10. 12. 2012

Steporis / Nezvaní návštevníci



Hluk streľby bol Epoiovi nepríjemný.
Obe znepriatelené strany strieľali po sebe neľútostne a bez prestávky. Už ani nevedel poriadne kto je kto. Kedy vlastne tie streľné zbrane nabíjajú? – pomyslel si a natiahol sa za diaľkovým ovládačom, aby ten hluk stíšil. Celkom ho však stíšiť  nemohol,  pretože by nepočul, čo si bojujúci hovoria.
Od rána bol akýsi nesvoj, akoby žil vo sne. Ako vo sne nalial do nádoby od maliarskej zmesi mydlový roztok, ocot, sójovú omáčku a pol litra liehu. Keď to zamiešal, naplnil záhadnou tekutinou dve dvojlitrové fľaše.Na jednu našrouboval rozstrekovač a druhú dobre uzavrel. Rovnako starostlivo uzatvoril aj nádobu z maľovania. Nechápal, prečo si pripravil obe plné fľaše vedľa seba na podlahu.
Občas sa mu stávalo, že čosi, jemu neznáme, ho viedlo k činnosti, ktorú by inak ani nevykonával. Vždy sa však nakoniec ukázalo, že mu to bolo spravidla na osoh. Či už išlo o cestovanie vlakom namiesto autobusom – autobus havaroval a boli tam aj mŕtvi – alebo keď radšej nekonzumoval na oslave vlašský šalát domácej výroby. Po tej oslave celá Epoiova rodina mala obrovské problémy so salmonelózou, jeho neter musela byť dokonca hospitalizovaná v chorobnici, kde do nej natieklo za demižón tekutiny. Bola poriadne dehydrovaná, čiže odvodnená. Epoi mal už obavy, že Dia bude mať len ružovú krv, po takom zriedení. 
Škoda, že ma to nevarovalo pred Krvou, skôr než som si ju vzal za ženu.povzdychol si v duchu, keď nad tým tak uvažoval. Jeho úvahy i sledovanie akčného filmu v televízii znenazdajky prerušil prenikavý zvuk, ktorý ucítil až kdesi v kostiach. Nepríjemný zvuk prichádzal zľava, ale napĺňal celý priestor silnými vibráciami. Po chvíľke takého hlučného vibrovania a vŕzgania sa v stene začal objavovať otvor, murivo padalo Epoiovi na posteľ a v otvore sa objavila hlava obrovského chrobáka. Jeho hryzadlá sústavne zväčšovali otvor, až sa doň zmestila celá hlava. V tej chvíli sa Epoiovi rozsvietilo v konzerve. Zaraz vedel, na aký účel má prichystané tie fľaše! Hlava votrelca pripomínala obrovskú hlavu bystrušky s mimoriadne vyvinutými hryzadlami a snažila sa preniknúť čoraz viac do izby.
Epoi vzal do rúk fľašu s rozprašovačom, upravil striekajúci prúd na tenší a sústredil sa na chrobáka. Zamieril mu do oka, potom do druhého a spokojne sa prizeral, čo to s ním robí. Tam, kde ho zasiahol tekutinou, sa chrobák začal priam strácať.  Namiesto očí mal len akoby od žieraviny vyžraté dymiace jamy, ktoré sa sústavne zväčšovali... „Tak toto na teba platí, ty netvor!“- vykríkol nevdojak, ako keby mu ten hmyzoidný obor dokázal porozumieť. Začal mieriť stále na jedno miesto, až chrobákovi odpadla časť hlavy a aj on sa vzdialil. To však nebol koniec. Hneď sa v otvore tlačili dve zubaté húsenice. Ešte šťastie, že boli natoľko tupé, že sa tlačili do otvoru obe naraz. To Epoia zachránilo a mohol sa sústrediť na ich likvidáciu. Pochvaľoval si, že hlavy už mali obe v izbe a jemu nezostávalo nič iné, len im ich odfakliť. Zelenkavá lepkavá tekutina z maxihúseníc a či pandráv mu beznádejne znečistila posteľ, ale to bolo v tej chvíli druhoradé. Aj húsenice odpadli od otvoru a Epoi čakal, čo sa ďalšie objaví. Na jeho veľkú úľavu tie tri ohavy boli všetko, čo ho v tej chvíli ohrozovalo. Šiel sa presvedčiť aj von, aká je situácia a našiel tam len dymiace polotekuté rôsolovité zvyšky útočníkov.
Chvíľu ešte zostal vonku, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu a upokojil roztrasené nervy. Susedia boli zvedaví, čo to vlastne bolo, ale nevedel im odpovedať, pretože ani sám nemal predstavu o pôvode a dôvode tohto útoku. Po chvíli sa vrátil dnu a podujal sa odstrániť pozostatky násilia. Znečistené posteľné prádlo musel zaniesť rovno do kontajnera. Otvor provizórne zaplnil rýchlotuhnúcou montážnou penou, do ktorej pridal kúsky mydla - pre istotu.

