Už takto v predstihu..

Pokoj ľuďom dobrej vôle!

Steporis / Nezvaní návštevníci

Hluk streľby bol Epoiovi nepríjemný.

Obe znepriatelené strany strieľali po sebe neľútostne a bez prestávky. Už ani nevedel poriadne kto je kto. Kedy vlastne tie streľné zbrane nabíjajú? – pomyslel si a natiahol sa za diaľkovým ovládačom, aby ten hluk stíšil. Celkom ho však stíšiť  nemohol,  pretože by nepočul, čo si bojujúci hovoria.

Od rána bol akýsi nesvoj, akoby žil vo sne. Ako vo sne nalial do nádoby od maliarskej zmesi mydlový roztok, ocot, sójovú omáčku a pol litra liehu. Keď to zamiešal, naplnil záhadnou tekutinou dve dvojlitrové fľaše.Na jednu našrouboval rozstrekovač a druhú dobre uzavrel. Rovnako starostlivo uzatvoril aj nádobu z maľovania. Nechápal, prečo si pripravil obe plné fľaše vedľa seba na podlahu.

Občas sa mu stávalo, že čosi, jemu neznáme, ho viedlo k činnosti, ktorú by inak ani nevykonával. Vždy sa však nakoniec ukázalo, že mu to bolo spravidla na osoh. Či už išlo o cestovanie vlakom namiesto autobusom – autobus havaroval a boli tam aj mŕtvi – alebo keď radšej nekonzumoval na oslave vlašský šalát domácej výroby. Po tej oslave celá Epoiova rodina mala obrovské problémy so salmonelózou, jeho neter musela byť dokonca hospitalizovaná v chorobnici, kde do nej natieklo za demižón tekutiny. Bola poriadne dehydrovaná, čiže odvodnená. Epoi mal už obavy, že Dia bude mať len ružovú krv, po takom zriedení. 

Škoda, že ma to nevarovalo pred Krvou, skôr než som si ju vzal za ženu.povzdychol si v duchu, keď nad tým tak uvažoval. Jeho úvahy i sledovanie akčného filmu v televízii znenazdajky prerušil prenikavý zvuk, ktorý ucítil až kdesi v kostiach. Nepríjemný zvuk prichádzal zľava, ale napĺňal celý priestor silnými vibráciami. Po chvíľke takého hlučného vibrovania a vŕzgania sa v stene začal objavovať otvor, murivo padalo Epoiovi na posteľ a v otvore sa objavila hlava obrovského chrobáka. Jeho hryzadlá sústavne zväčšovali otvor, až sa doň zmestila celá hlava. V tej chvíli sa Epoiovi rozsvietilo v konzerve. Zaraz vedel, na aký účel má prichystané tie fľaše! Hlava votrelca pripomínala obrovskú hlavu bystrušky s mimoriadne vyvinutými hryzadlami a snažila sa preniknúť čoraz viac do izby.

Epoi vzal do rúk fľašu s rozprašovačom, upravil striekajúci prúd na tenší a sústredil sa na chrobáka. Zamieril mu do oka, potom do druhého a spokojne sa prizeral, čo to s ním robí. Tam, kde ho zasiahol tekutinou, sa chrobák začal priam strácať.  Namiesto očí mal len akoby od žieraviny vyžraté dymiace jamy, ktoré sa sústavne zväčšovali... „Tak toto na teba platí, ty netvor!“- vykríkol nevdojak, ako keby mu ten hmyzoidný obor dokázal porozumieť. Začal mieriť stále na jedno miesto, až chrobákovi odpadla časť hlavy a aj on sa vzdialil. To však nebol koniec. Hneď sa v otvore tlačili dve zubaté húsenice. Ešte šťastie, že boli natoľko tupé, že sa tlačili do otvoru obe naraz. To Epoia zachránilo a mohol sa sústrediť na ich likvidáciu. Pochvaľoval si, že hlavy už mali obe v izbe a jemu nezostávalo nič iné, len im ich odfakliť. Zelenkavá lepkavá tekutina z maxihúseníc a či pandráv mu beznádejne znečistila posteľ, ale to bolo v tej chvíli druhoradé. Aj húsenice odpadli od otvoru a Epoi čakal, čo sa ďalšie objaví. Na jeho veľkú úľavu tie tri ohavy boli všetko, čo ho v tej chvíli ohrozovalo. Šiel sa presvedčiť aj von, aká je situácia a našiel tam len dymiace polotekuté rôsolovité zvyšky útočníkov.

Chvíľu ešte zostal vonku, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu a upokojil roztrasené nervy. Susedia boli zvedaví, čo to vlastne bolo, ale nevedel im odpovedať, pretože ani sám nemal predstavu o pôvode a dôvode tohto útoku. Po chvíli sa vrátil dnu a podujal sa odstrániť pozostatky násilia. Znečistené posteľné prádlo musel zaniesť rovno do kontajnera. Otvor provizórne zaplnil rýchlotuhnúcou montážnou penou, do ktorej pridal kúsky mydla - pre istotu.

Steporis / „A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite"...“

Nebohý Miroslav Válek mi snáď prepáči, že som si vypožičal úryvok z jeho básne, ale prišlo mi to na um, keď som si spomenul na najväčší problém študentov. °A nad soľ vzácnejšie sú pre študenta prachy...°  Pochopiteľne nie pre každého, ale Epoi rozhodne medzi nich patril. Nebol však sám a tak sa stalo, že jedného krásneho rána sa Epoi spolu s Robertom, ktorý študoval angličtinu a španielčinu, ocitol na ulici smerujúcej k lekárskej fakulte. Roberto sa vlastne volal Rostislav, ale lektorka španielčiny nevedela jeho meno riadne vysloviť a prekrstila ho teda na Roberta. Elena, ako sa lektorka volala, bola v približne rovnakom veku ako Roberto. U Roberta však nemala žiadnu autoritu. On ju registroval, len keď sám chcel a dával jej to aj najavo. Možno aj preto ho premenovala. Ktovie.

Deň predtým sa obaja zhovárali, ako je to nanič, keď musia žiť vo finančnom deficite. Rozhodli sa teda, že podniknú pokus získať legálnou cestou nejaké tie peniaze navyše. Vyumývaní, vyholení a vyobliekaní, aby čo najlepšie zapôsobili, kráčali v ústrety dobrodružstvu, výsledkom ktorého si však nemohli byť celkom istí. „Nehrb sa! Kto by chcel kúpiť takú zhrbenú kostru...“ hrešil Roberto Epoia, ktorý bol vyšší a celkom podvedome sa hrbil. Možno preto, aby tak nevyčnieval z priemeru. Na chvíľu sa vystrel, ale po čase na to zabudol a znovu sa hrbil. Občianske preukazy si pochopiteľne tentoraz vzali so sebou, hoci ich inak nenosili stále pri sebe.

Po príchode k areálu lekárskej fakulty zostali bezradne stáť, kamže sa to majú teraz pustiť... Po chvíli hľadania a vypytovania dostali sa konečne do tej správnej budovy a pomaly vystupovali po schodišti na najvyššie poschodie. Už predtým sa dohodli, že hovoriť bude Roberto. Bol o sedem rokov starší a pôsobil preto serióznejším dojmom, navyše umocneným aj svojou češtinou. Na vrchnom poschodí našli len jednu sestričku. „A prečo hľadáte práve nášho šéfa? Roberto tú milú ženu informoval, že hľadáme šéfa toho oddelenia, či ako sa to pracovisko nazývalo, v určitých obchodných záležitostiach. Viditeľne prekvapená, ochotne sa vydala nájsť svojho šéfa. Určite tam zohrala svoju rolu aj prirodzená ľudská zvedavosť.

Keď nakoniec prišiel sám šéf, pochopiteľne ako  prvé sa spýtal na predmet obchodu. Roberto mu vysvetlil, že prišli, aby mu ponúkli na predaj čokoľvek zo svojho sortimentu. „A čo by to tak malo byť?“ – spýtal sa šéf, viditeľne dezorientovaný. Po vysvetlení, že sa jedná o ktorúkoľvek časť nášho tela, či už by to bola kostra, končatiny, vnútornosti či lebka, sa neubránil ani lekár miernemu úsmevu. Len  mu tak kútikmi mykalo... Snažil sa však tváriť vážne, pretože nechcel uraziť, ani ponížiť študentov, o ktorých je známe, že vždy potrebujú peniaze. Inak by za ním s takou ponukou určite neprišli. Zato Epoi sa skrčil za Roberta, aby ho lekár nevidel a rehotal sa ako kôň – ibaže nehlasne.

Lekár obom vysvetlil, že síce počul už o takých prípadoch v zahraničí, ale oni majú na pitvy dosť mŕtvych. Takých, o ktorých nikto neprejavil záujem a že iba výnimočne by mohli zaplatiť niekomu za to, aby ho mohli po smrti pitvať – v prípade nezvyčajne deformovaných jedincov. Roberto s Epoiom sa pozreli navzájom po sebe a už sa aj lúčili s pánom doktorom. Ten ich z vrcholu schodišťa sledoval s chápavým úsmevom. „Poďme my len preč odtiaľto, aby na nás ešte niečo nenašiel abnormálne.“ Epoi si pomyslel, že by možno aj vyvolal doktorov záujem o svoje telo, stačilo by mu, aby sa vzniesol do vzduchu. Také telo by určite chceli pitvať, aby zistili v čom spočíva tá odchýlka od obyčajných ľudí. Nemohol si však dovoliť vyzradiť na verejnosti toto tajomstvo. Potom by už nemal pokoj.

Vonku Roberto minul svoje posledné drobné na dva pomaranče. Jeden podal Epoiovi a zašli si posedieť na lavičke v medickej záhrade. Tam si pomaly lúpali pomaranč a smutným zrakom sledovali okolo seba to každodenné ľudské hemženie. Ľudia chodili hore dole s najrôznejšími nákupmi a oni ich mohli akurát tak s prázdnym žalúdkom pozorovať. Po tom kúsku južného ovocia, ktoré jedli pomaly, po dielikoch, len ešte viac vyhladli... :-(

Steporis / Palacinky s tvarohom a francúzski brigádnici

Dvihnite si telefón,

- čítal Epoi na monitore počítača – volá vás Táňa.

Mierne prekvapený začal hľadať mobil. „Ako to, že som nepočul zvonenie mobilu?“ – hundral si popod nos celý vykoľajený. To sa mu ešte nestalo, že by nepočul také výrazné zvonenie. Schválne si nechal zvuk „Nostalgia“, ktorý imitoval zvonenie starých telefónnych prístrojov, aby sa mu nemohlo stať, že si nevšimne hovor. A tu ho máš! Nepočul! Nevedel mobil nájsť, až pokým si neuvedomil, že sa mu to len snívalo. Posadil sa na posteli a dočiahol na mobil. Pozrel sa na displej, ale nikoho tam nevidel. Pozrel si neprijaté hovory, ale ani tam nebola sesternica zaznamenaná. Až vtedy si celkom uvedomil,  že to bol všetko len sen...

