkoch, taškách a vreciach. A popoludní mal prísť syn Et na Vianoce domov, kde už všetko malo pripomínať prichádzajúce sviatky pokoja a mieru a sviatky rodiny...

Epoi bol nešťastný z toho, že keď sa vznášal nad zemou, neuniesol zároveň ťažšie predmety. To by bolo bývalo sťahovanie! Trochu sa zasníval.

Vzniesol sa k oblohe, slnko príjemne hrialo, odkiaľsi bolo počuť Lady Jane od Rolling Stones, hudba i spev  upokojovali Epoiovu  myseľ, odvádzali akomak jeho pozornosť od skutočnosti. Keď už tóny balady pomaly tíchli, zo samej podstaty priestoru sa blížil Dom u vychádzajúceho slnka s charakteristickou hrou Alana Pricea na klávesy. Nechal sa unášať tónmi, ktoré sa v závere začali meniť na výlučne ľudské hlasy skladby Only you. Nakoniec sa započúval do klavíra skladby s názvom Angie, opäť od Rolling Stones...

Keď sa prebral do studenej reality, bol duševne osviežený. Tie skladby mu pomohli, aby sa mohol pustiť do akého-takého riešenia vzniknutej situácie. Čože, jemu sa pohybovalo, keď sa mohol vznášať nad haldou vecí, ale syn takú vlastnosť nemal a musel mu preto pripraviť aspoň nejakú uličku, kadiaľ by sa dostal do kuchyne či kamkoľvek inam. Epoiovi bolo ľúto, že ani vône neprípomínali tajomnú atmosféru Vianoc. Navyše, v tom zmätku nevedel ani len to, kde sa nachádza umelý vianočný stromček, aby ho ozdobil.

Et skoro z nôh spadol, keď uvidel v akom stave sa nachádza izba. Miesta na spanie boli síce pre oboch voľné, aj stoličky a stôl, ale celkový dojem bol neskutočný. „No ja tu spať nebudem. Veď by som zamrzol!“ zahlásil, keď po prvotnom prekvapení znovu nadobudol dar reči. Dohovoril sa telefonicky s jednou zo svojich tiet a šiel na noc k nej - do ktorejsi dediny Riťsvetskej doliny. S Epoiom sa dohodli, že na druhý deň príde.

Na to sťahovanie teda Epoi nemohol zabudnúť. Bytík bol plný už po prevezení prvej časti vecí zo starého bytu, a to ešte pred silvestrom pribudol zvyšok... Epoi chápal, že Eta už nemá čo ťahať do cudzieho jednoizbového bytu, studeného a natrieskaného všetkým možným. To mu už nepripomínalo domov.

Tak bol prinútený rok po roku žiť s celým tým skladom vecí, ktoré sa naňho pozerali zo všetkých stien, s výnimkou okna. To je len tapeta - hovorieval si pri pohľade na svoje okolie. Sem tam niečo na výzore tej tapety zmenil, ale celkový dojem bol stále impozantný. Nevedel sa rozlúčiť s mnohými vecami zo svojho dovtedajšieho života a tak sa teda vznášal nad hŕbou vecí, tašiek, balíkov a škatúľ, ako duch svätý nad vodami... Nemal ani chuť situáciu riešiť, pretože stále mu visel damoklov meč bezdomovectva nad hlavou a hovoril si, že nebude robiť zbytočnú prácu, keď aj tak nevie, čo bude ďalej.

Uchýlil sa do sveta snov a predstáv. Keď prichádzal do bytu, starosti a problémy reálneho sveta nechával vonku. Zatvorením vchodových dverí bytu znútra, začali platiť v celom tom miniatúrnom časoprietore iné fyzikálne zákony, ba dalo by sa povedať, že občas aj žiadne.

Stierali sa mu rozdiely medzi bdením a snami. Stávalo sa, že sa prebúdzal ušpinený, doráňaný od rôznych rastlín, keď bol nútený utekať pred najrôznejšími dravými predátormi z ríše hmyzu, ale aj ostatných článkonožcov. Jedným z najhroznejších zážitkov bolo preňho úsilie akejsi parazitickej muchy, ktorá  sa snažila naklásť doňho svoje vajíčka. Už-už mu vbodla svoje kladielko do tela... Nechýbalo veľa a bola by úspešná – v poslednom zlomku sekundy sa Epoiovi podarilo uniknúť zo sna do bdelého stavu!

 Stávali sa aj opačné prieniky. Napríklad, keď sa mu nádherne sfarbená chlpatá húsenica, o ktorej vedel, že je jedovatá, vyhrážala, že ho skonzumuje, ak nezaplatí ihneď dlžnú čiastku za byt a už si aj ostrila nôž, ktorým ho chcela začať porciovať.

V jedle sa mu znenazdajky začali objavovať rôzne potraviny, či len samotné ingrediencie a vznikali tak neuveriteľné kombinácie jedál. Jedli ste už zemiakové placky s ríbezľovým džemom a či paprikáš z očí? Ešte dlho po takomto zážitku uvažoval nad tým, z akých živočíchov tie oči boli...

Zišla mu tiež na um udalosť, pri ktorej sa v závodnej jedálni najprv odplazila vyprážaná ryba z taniera riaditeľovej sekretárky, a potom dokonca ušla von do hustej trávy. Spomenul si aj na príhodu, ešte v starom byte, keď mu silný príval vody neočakávane opláchol celé schodište celkom dočistučka. Nebolo to celkom tak znenazdajky, najprv si to totiž želal, aj keď podvedome, až potom sa tie veci udiali...

Toto poznanie ho ohúrilo! Ihneď musel odskúšať, či to platí všeobecne. Povedal si, že by rád videl vonku silnú búrku s hromami a bleskami križujúcimi celú oblohu. Ale takto to nefungovalo. Pochopil, že to funguje len keď je v silnom hnutí mysle, napríklad keď bol nešťastný, rozhorčený, nevýslovne šťastný – alebo len tak mimovoľne. Vtedy tie úkazy vznikali.

Steporis / Spomienky na školu

V tomto období sa mu zišli vedomosti o rastlinách. Flóra začala Epoia viac zaujímať až po tom, keď mu dala prvý impulz na jej hlbšie poznávanie Krva. Keď tak raz kráčali spolu v prírode, znenazdajky ukázala na nejakú rastlinku a povedala jej názov. Kompletný, rodový aj druhový – ako napríklad zvonček konáristý. Epoi by dovtedy bol povedal akurát tak zvonček. Až oveľa neskôr zistil, že len v botanickom názvosloví je uvedených 35 druhov zvončeka. Skrátka, povedal si: Keď to dokáže poznať ona, prečo by som sa to nenaučil aj ja. Postupne kúpil viacero kníh o rastlinách a ani nevedel ako, len onedlho začal rozoznávať nie desiatky, ale stovky rastlín. Najviac ho priťahovali liečivé a úžitkové rastliny. Ako keby bol tušil, že sa mu to raz v živote môže hodiť.

Spomenul si, ako raz s Krvou išli vyprážať súkvetia bazy čiernej a zavolali k sebe Krvinu sestru, ktorá šla práve okolo nich domov na obed. Obaja namáčali súkvetia do cestíčka, vyprážali a jej sestra ich stačila zároveň sama jesť a ešte bola hladná... Vtedy Epoi pochopil, že baza čierna (kvety) má perspektívne využitie skôr ako liečivá rastlina, alebo bobule zase na prípravu šťavy, vína  a po zmiešaní  s inými druhmi ovocia aj lekváre či džemy.

Dávno boli preč tie bezstarostné časy, keď poznal akurát tak púpavu, margarétku, zvonček, lopúch, vŕbu, dub a nejaké tie ovocné dreviny. Zato mal vtedy iné problémy. S údivom sa rozpamätúval na svoje študentské obdobie. Zase videl, ako sa so spolužiakmi prechádzal po vonku a užíval si voľna počas akademického týždňa pred maturitou, na rozdiel od spolužiačiek, ktoré sa drvili jednotlivé predmety. Za ten týždeň sa predsa aj tak už toho veľa nemohol naučiť, ak sa neučil priebežne. Spomenul si aj na prijímačky na vysokú. Hlásil sa na francúzštinu a španielčinu. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď na prijímačkách od neho chceli výlučne odpovede z politiky! Vtedy ho neprijali – nevedel totiž, že jeho vlastná stredná škola ho neodporučila. Mala to byť zo strany daktorého učiteľa zrejme pomsta za to, že pôvodne mal ísť študovať chémiu na techniku a nie jazyky na filozofickú fakultu. Veď to aj bolo prekvapenie i doma, keď mal už celé tlačivo prihlášky na vysokú vyplnené – okrem adresy školy a odrazu takáto zmena. Dodnes nevie, prečo to urobil. Cesty božie sú nevyspytateľné, ako by povedala jeho mama.

Takže o rok šiel na prijímačky na rovnakú kombináciu znovu. A mohol porovnávať. Tentoraz boli prijímacie skúšky také, ako si predstavoval už pred rokom, že budú. Skúšajúcich zaujímali tentoraz výlučne vedomosti z oboch jazykov a kultúry štátov, kde sa tými jazykmi hovorí.

Dobre sa zabával na diktáte zo španielčiny. Na strednej sa síce španielčinu neučil, ale po vyučovaní zostávali v triede traja spolužiaci – okrem Epoia Ribo Šachový a Kožkár Pedro, aby sa postupne zoznamovali s voľakedajším medzinárodným jazykom obchodníkov. Pôvodne síce chlapci špekulovali nad arabčinou, ale keď nikde nedokázali zohnať takú knihu a navyše Kožkár priniesol staručkú učebnicu hospodárskej španielčiny, vrhli sa aj na tú.

To sa na prijímačkách Epoiovi zišlo. Mal už teda určitý náskok oproti tým, ktorí nemali dovtedy ani šajnu o jazyku. Keď nakukol nenápadne susedovi do papiera, ledva sa smiechu zdržal! Veď ten nevedel ani len kde sa jedno slovo končí a druhé začína – skrátka spájal a rozdeľoval zvuky, ktoré počul, na nezmyselné spojenia slabík, nehovoriac o pravopise... Takže Epoi mal šancu dostať sa do školy, napriek tomu, že zo šesťdesiatich záujemcov o túto kombináciu mohli prijať len ôsmich.

Po prijatí mu prišla aj pozvánka na brigádu, ktorú musel cez prázdniny absolvovať každý, kto chcel dostať ubytovanie na internáte. Bola to, popri ďalších kritériách (vzdialenosť bydliska od školy a príjem v rodine), nevyhnutná podmienka úspešného internátneho bývania. Na brigáde sa spoznal s budúcim textárom pop music a autorom básnických zbierok, vďaka ktorému sa naučil jedávať majonézový šalát z tresky, bol s ním prvýkrát na predstavení v Národnom divadle, ale aj v poštovom paláci, kde sa spolu vozili na paternostri stále dokola...

V tom čase nepotreboval poznať rastliny, ktoré sa dali jesť v prírode. Stravný lístok ho stál len 2 koruny 60 halierov a na vlak mal polovičnú zľavu. Znie to neuveriteľne, ale z 300 korún mesačne sa prestravoval, zaplatil internát a dvakrát cestoval domov. Štipendium dostával 150 korún  a ďalších 150 korún mal z domu – ale len ak každé dva týždne pricestoval domov... A ešte k tomu aj fajčil. To však vyžadovalo občas nejesť, aby mal na cigarety.

Neskôr si začal privyrábať predajom študentských novín Ozvena. Bola to v tých časoch novinka, nič také predtým nevychádzalo. Tam si mohli v praxi odskúšať svoje vedomosti a schopnosti študenti žurnalistiky, ale aj tí ostatní. Prvýkrát, na skúšku,. si vzal len dva balíky - 500 kusov a hravo ich predal. Neskôr, keď sa trochu oťukal, brával si 1 200 kusov na predaj. To už bolo 300 kusov v balíku. Konkurencia však bola veľká, pribúdalo kolportérov – Ozvenu mohli predávať len študenti. Zistil si v ktorej tlačiarni Ozvenu tlačia a chodil si brať noviny priamo odtiaľ. Nebol sám, kto to robieval. Teraz bolo dôležité, aby sa dostal čím prv do centra mesta a obsadil výhodné miesto. Tých nebolo veľa. Celkom najlepšie boli dve – pred predajňou výtvarných diel (v budove bol aj vysokoškolský klub) a pred poľským kultúrnym strediskom. Raz sa mu stalo, že už všetky fleky boli obsadené. Musel pohnúť rozumom, aby noviny nemusel potupne vrátiť ako remitendu a najmä, nemal by peniažky. Zašiel teda do neďalekého „babského“ internátu (ktorý každý nazýval „suvorák“) a na každom poschodí nahlas zavolal  „Oozvenaaa“. Hlasový fond mal našťastie odjaživa bohatý, takže ho počuli aj tie, čo možno spali po obede... Baby sa vyrojili z izieb a kupovali. Tak rýchlo nemal predané noviny nikdy predtým, ani potom. Zábavnejšie to však bolo na ulici. Vtedy vychádzalo len niekoľko denníkov a týždenníkov a aj v nich bolo vo všetkých viac menej to isté, takže študentský mesačník bol aj pre neštudentov zaujímavý. Najčastejšie ho kupovali úradníci, ale aj všetci ostatní s pocitom, že dostanú niečo mimoriadne. Ľudia stáli v rade a sem-tam sa niekto naklonil k Epoiovi a stíšeným hlasom sa spýtal: „Je tam aj niečo protištátne?“ „Samozrejme!“ odpovedal Epoi a ľudia kupovali s ešte väčšou chuťou, niektorí aj viac čísel. Našli sa aj takí,  čo mu dali navyše i nejaký „tringelt“. Rád spomínal na dievčinu, ktorá neďaleko jeho predajného stanovišťa predávala zmrzlinu. Vždy mu dala viacej, než stálo číslo a ešte, keď si už, po vypredaní novín, šiel k nej kúpiť zmrzlinu, nechcela od neho peniaze. Raz sa mu stalo, že mal asi 20-30 kusov novín nevypredaných, tak na druhý deň, keď išiel aj s kamarátmi peši na obed do mesta,  zobral výtlačky so sebou a spolu vyvolávali veselo „farebná Ozvena, mimoriadne širokouhlé číslo!“, skrátka chcel, aby sa aj tých niekoľko exemplárov predalo. To sa mu aj podarilo. Ďalší mesiac, pri predaji Ozveny, naklonila sa k nemu jedna pani a oslovila ho: „vy ste ale dobrý obchodník, predali ste mi dvakrát  rovnaké číslo novín.“ Ona si totiž deň po vyjdení študentského periodika myslela, že skutočne kupuje mimoriadne číslo... Ale nehnevala sa na Epoia. Smiala sa tomu.

Steporis / Radosti živnostníčenia

 Epoi sa pustil s chuťou do vyrábania pohľadníc Riťsvety. Nafotil si viacero záberov mestečka, aby mal širší sortiment. Perspektívne si pripravil aj riťsvetské vianočné pozdravy a kalendáriky na budúci rok. „Zlatým klincom“ pozdravov mali byť tie novoročné – v noci, keď nebolo v uliciach mesta ani živáčika, vzniesol sa nad centrom a vytváral tajuplné romantické zábery Riťsvety. Také pozdravy nebude mať nikto, hovoril si pyšne v duchu, keď si vyberal uhol fotografovania. Nočné zábery sa mu však robili horšie, nemal dosť svetla na to, aby mohol robiť momentky (veď len skúste fotografovať v noci, keď ste v pohybe vo vzduchu) – a on chcel byť vo vzduchu čo najkratšie. Čo keby ho pristihli cajti a naparili mu nejakú mastnú pokutu? Nevedel síce za čo, ale ako hovorí klasik: „kto chce psa biť, palicu si nájde“.

 Nakoniec získal možno stovku záberov a mohol ich spracovávať do konkrétnej podoby. Hotové „prototypy“ pozdravov, kalendárikov, vizitiek vyložil za sklo, aby ich videli aj náhodní okoloidúci. Sledoval ho pri tom majiteľ čerstvootvoreného obchodu s vojenskými a kvázi vojenskými vecami, SHOP-army, ktorý sa na celú Epoiovu činnosť pozeral dosť skepticky. „Musíš dvihnúť ceny, takéto lacné ti nebudú ľudia kupovať. Pozri sa, aké vysoké ceny maskáčov som nahodil ja – a koľkí sa už boli pozrieť v šope,“ radil Epoiovi a ten mu vzápätí odpovedal: „Áno, prídu sa podívať a zase odídu bez toho, aby niečo kúpili...“ Šopi, ako ho prezývali, trochu zneistel, ale napokon sa vynašiel. „Náhodou, už som mal dnes dvoch, ktorí si kúpili diabolky a jedna žena obranný sprej.“

  Na to Epoi radšej nereagoval, pretože on mal zatiaľ len jednu zákazníčku, staršiu ženičku, ktorá si vybrala v antikvariáte tri knížky a keď platila, s nedôverou v hlase sa spýtala: „A to prečo máte tie knižky také lacné?“ „Milá pani, ak len v tom je problém, tak ja vám môžem naúčtovať aj dvojnásobnú cenu...“ bleskovo sa vynašiel Epoi. O to však už záujem nemala.

