Listo sa vlastne volal Listus Topolieska, ale tak mu nikto nepovedal. Pre každého bol Listo, prípadne Drevina, pretože prakticky celá Riťsveta ho aspoň z videnia či počutia poznala. Hrával v kapele, bol vedúcim klubu mládeže, takže bol na očiach veľkej časti obyvateľov mestečka. Navyše mal spoločenskú povahu a bol to aj humorista. Keď sa chcel aj on stať členom Kric Fan Klubu (Epoi bol jedným zo zakladajúcich členov), potreboval mať najprv aspoň päť overených výstupov na Veľký Kric. Vyriešil to tak, že sa dohodol s Epoiom a obaja ich absolvovali za jeden deň. Je síce pravda, že pôvodne chceli vystúpiť na Kric za deň šesťkrát, ale nakoniec im stačilo aj päť výstupov. Všetko si starostlivo naplánovali. Deň predtým vystúpili na vrchol a schovali si tam v skalách fľašky s pivom. Na druhý deň ráno už o pol tretej zvonil Epoi u Topolieskových. Otvorila mu Listova mama, celá zhrozená, čo sa stalo. „Nič, len zobuďte Lista." „Eštežečo, veď by to neprežil! On keď má voľno, nevstáva pred desiatou!"„Len ho zobuďte, my sme dohodnutí."
Krútiac neveriaco hlavou a s určitými obavami (ako Listo zareaguje), išla ho teda zobudiť.Neboli ani tri hodiny keď Epoi s Listom už rezko kráčali v ústrety 972 m vysokej dominante riťsvetského okolia.
Prvý výstup celkom potme nebol taký jednoduchý, ale zvládli ho a na vrchole boli ešte v tme. Nikde ani živáčika, len nad vrcholom zbadali pomalý let akéhosi živočícha a usúdili, že by to mohol byť netopier. Výstupy mali rozdelené do dvoch častí – predpoludním tri, potom obed v reštaurácii a popoludní ešte zvyšné tri. Podľa pravidiel KFK (Kric Fan Klubu) sa za právoplatný výstup považoval len taký, ktorý sa začínal najneskôr od posledného domu súvisle zastavanej časti Riťsvety. Naplánovali si to tak, že budú chodiť až na železničnú stanicu, hoci tá bola hlboko v zástavbe mestečka, ale mali tam pivo! Boli si vedomí toho, že budú potrebovať veľa tekutín. Celé to vyzeralo asi tak, že vystúpili na vrchol, otvorili si každý jedno pivo a zapálili si cigaretu (vtedy ešte Epoi fajčil – bohužiaľ). Potom sa pobrali dolu na stanicu. Tam si zakaždým dali pivo, cigaretu a išli zase hore. Šetrili s dychom a takmer sa nerozprávali. Z riťsvetského námestia to bolo na vrchol Krica asi 3 km a výškový rozdiel približne pol kilometra. Po treťom zostupe zašli do reštaurácie na obed a dali si aj po dve pivá. Na obed mali vyhradenú približne hodinu času, ale potom sa im tak ťažko vstávalo a kráčalo teraz už po notoricky známej trase... Cestou stretávali málo ľudí, ale na jedného muža, ktorý si chystal lieskové palice, mali šťastie. Keď už išli okolo neho tretíkrát, nevydržal to a spýtal sa ich: „Čo je mládenci, čo hľadáte?" A Listo pohotovo odpovedal: „Nič, máme pochodové cvičenie."
S plným žalúdkom a olovenými nohami sa Epoiovi už veru nechcelo ani ten štvrtý výstup absolvovať, ale videl, že Listo šliape, tak sa nedal ani on zahanbiť. Nemohol si dovoliť vyletieť na vrchol, pretože by sa tým prezradilo jeho tajomstvo – a nebolo by to ani fér voči ostatným členom. Popoludní už kráčal Epoi ako stroj. Inak by nebol spravil ani 5 výstupov. Po piatom výstupe sa však pustili na vrchole, pri pive a cigarete, do rozhovoru. A to nemali robiť! Zistili, že už toho majú obaja dávno plné zuby. Aj Listo sa predtým tiež len zakaždým podíval na Epoia a takisto šliapal ďalej...
Ako obaja prišli na ten počet šiestich výstupov? Iní dvaja zakladajúci členovia KFK (Ribo Šachový a Pedro Kožkár) totiž urobili °rekord° klubu (5 výstupov) a Epoi, v spoločnosti Lista, ho chcel prekonať.
„Aj tak sme aspoň vyrovnali rekord a ty si splnil základnú podmienku na vstup do Kric Fan Klubu"- konštatoval Epoi, keď už konečne o siedmej večer sedeli uňho v izbe na slobodárni. V tom čase boli totiž ešte obaja slobodní a Epoi si vybavil slobodáreň, pretože nechcel dochádzať z neďalekého rekreačného strediska do práce. Jeho rodičia tam totiž mali postavený dom.
Pivo už naši „turisti" na pitie nemali, stačil im aj akýsi vlažný broskyňový či marhuľový džús z plechovice... To najlepšie však čakalo Epoia ráno: Nemohol sa postaviť na nohy, ledva sa dostal na WC a späť! Ešte šťastie, že vtedy boli tri dni voľna v kuse a oni robili výstupy hneď ten prvý deň! Pravdou však je aj skutočnosť, že Epoi si pomáhal – nadnášal sa pri ceste do WC len niekoľko centimetrov nad podlahou (aby nebol nápadný, keby ho niekto náhodou na chodbe uvidel).
Len teraz si Epoi s údivom uvedomil, že sa mu obnovila ďalšia časť pamäti – aspoň na tento úryvok si už od tej chvíle spomínal...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára