Fakulta bola umiestnená
v komplexe niekoľkých starých budov, ktoré však boli vnútorne prepojené.
Bol tam labyrint chodieb a chodbičiek, viacero schodíšť, tým všetkým
Epoi, ako čerstvý prvák, rád blúdieval a dole na prízemí bol bufet. Keď
tam Epoi prvýkrát vošiel, bol prekvapený, že za pultom, oproti vchodu, bolo
okienko, cez ktoré si akísi muži tiež kupovali potraviny a najmä pitivo,
ako občas nazýval nápoje. Neskôr sa dozvedel, že sú to členovia symfonického
orchestra.
Ulica, na ktorej sa fakulta
nachádzala bola zaujímavá tým, že budovy boli len na jednej strane. Tú druhú
tvoril betónový múrik a za ním tiekla rieka Unaj. Epoi si rád prichádzal
sadnúť k rieke, aby len tak pozoroval
okolie. Bol to preňho najlepší relax. Občas mal moznosť vidieť rybára,
ako pomocou štvorcovej siete spúšťanej na lanku do vody, skúša šťastie.
Veľakrát zavŕzgala kladka, ale len občas sa v sieti niečo trepotalo. Najmä
keď bol bez peňazí, dokázal sa takto zabávať. Chodieval vtedy peši (spravidla
sám) aj na sútok dvoch riek, Unaja a Ravy, kde pozoroval, ako na druhom,
rakúskom, brehu mali cez víkend rodinky piknik. Hlava rodiny často aj chytala
ryby. Aký rozdiel v porovnaní s brehom, kde bol Epoi, oploteným -
s ozbrojenými strážami a strieľňami vysoko nad úrovňou terénu! Zvykol
občas zavolať ironicky cez rieku na cudzincov: „Ahooj, poďte k nám budovať socializmus!“ Našťastie mu nerozumeli a tak mu
odpovedali pozdravom a ktoviečím ešte.
Pobyt v hlavnom meste,
pochopiteľne, nebola len zábava. Učieval sa buď v Univerzitnej knižnici,
alebo na internáte v študovni. Do študovne chodievali všetci len tak po
domácky oblečení. Epoia však rozptyľovala prítomnosť takého veľkého množtva báb
v študovni. Celkove internát tým, že tam bývali obe pohlavia v jednej
budove, mal príjemne napäté ovzdušie nabité erotikou. Spočiatku sa dalo prejsť
na povale z mužskej časti do ženskej, ale potom to zistili
a zamurovali priechod. Študenti však nelenili a ešte nestvrdnutý múr
sčasti rozobrali, aby sa dalo i naďalej prechádzať. Epoi, ako prvák, nemal
veľké šance uspieť zatiaľ u dievčat, pretože tie sa zameriavali
predovšetkým na starších študentov. Preto ani nepoužíval vytvorený priechod.
Z okna izby bolo vidieť na ďalšiu internátnu budovu, ale tam bývali len
baby. Jeho sused, z vedľajšej izby, nazýval ten internát „drážďany“. Vraj
ho to dráždi, keď vidí také množstvo žien či „mäsa“...
× × × × × ×
Ale vráťme sa opäť
k našim ovečkám...
Doba, v ktorej sa vtedy
trápil Epoi obavami z toho, že sa stane nebodaj bezdomovcom, už vyskúšala
na jeho psychiku všeličo, ale našťastie celkom úspešná nebola. Najhoršie hrozby
odvrátil Epoi predajom trojizbového bytu, ktorý už dlhšiu dobu nevládal každý
mesiac zaplatiť. Trochu mal obavy, či bazén v obývačke nebude komplikovať
sťahovanie a čo povie nový užívateľ na „vodné prekvapenie“. Kúpil si
predražený jednoizbový byt a z rozdielu ceny zaplatil dlžoby
v bytovom podniku. Hrozba však trvala naďalej. V novom byte boli síce
poplatky spojené s užívaním bytu nižšie, ale ani tie nedokázal zatiaľ
pravidelne platiť.
Paľomír sa pred sťahovaním
ponúkol Epoiovi, že drobnejšie veci, ktoré sa dajú previezť v osobnom aute
mu pomôže poprevážať. A skutočne, veľakrát sa obrátila škodovka medzi
starým a novým bytom, ale rozhodujúce premiestňovanie ešte len malo prísť.
Sťahovanie mu vyšlo tak nešťastne, na 23. decembra. Pred sviatkami bol však problém zohnať auto na sťahovanie. Keď sa mu
to nakoniec podarilo, zo šiestich ľudí, ktorí mohli a sľúbili Epoiovi pomôcť
pri samotnom sťahovaní, prišli len dvaja – aj to jeden z nich bol taký
dobrák, ktorý urobil len jednoduchšie práce, keď sa mu to povedalo a nič
ťažšie nosiť nechcel. Epoi mal problémy s nohami a neodvážil sa nosiť
v dvojici nábytok – musel sa pridŕžať zábradlia a v jednej ruke
sa nedajú prenášať najťažšie kusy. Na skutočné sťahovanie zostal prakticky len
jeden svedomitý chlap, nám už známy z piatkových stretávok v PÍKu
- Šaman, ktorý nakoniec prehovoril
šoféra auta a väčšinu najťažších vecí presťahovali oni dvaja... Problém
skomplikoval šofér, ktorý po vyložení nákladu z auta vyhlásil, že je už
veľa hodín a druhú fúru už nestihne urobiť, pretože musí skôr skončiť. Sú
sviatky a on musí ešte dať aj auto do poriadku... Možno sa mu už nechcelo ďalej nosiť
a možno to bola aj pravda. To sa už Epoi nedozvedel. V každom prípade
to však bola preňho pohroma.
To teda boli Vianoce!
V studenom, len pomaly sa zohrievajúcom byte, ktorý navyše bol
v najnižšom obývanom podlaží (pod ním boli len studené neobývané
priestory) a na severnej strane činžiaka, bola uprostred izby 6x4 m halda
nevybalených vecí v škatuliach, balíkoch, taškách a vreciach. A popoludní
mal prísť syn Et na Vianoce domov, kde už všetko malo pripomínať prichádzajúce
sviatky pokoja a mieru a sviatky rodiny...
Epoi bol nešťastný
z toho, že keď sa vznášal nad zemou, neuniesol zároveň ťažšie predmety. To
by bolo bývalo sťahovanie! Trochu sa zasníval.
Vzniesol sa k oblohe, slnko príjemne hrialo,
odkiaľsi bolo počuť Lady Jane od Rolling Stones, hudba i spev upokojovali Epoiovu myseľ, odvádzali akomak jeho pozornosť od
skutočnosti. Keď už tóny balady pomaly tíchli, zo samej podstaty priestoru sa
blížil Dom u vychádzajúceho slnka s charakteristickou hrou Alana
Pricea na klávesy. Nechal sa unášať tónmi, ktoré sa v závere začali meniť
na výlučne ľudské hlasy skladby Only you. Nakoniec sa započúval do klavíra
skladby s názvom Angie, opäť od Rolling Stones...
Keď sa prebral do studenej
reality, bol duševne osviežený. Tie skladby mu pomohli, aby sa mohol pustiť do akého-takého
riešenia vzniknutej situácie. Čože, jemu sa pohybovalo, keď sa mohol vznášať
nad haldou vecí, ale syn takú vlastnosť nemal a musel mu preto pripraviť
aspoň nejakú uličku, kadiaľ by sa dostal do kuchyne či kamkoľvek inam. Epoiovi
bolo ľúto, že ani vône neprípomínali tajomnú atmosféru Vianoc. Navyše,
v tom zmätku nevedel ani len to, kde sa nachádza umelý vianočný stromček, aby
ho ozdobil.
Et skoro z nôh spadol,
keď uvidel v akom stave sa nachádza izba. Miesta na spanie boli síce pre
oboch voľné, aj stoličky a stôl, ale celkový dojem bol neskutočný. „No ja tu spať nebudem. Veď by som zamrzol!“ zahlásil,
keď po prvotnom prekvapení znovu nadobudol dar reči. Dohovoril sa telefonicky
s jednou zo svojich tiet a šiel na noc k nej - do ktorejsi
dediny Riťsvetskej doliny. S Epoiom sa dohodli, že na druhý deň príde.