 Spomenul si, ako raz prišla žena, nahlas si prečítala nad dverami ANTIKVARIÁT a potom nakukla otvorenými dverami dovnútra. Poobzerala si celý priestor a udivená skonštatovala, že sa tam nachádzajú aj knihy... Ktovie, čo si predstavovala pod antikvariátom – či len starožitnosti, alebo voľačo celkom iné, to sa už Epoi nedozvedel.

 Ženy boli celkove zaujímavejšie zákazníčky (a či aspoň návštevníčky) v jeho „bufete“. Nielen výzorom, ale aj nápadmi a požiadavkami. Jedna raz prišla s ruksakom na chrbte, porozprávala mu, že je z nejakej obce v okolí Riťsvety a že by mala záujem o kalendáriky, ale s vyobrazením obrázkov svätých. Sľúbil jej, že do týždňa bude mať aj také a ženička spokojná odišla s tým, že asi o dva týždne príde.

 Epoi zmobilizoval svoje známosti, pozháňal si množstvo svätých obrázkov, zoskenoval ich, vytlačil a z hárkov narezal kalendáriky – a žena neprišla. Nikdy. Niekoľko ich síce potom predal náhodným záujemcom, ktorí si ich kupovali ako záložku do spevníka (aby sa mohli v kostole lepšie orientovať v piesňach), ale väčšina mu „skysla“ na polici...

 Pritrafili sa však aj zákazníci, ktorí mali vyhranené požiadavky. Napríklad jeden, študent VŠ, mal záujem len o staré vinylové LP platne skupiny Beatles. On sám síce klasický gramofón nevlastnil, ale jeho momentálna priateľka áno. Epoi sa ho nechcel spytovať, ako to vyrieši, ak sa náhodou rozídu...

 Raz mu tam však prišiel mladý muž s celkom nezvyčajnou požiadavkou – chcel totiž kúpiť u Epoia krmivo pre pavúky. Epoi sa poobzeral po miestnosti, žiadnu muchu tam však nevidel a tak mu odpovedal „bohužiaľ, teraz práve nemám“.

 Pred Vianocami mal aspoň jedného dobrého zákazníka, už spomínaného čaponátnika. Ten pochopil, že Epoiova produkcia sa výrazne líši od bežnej masovej výroby často nevkusne lesklých a „zlatom a striebrom“ vyčačkaných kariet s vianočnými a novoročnými pozdravmi. Okrem kariet si kupoval čaponátnik aj listový papier s podobnými námetmi a, pochopiteľne, obálky s potlačou, ktoré zväčša posielal do zahraničia. Podľa výberu sa dalo usúdiť, že má vyhranený vkus. Koniec koncov, precestoval kedysi pri svojej práci kus sveta a všeličo tam videl.

 Z nedostatku inej činnosti vytlačil teda Epoi viacerým živnostníkom aspoň otváracie hodiny na dvere, vizitky, propagačné letáčiky a kalendáriky. To ho držalo chvíľu ako-tak nad vodou. Nič však netrvá večne.

× × × × × ×  

 Nadišiel čas, keď už povinné každomesačné platby boli vyššie než príjmy zo živnosti a neriešiteľný problém bol na svete! Odkiaľ vziať peniaze na nájomné, zdravotné a iné poistenie, na materiál - nielen atramenty do tlačiarne, ale aj papiere, na ktoré tlačil? Nehovoriac o poplatkoch za byt, energie, za stravu, hygienu, lieky, oblečenie, obutie, dopravu...

Nemohol si dovoliť požičiavať si peniaze, úroky boli zlodejsky vysoké a vidina krachu nebezpečne blízka. Kradnúť sa mu nepozdávalo, ani by sa neodvážil.Bol teda nútený postupne, ako sa bieda zvyšovala, prestať platiť pravidelné mesačné platby poisťovni, bytovému podniku (tomu dokonca dvojnásobne: za prenájom miestnosti v tržnici a za služby spojené s jeho vlastným bývaním...). Rovnako sa mu začali zrazu hromadiť nezaplatené inkasné lístky. To bol pre Epoia nezvyčajný pohľad. Vždy po skončení toho-ktorého mesiaca mu však samozrejme štát promptne poslal náhradný inkasný lístok, na ktorom žiadal zaplatiť iba poplatky za verejnoprávne médiá - rádio a televíziu. Vždy, keď šiel zaplatiť s tým druhým inkasným lístkom, cítil sa na pošte nesmierne trápne. Lístok mal inú farbu tlače, každý teda vedel, že neplatí normálne, bežné inkaso. Celý svoj dovtedajší život sa správal viac-menej tak, ako od neho očakávali a dovtedy si ani nevedel predstaviť, že by niečo povinné nezaplatil načas a odrazu – bol neplatič a hrozilo mu, že klesne medzi spodinu, odkiaľ sa už možno nedokáže nikdy dostať späť!

Preto sa Epoiov spánok viditeľne zhoršoval. Koľko to predstavovalo prebdetých nocí, pred očami bývanie pod mostom, zima, choroby  a ponižujúce vyberanie kontajnerov ...! Nevedel si predstaviť hroznejší záver životnej kariéry. Bál sa toho hádam viac než smrti.

Bol už zúfalý z tej nespavosti. Začal sa utiekať k literatúre sci fi a fantasy. Keď nemôžem zaspať, aspoň si prečítam príbehy, ktoré moju myseľ odvedú na chvíľu od neskutočne tvrdej reality – a možno pritom aj zaspím. – hovoril si v duchu, keď sa chystal zaľahnúť do postele. Zrejme občas aj zaspal, pretože sa potom spotený zobúdzal po nejakom sne, inšpirovanom literatúrou fantasy (aspoň on si to tak vtedy vysvetľoval).

Zo zdravotnej poisťovne dostal v tom čase zdvorilý výhražný list, z ktorého v konečnom dôsledku vyplývalo, že od tej chvíle nemá nárok na zdravotné ošetrenie. Mrzela ho najmä formulácia listu, kde sa neplatenie odvodov bralo ako neochota zaplatiť či lajdáctvo. Tí ľudia mu tam naivne vysvetľovali, že najlepšie by preňho bolo zaplatiť a nepripúšťali možnosť, že mnohí ľudia (ako aj Epoi) chcú, ale nevládzu zaplatiť povinnú sumu. Ako dobre, hovoril si s trpkosťou bolestivo zvierajúcou hrdlo, že mi dovolia slobodne a demokraticky zomrieť na neliečený vysoký krvný tlak, astmu či zelený zákal (glaukom) a či na niečo ešte lepšie...

Pociťoval ako veľkú a nepochopiteľnú krivdu, že napriek tomu, že raz v budúcnosti aj tak musel doplatiť dlžnú sumu zdravotnej poisťovni, nemohol používať služby zdravotníctva, pokým všetko nesplatil. Za čo vlastne budem musieť platiť? Za nemožnosť využívať lekárske ošetrenie a liečiť sa?Je to normálne, platiť  raz, vo viac či menej vzdialenej  budúcnosti za to, že teraz nemôžem ísť k lekárovi a moje zdravie sa tak ničí, pretože neužívam potrebné lieky?- uvažoval  v duchu, ale uspokojivú odpoveď nedokázal nájsť.  

Časom prišli aj také dni, keď nemal ani na pol chleba. Riešil to tak, že si ho pekával doma v rúre. Múka, soľ, voda a droždie boli predsa len lacnejšie než hotový chlieb z obchodu. Okrem chleba sa skladala jeho celodenná strava ešte z cukety či patizónu, ktoré spracúval na rôzne jedlá. Ja kvák, ty kvák, on kvák - hotový kvákavý žabí orchester... hovorieval si, keď namiesto strúhaných zemiakov používal v plackách tekvicu. Páčil sa mu český výraz pre zemiakovú placku – bramborák – a obdobný názov pre tekvicovú placku – tykvák. Ani vo sne by mu predtým nebolo prišlo na um, že si bude raz vyrábať aj halušky-strapačky, v ktorých namiesto zemiakov použije rôzne odrody tekvíc. Dokonca mu to aj chutilo.

Niekomu by sa mohlo zdať, že rôzne tekvicovité plody si varil, piekol, dusil, ba i vyprážal, pretože ich zbožňoval a chutili mu zo všetkého najviac. Pravdou však bolo, že tieto plody (aj keď mu skutočne chutili) boli na trhu v lete a na jeseň pomerne lacné, ako aj skutočnosť, že občas dostal prerastené plody tekvíc od známych-záhradkárov zadarmo. Raz dostal dve cukety a dva patizóny, ale také obrovské, že ich ledva odniesol domov v dvoch taškách. Potom už len čistil a strúhal, dával do polyetylénových vrecúšok a šup s nimi do mrazničky!  Aj v zime bolo treba jesť.

 Zo skromnej sumy, ktorú sa mu podarilo utŕžiť za ten-ktorý mesiac v tržnici, si kupoval najmä múku, soľ, bujón v kockách, cibuľu, cesnak, mletú červenú papriku, zemiaky, cukor, olej a čaj. Niekedy dokonca aj zo päť vajec, majorán a mleté čierne korenie. Stalo sa občas, že si kúpil v obchodnom reťazci zlacnené špekáčky či párky, a to mal potom aj „mäso“, hoci také výrobky mohli jesť smelo aj vegetariáni :)  

Počas vegetačného obdobia zbieral liečivé rastliny na čaje, huby – tie ho aj zasýtili, keďže boli ťažko stráviteľné, ale najmä na jeseň červené šípky, ktoré si sušil, aby mal nejaký zdroj vitamínu C. Citrusové plody boli preňho viac-menej nedosiahnuteľné.

Skúsili ste už niekedy polievku z púpavových a lopúchových koreňov? Keď mal, pridal do nej aj koreň mrkvy, zemiak a samozrejme cukinu. Ak by ste také divorastúce korene chceli konzumovať, treba ich vykopať na jeseň, keď sú plné živín, prípadne skoro na jar, ale pozor! Lopúchový koreň môže byť len jednoročný, skôr než zakvitol a priniesol potomstvo v podobe na všetko sa prichytávajúcich semien s háčikmi. Dvojročný je už tvrdý, drevnatý a nechutný. Zbieral aj celé kvetenstvá a neskôr zase strapce plodov bazy čiernej, lesné jahody a maliny, lieskovce, černice, plody čerešne vtáčej, hlohu a trpkasté trnky.

Mal šťastie, že sa dokázal vzniesť zopár metrov a tak celkom pohodlne mohol zberať úrodu v korunách stromov. Chutné boli aj celé kvetné lôžka krasovlasu bezbyľového (Carlina acaulis) a na jeseň zbieral bukvice, len si musel dať pozor, aby ich nezjedol naraz veľké množstvo – boli by ho omámili, ako sa to občas stávalo diviakom. Horšie to bolo s cukrom. Ten musel kupovať (pokiaľ naň mal peniaze), pretože kvety agátu boli síce sladké, ale iba pokým stromy kvitli... Občas sa mu podarilo nájsť voľne rastúce slivky na okraji lesa a na lúkach porasty topinamburov. Tie síce nemali ktovieaké veľké hľuzy v zemi, ale predsa to bola potrava a zmena. Dali sa jesť tepelne upravené, ale aj surové.

Ľudia okolo neho väčšinou nemali ani tušenia, že sa takto stravuje – ktovie ako by sa naňho pozerali susedia v paneláku. A keby vedeli, že neplatí ani za služby spojené s bývaním... Jediné čo sa snažil platiť každý mesiac, bola elektrická energia. Bez tej by bol býval stratený.

Steporis / Predživnostnícke peripetie

Idyla práce s novinami však už nemala mať dlhé trvanie. Veľký Hýbateľ sa zrejme rozhodol celú situáciu riadne zamiešať. Po viacročnej práci v redakcii sa Epoi nakoniec dožil toho, že „páni“ v okresnom sídle – kde sa nachádzalo generálne riaditeľstvo baní – sa rozhodli „ušetriť“ náklady takým spôsobom, že noviny zrušili. Nikomu zrejme neprekážalo, že nové, celopodnikové noviny mali v konečnom dôsledku vyšší rozpočet než troje samostatne vydávané závodné noviny predtým...



To však už Epoia neskôr až tak nezaujímalo. Jeho problémom number one bolo: ako prežiť. Z podpory v nezamestnenosti zaplatil každý mesiac akurát za byt a inkaso. Stravu a všetko ostatné financoval z odstupného. Bolo mu jasné, že to dlho nevydrží, podpora sa skončí a odstupné minie predovšetkým na stravu. Snažil sa preto získať podmienečne nenávratnú pôžičku z úradu práce na podnikanie. Najprv absolvoval kurz pre budúcich živnostníkov a iných podnikateľov, aby vôbec mohol o tie financie požiadať.


Opakované návštevy na úrade práce mali nápadne rovnaký priebeh. Keď ta prišiel prvýkrát, povedali mu, že až po uplynutí troch mesiacov nezamestnanosti sa môže uchádzať o peniaze. Epoi nezaháľal, absolvoval kurz pre budúcich živnostníkov v okresnom meste, vypracoval si zatiaľ podnikateľský zámer, ktorý podliehal schváleniu komisie, posudzujúcej znalosti uchádzačov a ich pripravenosť na podnikanie.Vychádzal z toho, čo podľa neho chýbalo v ponuke riťsvetských živnostníkov. Jednoducho, našiel si medzeru na trhu a tú sa snažil svojou budúcou aktivitou zaplniť.


V mestečku nebol žiadny antikvariát, a pritom ľudia tam nemali veľa peňazí, pretože baňa každý rok prepúšťala ďalších zamestnancov. V Riťsvete totiž skoro každá rodina mala niekoho zamestnaného v miestnom banskom závode.


V celom mestečku zatiaľ nebola farebná kopírka – len čiernobiele. Prakticky neexistoval výber pohľadníc z Riťsvety a okolia ani ostatných kariet, či už k sviatkom, alebo na iné príležitosti, vyjadrujúce zároveň určitý vzťah k miestnemu prostrediu. Epoi mal v úmysle vydávať aj kalendáriky s najrôznejšou tematikou, vizitky, záložky do kníh, poštové obálky s potlačou a riťsvetský listový papier, ako aj propagačné či informačné plagátiky – podľa požiadaviek zákazníkov.


Zároveň bol pripravený poskytovať aj služby fotografovania a výroby fotiek na počkanie, alebo na nejaké médiá – najčastejšie na cd-čko, alebo USB kľúč.


Pri nasledujúcej návšteve úradu mu oznámili, že sa už blížia Vianoce (bol začiatok decembra), ľudia budú mať dovolenky, a teda že už by to aj tak nestihli vybaviť do konca roka... Zbytočne teda pricestoval do Priehľadu vyzbrojený všetkými možnými tlačivami a vypracovanými materiálmi.


Tak sa ukázal na úrade v prvom mesiaci nového roka: „Viete, čakáme na nový zákon, ktorý má vyjsť vo februári, príďte až potom...“ Už to v ňom začínalo vrieť. Peňazí ubúdalo a perspektíva pôžičky na podnikanie v nedohľadne. Prišiel teda až v marci. A počúval: „Áno, zákon sme už dostali, ale ešte sme nemali čas si ho (za mesiac!) prečítať...“ Po tejto informácii mal Epoi čo robiť, aby sa ovládol a nazačal sa tam vznášať pred nimi!


Takýmto spôsobom sa úradníkom darilo mariť jeho úsilie až do letných prázdnin, keď už mal prakticky všetky peniaze prejedené a nezostávala mu ani minimálna finančná rezerva na preklenutie najťažšieho počiatočného obdobia, keď sa živnosť len rozbiehala.


Prekvapenia však ešte pokračovali aj vtedy, keď si myslel, že už nemajú čo vyšpekulovať, aby mu skomplikovali štart do podnikania. Peniaze na nákup počítača, tlačiarne, skenera a digitálneho fotoaparátu mu neuvoľnili, ale oznámili mu (to už mal živnostenský list, a teda nemohol cúvnuť), že najprv si tie veci musí kúpiť a potom mu preplatia doklady potvrdzujúce zaplatenie uvedenej sumy!


To ho už dožralo a nielenže zvýšil hlas, ale sa aj začal vznášať, našťastie len centimeter-dva nad podlahou, takže si to asi ani nevšimli. „Tak vy si myslíte, že ja mám peniaze na nákup za 53 000 korún?!? Veď by som nechodil za vami žobrať, keby som ich mal!“ S úradom však nepohol, ani keby sa rozlial od jedu na kolomaž...


Smutný sa vrátil do Riťsvety. Aj Paľomír si všimol, že s ním voľačo nie je v poriadku. Keď mu Epoi vyrozprával celú svoju odyseu, hodnú chvíľu mlčky uvažoval a potom mu navrhol: „Ja by som ti tie peniaze požičal, ale to nemám peniaze navyše, ja nimi platím v hotovosti dodávateľom. Teraz pôjdeme s manželkou na tri týždne na dovolenku, takže za predpokladu, že dovtedy ti to preplatia, mohol by som ti ich poskytnúť.“ Epoi v prvej chvíli od dojatia nevedel, čo povedať. To by urobil len málokto, možnože by som už ani nenašiel nikoho ďalšieho... hovoril si v duchu, keď odchádzal na druhý deň aj s peniazmi zaplatiť vybraný tovar.


Tak sa stal z neho živnostník, ktorému každý okolo závidí, ako sa má dobre, ako vraj každého oklame a sám pritom bohatne...


× × × × × ×


Epoi však podcenil Veľkého Hýbateľa, keď si naivne myslel, že už mu hádam väčšiu prekážku do cesty nepostaví. S nadšením sa pustil do zariaďovania prenajatého priestoru v už nám dobre známej riťsvetskej tržnici. Mal však ešte jeden problém. Z pôžičky, ktorú by nemusel vrátiť za predpokladu, že bude aspoň dva roky podnikať, si nesmel kúpiť registračnú pokladnicu... Nechápal prečo, ale vynaliezavosť úradného šimľa znepríjemniť človeku život hraničí občas priam až s genialitou. Keby tieto svoje schopnosti využil každý takýto šimeľ radšej na niečo osožné...


Epoi mal vybavenú pôžičkovú bankovú kartu, ale na meno a údaje svojho syna (jemu, ako nezamestnanému, by nič také nevydali) a z nej si mohol vybrať takú sumu, aby si kúpil aj pokladnicu. Keďže však všetky papiere o tom účte mal jeho syn, Epoi netušil, aká zrada ho čaká. Po skromnom zariadení predajného priestoru na tržnici, mal dojednanú konkrétnu registračnú pokladnicu, šiel si teda vybrať na ňu do bankomatu peniaze. Automat sa však ani nepohol, keď naťukal sumičku! Stále mu vypisoval, že suma prekračuje najvyššiu povolenú hranicu výberu v ten ktorý deň... Postupne spúšťal z výšky sumy, až mu nakoniec bankomat „vypľul“ jednu jedinú tisícovku... Celý nešťastný sa požaloval majiteľovi obchodu PALOMA, keď sa ten vrátil z dovolenky a ten ho opäť zachránil. Epoi mu potom každý deň nosil po tisícke z bankomatu, až pokým sumu nesplatil... Bankové služby, ako u sprostých! Aké však bolo Epoiove prekvapenie, keď mu poslali výpis z účtu. Až vtedy zistil, že za každý výber si okrem 30 percent úrokov účtujú aj 50 korún navyše. Preto bol teda obmedzený výber len na tisíc korún denne!


Po prekonaní a predýchaní všetkých prekážok, nastal deň D a Epoi konečne otvoril ten svoj „bufet“, ako ho v duchu ironicky nazýval. Napriek tomu, že si v predstihu vytlačil propagačné materiály a samolepkami „vyzdobil“ aj každú zastávku autobusu, či odkvapovú rúru v centre – nemusel mať strach, že nezvládne nával zvedavých a kúpychtivých Riťsveťanov. Oboznamoval sa teda zatiaľ postupne s novými kolegami-spolutrpiteľmi. Hneď po príchode do haly, kde sa všetky predajné boxy nachádzali, si každý návštevník musel všimnúť predajňu čaponátov3. Čaponáty, ale aj iné veci, v nej predával sebavedomý Všadesombol Všetkopoznám. Bol to dôchodca, ktorý si v tržnici len prilepšoval k slušnému dôchodku zo zahraničia.


Takmer oproti svojmu boxu mal Epoi na očiach opravovňu obuvi. V nej obsluhovala zákazníkov výrazne chudá žena, ktorá ešte aj dymila cigaretou každú chvíľu - ako taký menší továrenský komín. Jej manžel bol invalidný dôchodca, takže mal čas opravovať topánky a iné, väčšinou kožené predmety. Vzadu v kúte haly sa nachádzali zase chovateľské potreby. Majiteľka a predavačka v jednej osobe sa zrejme v práci často nudila. Epoi tak usudzoval z toho, že kedykoľvek si zmyslela, zatvorila predajňu a zmizla... obe ženy-živnostníčky sa dobre poznali, keďže si tykali. Tá z krmív pre zvieratá bola o dosť mladšia a mäsitejšia než chudá fajčiarka. Epoi si však nemyslel, že by na tú jej „mäsitosť“ vplývala skutočnosť, že predávala krmivá pre široký sortiment živočíchov...


_________________


3čapované saponáty,

Steporis / Redakcia

                Epoi si už pomaly zvykal na skutočnosť, že ráno po prebudení musel často prekonávať pri ceste do kúpeľne a WC bazén plný vody. Mal tam síce na okraji foršňu ako stálu súčasť obývacej izby, a teda aj bazéna, mohol tiež ponad vodu len tak preletieť, ale voda sa mu celkom zapáčila. Tešilo ho ponárať sa do nej. Bol rád, že nepresiakla spodným susedom. Tí ani netušili, že také niečo majú občas nad hlavou.

 Problém nastal, keď pred Vianocami chcel vytepovať koberec aj v obývačke a tá – akože ináč - bola práve plná vody. Do pipíka! Veď potrebujem vypustiť všetkú tú vodu, ale kam? Najradšej by som ju pustil dolu schodmi! hovoril si v duchu, keď odomykal vchodové dvere do bytu. Len čo ich otvoril, skoro ho spláchla silná vlna vody, ktorá sa vyvalila z bytu! Zhučala dolu schodišťom až na prízemie...

 No nazdar! Ešte dobre, že tento týždeň mám aj tak službu, hovoril si Epoi, keď usilovne utieral podlahu i schody z druhého poschodia až nadol. Nemusel si do vedra napustiť teplú vodu so saponátom – silný prúd čistej studenej vody vyumýval schody ešte lepšie než akýkoľvek prípravok. Práve končil, keď prichádzala ku vchodu do paneláku suseda z prvého poschodia. Od detstva ju volali Babuľka, tak jej to zostalo aj v dospelosti. Aj deti z celého činžiaku ju inak nevolali, len teta Babuľa. A jej manžela zase: ujo Babulin...

 „A ty, čo si sa tak rozbehol umývať všetko? Veď každé poschodie si umýva svoje. Nemysli si, že ja pôjdem potom umývať aj na vaše poschodie!“ oslovila Epoia. „Nemusíš, keď už som bol vo švungu, tak som to urobil až dolu“, nepriznal sa Epoi. Aj tak by mu asi neverila, čo sa v skutočnosti prihodilo. Ešte šťastie, že ten vodopád nikto nezaregistroval. Vonku na asfalte už tá mokrá plocha nebola taká nápadná.

 V byte potom nemusel ani vlhčiť koberec saponátovým roztokom, stačilo povysávať. Taký čistý koberec ešte ani nemal, odkedy zostal sám. Bol v rozpakoch, či má prichystať vianočný stromček a všetko ostatné na príjemné prežitie Vianoc v obývačke, alebo má radšej zohnať nejakú plť... Obával sa reakcie Eta, keď príde na sviatky domov a v izbe, v ktorej spával na gauči, bude bazén. Ešte horšie by bolo, keby pri príchode bolo všetko v normále a ráno, po zobudení, by spadol do vody...

 Našťastie, počas celého obdobia od Štedrého dňa do Nového roka, pokým bol Et doma, sa nič také nestalo. Epoi mu o tom ani radšej nehovoril, aby nevyzeral v synových očiach čudne. Et dal Epoiovi pod stromček minivežu aj s reproduktormi. Epoi sa celý darček snažil umiestniť čo najvyššie na nábytkové skrinky, pretože mal obavy, aby sa mu nebodaj jedného dňa nenamočil...

A dobre urobil! Z mesiaca január uplynulo len pár dní a už tu bol bazén znovu. Ešte šťastie, že vianočný stromček už mal odzdobený a uprataný v pivnici. Nebol si istý, čo by sa s ním inak stalo – a nemal najmenšiu chuť v tejto oblasti experimentovať... Záhadou preňho boli nábytkové skrinky, ktoré sa akosi nepochopiteľne držali vždy tesne nad hladinou, pokiaľ bola v obývačke voda...

× × × × × ×     

  Koncom januára udreli mrazy a chodníky sa zmenili na ľadové klzisko. Technické služby Riťsvety síce posýpali vozovku aj chodníky, ale soliť nesmeli. Tak zakaždým, keď napadlo čo len trochu snehu a prikrylo ten drobný štrk, chodci vzápätí stihli studenú prikrývku ušliapať a šmykľavý ľad tu bol zas. Epoi sa snažil, v prípadoch, keď nebol nikto nablízku, vznášať sa tesne nad zemou, aby sa vyhol opakovanému pádu – len nedávno zažil zašívanie hlavy v bezmocnici - ale vždy sa to nedalo. Rozhodol sa preto ráno cestúvať do práce autobusom MHD.

 Aj do okresného mesta Priehľad cestovával prakticky každý týždeň autobusom. Nosil ta materiály do tlačiarne, pretože riťsvetský Bobkový list, ako jediné závodné noviny široko-ďaleko, nemal k dispozícii počítač, a teda ani internet. Epoi na uľahčenie práce sebe aj pracovníčke v tlačiarňach (tá potom texty z papierov prepisovala do ich počítača, ako v minulom storočí...) písal časť materiálov doma na vlastnom počítači, pre kontrolu ich vždy aj vytlačil na papier. Z diskety už bolo jednoduchšie dať ich v tlačiarňach do rátača. Pochopiteľne, že to robil na úkor svojho voľného času a na vlastné náklady.

 Najväčšiu naháňačku mal v pondelok v noci. Vtedy dával dokopy celé číslo, vrátane nedeľňajších športových výsledkov, musel urobiť zrkadlo pre tlačiareň, a to všetko na hárky  papiera s predtlačeným rámom. Skrátka stará dobrá klasika, ktorá sa už v súčasnosti vyskytuje asi len v literatúre, alebo v múzeu. Keď však v utorok ráno nevyspatý cestoval do Priehľadu, cítil sa o trochu lepšie. Určitá nervozita ho však celkom neopúšťala, pretože ešte stále si nemohol byť istý, či všetko klapne podľa jeho predstáv.

 Po odovzdaní posledných materiálov a zrkadla v tlačiarňach, šiel sa vždy niekam naraňajkovať a spravidla mal toľko času, že mohol ísť aj nakŕmiť holuby na námestí. V Riťsvete síce boli holuby, ale všetky mali chovatelia v holubníkoch. „Bezprizorné“ vtáctvo tam nebolo. Na určenú hodinu sa Epoi vrátil do tlačiarní a keď boli už hotové obťahy, mohol ich prečítať a urobiť korektúry. Až potom sa mu uvoľnili žalúdočné steny a s oveľa lepším pocitom sa vracal domov.

 Najlepší pocit mal vo švrtok, keď doviezli noviny a baníci pred fáraním do popoludňajšej zmeny si ich už brali so sebou. No a po druhej popoludní, keď šiel aj on z práce, mal dobrý pocit z toho, že každý čítal „jeho“ noviny, ktoré on stihol zase v termíne pripraviť.

Steporis / Prechodné obdobie

Len horko-ťažko sa preberal Epoi v pondelok ráno do neúprosnej reality. V hlave mu ešte vírili zvyšky toho neobyčajného sna. Odkedy Krve umožnil, aby sa vrátila po výškrabe späť do bytu – urobil to kvôli deťom – postupne začal aj v noci spávať, hoci už to nebol ten zdravý spánok ako predtým. A ráno čo ráno sa budieval z tohto rovnakého sna. Nevedel sa ho zbaviť. Sen sa ho držal ako kliešť, vyciciaval a oberal ho o potrebnú rozvahu, s ktorou sa usiloval čeliť vzniknutej situácii.

Nemal poňatia, kto je to – vlastne bola – Satame. Koľkokrát sa zamýšľal nad tým, prečo mu nebolo ľúto ani starkej, ani Satame... V skutočnosti ani jednu z oboch svojich starkých nemal možnosť poznať, pretože obe zomreli ešte v čase, keď Epoiovi rodičia boli deťmi. A Satame, tú predsa okrem sna nemal kde inde vidieť. Bol však nútený prestať myslieť na sen a „prepnúť sa do reálmodu". Krva síce prišla z chorobnice späť do bytu, prala, žehlila aj varila (Epoi sa stravoval v práci – takže pripravovala jedlo v podstate pre deti, boli prázdniny, a pre seba). Bola totiž po výškrabe určitý čas na nemocenskej. Jej správanie voči Epoiovi bolo však čoraz neznesiteľnejšie. Stačilo, aby sa na ňu pozrel (čomu sa občas nedalo vyhnúť) a už počul: „nepozeraj sa na mňa!"  A takýchto provokácií bolo viacej. Správala sa, ako keby sa Epoi previnil a nie ona. Napokon už jej arogancia dosiahla taký stupeň, že nemal viac trpezlivosť dýchať s ňou ani rovnaký vzduch, ktorý navyše otravovala nielen takýmito výrokmi, ale aj stále častejšími závanmi síry. Koľko sa snažil s ňou porozprávať, vysvetliť si, čo to vlastne a najmä prečo urobila, ale s ňou sa nedalo rozumne hovoriť. Bolo to tak, ako mu povedal neskôr Et: „Ona chodí a správa sa tak, ako keby ju niekto na diaľku ovládal..."

Spomenul si, ako ešte v časoch, keď sa správala akoby bola poriadnou ženou a matkou, sa ohradila raz voči jeho nevinnému vtipu, ktorý vychádzal zo vždy vďačnej témy manželskej nevery (v tomto prípade manželkinej). Povedal ho raz na návšteve u Rašelinovcov. „Takéto slová ma urážajú! - zahlásila vtedy pred všetkými.

 Až teraz si Epoi s trpkosťou uvedomil, že Krvu vlastne týmto spôsobom ani nemožno uraziť... Prišlo mu na um, ako v takýchto prípadoch zvykli hovorievať jednoduchí ľudia z jeho okolia: „Sama si nasrala do huby."  Ako sa blížili Elline narodeniny, povedal Krve, že ak  k nim prídu jej rodičia a sestry na oslavu, vyhlási pred všetkými pravdu o jej otcovi, ktorý určitý čas udržiaval mimomanželský pomer...

 Keďže situácia bola neúnosná, najmä pre Epoia, logickým vyústením bolo, že jedného dňa odišla. Ale ako! Epoi šiel v sobotu ráno do záhrady a keď sa okolo druhej popoludní vrátil, stretol akurát dcéry, ako sa na chodbe obúvali. „A vy kam idete?" „Ku starkým. Boli sme hladné, tak sme si uvarili špagety, čo sme našli a dali sme si na ne instantné kakao."

Epoi skoro z nôh spadol... Vysvitlo, že Krva sa ráno, zakrátko po Epoiovom odchode, vyparila ako smrad a deti nechala napospas náhode. Pritom vedela, že koľkokrát, keď bol Epoi v záhrade a mal nejakú robotu, zostal tam aj do večera. Deti a ich potreby ju vôbec nezaujímali. Ani im len nenechala nejaké jedlo! Bolo rozhodnuté. Už si o nej nedokázal vytvárať žiadne ilúzie. 

× × × × × ×

 Nevinný sen o Satame a babke sa Epoiovi odrazu začal miešať s ďalším snom - utekaním pred rôznou hmyzou háveďou, ktorá ho ohrozovala čoraz častejšie. Ráno sa prebúdzal celý doškriabaný a koľkokrát i špinavý od trávy, peľu a hliny. Bol už celkom zúfalý a mal panický strach z toho, čo zas bude musieť prežívať, keď zaspí. Snažil sa preto oddialiť spánok, ako sa len dalo. Nepomáhalo mu to však, vždy ho nakoniec premohla únava a on aj proti svojej vôli zaspal...

 Našťastie sa po krátkom čase k Etovi a Epoiovi (dcéry odišli s Krvou) prisťahovala mama a starká v jednej osobe. Epoiov otec už nežil, tak im bolo spolu v trojici v trojizbovom byte veselšie. S nápadom na jej presťahovanie prišli Ylan s Maňou – a dobre, že ho mali. Postupne sa začali strácať aj divoké Epoiove sny, aspoň ich frekvencia bola menšia. Starká sa prisťahovala siedmeho decembra, takže onedlho trávili spolu v trojici prvé vianočné sviatky. Aj predtým trávievala s nimi starká Vianoce, ale to boli ešte (aspoň Epoi s deťmi si tak myslel) fungujúca rodina. Epoi jej na Štedrý deň popoludní chodieval naproti, niekedy aj s Evetou. Cestou sa rozhovor celkom pochopiteľne krútil okolo slávnostnej atmosféry, plnej akejsi nedefinovateľnej mágie Vianoc a radosti, že budú aspoň nejaký čas tráviť spolu. Keď sa celí uzimení aj so starkou vrátili, atmosféra v byte sa zmenila na sviatočnú – už boli Vianoce. Epoi pripravoval šalát k rybe, neskôr vyprážal a Krva varila kapustnicu. Príprava pupáčkov bola celkom v réžii starkej. Ešte doma, vo svojom byte, nechala skysnúť mlieko, odohriala z neho tvaroh a 23. decembra ušúľala a upiekla hady z kysnutého cesta, tie následne nakrájala na kúsky. Budúce pupáčky, prikryté utierkou, čakali potom v mise na svoju chvíľu. Tá prišla na druhý deň večer v Epoiovej rodine, po rozbalení darčekov. Najprv oblátky s medom, potom kapustnica so sušenými hubami, údenou klobáskou, smotanou a chlebíkom. Po nej prichádzali na stôl pupáčky s tvarohom. Niekde ich nazývajú opekance, inde bobaľky – skrátka názvov toľko, koľko regiónov. Boli nakrátko ponorené do vriacej vody, ocedené, omastené roztopeným maslom, posypané tvarohom a posolené. To bola dobrota! Epoiovi už vyprážaná ryba ani nechýbala, jedol ju len z povinnosti. Občas sa stalo, že rybu ani nejedli, mali ju niektorý ďalší deň na obed. Štedrá večera pri sviečke sa končila ovocím a zákuskami, ale to už každý ledva fučal...  

  V trojici mal však Štedrý večer odlišný priebeh. Starká bola v byte hneď od rána, nebolo treba nikam po ňu chodiť. Okrem šalátu a ryby pripravoval Epoi aj kapustnicu. Nebol si istý, či bude ako tá Krvina – predsa, robil ju prvýkrát a starká mu s ňou nepomohla, pretože ona tiež nikdy takú polievku nevarila. Keď už boli darčeky rozbalené a prvé jedlo na stole, musel Epoi náhle odísť do spálne, aby sa vyplakal. Nedokázal sa udržať, musel tomu všetkému, čo ho trápilo a zavadzalo mu v krku ako nejaký balvan, konečne dať voľný priebeh a nechcel, aby to videli syn a mama. Nemohol ani len slinu prehltnúť. Tak mu čosi prekážalo v krku. Bolo mu ľúto, že nedokázal, ešte keď tvorili rodinu, povedať deťom, ako ich ľúbi a nechce ani jedno z nich stratiť. Teraz už mu zostal len syn a dcéry boli nenávratne stratené. Dobre mu ešte spočiatku, keď sa prevalila aféra Krvy, hovorila jeho mama, že dcéry sa mu odcudzia, že ich matka bude robiť všetko pre to, aby už k sebe vzájomne nenašli cestu. To sa Epoiovi koniec koncov ešte len malo potvrdiť. Keď sa po chvíli vrátil k štedrovečernému stolu, nikto nič nekomentoval a pustili sa do oblátok s medom. Od tých čias sa stali Vianoce pre Epoia najsmutnejšími sviatkami v roku.       

 Vznikla z nich troch taká zvláštna trojgeneračná rodina. Navzájom si zmenšovali samotu, do ktorej sa dostali. Et po zmaturovaní nemohol nájsť zamestnanie – a keď sa mu to konečne podarilo, dostal povolávací rozkaz na nástup vojenskej služby. Mal smolu, po ňom už ďalší branci nemuseli rukovať ani na tú skrátenú vojenčinu, povinná vojenská služba bola konečne zrušená...

 Po návrate do civilu sa Et rozhodol ísť skúsiť šťastie do hlavného mesta. Tam bolo voľných miest predsa len viac, pretože nebolo ubytovanie. V tomto mal však šťastie. Jeho teta, už spomínaná Krvina sestra Nyela, tam mala byt. Už bola medzičasom rozvedená, s dvoma dcérami a psiskom, takže miesto na prespávanie, aspoň na začiatok, sa tam našlo.     

 V tom čase sa Epoi dostal do redakcie Bobkového listu  a jeho mama bola na to patrične hrdá. Najviac to bolo vidieť neskôr, keď už bola viac v chorobnici než doma. Pochopiteľne, že jej Epoi vždy priniesol nové číslo novín na izbu, kde ležala. Nezabudla zakaždým spomenúť spolutrpiteľkám, že jej syn je redaktorom tých novín... Epoi ju však chápal; už nemala iný dôvod na radosť – tak aspoň takto sa tešila. Keby bol mohol čokoľvek urobiť, aby jej vrátil zdravie a predĺžil jej tak život, spravil by to bez váhania. Bohužiaľ, nedalo sa vzdorovať osudu.

Iróniou osudu práve v deň svojho pohrebu dostala starká pohľadnicu zo Švajčiarska od Evet. Najmladšia vnučka tam bola na praxi z hotelovej akadémie. Na zábere bolo horské údolie s domčekmi.  Rovnaký záber bol aj na karte, ktorú poslala Epoiovi, ibaže on mal fotografiu urobenú v noci. Epoi dal Evetin pozdrav určený starkej do rúk nebohej, ležiacej v truhle. Prišiel síce neskoro, ale patril jej.

Keď bola starká a mama v jednej osobe nakoniec pochovaná, zostal v byte sám. Až teraz vnímal priestor celého bytu a uvedomoval si jeho nadmernú veľkosť pre jedného. A sny o obrovských húseniciach a pandravách tu boli opäť - a ešte aj bazén v obývačke...

Steporis / Sen

 Slnko svietilo vysoko na oblohe a zem bola zelená, žltá, hnedá. Kde ako. Vzduch, horúci a suchý, chvel sa nad pôdou, nad domom, v maštali, v kuchyni, všade. Pred tou horúčavou sa nedalo uniknúť. Epoi sedel na zemi vedľa babky. Babka bola bosá a mala špinavé nohy. Kožu na chodidlách mala popukanú. Na všetkom, čo bolo na dvore, ležala hrubá vrstva prachu. Epoi sedel v tom žltom prachu vedľa babky a mlčal. Nemali si s babkou veľmi čo povedať. Epoi bol človek od prírody mlčanlivý a babka – tá zomrela ešte predvčerom. Videl, ako ju len odrazu podťalo – a už bola na zemi. Našťastie dvor bol priestranný, takže nikomu tam nezavadzala. Satame, strapatú ako vždy, aj trochu mrzelo, že ju musí obchádzať, ale rýchlo sa s tým zmierila. Pravdu povediac, Satame až tak často z domu nevychádzala, takže jej to mohlo byť vlastne jedno. Zato Epoi bol pri babke skoro stále. Pozoroval ju, ako sa tak začala postupne nafukovať. Keď ju ešte predvčerom pošteklil na ľavom chodidle, žmurkla na neho jedným okom. Dnes mu už ani na um neprišlo poštekliť ju. Zato rozmýšľal nad niečím iným: ako získa babku späť, keď mu ju nebodaj pochovajú do zeme?

 Zatiaľ čo takto uvažoval, zazrel k domu prichádzať troch mužov. Ten najvyšší mal na hlave klobúk – o dve čísla väčší. Ten druhý mal sklené oko a tretí zase umelý chrup, ktorý ceril na všetko okolo seba, aj bez zjavného dôvodu. Epoiovi sa zdalo čudné, že v takej horúčave má niekto na hlave nasadený klobúk..

 Všetci traja medzitým už prešli bránkou v plote a blížili sa k domu. Epoi sa rýchlo zodvihol a rozbehol sa, aby bol v kuchyni skôr než oni. Keď všetci traja vošli do kuchyne, najvyšší urobil niečo ako pokus zodvihnúť klobúk na pozdrav. Druhý si veľmi opatrne vybral z očnej jamky sklené oko a zostal v miernom predklone úctivo stáť, držiac ho v ľavej ruke – ako čašník. Posledný z trojice si vytiahol z úst umelý chrup, vyleštil ho vreckovkou a potom zahryzol tomu druhému do oka.