9. 12. 2012

Steporis / „A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite"...“




Nebohý Miroslav Válek mi snáď prepáči, že som si vypožičal úryvok z jeho básne, ale prišlo mi to na um, keď som si spomenul na najväčší problém študentov. °A nad soľ vzácnejšie sú pre študenta prachy...°  Pochopiteľne nie pre každého, ale Epoi rozhodne medzi nich patril. Nebol však sám a tak sa stalo, že jedného krásneho rána sa Epoi spolu s Robertom, ktorý študoval angličtinu a španielčinu, ocitol na ulici smerujúcej k lekárskej fakulte. Roberto sa vlastne volal Rostislav, ale lektorka španielčiny nevedela jeho meno riadne vysloviť a prekrstila ho teda na Roberta. Elena, ako sa lektorka volala, bola v približne rovnakom veku ako Roberto. U Roberta však nemala žiadnu autoritu. On ju registroval, len keď sám chcel a dával jej to aj najavo. Možno aj preto ho premenovala. Ktovie.

Deň predtým sa obaja zhovárali, ako je to nanič, keď musia žiť vo finančnom deficite. Rozhodli sa teda, že podniknú pokus získať legálnou cestou nejaké tie peniaze navyše. Vyumývaní, vyholení a vyobliekaní, aby čo najlepšie zapôsobili, kráčali v ústrety dobrodružstvu, výsledkom ktorého si však nemohli byť celkom istí. „Nehrb sa! Kto by chcel kúpiť takú zhrbenú kostru...“ hrešil Roberto Epoia, ktorý bol vyšší a celkom podvedome sa hrbil. Možno preto, aby tak nevyčnieval z priemeru. Na chvíľu sa vystrel, ale po čase na to zabudol a znovu sa hrbil. Občianske preukazy si pochopiteľne tentoraz vzali so sebou, hoci ich inak nenosili stále pri sebe.

Po príchode k areálu lekárskej fakulty zostali bezradne stáť, kamže sa to majú teraz pustiť... Po chvíli hľadania a vypytovania dostali sa konečne do tej správnej budovy a pomaly vystupovali po schodišti na najvyššie poschodie. Už predtým sa dohodli, že hovoriť bude Roberto. Bol o sedem rokov starší a pôsobil preto serióznejším dojmom, navyše umocneným aj svojou češtinou. Na vrchnom poschodí našli len jednu sestričku. „A prečo hľadáte práve nášho šéfa? Roberto tú milú ženu informoval, že hľadáme šéfa toho oddelenia, či ako sa to pracovisko nazývalo, v určitých obchodných záležitostiach. Viditeľne prekvapená, ochotne sa vydala nájsť svojho šéfa. Určite tam zohrala svoju rolu aj prirodzená ľudská zvedavosť.

Keď nakoniec prišiel sám šéf, pochopiteľne ako  prvé sa spýtal na predmet obchodu. Roberto mu vysvetlil, že prišli, aby mu ponúkli na predaj čokoľvek zo svojho sortimentu. „A čo by to tak malo byť?“ – spýtal sa šéf, viditeľne dezorientovaný. Po vysvetlení, že sa jedná o ktorúkoľvek časť nášho tela, či už by to bola kostra, končatiny, vnútornosti či lebka, sa neubránil ani lekár miernemu úsmevu. Len  mu tak kútikmi mykalo... Snažil sa však tváriť vážne, pretože nechcel uraziť, ani ponížiť študentov, o ktorých je známe, že vždy potrebujú peniaze. Inak by za ním s takou ponukou určite neprišli. Zato Epoi sa skrčil za Roberta, aby ho lekár nevidel a rehotal sa ako kôň – ibaže nehlasne.