Chvíľu uvažoval nad tým, čo mohol takýto sen znamenať, ale na nič neprišiel. Nebol prívržencom zaručeného výkladu snov, ale pripúšťal, že občas niečo také môže byť blízke predtuche. Telefónom sa nemohol nenápadne pozrieť k sesterniciam do bytu, pretože nemal ich podobizeň v mobile. Objaviť sa u nich v byte po vrstvičkách a spôsobiť im tak šok, to tiež nepovažoval za vhodné a na telefonovanie bolo ešte zavčasu. Nevedel totiž, do koľkej zvyknú obe spávať.

Obe sestry, Táňa a Naďa, boli slobodné a bezdetné šesťdesiatničky. Táňa bola staršia. Krátko po maturite dostala detskú obrnu, mala vykrútené ruky, nohy, tvár a skoro zomrela. Nakoniec sa z toho dostala, ale zostala jej jedna noha slabá a tenšia. Iróniou osudu práve v tom roku boli všetky ročníky mladšie než 18 rokov zaočkované proti obrne. Na ňu sa to však nevzťahovalo – mala vtedy vyše osemnásť rokov a v takom veku už ľudia nezvyknú ochorieť na túto infekciu. Bohužiaľ, výnimka potvrdila pravidlo aj v tomto prípade. Táňa si urobila vysokú a učila choré deti v chorobniciach všetky predmety. Deti od nej prijímali učivo oveľa lepšie než v klasickej škole, pretože bola jednou z nich.

Po úmrtí oboch rodičov zostali samy v tom istom byte, v ktorom bývali dlhé desaťročia v hlavnom meste.

Epoi si spomenul, ako boli u nich raz cez prázdniny jeho bratia a obaja narozprávali tete, že ich najstarší brat zje doma na obed aj dvadsať palaciniek s tvarohom... To by ešte nemuselo nič znamenať, ale už cez školský rok, hneď v prvom semestri, pozvala teta Epoia na palacinky ku nim domov. Epoi prišiel naobedovaný zavčasu popoludní, netušiac, čo ho čaká. Na stole bol na tanieri štós palaciniek s tvarohom – rovných dvadsať kusov...! Epoi sa posadil a pretože nechcel uraziť, zjedol tri palacinky a prestal. Poďakoval sa, pochválil jedlo, ale teta sa skoro urazila.

 „Len pekne pokračuj,  nehanbi sa, ja viem, že doma zješ na obed 20 kusov ako nič.“

„Ale tetuška, to som ešte nikdy nezjedol tak veľa. Kto ti povedal, že ich toľko dokážem zjesť naraz?“

„No predsa Ylanko s Ariankom, keď tu boli cez prázdniny.“

Tí dobráci! Tak zato sa tak nenápadne uškŕňali, keď mu ešte cez prázdniny, hneď po návrate od tety, referovali, že im rozprávali o ňom a o tom, že má  rád palacinky. Dopadlo to nakoniec tak, že dlho do tmy musel sedieť pri stole a dusiť do seba palacinky, až do tej poslednej. Teta ho skôr na internát nepustila... :-))

Odvtedy sa na dlhý čas rozhodol vyhýbať palacinkám plneným sladkým tvarohom. Keby boli napríklad s lekvárom, neboli by také sýte. A ešte mu ich teta naplnila koľko sa len dalo! Ešteže bol v tých časoch tvaroh lacný. Dnes by si to dobre rozmyslela. A Epoiovi mladší bratia mali potom doma po chlebe...

Coito, ergo sum...

zišlo Epoiovi na um, keď sa prebudil.

Počas prázdnin chodieval na študentskú brigádu, jednak mal potom väčšiu šancu získať internát, jednak sa mu na Liptove páčilo a stretol sa aj s mnohými ľuďmi, ktorých by inak nepoznal. Jeden rok bola brigáda vyhlásená za medzinárodnú a organizátori očakávali pestré národnostné zloženie brigádnikov. V skutočnosti prišli len štyri Francúzky a štyria Francúzi... Brigitte K., Catherine R., Annie P. boli z Paríža, rovnako ako Robert. J. Y.,  Gérard B., François C. a Michel C. Jedine Marianne S. bola zo Štrasburgu. Prečo to tu uvádzam?

Francúzske slovo „le coït“ znamená súlož a Epoi si pod dojmom z tohto výrazu upravil známy výrok „cogito, ergo sum“, čiže myslím, teda som, na vyššieuvedený výrok. Niekto môže namietať, že to zbytočne komplikujem, pretože po latinsky  ten výraz znie „coitus“, ale v tomto prípade bol Francúzom bližší francúzsky tvar. Tak sa stalo, že Epoi presvedčil Brigitte, že aj taký výrok existuje a naučil ju povedať po slovensky „súložím, teda som“. Na tom by nič nebolo, keby milá Brigitte raz, pri návrate z výletu do Liptovkého Mikuláša, nepovedala  nahlas na celý autobus (bolo pomerne ticho, pretože ľudia si kupovali u šoféra lístky) práve túto vetu v slovenčine... Sedeli s Epoiom na zadnom sedadle a Epoi sa usilovne tváril, že s ňou nemá nič spoločné. Nebolo mu to však  nič platné, pretože vzápätí sa ho Brigitte po francúzsky spýtala, či to povedala správne.

Aj ostatní francúzski brigádnici boli svojskí. Napríklad François. Bol vysušený ako trieska a neustále fajčil „goluázky“, ktorých si priniesol so sebou celú zásobu. Tie jeho cigarety boli skutočné trhače pľúc. Tomu sa nevyrovnali ani kubánske „ligeros“, ktoré v tom čase fajčil Epoi. (Keď sa Epoi pýtal kubánskych študentov, prečo sa tie cigarety nazývajú v preklade „ľahké“, odpovedali mu, že u nich doma také slabé fajčia iba ženy...) Brigádnici spozorovali, že každú noc François niekam odchádzal – bolo im jasné za akým účelom – ale nedokázali zistiť, kto je tá šťastná. Zbytočne striehli, že pôjdu potajomky za ním, vždy odišiel až keď už zaspali. Cez deň potom namiesto práce spal, kde sa len dalo. Raz ho dokonca ostatní zahádzali senom a prespal tam celú zmenu. Nikdy však nevyzradil meno tajnej partnerky.

Robert bol medzi nimi najvýraznejšia osobnosť. Možno sa tak javil aj preto,  že mal so sebou gitaru a spieval piesne, ktoré Slováci dovtedy nepoznali. Vtedy mal Epoi prvýkrát možnosť zahrať si na španielskej gitare s nylonovými strunami. Tie boli mäkkučké v porovnaní s tými oceľovými na jeho „džibsonke“! Zvuk tejto gitary sa dostal aj do celoštátneho vysielania relácie pre mladých – Modrá vlna – pretože zahraniční študenti v tom čase nechodili húfne na brigády do Československa. Redaktor určite netušil, akú pieseň im na záver rozhovoru zahral a zaspieval Robert. Bola to totiž populárna parížska pieseň o prostitútke, ktorá obšťastňovala väzňov v Bastile. Epoiovi sa páčila jej prezývka – Mimi peau de chien, doslova Mimi psia koža... K Robertovi sa viazala ešte jedna spomienka. Zahľadel sa do jednej Slovenky (a ona doňho), ale nevedeli sa dorozumieť. Tak Epoiovi prischla úloha tlmočníka v ich nikam nevedúcich rozhovoroch, až ho to raz už omrzelo a odvtedy bolo vidieť dvojicu so slovníkom v ruke, ako v ňom striedavo listujú a snažia sa dohovoriť. Epoi si z nich robil žarty a upozorňoval slovenskú brigádničku, aby sa vyvarovala pohlavného styku s ním, pretože ona, ako devätnásťročná bola plnoletá, zatiaľčo on vo Francúzsku ako dvadsaťročný ešte nebol... Neviem ako je to dnes, ale vtedy boli Francúzi plnoletí až od 21 rokov.

Od Parížaniek sa výrazne odlišovala Marianne zo Štrasburgu. Bola o niečo staršia než ostatní brigádnici, bola zasnúbená a vyzerala ako typická Nemka, dokonca aj priezvisko mala nemecké. Napriek tomu sa cítila byť Francúzkou. S tou sa prihodila Epoiovi tiež trápna chvíľa. Všetci študenti už po celodennej práci čakali na večeru zvyčajne v izbe mužskej časti brigády, debatovali polohlasne po skupinkách, keď sa do poloticha ozvala Marianne a zahlásila „pitcha, que c´est jolie!“. Všetky oči sa obrátili na ňu a Epoia, ktorý tam stál neborák celý v rozpakoch, pretože ostatní nepoznali súvislosti. Predtým sa totiž Francúzka spýtala, ako sa ženské pohlavie nazýva v slovenčine. Epoi jej to povedal, aj s komentárom, že názov pochádza z francúzskeho názvu pre broskyňu – pêche – pretože ovocie má zárez a chĺpky na povrchu. Marianne sa sťažovala, že vo francúzštine to má len taký nijaký názov – le con. Čo si o celej záležitosti mysleli ostatní, to sa Epoi nedozvedel nikdy.

Zaujímavou postavou bol Michel. Študoval za leteckého konštruktéra a bol tiež neuveriteľne štíhly,  až chudý. Epoi si s ním najlepšie rozumel. Michel vedel aj po španielsky, takže keď s Epoiom nechceli, aby im niekto rozumel, používali túto románsku reč. Na tú istú brigádu sa, ktovie akým spôsobom, dostala aj dcéra maďarského konzula, ktorá nevedela ani slovko po slovensky či po francúzsky. Bola tak trochu stratená medzi ostatnými. Raz podvečer sa Epoi pozeral na Michela s dcérou konzula, ako kráčajú vychádzkovým tempom smerom od ubytovne. Ruky a nohy pracovali, aby sa nejako dohovorili, až znenazdajky sa zastavili a vzápäti sa maďarské okaté dievča otočilo a behom sa pobralo späť. Michel bol jej reakciou zrejme zaskočený, pretože až o hodnú chvíľu sa tiež pobral k ubytovni. To už bola vyplašená Éva, so slzami v očiach, v ženskej izbe. Nikto sa od nej nedozvedel, čo sa vlastne prihodilo – jazyková bariéra bola dokonalá. Až Epoi sa dozvedel od Michela, že jej ukázal „la capote“, čo síce znamená plášť s kapucňou, ale v slangu to znamenalo prezervatív...

Smutné bolo lúčenie s Francúzmi, ktorí odchádzali z brigády o týždeň skôr než Slováci, pretože šli spoznávať krásy Slovenska za zarobené peniaze. Zostali len spomienky. Tie menej príjemné sa zázrakom stratili a zostali len tie naj. Epoi zabudol, že sa s Brigitte raz z nevedomosti  pochytil, ale jej informáciu, že sa mužské pohlavie nazýva u nich „bijou de famille“ – čiže rodinný klenot a či šperk – to si zapamätal. Ako to už pri podobných príležitostiach býva zvykom, vymenili si všetci navzájom adresy a sľubovali, že si budú písať. Spočiatku to fungovalo aspoň tak, že si posielali pozdravy k Vianociam, novoročné priania a veľkonočné pozdravy. Z mužskej časti brigádnictva mu písal listy jedine Michel. V nasledujúcom roku, keď sa vracal z brigády v Poľsku, zastavil sa Michel aj u Epoia.

V podstate to bola celkom humorná príhoda, ktorá však nemusela vyjsť, nebyť súhrnu šťastných náhod. Prvou bola skutočnosť, že v autobuse, ktorý Michela priviezol na okraj mesta, bol aj bývalý Epoiov spolužiak. Keď Michel videl názov mesta, v ktorom Epoi býval, jednoducho vystúpil. Asi si myslel, že mestečko má len jednu zastávku... Našťastie spolu s ním vystúpil aj Epoiov spolužiak. Michel mu hneď ukázal papierik  s menom a adresou, takže stihli ešte nastúpiť späť do autobusu.

Tou druhou bola prítomnosť Epoiovej rodiny. Spočiatku síce hľadeli na Michela dosť obozretne, ale keďže už sa predtým stretli s jeho menom, pustili ho do dvora. Oveľa menej porozumenia mal ryšavý pes Tropino, pred ktorým museli spočiatku hosťa chrániť. Epoi nebol doma, takže nastali jazykové problémy. Epoiova mama vytiahla z chladničky bravčovú pečienku, ukázala ju Michelovi, ten prikývol hlavou akože môže byť a na oplátku vytiahol z ruksaku wodku wyborowu, zašiel s fľašou za Epoiovým otcom a spýtal sa ho: „lubiš vodka?“ Nič viac už zo slovenčiny zrejme nevedel... Otec vytiahol nejaké brandy a vodku mu kázal schovať.

Epoi bol, ako slobodný mládenec, v centre mesta s rovesníkmi. Nikde nebol odcestovaný, a to bola tretia šťastná náhoda pre Michela.  Navečer, keď už sa Epoi rozhodol vrátiť domov,  znenazdajky len zbadal v diaľke mamu a mladšieho brata. To sa mi len zdá, na čo by mama išla večer do mesta... Keď sa však priblížili k sebe, nevychádzal z údivu. „Kam ste sa vy dvaja vybrali takto večer?“ Na jeho veľké prekvapenie začul:  „za tebou.“ Nechali ho hádať, kto ho prišiel navštíviť. Až po hodnej chvíli si spomenul na Michela. Najprv mal obavy,  že nebodaj nejaká slečna ho poctila návštevou, ale našťastie nič také. Schuti sa zasmial,  keď si predstavil to ich rukonohaté dorozumievanie...

Na druhý deň ráno, akože ináč, Michel by bol aj bez raňajok išiel niekam ochutnať slovenské pivo, na ktoré mal dobré spomienky v predchádzajúcom roku. V Poľsku zrejme nemal šťastie na také pivo. Po sobotňajšej ochutnávke sa v nedeľu začal hosť pomaly baliť a chystal sa ísť stopom ďalej. Keď to Epoi preložil rodičom, tí usúdili, že to nie je cestovanie preňho a dali mu 150 korún, za ktoré sa vtedy pohodlne mohol dostať až na hranice. Michel sa poďakoval a onedlho sa už lúčil. Epoi ho šiel odprevadiť na autobusovú zastávku. Keď prišli na miesto, Michel vytiahol z ruksaku francúzsku vlajočku,  roztiahol ju a hneď prvé auto mu zastalo. „Čo je to za vlajku?“ spýtal sa šofér a už ho aj bral. Ledva sa stihli rozlúčiť. Po šťastnom návrate do Paríža mu o nejaký čas poslal Michel 5 vinylových malých platní so skladbami, ktoré vtedy leteli vo Francúzsku a v Československu sa nedali kúpiť. Iróniou osudu ešte aj za ne musel Epoi (lepšie povedané, jeho rodičia) zaplatiť 15 korún za každý kus clo. :-(

Zakaždým, keď si niektorú z tých piatich platní púšťal, si na Michela spomenul, a to aj v čase, keď si už nepísavali. Epoi aj oľutoval, že s ním neudržiaval naďalej aspoň písomný kontakt.

Steporis / Rehot kyslej kapusty

Ako každý rok, na prelome augusta a septembra sa konal v Risťvete banícky jarmok. Baníka už pomaly v meste nestretneš (iba ak bývalého), ale banícky jarmok zostal na pripomienku storočného dobývania uhlia. V tom roku bol výnimočný aj tým, že vôbec nepršalo. To sa nestalo už hádam aj viac než dvadsať rokov... Riťsvetské jarmoky (boli do roka tri – Urbanský, Banícky a Katarínsky) boli aj vo svete povestné tým, že v čase ich konania buď pršalo, alebo snežilo, či aspoň fúkal silný severák a mrzlo až prašťalo. Povesť o riťsvetských jarmokoch sa dostala až do uší obyvateľov saharských štátov, ktorí začali naliehať na vlastných predstaviteľov, aby dohodli konanie týchto jarmokov na Sahare – a o vlahu by bolo postarané... :-)

To bola prvá výnimočná skutočnosť viažúca sa na jarmok . Tou druhou, pre Epoia  dôležitejšou, bol fakt, že vypil celé čapované pivo v krčme. Stretol sa totiž so Šamanom, dohodol sa s ním na dodaní kozej bryndze a zaroveň si „drúzgli“ po jednom jedenásťapolstupňovom pivčisku. Šaman ho mal v sebe za chvíľu, zatiaľčo Epoi sa s ním pasoval ešte aj v čase, keď chovateľ kôz už dávno skúmal kvalitu a ceny burčiaka na Námestí baníkov.

 „Už nikdy nebudem experimentovať len preto, že som pohodlný...!“

- povedal si nahlas Epoi, keď prišiel čas vybrať knedľu z vody. Pred niekoľkými dňami sa totiž bol pozrieť do novootvorenej predajne mäsa na hlavnom námestí a neodolal krásnemu mäsitému bôčiku. Čo z neho urobiť? Spomenul si, že v chladničke sa naňho rehoce kyslá kapusta – a bolo rozhodnuté. Bude segedínsky! Nebudeš ty viacej na mňa zuby ceriť! Cestou domov kúpil žemľovú knedľu a smotanu.

Nemohol si pomôcť. Už niekoľkokrát síce varil segedínsky guláš len z chudučkého mäsa, ale márna sláva, to nemalo takú správnu chuť, ako keď v ňom bolo aj trochu mastnejšieho. Prečo všetko chutné musí byť aj nezdravé?  Vlastne všetko nie – spomenul si na ovocie a na ovocné či zeleninové šťavy z odšťavovača. Výnimka však potvrdzovala pravidlo.

Keďže bôčika bolo jemne vyše kila a spracoval ho do guláša celý kus, bolo jasné, že jedna kúpená knedľa to nevyrieši. Napriek tomu, že bol schopný segedínsky raňajkovať, obedovať aj večerať, predsa len toľké množstvo guláša vydrží jednému človeku na viacej dní. Nakoniec preto nastal problém s čím ten guláš jesť. Epoi vedel, že niekde k nemu jedávajú aj chlieb, ale to nebolo ono. Nezostávalo mu teda nič iné, len sa poobliekať a vyraziť do obchodu kúpiť knedľu. Vtom mu však zišlo na um, že tam knedľu nemusia mať a on by sa v tom prípade prezliekal, či lepšie povedané obliekal, zbytočne. Napriek tomu,  že si sám uvedomoval nepravdepodobnosť takej situácie, chytil sa jej ako topiaci slamky a rozhodol sa, že si knedľu uvarí doma sám.

Problémom bolo však to, že Epoi nebol v tomto prípade detailista a tak nedal do cesta vajce, cesto len zamiesil lyžicou a zamiešal doň pokrájaný rožok. V miske ho nechal kysnúť a keď už tam nebolo miesta, vyhrabol ho rovno do vriacej vody. Cesto sa uvelebilo na hladine ako kvočka chrániaca kuriatká pod svojimi krídlami. Pekne hrboľato rovnomerne pokrylo hladinu širokého kastróla a varba sa mohla začať.

Po 25 minutách ho pomocou dvoch predmetov lovil z vody a veru, na štyrikrát sa mu to aj pekne podarilo :-) Ľutoval, že nemá fotoaparát, aby svoje veľdielo zvečnil aj pre budúce generácie. Neuveriteľnosť tvarov sa nedá slovne vyjadriť. Úplné informácie získal až keď si založil porciu na obed. Potom bol schopný komplexne charakterizovať svoj výtvor. Malo to parametre niekde medzi výrazne nevydarenou knedľou a masívne predimenzovanou pôvodne roztečenou haluškou... Napriek skutočnosti, že cesto kyslo, pokiaľ malo kde, uvarené bolo ako taký írečitý dzgáň. Uvedomujem si, že slovo „dzgáň“ nie je všeobecne známe (možno som si ho len vymyslel), trúfam si povedať, že nie je ani v spisovnej slovenčine, ale presne vystihuje pocity pri žuvaní Epoiovho výtvoru.

Napriek tomu si myslím, že v afrických krajinách postihnutých suchom a hladomorom (najmä v Somálsku) by mi za také jedlo ruky nohy bozkávali – pomyslel si s nepresvedčivým úsmevom. Aj spočiatku uvažoval, že by im to jedlo zaniesol do Afriky, ale potom si uvedomil absurdnosť celého prípadu. Predstavil si sám seba, ako letí aj s niekoľkými porciami segedínskeho do Somálska. Za predpokladu, že by ho nezostrelili nad Európou, ani nad Afrikou, narobil by len zbytočný škrabot kdesi v tej vyprahnutej krajine. O tú trochu jedla by sa zrejme pobilo navzájom toľko hladných krkov (možno by sa aj pozabíjali niektorí), že by to prinieslo viacej škody než úžitku. A to by ho čakala ešte ďalšia cesta vzduchom späť...

Rozhodol sa teda nevyrušovať Afričanov v ich trávení skromného nedeľného obeda a sadol si k rátaču, aby dal na blog ďalšie pokračovanie príbehu, ktorý písal.

Steporis / Pamäť ako slon a okupácia

Sú chvíle, na ktoré by si človek najradšej už nikdy nespomenul. Žiaľ, Epoi mal pamäť ako slon. Preto nedokázal zabudnúť na výročie potupnej okupácie štátu cudzími vojakmi, najmä ruskými. Tie ostatné okupačné štáty aj tak vzápätí stiahli svojich vojakov a Rusi všetkých farieb a rás naďalej okupovali vraj bratský štát.  Dočasne a dlhodobo.

Epoi narukoval na vojenčinu 1. augusta. Bol pekný, teplý slnečný deň, lenivá prázdninová atmosféra bola v celom mestečku, do ktorého sa dostal až po dlhej ceste vlakom. Novopečení obrancovia vlasti, zatiaľ ešte v civile, sedeli na trávniku v areáli kasární a čakali, kedy ich prípad príde na rad – skrátka Godot. Podaktorí znášali dlhodobý pobyt na slnku oveľa ťažšie než ostatní, pretože mali obsah krvi v alkohole podstatne nižší než väčšina mladíkov. Aj Epoi s jedným takto postihnutým cestoval už z Riťsvety. Neborák bol celkom neschopný nastúpiť do vlaku, tak ho dvaja ťahali z vlaku cez okno dnu a ďalší dvaja ho podopierali a tlačili zdola do okna. Nakoniec sa im to podarilo spojeným úsilím dosiahnuť a alkoholizovaný dobráčisko sa zvalil na lavicu v kupé – vlak mohol odísť. Teraz sedel tento Riťsveťan zvädnutý na tráve a liečil sa, akože ináč, alkoholom.

Epoi si pomaly (ale veľmi pomaly!) začínal zvykať na ohlupujúci systém idiotskej buzerácie a tupej poslušnosti. Prvé týždne boli v znamení neustáleho poklusu,  behu a chlapci sa za prvé tri týždne ani, prepytujem pekne, nevysrali... Močili len veľmi zriedka, pretože všetka voda sa vylučovala potnými otvormi. Preto všetci s uľahčením privítali ukončenie tzv. prijímača a prísahu. Po nej dostali prvú vychádzku. Bol to pohľad pre bohov, keď sa vyrojilo množstvo vojačikov, na ktorých uniforma len tak voľne povievala. Kostnaté postavy nedokázal skryť ani mundúr. A ešte lepší pohľad sa naskytol náhodnému pozorovateľovi na konci vychádzky, keď dobrá tretina čerstvých vojakov prichádzala späť v stave, že by sa neubránila ani klbku detí, nieto ozbrojenému nepriateľovi zo Západu. To sa odohralo 18. augusta a 20. sa očakávalo prvé cvičenie s výjazdom všetkej techniky. Vojsko o tom nemalo nič vedieť, cvičenie sa pripravovalo v utajení, ale v tú noc nikto prakticky nespal, všetci žili v očakávaní tej veľkej udalosti.

Ani Epoi nespal. Nedalo sa. Popri kasárňach sa presúšali akési obrnené transportéry, tanky a ďalšia vojenská technika – zrejme aj niekto iný mal v tú noc naplánovaný výjazd. Už to musí prepuknúť každú chvíľu aj u nás“ – pomyslel si Epoi – keď šiel navštíviť WC. Ako tak prechádzal okolo stolíka dozorného, začul ako chlapci počúvajú o druhej v noci (sic!) nejakú rozhlasovú hru. Práve hlásateľ oznamoval svetu, „spojenecké vojská piatich spriatelených štátov nepozvané prekročili hranice nášho štátu a začali obsadzovať celé územie. Vláda vyzýva obyvateľstvo, aby zachovalo pokoj, nekládlo postupujúcim vojakom odpor a nezadalo tak príčinu na ozbrojenú akciu.“  Epoi sa len zhovievavo usmial. Riadne sci-fi vysielajú teraz v rádiu. Keď sa vracal zo záchodu späť, s údivom počul rovnakú výzvu z tranzistoráka... Pristavil sa a až teraz si všimol vážne tváre počúvajúcich. „To je nejaká hra?“ s nádejou v hlase sa opýtal. Krútenie hlavami mu bolo dostatočnou odpoveďou.

Teraz už chápal, aká technika sa to vonku celú noc presúvala! A keď sa rozvidnelo, bolo už každému v kasárňach zrejmé, že nemožné sa stalo skutočnosťou. Okolo celého objektu boli rozmiestnené obrnené transportéry, tanky a ďalšia vojenská technika,  ktorá sa ničím nelíšila od tej našej, len širokým bielym pásom natretým na povrchu, to aby sa v prípadnom boji vedeli rozoznať od „kontrarevolucionárov“, ako nazývali domácich obyvateľov okupanti. Skrátka niečo ako dres pri kolektívnom športovom zápolení.

Ráno nenechali Rusi vojsť do kasární ani zásobovacie autá s mliekom, pečivom a mäsom. Neskôr to veliteľ pluku dohodol s okupantmi aspoň tak, že zásobovacie autá vpúšťali dnu, ale na schodíku z oboch strán áut stál ruský vojak so samopalom a pri vykladaní tovaru dozerali na to, aby sa nevyložil aj nejaký kontraband. Rusi videli všade samých kontrarevolucionárov, Epoi však nevedel ani o jednom ... Bol to najpotupnejší zážitok, aký v svojom doterajšom živote mal možnosť spoznať. Nikdy nebol komunistom, ale uznával, že kresťanské zásady, ktoré komunisti viac menej len prevzali, môžu pri dôslednom  dodržiavaní prispieť k rozvoju ľudskej spoločnosti. Uznával aj Sovietsky zväz, ako vedúcu silu mierotvorcov – až do tohto rána.

Bolo to ráno straty veľkej časti ilúzií a nevedel sa s tým tak ľahko zmieriť. Cítil sa oklamaný, stratený, bezmocný. Nie pretože na nich mierili zbrane okupantov, ale nemal sa už o čo oprieť. Nikomu sa nedalo odteraz veriť.

Obchody s potravinami vzalo civilné obyvateľstvo útokom. V predajni potravín pri hlavnej bráne kasární už na poludnie mali len soľ a trojuholníkový syr. To by sa robila inventúra!

Na toto všetko si Epoi spomínal pri oslave svojich narodenín.

Spomínal na oslavu tých v šesťdesiatomôsmom...

Ako na ňom vtedy dobráci spoluvojaci nitky nenechali suchej. Napriek tomu všetkému nebolo veselosti na oslave. Potupný nepriateľský akt okupácie bol ešte príliš čerstvý, aby sa niekto mohol správať uvoľnene, bezstarostne. Krátko po Epoiových narodeninách si vymysleli ruskí okupanti zábavku. Za veliteľom pluku prišlo naduté arogantné nič v uniforme kapitána a zlou ruštinou (!) obvinilo slovenskú posádku z vyvolania incidentu. Nijako bližšie nešpecifikoval ako a v čom Slováci údajne vyvolali incident. Žiadali preto, aby vojaci vyniesli pred bránu kasární všetky samopaly a pištole, kde ich mal ruský tank znehodnotiť tak, že po nich prejde a svojimi pásmi ich zničí.

To už bolo príliš aj na podplukovníka-veliteľa pluku, ktorý dovtedy so záujmom pozoroval, ako ruskí uniformovaní Ázijci obhrýzajú nezrelé slivky, ako kobylky. Boli zrejme hladní a zásobovanie im viazlo. Podplukovník sa vztýčil do svojich aspoň 190 centimetrov, a nedovyvinutému kaukazskému Rusovi krásnou zvučnou ruštinou povedal, že to teda nie. Slováci nič neurobili, čo by sa dalo považovať za incident, nekonali sa ani len ranné rozcvičky na nádvorí, a preto žiadal, aby sa zbrane sústredili pred strážnicou v areáli kasární, kde ich mali strážiť Rusi, zatiaľčo oni dvaja, kapitánik a podplukovník, pôjdu autom do Bratislavy za vrchným veliteľom okupantov, akýmsi generálom. Ako povedal, tak aj urobili. Krpatý kapitánik zostal ešte menší, keď  nastupoval do gazika.

Zatiaľ v kasárňach to vrelo. Už pri nosení streľných zbraní to bolo vidno. Vojaci ich hádzali na betón z celej sily a vôbec sa nestarali, či sa niečo poskodí. „Veď aj tak ich mali dostať rusáci!“ Šoféri sa zastrájali, že nasypú do motorov piesok, ak ich budú musieť odovzdať nepriateľom. Našťastie k najhoršiemu nedošlo. Okupantský generál vyhlásil, že celá akcia bol len svojvoľný počin počerného kapitánika a že ten bude potrestaný. Samozrejmeže nebol. Po skontaktovaní s ostatnými posádkami vzdušnej ochrany Bratislavy domáci zistili, že rovnakú fintu použili vo všetkých posádkach okolo. Skrátka - podlo provokovali a snažili sa vyvolať ozbrojený konflikt, aby mohli do Moskvy nahlásiť, že nevtrhli do našej vlasti bez dôvodu. Vďaka rozumu Slovákov aj Čechov sa im však nepodarilo krvavý boj vyvolať. Aj tak bolo dosť nevinných občanov zavraždených pre nezodpovednú avanturistickú a megalomanskú politiku toho so zrasteným obočím. Hanba mu!

História mu to nezabudne.

Epoi sa prebral z nepríjemných smutných spomienok a prikročil k samotnej oslave narodenín. Nalial každému z prítomných do pohára 100%-nú pomarančovú šťavu a povedal „na zdravie!“ – štrngol si pohárom o papierovú škatuľu s džúsom a s pôžitkom sa napil. Potom si dal zo tri hrušky-maslovky a myslel pritom na Esper, ktorú práve v deň jeho narodenín operovali, v tomto roku už po druhý raz... „Ktovie akú dobrotu bude mať ona dnes večer“. Bolo mu však hneď jasné, že jej nič nedajú.

Neuplynulo veľa času a zazvonil mu telefón. Dobre tipoval, bola to čerstvo operovaná Esper. Cítila sa pomerne dobre, až na tú hadicu v močových cestách. Epoi ju chápal veľmi dobre, nie tak dávno aj on mal také niečo v sebe a tiež mu to prekážalo. 

Steporis / Sofoko a pavúkoidy

Fantázii sa už celkom minuli  nápady? hovoril si v duchu Epoi, keď ráno vstával po pestrej noci.

Žiadne nové vzrušujúce či neuveriteľné sny, len také, ktoré sa mu už kedysi snívali a okrem toho sny reprodukujúce skutočné videá. Ako napríklad čínske video, na ktorom sa predstavili mladí bezcitní Číňania, ako so sadistickou zvrátenosťou pripravovali jedlá tak, aby živočíchy boli ešte živé a čo najviac sa trápili. Krutý bol pohľad na rybu za živa vyprážanú takým spôsobom, že ešte na tanieri, poliata nejakou tou ich gebuzinou, sa márne snažila pohybom úst a žiabier získať kyslík a keby mohla vydávať zvuky, určite by bolo počuť to vyjadrenie neskutočnej bolesti, ktorú v tej chvíli pociťovala...

Toto má byť teda tá vychvaľovaná a ospevovaná viactisícročná kultúra?!?

Epoiovi to pripadalo len ako prejav nejakého druhu aziatskej zvrátenosti, ktorej nie je nič sväté. Ako keby oni, Číňania, boli nadradení nad všetko ostatné. Nikdy nezabudne na tie odporné zábery, na ktorých je s detailnou presnoťou natočený celý priebeh prípravy jedál mučením.

Takým by som dal okúsiť to, čo sami spôsobujú svojim obetiam. Každému jednému takémuto netvorovi v ľudskej podobe.  Snáď by sa potom  toto trápenie skončilo. – hútal rozhorčený Epoi, celý vykoľajený z toho, že takíto úchylní jedinci existujú a ešte sa svojou bezcitnosťou chvália na videu.

Som beloch, ale hanbím sa aj za týchto vyvrheľov ľudskej spoločnosti, ktorí patria do mozaiky niekoľkotisícročnej čínskej civilizácie. Vravel si v duchu, keď sa rozhodoval, čo si objedná na jedenie. Jedno vedel iste: žiadna vyprážaná ryba to nebude, hoci bol stopercentne presvedčený, že by nebola takým drastickým spôsobom pripravená na jedenie. Nakoniec sa rozhodol pre vyprážaný karfiol.

Spomenul si tiež na článok, v ktorom čítal o chove psov na mäso v Kórei. Tam celkom vážne vykrmovali psov, zatvorených v minivýbehu. Psy mali nepekne valcovité telo a najhoršie na ich osude bol koniec života. Nie žeby ich jednoducho zabili, ale živého psa zavesili za zadné nohy a palicami ho dookola tĺkli, až pokým v hrozných bolestiach nezomrel. Svoju surovú krutosť zdôvodňovali tým, že potom má nebohé zvieratko chutnejšie mäso...

Ktovie či aj rastliny pociťujú bolesť a ak áno, či je to rovnako intenzívny pocit ako majú ľudia a ostatné živočíchy. Voľačo však predsa jesť musím, ak sa mám udržať pri živote... – pomyslel si, keď mu priniesli tanier ako malé letisko a na ňom porciu ružičiek karfiolu v zlatohnedom chrumkavom trojobale a varené zemiaky- ako pre dvoch hladných. Tatárskej omáčky sa ani nedotkol, nechutilo mu to v spojení s týmto jedlom, takisto ako ju nejedával ani k vyprážanému syru. Odhodlane sa pustil do konzumácie svojho obľúbeného jedla, hoci sa nijak neponáhľal, pretože tam mal dohovorené stretnutie o pol hodiny. Dovtedy porciu pohodlne zlikviduje, aj keď by mu bolo stačilo aj menej jedla. Keď  to platím, tak to aj zjem. Nič im nenechám! povedal si ako pravý lakomec. Nevidel rád, keď sa s niečím plytvalo.

Sofoko mal prísť a dohodnúť sa s ním na prípadnom vydaní jedného príbehu, ktorý mal už Epoi napísaný, ale on sám nebol ten typ, ktorý by bol natoľko priebojný, že by obišiel všetky vydavateľstvá – až by sa nakoniec niekde rozhodli mu ho vydať. A možno to tak ani nefungovalo. Nevedel. Preto sa skontaktoval so Sofokom, ktorý mal už vraj v tejto oblasti určité skúsenosti. Nikto nevedel jeho pravé meno. Už dlhé roky bol pre všetkých len Sofoko. Bol to územčistý chlapík s fúzami, ktorý chodil oblečený neustále do montérok s trakmi (aspoň Epoiovi to ako montérky pripadalo), pretože do iného by sa pre svoju „širokorozchodnú postavu“ nezmestil. Obľuboval Chicago, Metallicu, Carlosa Santanu, Noru Jones a rád počúval jednu staršiu pomalú skladbu, ktorej však on ani jeho okolie nevedeli názov. V skladbe sa používal parný organ a Sofoko ju volal „Čudo“. Zo starších vecí si rád púšťal aj „19. nervové zrútenie“ a celkove mal v obľube psychedelickú hudbu.

Epoi úspešne zvládol maxiporciu vegetariánskeho jedla a Sofoko nikde. Objednal si teda zatiaľ na pitie vlastnú špecialitu, ktorú nazýval „koladžús“. Bola to kombinácia troch decilitrov pomarančového džúsu a dvoch dcl podľa možnosti pravej kofoly. V niektorých pohostinstvách mestského typu už tento jeho terminus technicus poznali, inde však musel zloženie nápoja najprv vysvetliť.

× × × × ×

Tak Sofoko zlyhal – bola prvá Epoiova myšlienka, keď sa nadránom zobudil.

Deň predtým totiž naňho čakal zbytočne – akoby sa po Sofokovi zem zľahla. Nikto mu o ňom nevedel nič povedať. Veď sa to skôr či neskôr vyjasní, ale bude mi musieť veľa vysvetľovať! – zastrájal sa v duchu. Sofoko sa mu dovtedy javil ako spoľahlivý.

Otočil sa teda na bok a načiahol sa za okuliarmi, tie tam však neboli... Epoi si len zhlboka vzdychol a ihneď si spomenul na náladu, akú mával niekoľko posledných dní, aj na myšlienky, ktoré ho prenasledovali. Celkove nadobudol pocit beznádeje.

Všetko je zbytočné. Načo sa máme o niečo usilovať, keď aj tak zomrieme? Nič si predsa nezoberieme so sebou na onen svet, tak načo sa máme pachtiť za vedomosťami, postavením, peniazmi či majetkom? Načo si máme skrášľovať okolie, v ktorom žijeme, upratovať,  umývať riad či podlahu,  prať, kúpať sa, holiť sa a česať? Načo si robiť zbierku fotiek rodiny, známych, umenia, prírodnín, okolia – veď aj tak je to všetko márne, zbytočné. Koho už len zaujíma nejaký bezvýznamný človek, ktorý nie je ani mladík, ani  milionár, ani (ako sa dnes módne nazýva) celebrita. Nebodaj by potreboval uvariť polievku či len podať pohár vody v chorobe... To je predsa zabitý čas, zbytočné zdržiavanie, z ktorého nemôže nikto očakávať nejaký zisk. Zisk, v mene ktorého sa veľká časť dnešnej mladej a strednej generácie naháňa a štve ako pretekárske kone. Neuvedomujú si, že sa tiež raz dostanú do cieľovej rovinky a čoraz bližšie bude aj pre nich tá definitívna Cieľová Páska, za ktorou sú všetky podobné pachtenia zbytočné. Zatiaľ však majú klapky na očiach a ženú sa,  ženú za klamlivou svetlou budúcnosťou, ktorá ich údajne čaká na konci tunela zvaného život. Omyl. Kde nič nie je, ani čert neberie.

Epoi sa ledva odpútal od takýchto úvah, ktoré sa mu však videli celkom pravdivé. Koniec koncov, prax dnešného rána mu to len potvrdzovala. Pokúsil sa rozsvietiť lampičku, ale nemohol ju nájsť. Chcel sa teda posadiť, že sa poobzerá aj po okuliaroch, aj po všetkom ostatnom. Nič však nevedel nájsť! Začala sa ho zmocňovať panika. Dokonca si uvedomil, že sa ani neposadil na posteli, že v žiadnej posteli neleží. Obklopovalo ho ticho, ale zďaleka nie také, ako v kostole, pretože v kostole má človek pocit rozľahlého priestoru a slávnostnej výnimočnosti chvíle. Tu však nebolo ani svetlo, ani zvuk, pocit reality, skrátka NIČ.

Keď si uvedomil, že už nemá žiadne telesné potreby ani túžby, žiadne bolesti, smútky, ani radosti, začalo mu svitať: tak už som zrejme pretrhol tú obávanú Cieľovú Pásku! Nevedel, či má byť sklamaný a či rád,  že je to tak. Prečo však môže voľne uvažovať a hodnotiť vzniknutú situáciu, ak je to už definitívne? Tomu nerozumel.

Bum, buch! Epoia zobudil buchot v lodžii. Vyskočil z postele a prešiel k lodžii. Akýsi sopliak sa dostal až k nemu. A TO MÁ BYŤ ČO!?! – zrúkol naňho zo všetkých síl, až mladý skoro pustil do gatí a už aj sa pratal preč. O chvíľu už Epoi videl len hlavu s nasprostastým úsmevom, tá sa nakoniec tiež stratila. O chvíľu už bolo opäť ticho, nič nerušilo kľud na hranici noci a dňa...

 „Niekto ho zmlátil až do bezvedomia. Leží teraz v chorobnici na Pažravej.“

 - dozvedel sa Epoi, keď sa spytoval na Sofoka. V duchu sa mu ospravedlnil za to, že ho, chudáčiska, podozrieval z ľahkovážneho nedodržania daného sľubu. Ako priamočaro dokáže osud (a či náhoda) zasiahnuť do života, a to niekedy aj neodvratne! - pomyslel si Epoi.  Za zvukov skladby skupiny Spencer Davis Group sa mu podarilo poslať do večných pavúkoidných lovíšť jedného neúnavného pavúka alebo kosca – nebol si totiž celkom istý jeho zatriedením. Už raz sa s ním stretol asi pred týždňom a snažil sa ho vtedy rozpleštiť o stenu brožúrou od Napoleona Hilla. Nevidelo sa mu totiž, že si taký minilunochod a či marsochod kráča niekoľko centimetrov od jeho hlavy. Nohaté čudo sa však bleskurýchle stiahlo a padlo niekam za váľandu. Až do tejto chvíle si myslel, že ho dostal. Keď však zazrel periférnym videním kostrbaté kráčanie miniplanétochodu po stene, pochopil, že musí svoju prácu doviesť do úspešného konca. Predsa ho nenechá takto neesteticky sa premiestňovať s neúplným počtom nôh!

Epoi ležal v posteli, čítal si a počúval pri tom pravidelnú predvíkendovú nočnú reláciu o hudbe prvej polovice druhej polovice posledného storočia minulého tisícročia. Rád sa vracal k ére šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, pretože v tej dobe to v hudbe žilo. To, čo zostalo po presnom zásahu brožúry na stene, však rozhodne už nežilo. Ďalej teda kombinoval čítanie textu o tom ako zbohatnúť (...) s počúvaním Satisfaction od Valiacich sa kameňov.

Vtom však na okraji zorného poľa zaznamenal ďalší podozrivý pohyb koscochodu. Ostrým krátkozrakým glaukómovým okom sledoval to čudo, až pokým sa nedostalo do polohy vhodnej na útok. Atavistický inštinkt lovca a obrancu mu vymrštil ruku s brožúrou tak silno, že z milého pavúkovca zostal len exemplár do herbára. Ani sušiť ho už nebolo treba. Pri tej príležitosti mu zišlo na um, že by mohli byť celkom zaujímavé herbáre, kde by boli rastliny skombinované aj so živočíchmi, ktoré sa nimi živia. Zamyslel sa nad technológiou usušenia húseníc, ale potom si spomenul na ponuku zelených vňatí v obchodoch, vysušených sublimáciou  pod bodom mrazu a hneď mu to bolo jasné.

Nevdojak si spomenul na spôsob výroby alkoholických nápojov v horách Baranej hlavy, napríklad aj v dedine, ktorú Terry Pratchett nazval Kyslá Riť. Tam, ak sa dobre pamätal, dávali ovocný kvas v sudoch von na mráz a zhora odoberali ľad, až im zostal len alkoholický koncentrát. Na Zemeploche mali celkove dosť originálne postupy a javy. Ešte šťastie, že sa do zvečnenia takých nezvyčajných príhod pustil  autor takých kvalít, akým Pratchett rozhodne bol. Inak by bolo hrozilo, že tieto skutočnosti by sa nenávratne stratili z vedomia ľudstva.

Z rozjímania ho vyrušil ďalší kosec, ktorý sa vynoril z neznáma a pochodoval rovnakým smerom ako oba exempláre pred ním . To snáď ani nie je možné! – pomyslel si Epoi a adrenalín v krvi mu opäť stúpol. Nacvičeným pohybom zachlomaždil aj tohto dobráčiska. Nebodaj tu majú dnes valné zhromaždenie?!? – hovoril si pritom v duchu. Z rádia sa niesla skladba s príhodným názvom Lullaby... Tak tomuto už rozhodne žiadna uspávanka chýbať nebude... 

Krátko pred polnocou sa z neznáma vynoril ešte jeden exemplár pochodujúceho pavúkoida. Epoi zapochyboval či bdie, alebo sa mu to všetko zase len sníva a o chvíľu bude možno musieť utekať pred obrovskými exemplármi hmyzu a či osemnohých oblúd. Mýlilo ho len to, že títo osemnohatci boli normálnej veľkosti a darilo sa mu úspešne a definitívne im deformovať postavu. Práve keď zničil postavu i kariéru ostatnému osemnožcovi, zaznel aj z rádia časový signál oznamujúci polnoc. Potom sa už ďalšie pochody po stene nekonali a Epoi sa snažil ešte chvíľu čítať, ale neustále sa mu do myšlienok miešala informácia o operácii, ktorá čakala na Esper už o tri dni, v utorok. Napriek tomu, že nešlo o ťažkú operáciu, určite ju myšlienka na ňu znervózňovala. Poprial jej v duchu na diaľku dobrú noc a sladké sny. A zaspal tiež.

Steporis / Návštevy

U Paľa však čakala Epoia zásielka od Šamana.

Šaman, okrem každodenného konzumovania väčšieho množstva piva, venoval sa aj chovu kôz. Kozy (myslené v tomto prípade len tie bradaté, prípadne rohaté :-) ) mu boli z akéhosi dôvodu sympatické. Napriek tomu, že si z neho svojho času robil žarty neskôr už nebohý Ďuri, Šaman sa o svoje zvieratá príkladne staral a s láskou sa o nich vyjadroval. Boli to preňho akoby členovia rodiny, rovnako ako Vrah, ale s tým už nechcel mať Epoi nič do činenia. Úplne mu stačil jeden jediný kontakt (aj to len zrakový) s Vrahom, ktorého len s veľkou námahou udržiaval Šaman v takej vzdialenosti, aby návštevníka neroztrhal. Bola to vlastne suka, ktorú si priviedol domov zo zvieracieho útulku. Patrila do niektorého z tých  málo plemien-vrahov, ktoré boli nevypočitateľné a spôsobovali každý rok ťažké poranenia, ba aj smrť nevinným ľuďom. Preto ju Epoi nazýval Vrahom.

U Paľa čakal Epoia skrátka balíček kozieho syra. Občas, keď sa stretol so Šamanom a jeho kozy mali práve dostatok mlieka, objednal si uňho tak polkilový kúsok syra. Bol trochu iný ako ovčí, ale tiež chutný. O kozie mlieko nemal Epoi záujem. Nedokázal ho vypiť. Šaman chodieval dosť často autobusom na nákupy do centra Riťsvety, pretože na hornom konci bolo zásobovanie skromné. Priniesol teda zakaždým syr do záhradkárskych potrieb a odtiaľ sa už lahôdka poľahúčky dostala do správnych rúk. Okrem bežnej konzumácie, používal Epoi kozí syr aj na halušky, namiesto bryndze – len tak , rozmrvený a posolený. Raz za čas mu to dobre padlo. Vedel, že sa takýto syr používa aj do rôznych šalátov, ale to už nebola jeho šálka kávy. Šaláty skrátka nemusel, a už vôbec nie tie, ktoré obsahovali aj cestoviny. Výnimku tvoril nezdravý vlašský šalát s majonézou a zemiakový. V rámci zdravého stravovania však jedával i cviklový šalát. Obsahoval ešte sterilizovanú mrkvu a hrášok, sladkokyslé uhorky, trochu olivového oleja, koreniny a soľ.

× × × × ×                 

Na druhý deň ráno, hneď po prebudení, chodila po rozume Epoiovi stále tá istá skladba – Sunrise - od Nory Jonesovej. Nemohol sa toho nákazlivého motívu svojej obľúbenej interprétky zbaviť, ani keď uvažoval nad sumou 750 miliónov. Takúto sumu, obohatenú ešte o nejaké drobné státisíce, videl totiž vo sne na svojom výplatnom vrecúšku. Nevedel povedať, v akej mene sa mu to prisnilo. Taká suma však predstavuje skoro v každej mene sympatickú platobnú schopnosť. Mať skutočne taký mesačný príjem, veď to by bolo približne 25 miliónov na deň... Pokúšal sa predstaviť si, na čo všetko by mohol peniaze použiť,  ale jeho predstavivosť bola na taký nehorázny a sústavný prísun financií slabá. Toľko sa predsa ani nedá stále míňať! Vzápätí si však uvedomil, na čo všetko vo svete treba peniaze a zahanbil sa, že bol taký úzkoprsý. Ani 750 miliárd eur mesačne by nevyriešilo čo len tie najpálčivejšie problémy ľudstva a celej planéty...

Napriek tomu, že si uvedomoval potreby celej planéty, skúsil si Epoi predstaviť rozľahlú vilu, v ktorej by na prízemí býval v 5-izbovom apartmáne a na poschodí by boli maliarske ateliéry a dielňa tichých ručných prác – vyšívanie, pletenie, háčkovanie,  paličkovanie. Najmä paličkovanie ho fascinovalo. Vždy stál v nemom úžase nad snovými krajkami, ktoré dokázali vyčariť spravidla ženské ruky z obyčajnej nite. Obďaleč si predstavoval tzv. hlučnú budovu, v ktorej by sa nachádzali sochárske ateliéry, kamenári, dielňa na spracovanie dreva, skúšobná miestnosť pre hudobnú skupinu a ideálne odhlučnené nahrávacie štúdio.

Do areálu by patril ešte krytý polkruhový amfiteáter s pódiom na najrôznejšie podujatia, kaviareň s prístupmi na internet, kombinovaná s klasickou knižnicou a antikvariátom. V tesnej blízkosti kaviarne by bol ešte bufet s miestami na sedenie, v ktorom by sa podávali jednoduché podomácky pripravované jedlá v obmedzenom sortimente: každý deň dva druhy polievky, dva druhy mäsitých a ďalšie dva bezmäsitých jedál. Bolo by vopred určené, ktoré jedlá sa v ktorom dni v týždni ponúkajú. Napr. pondelok – hrachová,  paradajková, fašírky so zemiakovým prívarkom, restovaná kuracia pečeň s ryžou či zemiakmi, zemiaková placka plnená dusenou kapustou a hoci hubovo-zeleninové rizoto. V utorok zas dajme tomu držková a zeleninová, sviečková na smotane s knedľou, knedle zo zemiakového cesta plnené zomletou mäsovou či rybacou plnkou, ryžový nákyp a napr. strapačky s kyslou kapustou. A takto by si návštevníci privykli, že podľa toho, ktorý deň v týždni navštívia bufet, dostanú tam určené druhy jedál.

Pri takých príjmoch, aké sa Epoiovi prisnili, by vôbec nepotreboval na bufete zarábať, ceny by pokrývali len všetky výdavky, vrátane odvodov. Predstavoval si ten ruch, aký by vládol v celom areáli a on by bol vo svojom živle. Žiaľ, na uskutočnenie tohto sna mu zatiaľ chýbala jedna maličkosť – peniaze...

× × × × ×

Návštevy. Nejednalo sa o tie bežné klasické návštevy, pri ktorých sa niekto rozhodol byť veľkorysý a dosypal sa ku komusi na návštevu s pocitom, že vlastne robí milosť tomu navštívenému. S podobným pocitom zasa navštívený prijímal návštevu, tváriac sa pritom, ako keby bol nesmierne šťastný, že ho ktosi poctil svojou prítomnosťou vo chvíli, keď on mal naplánovaný celkom iný program...

Epoi takto označoval situácie, keď sa mu znenazdajky celkom jasne zjavil v mysli určitý úsek zo života, ako keby ho len nedávno bol prežil. Zaujímavé bolo, že na rozdiel od snov, v návšteve bol celý dej pravdivý. Boli to vlastne len také rôzne dlhé záblesky minulosti vyvolané z hlbín pamäti do vedomia. Často mu taká návšteva pripomenula udalosť dávno zasunutú v zaprášenej časti konzervy, kde odpočívala celé roky.

Bolo to občas celkom zábavné, napr. keď si spomenul, ako si s nejakým dievčatkom (ešte v predškolskom veku) ukazovali navzájom svoje pohlavie. Nebolo v tom nič erotického, skôr sa jednalo o vzájomné vzdelávanie. Jeho dobráčik však vzbudil väčší záujem u dievčatka, pretože sa s ním dal smerovať prúd moču podľa želania, čo dievčatá nedokázali. Na Epoia vtedy budúce ženské rodidlá neurobili žiadny dojem. Až oveľa neskôr sa tento postoj zmenil akosi sám od seba.

Ako tínedžer už pozoroval, že tesná blízkosť nositeľky ženského pohlavia  s ním robila divy. Najčastejšie sa mu vracala najmä jedna návšteva: Prvé rande s Esper. Prechádzky po nocou prikrytom parku, vzrušenie, že bol s ňou celkom sám a teda aj ona takúto situáciu zrejme chcela, objímanie a bozkávanie... Cítil, ako sa s ním dejú zmeny, takpovediac anatomicko-fyziologické, a to nielen zrýchlenie tepu a dychu. Dovtedy až tak nie práve dôležitý a všímaný dobrák z toľkého vzrušenia nielenže stál v pozore, ale spôsoboval mu aj problémy, pretože čosi vlhké presiaklo až na povrch nohavíc a bolo to z ďaleka viditeľné a celkom jednoznačné. Nevedel, či si to vtedy aj Esper všimla, ale snažil sa potom byť tak natočený, aby to len tak ľahko nemohla zazrieť. Pokiaľ sa objímali, bolo to v pohode, ale keď neskôr vyšli do osvetlených ulíc, to bola pohroma!. Napriek všetkým tým rozbúreným hormónom si nakoniec kvôli tomu fľaku na nohaviciach vydýchol,  keď už sa rozlúčili. Pre Epoia však problém pokračoval. Cez pol mesta sa neodvážil ísť električkou či trolejbusom, aby všetci nevideli tú stigmu na nohaviciach. Súkal sa teda v noci na internát peši, podľa možnosti len bočnými tmavými uličkami...

Alebo iná z návštev. Bolo to pred prvým ročníkom, na slávnostnom otvorení prvého semestra. Jeden z budúcich študentov filozofickej fakulty, ktorý stál vedľa Epoia, sa ho vypytoval, čo bude študovať. Keď zistil, že aj francúzštinu, hneď sa vytasil s vetou „pani ten hrniec bude tam“ a chcel od Epoia, aby ju povedal po francúzsky... Epoiovi pripadala celá veta nezmyselná a vôbec nemienil také čosi prekladať. Tak sa toho milý Mikoslav s veľkou radosťou, že sa môže blysnúť, ujal sám. „No predsa °madam s posrala° - zabával sa Mikko aj sám. Neskôr ešte vysvitlo, že má staršieho brata a ten je hudobným skladateľom.  Potom sa s ním stretával častejšie, pretože Mikko študoval síce angličtinu, ale v kombinácii so španielčinou a tú mal popri francúzštine zapísanú v indexe aj Epoi.

Niektoré návštevy však boli pôsobivejšie, pretože v čase, keď ich prežíval, pôsobili naňho silno pocitovo či citovo. Väčšina z nich pochádzala z raného detstva, na roky ktorého si postupne začínal spomínať. Pamätal sa na hojdačku, neďaleko domu krstných rodičov, na ktorej sa hojdala jeho sesternica Lola. Bola staršia než Epoi a s obľubou mladšieho chlapca v predškolskom veku strašievala. Zašlo to až tak ďaleko, že práve pri tej hojdačke zazrel Epoi raz akési strašné zviera, schovávajúce sa v burine. Keď to povedal Lole, tá ho so smiechom presviedčala, že si to celé len vymyslela,  ale neveril jej, pretože on ho videl! Vyzeralo ako obrovská srstnatá sivozelená kvapka s červenými očami...

Oveľa väčšiu hrôzu však prežíval, keď bol raz chorý, mal vysokú horúčku a rodičov stojacich pri jeho postieľke videl hore nohami! Vtedy sa cítil celkom bezmocný a stratený v tom svete obrátenom naopak... Jedinou akou-takou istotou sa mu vtedy javila posteľ a nebol by z nej vstal, ani keby mu to prikázali. Plakal a rodičia boli bezradní, nevedeli ako mu pomôcť. Až oveľa neskôr, keď sa dozvedel, že vlastne ľudské oči zobrazujú v skutočnosti obraz na sietnici prevrátený a len vďaka schopnosti mozgu otočiť takýto obraz, vidia ľudia správne, pochopil, že v tej vysokej horúčke sa čosi v prenose obrazu porušilo.

Boli aj také návštevy, ktoré trvali dlho a Epoi si často nebol istý, či sa náhodou neprelínali so snami, pretože väčšinou prichádzali v noci, keď nemohol zaspať. Rozlišoval preňho nepochopiteľné príhody, ako napríklad to prenasledovanie obrovskou dravou pandravou či húsenicou, pri ktorých sa ráno mohol presvedčiť, že sa to udialo – čerstvé škrabance na tele, ruky zelené od chlorofylu, ako sa predieral rastlinstvom, hlina či piesok v posteli... Ďalšie príbehy boli časti pravdivej skutočnosti, ktorú už prežil (návštevy) a naostatok sny, ktoré spracúvali realitu svojským spôsobom.

Najradšej mal však návštevy. Rád si zaspomínal na udalosti, ktoré sa udiali pred viac či menej dávnou dobou. Niežeby  boli všetky len príjemné, ale časom sa ostré hrany obrúsili a skoro nič sa mu už nejavilo také hrozné a nepríjemné. A prichádzali aj vyslovene príjemné návštevy.

Napríklad keď riťsvetské basketbalové družstvo hralo zápas v hlavnom meste. V autobuse boli voľné miesta, tak mohli cestovať aj fanúšikovia s hráčmi. Tak sa stalo, že Epoi s Listom sa dostali do metropoly celkom zadarmo. Na zápas, pochopiteľne, nešli. Epoi mal predstavu, že navštívia jeho bývalého spolužiaka zo strednej školy, Riba Šachového. Situácia sa však vyvinula celkom inak. Stretli sa nakoniec s Ribovým bratom, prezývaným Čierny Pes. Ten sa v Bratislave uchytil a získal si celkom dobré meno ako zvukový technik. Robil zvukára nielen veľmi známej kapele, známej v celom vtedajšom Československu, ale aj na Bratislavskej lýre. Čo bola v tom čase veľká vec. Lista aj s Epoiom zaviedol najprv Pes do jedného zo starších bytov na trase hlavná železničná stanica – manderlák, kde býval klavírista-organista, skrátka virtuóz na klávesové nástroje z kolegiálne muzikálnej hudobnej skupiny. Pred dverami do bytu na poschodí bola drevená debna s čímsi, čo Epoi predtým nevidel. Boli to brikety lisované z uhoľného prachu.

Keď si Čierny Pes vybavil, čo potreboval, prešli všetci traja popod Michalskú bránu, cez korzo, až k národnému divadlu. Tam zabočili okolo detskej cukrárne doprava až sa nakoniec dostali do malej miestnosti, v ktorej mali (každá na svojej polovici) uloženú aparatúru obe, v tom čase veľmi dobre známe, kapely. Epoi s Listom len oči otvárali, v akých skromných priestorových podmienkach boli nútené obe známe kapely skúšať! Čierny Pes im vysvetlil, že skúšajú na striedačku, aby si v jednom dni nezavadzali. V ten podvečer mala skúšku práve kapela, v ktorej pôvodne hrával aj spomínaný klávesový virtuóz z tej druhej kapely. Preto mohli mať spolu v jednej miestnosti aparatúry.

Skôr než prišli členovia skupiny, sadol si Čierny Pes k bicím a precízne a starostlivo začal búchať akýsi rytmus. Neskôr, keď začali prichádzať hrajúci členovia kapely (na rozdiel od Psa, ktorý bol nehrajúcim technikom), chytali sa nástrojov a znenazdajky len začali hrať v tom čase takú populárnu Medulienku. Kvázifanúšikovia riťsvetských basketbalistov sa opäť a opäť nestačili čudovať, aké skromné priestory museli stačiť celoštátne známym kapelám. Nevedeli si celkom dobre predstaviť, ako v takom stiesnenom priestore môže znieť Ulica plná plášťov do dažďa alebo niečo z Konvergencií...

Čas však nepostál, bolo treba sa pomaly poberať k PKO, k zaparkovanému autobusu. Keď prechádzali popri detskej cukrárni, rozprával Epoi Listovi, ako v nej občas vídaval populárnu herečku so zriedkavým krstným menom, aj s dcérkou. Porozprával mu aj o Francúzskom klube v priestoroch vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde ju Epoi tiež stretol. Bola vydatá za herca, o ktorom v čase, keď bol Epoi v Bratislave, snívali všetky baby na internátoch.

K PKO sa museli dostať po vlastných, pretože bola sobota a spojov MHD bolo v tom čase ako šafranu. Našťastie s takými dlhými hokejkami to ani pre jedného z nich nebol veľký problém.

Steporis / Šaman, kozy a sny o peniazoch

U Paľa však čakala Epoia zásielka od Šamana.

Šaman, okrem každodenného konzumovania väčšieho množstva piva, venoval sa aj chovu kôz. Kozy (myslené v tomto prípade len tie bradaté, prípadne rohaté :-) ) mu boli z akéhosi dôvodu sympatické. Napriek tomu, že si z neho svojho času robil žarty neskôr už nebohý Ďuri, Šaman sa o svoje zvieratá príkladne staral a s láskou sa o nich vyjadroval. Boli to preňho akoby členovia rodiny, rovnako ako Vrah, ale s tým už nechcel mať Epoi nič do činenia. Úplne mu stačil jeden jediný kontakt (aj to len zrakový) s Vrahom, ktorého len s veľkou námahou udržiaval Šaman v takej vzdialenosti, aby návštevníka neroztrhal. Bola to vlastne suka, ktorú si priviedol domov zo zvieracieho útulku. Patrila do niektorého z tých  málo plemien-vrahov, ktoré boli nevypočitateľné a spôsobovali každý rok ťažké poranenia, ba aj smrť nevinným ľuďom. Preto ju Epoi nazýval Vrahom.

U Paľa čakal Epoia skrátka balíček kozieho syra. Občas, keď sa stretol so Šamanom a jeho kozy mali práve dostatok mlieka, objednal si uňho tak polkilový kúsok syra. Bol trochu iný ako ovčí, ale tiež chutný. O kozie mlieko nemal Epoi záujem. Nedokázal ho vypiť. Šaman chodieval dosť často autobusom na nákupy do centra Riťsvety, pretože na hornom konci bolo zásobovanie skromné. Priniesol teda zakaždým syr do záhradkárskych potrieb a odtiaľ sa už lahôdka poľahúčky dostala do správnych rúk. Okrem bežnej konzumácie, používal Epoi kozí syr aj na halušky, namiesto bryndze – len tak , rozmrvený a posolený. Raz za čas mu to dobre padlo. Vedel, že sa takýto syr používa aj do rôznych šalátov, ale to už nebola jeho šálka kávy. Šaláty skrátka nemusel, a už vôbec nie tie, ktoré obsahovali aj cestoviny. Výnimku tvoril nezdravý vlašský šalát s majonézou a zemiakový. V rámci zdravého stravovania však jedával i cviklový šalát. Obsahoval ešte sterilizovanú mrkvu a hrášok, sladkokyslé uhorky, trochu olivového oleja, koreniny a soľ.

× × × × ×                 

Na druhý deň ráno, hneď po prebudení, chodila po rozume Epoiovi stále tá istá skladba – Sunrise - od Nory Jonesovej. Nemohol sa toho nákazlivého motívu svojej obľúbenej interprétky zbaviť, ani keď uvažoval nad sumou 750 miliónov. Takúto sumu, obohatenú ešte o nejaké drobné státisíce, videl totiž vo sne na svojom výplatnom vrecúšku. Nevedel povedať, v akej mene sa mu to prisnilo. Taká suma však predstavuje skoro v každej mene sympatickú platobnú schopnosť. Mať skutočne taký mesačný príjem, veď to by bolo približne 25 miliónov na deň... Pokúšal sa predstaviť si, na čo všetko by mohol peniaze použiť,  ale jeho predstavivosť bola na taký nehorázny a sústavný prísun financií slabá. Toľko sa predsa ani nedá stále míňať! Vzápätí si však uvedomil, na čo všetko vo svete treba peniaze a zahanbil sa, že bol taký úzkoprsý. Ani 750 miliárd eur mesačne by nevyriešilo čo len tie najpálčivejšie problémy ľudstva a celej planéty...

Napriek tomu, že si uvedomoval potreby celej planéty, skúsil si Epoi predstaviť rozľahlú vilu, v ktorej by na prízemí býval v 5-izbovom apartmáne a na poschodí by boli maliarske ateliéry a dielňa tichých ručných prác – vyšívanie, pletenie, háčkovanie,  paličkovanie. Najmä paličkovanie ho fascinovalo. Vždy stál v nemom úžase nad snovými krajkami, ktoré dokázali vyčariť spravidla ženské ruky z obyčajnej nite. Obďaleč si predstavoval tzv. hlučnú budovu, v ktorej by sa nachádzali sochárske ateliéry, kamenári, dielňa na spracovanie dreva, skúšobná miestnosť pre hudobnú skupinu a ideálne odhlučnené nahrávacie štúdio.

Do areálu by patril ešte krytý polkruhový amfiteáter s pódiom na najrôznejšie podujatia, kaviareň s prístupmi na internet, kombinovaná s klasickou knižnicou a antikvariátom. V tesnej blízkosti kaviarne by bol ešte bufet s miestami na sedenie, v ktorom by sa podávali jednoduché podomácky pripravované jedlá v obmedzenom sortimente: každý deň dva druhy polievky, dva druhy mäsitých a ďalšie dva bezmäsitých jedál. Bolo by vopred určené, ktoré jedlá sa v ktorom dni v týždni ponúkajú. Napr. pondelok – hrachová,  paradajková, fašírky so zemiakovým prívarkom, restovaná kuracia pečeň s ryžou či zemiakmi, zemiaková placka plnená dusenou kapustou a hoci hubovo-zeleninové rizoto. V utorok zas dajme tomu držková a zeleninová, sviečková na smotane s knedľou, knedle zo zemiakového cesta plnené zomletou mäsovou či rybacou plnkou, ryžový nákyp a napr. strapačky s kyslou kapustou. A takto by si návštevníci privykli, že podľa toho, ktorý deň v týždni navštívia bufet, dostanú tam určené druhy jedál.

Pri takých príjmoch, aké sa Epoiovi prisnili, by vôbec nepotreboval na bufete zarábať, ceny by pokrývali len všetky výdavky, vrátane odvodov. Predstavoval si ten ruch, aký by vládol v celom areáli a on by bol vo svojom živle. Žiaľ, na uskutočnenie tohto sna mu zatiaľ chýbala jedna maličkosť – peniaze...

Steporis / Zmeny zasahujú do života

Epoi sa len tak prevaľoval na posteli a nie a nie usnúť, zaspať, zadrichmať, či aspoň zadriemať. Ľahol si spať približne o jedenástej večer, aby sa mohol bez problémov zobudiť ráno o takej šiestej a úspešne sa dostať k lekárovi, od ktorého nepotreboval nič iné, len napísať lieky. NENÁVIDEL čakanie kdekoľvek, čiže aj u lekára. Nedokázal pochopiť zadubenosť tých, ktorí boli zodpovední za organizáciu celého procesu. Vzťah medzi lekárom a pacientom bol celé desaťročia zaťažený nezmyselným čakaním. Bolo evidentné, že tých viacmenej dvadsať ľudí, ktorí sa tam hneď ráno nahrnú,  len čo sestrička odomkne priestory čakárne, nemôže byť vyšetrených, ošetrených naraz, ale len postupne. Predsa aj lekár dokáže pracovať len v čase. Načo tam majú teda tvrdnúť všetci? Bohužiaľ, prax bola neochvejne rovnaká, ako keby to bola tá, hoci aj najposlednejšia tradícia vo Veľkej Británii, kde sa nič nemení po stáročia: všetci musia čakať a spoločne zabíjať čas v preplnenom vydýchanom priestore, kde sa navyše ešte môžu úspešne šíriť najrozličnejšie infekčné choroby.

Tomuto sa chcel Epoi podľa možností vyhnúť. Preto sa snažil prísť k doktorovi čo najskôr, pokým tam nebolo až tak veľa pacientov. To však predpokladalo zaspať včas a vyspať sa, aby ráno bol čulý a stihol predbehnúť ostatných kunčaftov u lekára. Zatiaľ však ťahal v súboji so spánkom viditeľne za kratší koniec. Polospánok-polobdenie s dusením, varením, pečením, vyprážaním cukiet rozhodne nepredstavovali ten vytúžený odpočinok v podobe spánku. Ležal na lôžku, menil každú chvíľu polohu a riešil neuveriteľné problémy s príťažlivosťou záberov tejto dnes takej módnej zeleniny. Usiloval sa ich oživiť (tie zábery) pridaním ohnivo žiariacej červene kečupu do pripravovaného jedla. Tá sa však vzápätí rozriedila na bledohnedoružový odtieň a bolo po ohni... Skúšal obohatiť jedlo belobou tvarohu či krémovým odtieňom syra, ale neustále  mu z toho vychádzalo také isté nevýrazné čosi, čo nevedel ani pomenovať. Skúsil to aj s cviklou, ale tá mu urobila viac-menej jednotnú farbu všetkých zložiek potravy. Trápil sa vymýšľaním vzrušujúcich záberov niekoľkých kúskov cukíny, neskôr aj iných druhov zeleniny, aby nakoniec zavŕšil svoje fenomenálne videodielo vyprážanými kolieskami cukety a ružičkami karfiolu. Schované v trojobale vyzerali všetky tie kúsky ako-tak prijateľne. Spoľahlivá zemiaková príloha to len potvrdila.

Skôr než sa dostal k nápojom, zrejme konečne zaspal, ale to už sa začalo rozvidnievať. „Brieždenie sa tomu hovorí“, mrmlal si popod fúzy (ktoré mal oholené) v polospánku...

× × × × ×

Ráno sa vydarilo presne podľa Epoiovho očakávania.
Dve hodiny čakania u lekára ho neprekvapili, pretože v priemere tak zvykol čakávať aj inokedy. Nevedel síce pochopiť, prečo by nemohlo stačiť zavolať lekárovi, nadiktovať mu, čo potrebuje predpísať a potom si len pred poludňajšou prestávkou prísť prevziať recept/y. Jednoduché riešenia sa však zrejme už minuli.
Pripomenulo mu to problém, ktorý mali svojho času odborníci z NASA, keď riešili písanie kozmo/astronautov v stave bez tiaže. Nástroj na písanie musel vyhovovať viacerým kritériám: písať v každej polohe a ktoviečo ešte, aby nakoniec „objavili ameriku“ – optimálnym riešením sa totiž ukázalo byť zavedenie obyčajnej osvedčenej ceruzky* do výstroja ´nautov.
Po návšteve lekárne (Epoi si nemusel veľmi hlavu lámať nad tým, ktorú si vybrať – v Riťsvete totiž boli len štyri lekvárne, ako ich občas nazýval) sa rozhodol zájsť za Paľomírom do obchodu, ktorý však už nebol na poschodí v mestskej tržnici, ale na prízemí tej istej budovy. Ani názov PALOMA už neexistoval a Paľo bol v predajni len zamestnancom a nie majiteľom, ako kedysi. Čo sa teda prihodilo? Nie, neskrachoval, darilo sa mu, ale...
...ale Paľomír mal na chrbte malé pigmentové znamienko (presnejšie, mal ich tam viac, ale iba to jedno je v tomto príbehu dôležité a zaujímavé), ktoré sa mu postupom času zapálilo a bolo citlivé na dotyk. Na radu svojho švagra, ktorý bol známym chirurgom v hlavnom meste, vykonávajúcim aj transplantácie rôznych častí tela, zašiel ku kožnému a nechal si inkriminované skoronič vyrezať. Histologický rozbor tkaniva ukázal zhubnosť vyoperovaných buniek, a tak sa milý Paľomír ocitol na dva mesiace na lôžku v krajskej chorobnici, kde podstupoval opakovane návaly zimnice, napínania na vracanie a ešte iné dobroty. Infúzie boli na každodennom a niekedy aj každonočnom poriadku.
Po návrate domov bol slabý ako lekvár** a, pochopiteľne, do práce chodiť nemohol. Paľova manželka Ília sa síce obetavo snažila vo svojom voľnom čase predávať v obchode, ale to bola len ozvena voľakedajších tržieb. Takýto neutešený stav trval vyše troch mesiacov a aj potom sa redaktorský cítil slabý, ako bylinkový čaj. Okrem toho, musel každý mesiac cestovať do krajského mesta vedľajšieho kraja na kontrolu a počas jedného roka pichať si injekcie s takou istou dobrotou, aká ho mordovala v bolestnici – ibaže už nie tak často.
Bol teda po čase nútený požiadať o čiastočný invalidný dôchodok. Presťahovanie obchodu na prízemie mala na svedomí manželka jeho synovca, ktorá tam mala prenajaté priestory a v nich predávala oblečenie a neviemčoešte. Dohodli sa, že celý sortiment tovaru od strýka svojho manžela prevezme, odkúpi a Paľa zamestná na skrátený pracovný úväzok ako predavača. Koniec koncov on mal kontakty na dodávateľov, vyznal sa v sortimente a medzi ľuďmi v Riťsvete bol populárny.
Medzi Vianocami a Novým rokom sa udiala táto, pre neho dôležitá, zmena. Zmena to bola aj pre zákazníkov, ktorí si s typicky riťsvetskou tvrdohlavosťou chodili nakupovať žartovné a iné predmety na poschodie, napriek tomu, že na vchodových dverách na prízemí bolo vylepené upozornenie, že sa PALOMA presťahovala nižšie. Stratil sa však názov firmy a veľkými písmenami označený vchod na prízemí, priamo z ulice, nedávali do súvislosti s Paľom. Spočiatku im totiž nehovoril nič názov „Všetko pre záhradu“. Za pol roka si však veľká časť kunčaftov zvykla na nové pomery a len malá skupina zákazníkov sa s im typickou tvrdohlavosťou znova a znova vracala na poschodie tržnice, aby si v zápätí mohla pohundrať, čože sú to za novoty...
----------------------------------------------------
*ceruzka, po česky tužka; **lekvár – povidla