Satame si rozpačito utierala ruky do hrubej vlnenej ponožky, nazývanej u nich doma fusakľa, a rozťahovala ústa do úsmevu. Skôr než to stihla dokončiť, zmenili ju návštevníci na kolomaž, ktorá vytvorila na podlahe nevzhľadnú kôpku. Potom sa obrátili a vyšli na dvor.

 „ Tam je,  poďme",  povedal muž v klobúku a všetci traja sa pobrali k babke.

Epoi to všetko pozoroval opretý o vchodové dvere. Nad čímsi usilovne premýšľal. Bolo mu to vidieť na tvári. Muž so skleným okom chytil babku za ruky, ten s umelým chrupom za nohy a dali sa na pomalý, pokojný, pohrebný pochod. Muž v klobúku kráčal pred nimi, chvíľami vybral z vrecka nohavíc malú trúbku a zatrúbil. Ta-tá, ta-tá, tá...

 Epoi ešte stále premýšľal, opretý o dvere. Nešlo mu do hlavy, že za celú dobu, čo tu tí traja boli, pes ani len ňufák nevystrčil z búdy. Až keď aj zvuk trúbky zatíchol v diaľke, vyliezol konečne von. Ešte sa mu srsť na celom tele ježila od hrôzy. Epoi však nemal čas všímať si ďalej psa, pretože sa bál, že mu muži s babkou ujdú príliš ďaleko, a tak sa za nimi rozbehol. Nezvyčajný pohrebný sprievod sa zatiaľ  pomaly približoval k cintorínu. Starý cintorín nebol ohradený, len súvislé rady hrbolčekov prezrádzali, že sa tu kedysi pochovávalo. Na niektorých hroboch bolo ešte vidno polorozpadnuté drevené kríže. Ako sa Epoi približoval k cintorínu, cítil, že sa ovzdušie začína meniť. Spomalil beh a pozrel sa na oblohu. Na nebi sa hromadili ťažké olovené mraky. Bežalo sa mu teraz lepšie, pretože začal viať slabý vetrík. Pohrebný sprievod zrýchlil krok. Epoi už bol len tak na dvadsať metrov od sprievodu, ale neodvážil sa ísť bližšie. Udržiaval si stále rovnakú vzdialenosť.

 Muži s babkou už kráčali pomedzi hroby a dávali si pozor, aby nezakopli. Svetla rýchlo ubúdalo, od čierňavy na oblohe sa zotmelo. Epoi mal pocit, že je večer. Pozorne sa preplietal medzi hrobmi a snažil sa nájsť miesto, odkiaľ by videl dobre na celé pochovávanie. Obaja muži  položili svoje bremeno na zem a oddychovali. Sedeli na jednom z tých hrobov, o ktoré sa už nikto nestaral. Epoi sa usadil o dva hroby ďalej. Muž v klobúku stál v pozore a spieval: „Opretá o briezku plakala, nechcela obriezku tralala, syna svojho, syna svojho – hej syna svoojho!" potom vytiahol znova trúbku a dlho zatrúbil. Vietor, ktorý už medzitým zosilnel, odnášal hlasné tááá nevedno kam.

 Epoia znenazdajky zamrazilo. Ťažké, vodou napité mraky viseli v zmenenom ovzduší už celkom nad zemou. Na zem konečne dopadla prvá kvapka a zabalila sa do prachu. K nej potom pribúdali ďalšie a ďalšie guľôčky... Muži sa rýchlo dali do pochovávania. V stvrdnutej vysušenej ílovitej pôde sa im darilo vykopať jamu len s najväčším úsilím.

Keď už bola babka schovaná pred dažďom v zemi, vzpriamil sa muž s klobúkom na hlave a pozrel sa na chlapca, ktorý bol učupený na neďalekom hrobe. Epoi by už bol odišiel, ale bol zvedavý, čo sa ešte bude diať. Kvapky začali cupotať na zem čoraz hustejšie. Zdvihol sa silný vietor, začalo sa blýskať a hrmieť. S prudkým dažďom prišiel aj silnejší náraz vetra. Muž v klobúku sa v tej chvíli ešte stále pozeral na Epoia, keď tu mu odrazu vetrisko zobral klobúk a  s  ním aj – tvár. Na jej mieste zostala iba číra tma. A z tej tmy zavialo na chlapca nepreniknuteľné nič..

 Epoi sa len viac pritisol k hŕbe hliny, na ktorej predtým sedel a zhlboka vdychoval ťažkú vôňu zeme, zatiaľ čo zhora sa naňho liali nekonečné prúdy vody...   

Steporis / Zrútený svet

 V tej chvíli sa Epoiovi zrútil svet. Začal strácať rovnováhu a musel si sadnúť na posteľ. Znova a znova čítal tých pár riadkov a snažil sa tam nájsť niečo, čo si snáď predtým nevšimol. Žiaľ, nič iné z textu nevyčítal. Dokonca ani nemala záujem o to, aby som jej odpustil tú neveru, ale iba holú skutočnosť,  že mi o tom len napísala...!

 Nech sa akokoľvek usiloval nájsť nejaké ospravedlnenie pre jej čin, nepodarilo sa mu to. Zrejme preto, že nič také neexistovalo. Nedokázal v tej chvíli uveriť, že s takouto spojil svoj život, svoju budúcnosť a budúcnosť svojich detí... vlastne boli to vôbec jeho deti? Ako si tým mohol byť istý po tom, čo sa o nej teraz dozvedel? A to ešte nevedel zďaleka všetko!

 Keď sa ako-tak spamätal, vstal ako nafetovaný a vyšiel zo spálne. V byte okrem neho bola len Evet. Staršie deti boli vonku. Nechceli byť asi pri tom, keď nájde ten papier... Nech sa akokoľvek snažil ovládať pred dcérkou, predsa mu len ušlo: „Tá kurva!" Od Evet sa dozvedel, ako im všetkým trom hneď ráno oznámila, že ide na potrat, pretože je tehotná s cudzím chlapom  a že už domov nepríde. Epoia tak zradila aj tá posledná slamka, ktorej sa v duchu chytal, že by snáď bola neviemakým zázrakom otehotnela od neho, aj keď si bol istý, že tak ako už roky, dával si pozor, aby sa to nestalo. Niežeby bol býval proti možnosti ďalšieho dieťaťa, ale ona rezolútne vyhlásila, že už rodiť nechce. Tak to rešpektoval. Lenže ona, zdá sa, nerešpektovala nič.

 Vyšiel nakoniec s Evetou von z paneláku a zamieril do obchodu s krmivami, ktorý bol v centre mestečka. Podobných obchodov s chovateľskými potrebami vyrástlo v tom čase v Riťsvete viacero – ako huby po daždi. Odrazu každý choval psa, aj v tých najnevhodnejších podmienkach, v panelákových minibytoch – a samozrejme, žrať mohli len umele pripravené granule, veď aj v prírode sa predsa len tým kŕmili... Skrátka móda a módnosť, len psie hovienka sa akosi málokomu žiadalo upratať po potomkoch tých dávnych vlkov. A podaktorí labužníci si neskôr nevedeli vynachváliť vynikajúcu chuť lacného mäsa z túlavých psov, na ktorých sa majitelia vykašľali, keď sa im zvieratá ako živá zábavka zunovali a vyhodili ich na ulicu...

Zrno pre sliepky Epoiovi naberala do tašky manželka majiteľa obchodu, ktorú poznal z práce. Podozrievavo sa na ňu zadíval, či už vie o tom, že Krva je kurva, ale tá sa správala, ako kedykoľvek predtým, takže nevedel, čo si má myslieť. Možno to už každý dávno  vedel, okrem mňa...   

× × × × × ×

  Na druhý deň ráno, nevyspatý, pretože do rána ani oka nezažmúril, si šiel vybaviť dovolenku do konca týždňa. Nedokázal ani odpovedať na otázku kolegu, prečo si tak znenazdajky berie voľno. Zovšadiaľ akoby sa len naňho posmešne pozerali a ukazovali si: „...aha, paroháč, žena sa mu kurví..."

 Nevedel, čo dá deťom jesť – boli prázdniny a školská jedáleň nefungovala – okrem toho spravidla varila Krva. Epoi robieval väčšinou nátierky a podobné jedlá. Pochopil však, že odteraz bude musieť on varievať. Z toho zatiaľ strach nemal – bol predsa gramotný a zopár kuchárskych kníh sa doma našlo. Jediné, z čoho mal obavy, bola teraz bezprostredná budúcnosť detí, rodiny. A v tom žiadna kniha nevedela pomôcť, poradiť.

________________________

² plaška – plastová taška, skr.