Lekár obom vysvetlil, že síce počul už o takých prípadoch v zahraničí, ale oni majú na pitvy dosť mŕtvych. Takých, o ktorých nikto neprejavil záujem a že iba výnimočne by mohli zaplatiť niekomu za to, aby ho mohli po smrti pitvať – v prípade nezvyčajne deformovaných jedincov. Roberto s Epoiom sa pozreli navzájom po sebe a už sa aj lúčili s pánom doktorom. Ten ich z vrcholu schodišťa sledoval s chápavým úsmevom. „Poďme my len preč odtiaľto, aby na nás ešte niečo nenašiel abnormálne.“ Epoi si pomyslel, že by možno aj vyvolal doktorov záujem o svoje telo, stačilo by mu, aby sa vzniesol do vzduchu. Také telo by určite chceli pitvať, aby zistili v čom spočíva tá odchýlka od obyčajných ľudí. Nemohol si však dovoliť vyzradiť na verejnosti toto tajomstvo. Potom by už nemal pokoj.

Vonku Roberto minul svoje posledné drobné na dva pomaranče. Jeden podal Epoiovi a zašli si posedieť na lavičke v medickej záhrade. Tam si pomaly lúpali pomaranč a smutným zrakom sledovali okolo seba to každodenné ľudské hemženie. Ľudia chodili hore dole s najrôznejšími nákupmi a oni ich mohli akurát tak s prázdnym žalúdkom pozorovať. Po tom kúsku južného ovocia, ktoré jedli pomaly, po dielikoch, len ešte viac vyhladli... :-(

1. 12. 2012

Steporis / Palacinky s tvarohom a francúzski brigádnici



Dvihnite si telefón,
- čítal Epoi na monitore počítača – volá vás Táňa.
Mierne prekvapený začal hľadať mobil. „Ako to, že som nepočul zvonenie mobilu?“ – hundral si popod nos celý vykoľajený. To sa mu ešte nestalo, že by nepočul také výrazné zvonenie. Schválne si nechal zvuk „Nostalgia“, ktorý imitoval zvonenie starých telefónnych prístrojov, aby sa mu nemohlo stať, že si nevšimne hovor. A tu ho máš! Nepočul! Nevedel mobil nájsť, až pokým si neuvedomil, že sa mu to len snívalo. Posadil sa na posteli a dočiahol na mobil. Pozrel sa na displej, ale nikoho tam nevidel. Pozrel si neprijaté hovory, ale ani tam nebola sesternica zaznamenaná. Až vtedy si celkom uvedomil,  že to bol všetko len sen...
Chvíľu uvažoval nad tým, čo mohol takýto sen znamenať, ale na nič neprišiel. Nebol prívržencom zaručeného výkladu snov, ale pripúšťal, že občas niečo také môže byť blízke predtuche. Telefónom sa nemohol nenápadne pozrieť k sesterniciam do bytu, pretože nemal ich podobizeň v mobile. Objaviť sa u nich v byte po vrstvičkách a spôsobiť im tak šok, to tiež nepovažoval za vhodné a na telefonovanie bolo ešte zavčasu. Nevedel totiž, do koľkej zvyknú obe spávať.
Obe sestry, Táňa a Naďa, boli slobodné a bezdetné šesťdesiatničky. Táňa bola staršia. Krátko po maturite dostala detskú obrnu, mala vykrútené ruky, nohy, tvár a skoro zomrela. Nakoniec sa z toho dostala, ale zostala jej jedna noha slabá a tenšia. Iróniou osudu práve v tom roku boli všetky ročníky mladšie než 18 rokov zaočkované proti obrne. Na ňu sa to však nevzťahovalo – mala vtedy vyše osemnásť rokov a v takom veku už ľudia nezvyknú ochorieť na túto infekciu. Bohužiaľ, výnimka potvrdila pravidlo aj v tomto prípade. Táňa si urobila vysokú a učila choré deti v chorobniciach všetky predmety. Deti od nej prijímali učivo oveľa lepšie než v klasickej škole, pretože bola jednou z nich.
Po úmrtí oboch rodičov zostali samy v tom istom byte, v ktorom bývali dlhé desaťročia v hlavnom meste.
Epoi si spomenul, ako boli u nich raz cez prázdniny jeho bratia a obaja narozprávali tete, že ich najstarší brat zje doma na obed aj dvadsať palaciniek s tvarohom... To by ešte nemuselo nič znamenať, ale už cez školský rok, hneď v prvom semestri, pozvala teta Epoia na palacinky ku nim domov. Epoi prišiel naobedovaný zavčasu popoludní, netušiac, čo ho čaká. Na stole bol na tanieri štós palaciniek s tvarohom – rovných dvadsať kusov...! Epoi sa posadil a pretože nechcel uraziť, zjedol tri palacinky a prestal. Poďakoval sa, pochválil jedlo, ale teta sa skoro urazila.
 „Len pekne pokračuj,  nehanbi sa, ja viem, že doma zješ na obed 20 kusov ako nič.“
„Ale tetuška, to som ešte nikdy nezjedol tak veľa. Kto ti povedal, že ich toľko dokážem zjesť naraz?“
„No predsa Ylanko s Ariankom, keď tu boli cez prázdniny.“
Tí dobráci! Tak zato sa tak nenápadne uškŕňali, keď mu ešte cez prázdniny, hneď po návrate od tety, referovali, že im rozprávali o ňom a o tom, že má  rád palacinky. Dopadlo to nakoniec tak, že dlho do tmy musel sedieť pri stole a dusiť do seba palacinky, až do tej poslednej. Teta ho skôr na internát nepustila... :-))
Odvtedy sa na dlhý čas rozhodol vyhýbať palacinkám plneným sladkým tvarohom. Keby boli napríklad s lekvárom, neboli by také sýte. A ešte mu ich teta naplnila koľko sa len dalo! Ešteže bol v tých časoch tvaroh lacný. Dnes by si to dobre rozmyslela. A Epoiovi mladší bratia mali potom doma po chlebe...
Coito, ergo sum...
zišlo Epoiovi na um, keď sa prebudil.
Počas prázdnin chodieval na študentskú brigádu, jednak mal potom väčšiu šancu získať internát, jednak sa mu na Liptove páčilo a stretol sa aj s mnohými ľuďmi, ktorých by inak nepoznal. Jeden rok bola brigáda vyhlásená za medzinárodnú a organizátori očakávali pestré národnostné zloženie brigádnikov. V skutočnosti prišli len štyri Francúzky a štyria Francúzi... Brigitte K., Catherine R., Annie P. boli z Paríža, rovnako ako Robert. J. Y.,  Gérard B., François C. a Michel C. Jedine Marianne S. bola zo Štrasburgu. Prečo to tu uvádzam?
Francúzske slovo „le coït“ znamená súlož a Epoi si pod dojmom z tohto výrazu upravil známy výrok „cogito, ergo sum“, čiže myslím, teda som, na vyššieuvedený výrok. Niekto môže namietať, že to zbytočne komplikujem, pretože po latinsky  ten výraz znie „coitus“, ale v tomto prípade bol Francúzom bližší francúzsky tvar. Tak sa stalo, že Epoi presvedčil Brigitte, že aj taký výrok existuje a naučil ju povedať po slovensky „súložím, teda som“. Na tom by nič nebolo, keby milá Brigitte raz, pri návrate z výletu do Liptovkého Mikuláša, nepovedala  nahlas na celý autobus (bolo pomerne ticho, pretože ľudia si kupovali u šoféra lístky) práve túto vetu v slovenčine... Sedeli s Epoiom na zadnom sedadle a Epoi sa usilovne tváril, že s ňou nemá nič spoločné. Nebolo mu to však  nič platné, pretože vzápätí sa ho Brigitte po francúzsky spýtala, či to povedala správne.
Aj ostatní francúzski brigádnici boli svojskí. Napríklad François. Bol vysušený ako trieska a neustále fajčil „goluázky“, ktorých si priniesol so sebou celú zásobu. Tie jeho cigarety boli skutočné trhače pľúc. Tomu sa nevyrovnali ani kubánske „ligeros“, ktoré v tom čase fajčil Epoi. (Keď sa Epoi pýtal kubánskych študentov, prečo sa tie cigarety nazývajú v preklade „ľahké“, odpovedali mu, že u nich doma také slabé fajčia iba ženy...) Brigádnici spozorovali, že každú noc François niekam odchádzal – bolo im jasné za akým účelom – ale nedokázali zistiť, kto je tá šťastná. Zbytočne striehli, že pôjdu potajomky za ním, vždy odišiel až keď už zaspali. Cez deň potom namiesto práce spal, kde sa len dalo. Raz ho dokonca ostatní zahádzali senom a prespal tam celú zmenu. Nikdy však nevyzradil meno tajnej partnerky.
Robert bol medzi nimi najvýraznejšia osobnosť. Možno sa tak javil aj preto,  že mal so sebou gitaru a spieval piesne, ktoré Slováci dovtedy nepoznali. Vtedy mal Epoi prvýkrát možnosť zahrať si na španielskej gitare s nylonovými strunami. Tie boli mäkkučké v porovnaní s tými oceľovými na jeho „džibsonke“! Zvuk tejto gitary sa dostal aj do celoštátneho vysielania relácie pre mladých – Modrá vlna – pretože zahraniční študenti v tom čase nechodili húfne na brigády do Československa. Redaktor určite netušil, akú pieseň im na záver rozhovoru zahral a zaspieval Robert. Bola to totiž populárna parížska pieseň o prostitútke, ktorá obšťastňovala väzňov v Bastile. Epoiovi sa páčila jej prezývka – Mimi peau de chien, doslova Mimi psia koža... K Robertovi sa viazala ešte jedna spomienka. Zahľadel sa do jednej Slovenky (a ona doňho), ale nevedeli sa dorozumieť. Tak Epoiovi prischla úloha tlmočníka v ich nikam nevedúcich rozhovoroch, až ho to raz už omrzelo a odvtedy bolo vidieť dvojicu so slovníkom v ruke, ako v ňom striedavo listujú a snažia sa dohovoriť. Epoi si z nich robil žarty a upozorňoval slovenskú brigádničku, aby sa vyvarovala pohlavného styku s ním, pretože ona, ako devätnásťročná bola plnoletá, zatiaľčo on vo Francúzsku ako dvadsaťročný ešte nebol... Neviem ako je to dnes, ale vtedy boli Francúzi plnoletí až od 21 rokov.
Od Parížaniek sa výrazne odlišovala Marianne zo Štrasburgu. Bola o niečo staršia než ostatní brigádnici, bola zasnúbená a vyzerala ako typická Nemka, dokonca aj priezvisko mala nemecké. Napriek tomu sa cítila byť Francúzkou. S tou sa prihodila Epoiovi tiež trápna chvíľa. Všetci študenti už po celodennej práci čakali na večeru zvyčajne v izbe mužskej časti brigády, debatovali polohlasne po skupinkách, keď sa do poloticha ozvala Marianne a zahlásila „pitcha, que c´est jolie!“. Všetky oči sa obrátili na ňu a Epoia, ktorý tam stál neborák celý v rozpakoch, pretože ostatní nepoznali súvislosti. Predtým sa totiž Francúzka spýtala, ako sa ženské pohlavie nazýva v slovenčine. Epoi jej to povedal, aj s komentárom, že názov pochádza z francúzskeho názvu pre broskyňu – pêche – pretože ovocie má zárez a chĺpky na povrchu. Marianne sa sťažovala, že vo francúzštine to má len taký nijaký názov – le con. Čo si o celej záležitosti mysleli ostatní, to sa Epoi nedozvedel nikdy.
Zaujímavou postavou bol Michel. Študoval za leteckého konštruktéra a bol tiež neuveriteľne štíhly,  až chudý. Epoi si s ním najlepšie rozumel. Michel vedel aj po španielsky, takže keď s Epoiom nechceli, aby im niekto rozumel, používali túto románsku reč. Na tú istú brigádu sa, ktovie akým spôsobom, dostala aj dcéra maďarského konzula, ktorá nevedela ani slovko po slovensky či po francúzsky. Bola tak trochu stratená medzi ostatnými. Raz podvečer sa Epoi pozeral na Michela s dcérou konzula, ako kráčajú vychádzkovým tempom smerom od ubytovne. Ruky a nohy pracovali, aby sa nejako dohovorili, až znenazdajky sa zastavili a vzápäti sa maďarské okaté dievča otočilo a behom sa pobralo späť. Michel bol jej reakciou zrejme zaskočený, pretože až o hodnú chvíľu sa tiež pobral k ubytovni. To už bola vyplašená Éva, so slzami v očiach, v ženskej izbe. Nikto sa od nej nedozvedel, čo sa vlastne prihodilo – jazyková bariéra bola dokonalá. Až Epoi sa dozvedel od Michela, že jej ukázal „la capote“, čo síce znamená plášť s kapucňou, ale v slangu to znamenalo prezervatív...
Smutné bolo lúčenie s Francúzmi, ktorí odchádzali z brigády o týždeň skôr než Slováci, pretože šli spoznávať krásy Slovenska za zarobené peniaze. Zostali len spomienky. Tie menej príjemné sa zázrakom stratili a zostali len tie naj. Epoi zabudol, že sa s Brigitte raz z nevedomosti  pochytil, ale jej informáciu, že sa mužské pohlavie nazýva u nich „bijou de famille“ – čiže rodinný klenot a či šperk – to si zapamätal. Ako to už pri podobných príležitostiach býva zvykom, vymenili si všetci navzájom adresy a sľubovali, že si budú písať. Spočiatku to fungovalo aspoň tak, že si posielali pozdravy k Vianociam, novoročné priania a veľkonočné pozdravy. Z mužskej časti brigádnictva mu písal listy jedine Michel. V nasledujúcom roku, keď sa vracal z brigády v Poľsku, zastavil sa Michel aj u Epoia.
V podstate to bola celkom humorná príhoda, ktorá však nemusela vyjsť, nebyť súhrnu šťastných náhod. Prvou bola skutočnosť, že v autobuse, ktorý Michela priviezol na okraj mesta, bol aj bývalý Epoiov spolužiak. Keď Michel videl názov mesta, v ktorom Epoi býval, jednoducho vystúpil. Asi si myslel, že mestečko má len jednu zastávku... Našťastie spolu s ním vystúpil aj Epoiov spolužiak. Michel mu hneď ukázal papierik  s menom a adresou, takže stihli ešte nastúpiť späť do autobusu.
Tou druhou bola prítomnosť Epoiovej rodiny. Spočiatku síce hľadeli na Michela dosť obozretne, ale keďže už sa predtým stretli s jeho menom, pustili ho do dvora. Oveľa menej porozumenia mal ryšavý pes Tropino, pred ktorým museli spočiatku hosťa chrániť. Epoi nebol doma, takže nastali jazykové problémy. Epoiova mama vytiahla z chladničky bravčovú pečienku, ukázala ju Michelovi, ten prikývol hlavou akože môže byť a na oplátku vytiahol z ruksaku wodku wyborowu, zašiel s fľašou za Epoiovým otcom a spýtal sa ho: „lubiš vodka?“ Nič viac už zo slovenčiny zrejme nevedel... Otec vytiahol nejaké brandy a vodku mu kázal schovať.
Epoi bol, ako slobodný mládenec, v centre mesta s rovesníkmi. Nikde nebol odcestovaný, a to bola tretia šťastná náhoda pre Michela.  Navečer, keď už sa Epoi rozhodol vrátiť domov,  znenazdajky len zbadal v diaľke mamu a mladšieho brata. To sa mi len zdá, na čo by mama išla večer do mesta... Keď sa však priblížili k sebe, nevychádzal z údivu. „Kam ste sa vy dvaja vybrali takto večer?“ Na jeho veľké prekvapenie začul:  „za tebou.“ Nechali ho hádať, kto ho prišiel navštíviť. Až po hodnej chvíli si spomenul na Michela. Najprv mal obavy,  že nebodaj nejaká slečna ho poctila návštevou, ale našťastie nič také. Schuti sa zasmial,  keď si predstavil to ich rukonohaté dorozumievanie...
Na druhý deň ráno, akože ináč, Michel by bol aj bez raňajok išiel niekam ochutnať slovenské pivo, na ktoré mal dobré spomienky v predchádzajúcom roku. V Poľsku zrejme nemal šťastie na také pivo. Po sobotňajšej ochutnávke sa v nedeľu začal hosť pomaly baliť a chystal sa ísť stopom ďalej. Keď to Epoi preložil rodičom, tí usúdili, že to nie je cestovanie preňho a dali mu 150 korún, za ktoré sa vtedy pohodlne mohol dostať až na hranice. Michel sa poďakoval a onedlho sa už lúčil. Epoi ho šiel odprevadiť na autobusovú zastávku. Keď prišli na miesto, Michel vytiahol z ruksaku francúzsku vlajočku,  roztiahol ju a hneď prvé auto mu zastalo. „Čo je to za vlajku?“ spýtal sa šofér a už ho aj bral. Ledva sa stihli rozlúčiť. Po šťastnom návrate do Paríža mu o nejaký čas poslal Michel 5 vinylových malých platní so skladbami, ktoré vtedy leteli vo Francúzsku a v Československu sa nedali kúpiť. Iróniou osudu ešte aj za ne musel Epoi (lepšie povedané, jeho rodičia) zaplatiť 15 korún za každý kus clo. :-(
Zakaždým, keď si niektorú z tých piatich platní púšťal, si na Michela spomenul, a to aj v čase, keď si už nepísavali. Epoi aj oľutoval, že s ním neudržiaval naďalej aspoň písomný kontakt.