Na to sťahovanie teda Epoi
nemohol zabudnúť. Bytík bol plný už po prevezení prvej časti vecí zo starého
bytu, a to ešte pred silvestrom pribudol zvyšok... Epoi chápal, že Eta už
nemá čo ťahať do cudzieho jednoizbového bytu, studeného a natrieskaného
všetkým možným. To mu už nepripomínalo domov.
Tak
bol prinútený rok po roku žiť s celým tým skladom vecí, ktoré sa naňho
pozerali zo všetkých stien, s výnimkou okna. To je len tapeta - hovorieval si pri pohľade na svoje okolie. Sem
tam niečo na výzore tej tapety zmenil, ale celkový dojem bol stále impozantný.
Nevedel sa rozlúčiť s mnohými vecami zo svojho dovtedajšieho života
a tak sa teda vznášal nad hŕbou vecí, tašiek, balíkov a škatúľ, ako
duch svätý nad vodami... Nemal ani chuť situáciu riešiť, pretože stále mu visel
damoklov meč bezdomovectva nad hlavou a hovoril si, že nebude robiť
zbytočnú prácu, keď aj tak nevie, čo bude ďalej.
Uchýlil
sa do sveta snov a predstáv. Keď prichádzal do bytu, starosti
a problémy reálneho sveta nechával vonku. Zatvorením vchodových dverí bytu
znútra, začali platiť v celom tom miniatúrnom časoprietore iné fyzikálne
zákony, ba dalo by sa povedať, že občas aj žiadne.
Stierali sa mu rozdiely medzi
bdením a snami. Stávalo sa, že sa prebúdzal ušpinený, doráňaný od rôznych
rastlín, keď bol nútený utekať pred najrôznejšími dravými predátormi
z ríše hmyzu, ale aj ostatných článkonožcov. Jedným z najhroznejších
zážitkov bolo preňho úsilie akejsi parazitickej muchy, ktorá sa snažila naklásť doňho svoje vajíčka.
Už-už mu vbodla svoje kladielko do tela... Nechýbalo veľa a bola by úspešná
– v poslednom zlomku sekundy sa Epoiovi podarilo uniknúť zo sna do bdelého
stavu!
Stávali sa aj opačné prieniky. Napríklad, keď
sa mu nádherne sfarbená chlpatá húsenica, o ktorej vedel, že je jedovatá,
vyhrážala, že ho skonzumuje, ak nezaplatí ihneď dlžnú čiastku za byt a už
si aj ostrila nôž, ktorým ho chcela začať porciovať.
V jedle sa mu znenazdajky
začali objavovať rôzne potraviny, či len samotné ingrediencie a vznikali
tak neuveriteľné kombinácie jedál. Jedli ste už zemiakové placky
s ríbezľovým džemom a či paprikáš z očí? Ešte dlho po takomto
zážitku uvažoval nad tým, z akých živočíchov tie oči boli...
Zišla mu tiež na um udalosť,
pri ktorej sa v závodnej jedálni najprv odplazila vyprážaná ryba z taniera
riaditeľovej sekretárky, a potom dokonca ušla von do hustej trávy. Spomenul
si aj na príhodu, ešte v starom byte, keď mu silný príval vody neočakávane
opláchol celé schodište celkom dočistučka. Nebolo to celkom tak znenazdajky,
najprv si to totiž želal, aj keď podvedome, až potom sa tie veci udiali...
Toto poznanie ho ohúrilo!
Ihneď musel odskúšať, či to platí všeobecne. Povedal si, že by rád videl vonku
silnú búrku s hromami a bleskami križujúcimi celú oblohu. Ale takto
to nefungovalo. Pochopil, že to funguje len keď je v silnom hnutí mysle, napríklad
keď bol nešťastný, rozhorčený, nevýslovne šťastný – alebo len tak mimovoľne.
Vtedy tie úkazy vznikali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára