24. 11. 2012

Steporis / Pamäť ako slon a okupácia



Sú chvíle, na ktoré by si človek najradšej už nikdy nespomenul. Žiaľ, Epoi mal pamäť ako slon. Preto nedokázal zabudnúť na výročie potupnej okupácie štátu cudzími vojakmi, najmä ruskými. Tie ostatné okupačné štáty aj tak vzápätí stiahli svojich vojakov a Rusi všetkých farieb a rás naďalej okupovali vraj bratský štát.  Dočasne a dlhodobo.
Epoi narukoval na vojenčinu 1. augusta. Bol pekný, teplý slnečný deň, lenivá prázdninová atmosféra bola v celom mestečku, do ktorého sa dostal až po dlhej ceste vlakom. Novopečení obrancovia vlasti, zatiaľ ešte v civile, sedeli na trávniku v areáli kasární a čakali, kedy ich prípad príde na rad – skrátka Godot. Podaktorí znášali dlhodobý pobyt na slnku oveľa ťažšie než ostatní, pretože mali obsah krvi v alkohole podstatne nižší než väčšina mladíkov. Aj Epoi s jedným takto postihnutým cestoval už z Riťsvety. Neborák bol celkom neschopný nastúpiť do vlaku, tak ho dvaja ťahali z vlaku cez okno dnu a ďalší dvaja ho podopierali a tlačili zdola do okna. Nakoniec sa im to podarilo spojeným úsilím dosiahnuť a alkoholizovaný dobráčisko sa zvalil na lavicu v kupé – vlak mohol odísť. Teraz sedel tento Riťsveťan zvädnutý na tráve a liečil sa, akože ináč, alkoholom.
Epoi si pomaly (ale veľmi pomaly!) začínal zvykať na ohlupujúci systém idiotskej buzerácie a tupej poslušnosti. Prvé týždne boli v znamení neustáleho poklusu,  behu a chlapci sa za prvé tri týždne ani, prepytujem pekne, nevysrali... Močili len veľmi zriedka, pretože všetka voda sa vylučovala potnými otvormi. Preto všetci s uľahčením privítali ukončenie tzv. prijímača a prísahu. Po nej dostali prvú vychádzku. Bol to pohľad pre bohov, keď sa vyrojilo množstvo vojačikov, na ktorých uniforma len tak voľne povievala. Kostnaté postavy nedokázal skryť ani mundúr. A ešte lepší pohľad sa naskytol náhodnému pozorovateľovi na konci vychádzky, keď dobrá tretina čerstvých vojakov prichádzala späť v stave, že by sa neubránila ani klbku detí, nieto ozbrojenému nepriateľovi zo Západu. To sa odohralo 18. augusta a 20. sa očakávalo prvé cvičenie s výjazdom všetkej techniky. Vojsko o tom nemalo nič vedieť, cvičenie sa pripravovalo v utajení, ale v tú noc nikto prakticky nespal, všetci žili v očakávaní tej veľkej udalosti.
Ani Epoi nespal. Nedalo sa. Popri kasárňach sa presúšali akési obrnené transportéry, tanky a ďalšia vojenská technika – zrejme aj niekto iný mal v tú noc naplánovaný výjazd. Už to musí prepuknúť každú chvíľu aj u nás“ – pomyslel si Epoi – keď šiel navštíviť WC. Ako tak prechádzal okolo stolíka dozorného, začul ako chlapci počúvajú o druhej v noci (sic!) nejakú rozhlasovú hru. Práve hlásateľ oznamoval svetu, „spojenecké vojská piatich spriatelených štátov nepozvané prekročili hranice nášho štátu a začali obsadzovať celé územie. Vláda vyzýva obyvateľstvo, aby zachovalo pokoj, nekládlo postupujúcim vojakom odpor a nezadalo tak príčinu na ozbrojenú akciu.“  Epoi sa len zhovievavo usmial. Riadne sci-fi vysielajú teraz v rádiu. Keď sa vracal zo záchodu späť, s údivom počul rovnakú výzvu z tranzistoráka... Pristavil sa a až teraz si všimol vážne tváre počúvajúcich. „To je nejaká hra?“ s nádejou v hlase sa opýtal. Krútenie hlavami mu bolo dostatočnou odpoveďou.
Teraz už chápal, aká technika sa to vonku celú noc presúvala! A keď sa rozvidnelo, bolo už každému v kasárňach zrejmé, že nemožné sa stalo skutočnosťou. Okolo celého objektu boli rozmiestnené obrnené transportéry, tanky a ďalšia vojenská technika,  ktorá sa ničím nelíšila od tej našej, len širokým bielym pásom natretým na povrchu, to aby sa v prípadnom boji vedeli rozoznať od „kontrarevolucionárov“, ako nazývali domácich obyvateľov okupanti. Skrátka niečo ako dres pri kolektívnom športovom zápolení.
Ráno nenechali Rusi vojsť do kasární ani zásobovacie autá s mliekom, pečivom a mäsom. Neskôr to veliteľ pluku dohodol s okupantmi aspoň tak, že zásobovacie autá vpúšťali dnu, ale na schodíku z oboch strán áut stál ruský vojak so samopalom a pri vykladaní tovaru dozerali na to, aby sa nevyložil aj nejaký kontraband. Rusi videli všade samých kontrarevolucionárov, Epoi však nevedel ani o jednom ... Bol to najpotupnejší zážitok, aký v svojom doterajšom živote mal možnosť spoznať. Nikdy nebol komunistom, ale uznával, že kresťanské zásady, ktoré komunisti viac menej len prevzali, môžu pri dôslednom  dodržiavaní prispieť k rozvoju ľudskej spoločnosti. Uznával aj Sovietsky zväz, ako vedúcu silu mierotvorcov – až do tohto rána.
Bolo to ráno straty veľkej časti ilúzií a nevedel sa s tým tak ľahko zmieriť. Cítil sa oklamaný, stratený, bezmocný. Nie pretože na nich mierili zbrane okupantov, ale nemal sa už o čo oprieť. Nikomu sa nedalo odteraz veriť.
Obchody s potravinami vzalo civilné obyvateľstvo útokom. V predajni potravín pri hlavnej bráne kasární už na poludnie mali len soľ a trojuholníkový syr. To by sa robila inventúra!
Na toto všetko si Epoi spomínal pri oslave svojich narodenín.
Spomínal na oslavu tých v šesťdesiatomôsmom...
Ako na ňom vtedy dobráci spoluvojaci nitky nenechali suchej. Napriek tomu všetkému nebolo veselosti na oslave. Potupný nepriateľský akt okupácie bol ešte príliš čerstvý, aby sa niekto mohol správať uvoľnene, bezstarostne. Krátko po Epoiových narodeninách si vymysleli ruskí okupanti zábavku. Za veliteľom pluku prišlo naduté arogantné nič v uniforme kapitána a zlou ruštinou (!) obvinilo slovenskú posádku z vyvolania incidentu. Nijako bližšie nešpecifikoval ako a v čom Slováci údajne vyvolali incident. Žiadali preto, aby vojaci vyniesli pred bránu kasární všetky samopaly a pištole, kde ich mal ruský tank znehodnotiť tak, že po nich prejde a svojimi pásmi ich zničí.
To už bolo príliš aj na podplukovníka-veliteľa pluku, ktorý dovtedy so záujmom pozoroval, ako ruskí uniformovaní Ázijci obhrýzajú nezrelé slivky, ako kobylky. Boli zrejme hladní a zásobovanie im viazlo. Podplukovník sa vztýčil do svojich aspoň 190 centimetrov, a nedovyvinutému kaukazskému Rusovi krásnou zvučnou ruštinou povedal, že to teda nie. Slováci nič neurobili, čo by sa dalo považovať za incident, nekonali sa ani len ranné rozcvičky na nádvorí, a preto žiadal, aby sa zbrane sústredili pred strážnicou v areáli kasární, kde ich mali strážiť Rusi, zatiaľčo oni dvaja, kapitánik a podplukovník, pôjdu autom do Bratislavy za vrchným veliteľom okupantov, akýmsi generálom. Ako povedal, tak aj urobili. Krpatý kapitánik zostal ešte menší, keď  nastupoval do gazika.
Zatiaľ v kasárňach to vrelo. Už pri nosení streľných zbraní to bolo vidno. Vojaci ich hádzali na betón z celej sily a vôbec sa nestarali, či sa niečo poskodí. „Veď aj tak ich mali dostať rusáci!“ Šoféri sa zastrájali, že nasypú do motorov piesok, ak ich budú musieť odovzdať nepriateľom. Našťastie k najhoršiemu nedošlo. Okupantský generál vyhlásil, že celá akcia bol len svojvoľný počin počerného kapitánika a že ten bude potrestaný. Samozrejmeže nebol. Po skontaktovaní s ostatnými posádkami vzdušnej ochrany Bratislavy domáci zistili, že rovnakú fintu použili vo všetkých posádkach okolo. Skrátka - podlo provokovali a snažili sa vyvolať ozbrojený konflikt, aby mohli do Moskvy nahlásiť, že nevtrhli do našej vlasti bez dôvodu. Vďaka rozumu Slovákov aj Čechov sa im však nepodarilo krvavý boj vyvolať. Aj tak bolo dosť nevinných občanov zavraždených pre nezodpovednú avanturistickú a megalomanskú politiku toho so zrasteným obočím. Hanba mu!
História mu to nezabudne.
Epoi sa prebral z nepríjemných smutných spomienok a prikročil k samotnej oslave narodenín. Nalial každému z prítomných do pohára 100%-nú pomarančovú šťavu a povedal „na zdravie!“ – štrngol si pohárom o papierovú škatuľu s džúsom a s pôžitkom sa napil. Potom si dal zo tri hrušky-maslovky a myslel pritom na Esper, ktorú práve v deň jeho narodenín operovali, v tomto roku už po druhý raz... „Ktovie akú dobrotu bude mať ona dnes večer“. Bolo mu však hneď jasné, že jej nič nedajú.
Neuplynulo veľa času a zazvonil mu telefón. Dobre tipoval, bola to čerstvo operovaná Esper. Cítila sa pomerne dobre, až na tú hadicu v močových cestách. Epoi ju chápal veľmi dobre, nie tak dávno aj on mal také niečo v sebe a tiež mu to prekážalo. 

Žiadne komentáre: