18. 12. 2012
10. 12. 2012
Steporis / Nezvaní návštevníci
Hluk streľby bol Epoiovi
nepríjemný.
Obe znepriatelené strany
strieľali po sebe neľútostne a bez prestávky. Už ani nevedel poriadne kto
je kto. Kedy vlastne tie streľné zbrane nabíjajú? – pomyslel si a natiahol
sa za diaľkovým ovládačom, aby ten hluk stíšil. Celkom ho však stíšiť nemohol,
pretože by nepočul, čo si bojujúci hovoria.
Od rána bol akýsi nesvoj,
akoby žil vo sne. Ako vo sne nalial do nádoby od maliarskej zmesi mydlový roztok,
ocot, sójovú omáčku a pol litra liehu. Keď to zamiešal, naplnil záhadnou
tekutinou dve dvojlitrové fľaše.Na jednu našrouboval rozstrekovač a druhú
dobre uzavrel. Rovnako starostlivo uzatvoril aj nádobu z maľovania.
Nechápal, prečo si pripravil obe plné fľaše vedľa seba na podlahu.
Občas sa mu stávalo, že čosi,
jemu neznáme, ho viedlo k činnosti, ktorú by inak ani nevykonával. Vždy sa
však nakoniec ukázalo, že mu to bolo spravidla na osoh. Či už išlo
o cestovanie vlakom namiesto autobusom – autobus havaroval a boli tam
aj mŕtvi – alebo keď radšej nekonzumoval na oslave vlašský šalát domácej
výroby. Po tej oslave celá Epoiova rodina mala obrovské problémy so
salmonelózou, jeho neter musela byť dokonca hospitalizovaná v chorobnici,
kde do nej natieklo za demižón tekutiny. Bola poriadne dehydrovaná, čiže
odvodnená. Epoi mal už obavy, že Dia bude mať len ružovú krv, po takom
zriedení.
Škoda, že ma to nevarovalo
pred Krvou, skôr než som si ju vzal za ženu.povzdychol si v duchu, keď nad tým tak uvažoval. Jeho úvahy
i sledovanie akčného filmu v televízii znenazdajky prerušil prenikavý
zvuk, ktorý ucítil až kdesi v kostiach. Nepríjemný zvuk prichádzal zľava,
ale napĺňal celý priestor silnými vibráciami. Po chvíľke takého hlučného
vibrovania a vŕzgania sa v stene začal objavovať otvor, murivo padalo
Epoiovi na posteľ a v otvore sa objavila hlava obrovského chrobáka.
Jeho hryzadlá sústavne zväčšovali otvor, až sa doň zmestila celá hlava.
V tej chvíli sa Epoiovi rozsvietilo v konzerve. Zaraz vedel, na aký
účel má prichystané tie fľaše! Hlava votrelca pripomínala obrovskú hlavu
bystrušky s mimoriadne vyvinutými hryzadlami a snažila sa preniknúť
čoraz viac do izby.
Epoi vzal do rúk fľašu
s rozprašovačom, upravil striekajúci prúd na tenší a sústredil sa na
chrobáka. Zamieril mu do oka, potom do druhého a spokojne sa prizeral, čo
to s ním robí. Tam, kde ho zasiahol tekutinou, sa chrobák začal priam
strácať. Namiesto očí mal len akoby od
žieraviny vyžraté dymiace jamy, ktoré sa sústavne zväčšovali... „Tak toto na
teba platí, ty netvor!“- vykríkol nevdojak, ako keby mu ten hmyzoidný obor
dokázal porozumieť. Začal mieriť stále na jedno miesto, až chrobákovi odpadla
časť hlavy a aj on sa vzdialil. To však nebol koniec. Hneď sa
v otvore tlačili dve zubaté húsenice. Ešte šťastie, že boli natoľko tupé,
že sa tlačili do otvoru obe naraz. To Epoia zachránilo a mohol sa
sústrediť na ich likvidáciu. Pochvaľoval si, že hlavy už mali obe v izbe
a jemu nezostávalo nič iné, len im ich odfakliť. Zelenkavá lepkavá
tekutina z maxihúseníc a či pandráv mu beznádejne znečistila posteľ,
ale to bolo v tej chvíli druhoradé. Aj húsenice odpadli od otvoru
a Epoi čakal, čo sa ďalšie objaví. Na jeho veľkú úľavu tie tri ohavy boli
všetko, čo ho v tej chvíli ohrozovalo. Šiel sa presvedčiť aj von, aká je situácia
a našiel tam len dymiace polotekuté rôsolovité zvyšky útočníkov.
Chvíľu ešte zostal vonku, aby
sa nadýchal čerstvého vzduchu a upokojil roztrasené nervy. Susedia boli
zvedaví, čo to vlastne bolo, ale nevedel im odpovedať, pretože ani sám nemal predstavu
o pôvode a dôvode tohto útoku. Po chvíli sa vrátil dnu a podujal
sa odstrániť pozostatky násilia. Znečistené posteľné prádlo musel zaniesť rovno
do kontajnera. Otvor provizórne zaplnil rýchlotuhnúcou montážnou penou, do
ktorej pridal kúsky mydla - pre istotu.
9. 12. 2012
Steporis / „A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite"...“
Nebohý Miroslav Válek mi snáď
prepáči, že som si vypožičal úryvok z jeho básne, ale prišlo mi to na um,
keď som si spomenul na najväčší problém študentov. °A nad soľ vzácnejšie
sú pre študenta prachy...° Pochopiteľne
nie pre každého, ale Epoi rozhodne medzi nich patril. Nebol však sám a tak
sa stalo, že jedného krásneho rána sa Epoi spolu s Robertom, ktorý
študoval angličtinu a španielčinu, ocitol na ulici smerujúcej k lekárskej
fakulte. Roberto sa vlastne volal Rostislav, ale lektorka španielčiny nevedela
jeho meno riadne vysloviť a prekrstila ho teda na Roberta. Elena, ako sa
lektorka volala, bola v približne rovnakom veku ako Roberto.
U Roberta však nemala žiadnu autoritu. On ju registroval, len keď sám
chcel a dával jej to aj najavo. Možno aj preto ho premenovala. Ktovie.
Deň predtým sa obaja
zhovárali, ako je to nanič, keď musia žiť vo finančnom deficite. Rozhodli sa
teda, že podniknú pokus získať legálnou cestou nejaké tie peniaze navyše. Vyumývaní,
vyholení a vyobliekaní, aby čo najlepšie zapôsobili, kráčali
v ústrety dobrodružstvu, výsledkom ktorého si však nemohli byť celkom
istí. „Nehrb sa! Kto by chcel kúpiť takú zhrbenú kostru...“ hrešil
Roberto Epoia, ktorý bol vyšší a celkom podvedome sa hrbil. Možno preto,
aby tak nevyčnieval z priemeru. Na chvíľu sa vystrel, ale po čase na to zabudol
a znovu sa hrbil. Občianske preukazy si pochopiteľne tentoraz vzali so
sebou, hoci ich inak nenosili stále pri sebe.
Po príchode k areálu
lekárskej fakulty zostali bezradne stáť, kamže sa to majú teraz pustiť... Po
chvíli hľadania a vypytovania dostali sa konečne do tej správnej budovy
a pomaly vystupovali po schodišti na najvyššie poschodie. Už predtým sa
dohodli, že hovoriť bude Roberto. Bol o sedem rokov starší a pôsobil
preto serióznejším dojmom, navyše umocneným aj svojou češtinou. Na vrchnom
poschodí našli len jednu sestričku. „A prečo hľadáte práve nášho šéfa? Roberto
tú milú ženu informoval, že hľadáme šéfa toho oddelenia, či ako sa to
pracovisko nazývalo, v určitých obchodných záležitostiach. Viditeľne
prekvapená, ochotne sa vydala nájsť svojho šéfa. Určite tam zohrala svoju rolu
aj prirodzená ľudská zvedavosť.
Keď nakoniec prišiel sám šéf,
pochopiteľne ako prvé sa spýtal na
predmet obchodu. Roberto mu vysvetlil, že prišli, aby mu ponúkli na predaj
čokoľvek zo svojho sortimentu. „A čo by to tak malo byť?“ – spýtal
sa šéf, viditeľne dezorientovaný. Po vysvetlení, že sa jedná o ktorúkoľvek
časť nášho tela, či už by to bola kostra, končatiny, vnútornosti či lebka, sa
neubránil ani lekár miernemu úsmevu. Len
mu tak kútikmi mykalo... Snažil sa však tváriť vážne, pretože nechcel
uraziť, ani ponížiť študentov, o ktorých je známe, že vždy potrebujú
peniaze. Inak by za ním s takou ponukou určite neprišli. Zato Epoi sa
skrčil za Roberta, aby ho lekár nevidel a rehotal sa ako kôň – ibaže
nehlasne.
Lekár obom vysvetlil, že síce
počul už o takých prípadoch v zahraničí, ale oni majú na pitvy dosť mŕtvych.
Takých, o ktorých nikto neprejavil záujem a že iba výnimočne by mohli
zaplatiť niekomu za to, aby ho mohli po smrti pitvať – v prípade
nezvyčajne deformovaných jedincov. Roberto s Epoiom sa pozreli navzájom po
sebe a už sa aj lúčili s pánom doktorom. Ten ich z vrcholu
schodišťa sledoval s chápavým úsmevom. „Poďme my len preč odtiaľto, aby
na nás ešte niečo nenašiel abnormálne.“ Epoi si pomyslel, že by možno aj
vyvolal doktorov záujem o svoje telo, stačilo by mu, aby sa vzniesol do
vzduchu. Také telo by určite chceli pitvať, aby zistili v čom spočíva tá
odchýlka od obyčajných ľudí. Nemohol si však dovoliť vyzradiť na verejnosti
toto tajomstvo. Potom by už nemal pokoj.
Vonku Roberto minul svoje
posledné drobné na dva pomaranče. Jeden podal Epoiovi a zašli si posedieť
na lavičke v medickej záhrade. Tam si pomaly lúpali pomaranč a smutným
zrakom sledovali okolo seba to každodenné ľudské hemženie. Ľudia chodili hore
dole s najrôznejšími nákupmi a oni ich mohli akurát tak
s prázdnym žalúdkom pozorovať. Po tom kúsku južného ovocia, ktoré jedli
pomaly, po dielikoch, len ešte viac vyhladli... :-(
1. 12. 2012
Steporis / Palacinky s tvarohom a francúzski brigádnici
Dvihnite si telefón,
- čítal Epoi na monitore
počítača – volá vás Táňa.
Mierne prekvapený začal hľadať
mobil. „Ako to, že som nepočul zvonenie mobilu?“ – hundral si popod nos
celý vykoľajený. To sa mu ešte nestalo, že by nepočul také výrazné zvonenie.
Schválne si nechal zvuk „Nostalgia“, ktorý imitoval zvonenie starých
telefónnych prístrojov, aby sa mu nemohlo stať, že si nevšimne hovor. A tu
ho máš! Nepočul! Nevedel mobil nájsť, až pokým si neuvedomil, že sa mu to len snívalo.
Posadil sa na posteli a dočiahol na mobil. Pozrel sa na displej, ale nikoho
tam nevidel. Pozrel si neprijaté hovory, ale ani tam nebola sesternica
zaznamenaná. Až vtedy si celkom uvedomil,
že to bol všetko len sen...
Chvíľu uvažoval nad tým, čo
mohol takýto sen znamenať, ale na nič neprišiel. Nebol prívržencom zaručeného
výkladu snov, ale pripúšťal, že občas niečo také môže byť blízke predtuche.
Telefónom sa nemohol nenápadne pozrieť k sesterniciam do bytu, pretože
nemal ich podobizeň v mobile. Objaviť sa u nich v byte po
vrstvičkách a spôsobiť im tak šok, to tiež nepovažoval za vhodné a na
telefonovanie bolo ešte zavčasu. Nevedel totiž, do koľkej zvyknú obe spávať.
Obe sestry, Táňa a Naďa,
boli slobodné a bezdetné šesťdesiatničky. Táňa bola staršia. Krátko po
maturite dostala detskú obrnu, mala vykrútené ruky, nohy, tvár a skoro
zomrela. Nakoniec sa z toho dostala, ale zostala jej jedna noha slabá
a tenšia. Iróniou osudu práve v tom roku boli všetky ročníky mladšie
než 18 rokov zaočkované proti obrne. Na ňu sa to však nevzťahovalo – mala vtedy
vyše osemnásť rokov a v takom veku už ľudia nezvyknú ochorieť na túto
infekciu. Bohužiaľ, výnimka potvrdila pravidlo aj v tomto prípade. Táňa si
urobila vysokú a učila choré deti v chorobniciach všetky predmety.
Deti od nej prijímali učivo oveľa lepšie než v klasickej škole, pretože
bola jednou z nich.
Po úmrtí oboch rodičov zostali
samy v tom istom byte, v ktorom bývali dlhé desaťročia v hlavnom
meste.
Epoi si spomenul, ako boli
u nich raz cez prázdniny jeho bratia a obaja narozprávali tete, že
ich najstarší brat zje doma na obed aj dvadsať palaciniek s tvarohom... To
by ešte nemuselo nič znamenať, ale už cez školský rok, hneď v prvom
semestri, pozvala teta Epoia na palacinky ku nim domov. Epoi prišiel
naobedovaný zavčasu popoludní, netušiac, čo ho čaká. Na stole bol na tanieri
štós palaciniek s tvarohom – rovných dvadsať kusov...! Epoi sa posadil
a pretože nechcel uraziť, zjedol tri palacinky a prestal. Poďakoval
sa, pochválil jedlo, ale teta sa skoro urazila.
„Len pekne pokračuj, nehanbi sa, ja viem, že doma zješ na obed 20
kusov ako nič.“
„Ale tetuška, to som ešte
nikdy nezjedol tak veľa. Kto ti povedal, že ich toľko dokážem zjesť naraz?“
„No predsa Ylanko
s Ariankom, keď tu boli cez prázdniny.“
Tí dobráci! Tak zato sa tak nenápadne uškŕňali, keď mu ešte cez
prázdniny, hneď po návrate od tety, referovali, že im rozprávali o ňom
a o tom, že má rád palacinky. Dopadlo
to nakoniec tak, že dlho do tmy musel sedieť pri stole a dusiť do seba
palacinky, až do tej poslednej. Teta ho skôr na internát nepustila... :-))
Odvtedy sa na dlhý čas
rozhodol vyhýbať palacinkám plneným sladkým tvarohom. Keby boli napríklad
s lekvárom, neboli by také sýte. A ešte mu ich teta naplnila koľko sa
len dalo! Ešteže bol v tých časoch tvaroh lacný. Dnes by si to dobre
rozmyslela. A Epoiovi mladší bratia mali potom doma po chlebe...
Coito, ergo sum...
zišlo Epoiovi na um, keď sa
prebudil.
Počas prázdnin chodieval na študentskú
brigádu, jednak mal potom väčšiu šancu získať internát, jednak sa mu na Liptove
páčilo a stretol sa aj s mnohými ľuďmi, ktorých by inak nepoznal.
Jeden rok bola brigáda vyhlásená za medzinárodnú a organizátori očakávali
pestré národnostné zloženie brigádnikov. V skutočnosti prišli len štyri
Francúzky a štyria Francúzi... Brigitte K., Catherine R., Annie P. boli
z Paríža, rovnako ako Robert. J. Y.,
Gérard B., François C. a Michel C. Jedine Marianne S. bola zo
Štrasburgu. Prečo to tu uvádzam?
Francúzske slovo „le coït“
znamená súlož a Epoi si pod dojmom z tohto výrazu upravil známy výrok
„cogito, ergo sum“, čiže myslím, teda som, na vyššieuvedený výrok. Niekto môže
namietať, že to zbytočne komplikujem, pretože po latinsky ten výraz znie „coitus“, ale v tomto
prípade bol Francúzom bližší francúzsky tvar. Tak sa stalo, že Epoi presvedčil
Brigitte, že aj taký výrok existuje a naučil ju povedať po slovensky
„súložím, teda som“. Na tom by nič nebolo, keby milá Brigitte raz, pri návrate
z výletu do Liptovkého Mikuláša, nepovedala nahlas na celý autobus (bolo pomerne ticho,
pretože ľudia si kupovali u šoféra lístky) práve túto vetu
v slovenčine... Sedeli s Epoiom na zadnom sedadle a Epoi sa
usilovne tváril, že s ňou nemá nič spoločné. Nebolo mu to však nič platné, pretože vzápätí sa ho Brigitte po
francúzsky spýtala, či to povedala správne.
Aj ostatní francúzski
brigádnici boli svojskí. Napríklad François. Bol vysušený ako trieska
a neustále fajčil „goluázky“, ktorých si priniesol so sebou celú zásobu.
Tie jeho cigarety boli skutočné trhače pľúc. Tomu sa nevyrovnali ani kubánske
„ligeros“, ktoré v tom čase fajčil Epoi. (Keď sa Epoi pýtal kubánskych
študentov, prečo sa tie cigarety nazývajú v preklade „ľahké“, odpovedali
mu, že u nich doma také slabé fajčia iba ženy...) Brigádnici spozorovali,
že každú noc François niekam odchádzal – bolo im jasné za akým účelom – ale
nedokázali zistiť, kto je tá šťastná. Zbytočne striehli, že pôjdu potajomky za
ním, vždy odišiel až keď už zaspali. Cez deň potom namiesto práce spal, kde sa
len dalo. Raz ho dokonca ostatní zahádzali senom a prespal tam celú zmenu.
Nikdy však nevyzradil meno tajnej partnerky.
Robert bol medzi nimi
najvýraznejšia osobnosť. Možno sa tak javil aj preto, že mal so sebou gitaru a spieval piesne,
ktoré Slováci dovtedy nepoznali. Vtedy mal Epoi prvýkrát možnosť zahrať si na
španielskej gitare s nylonovými strunami. Tie boli mäkkučké
v porovnaní s tými oceľovými na jeho „džibsonke“! Zvuk tejto gitary
sa dostal aj do celoštátneho vysielania relácie pre mladých – Modrá vlna –
pretože zahraniční študenti v tom čase nechodili húfne na brigády do
Československa. Redaktor určite netušil, akú pieseň im na záver rozhovoru
zahral a zaspieval Robert. Bola to totiž populárna parížska pieseň
o prostitútke, ktorá obšťastňovala väzňov v Bastile. Epoiovi sa
páčila jej prezývka – Mimi peau de chien, doslova Mimi psia koža...
K Robertovi sa viazala ešte jedna spomienka. Zahľadel sa do jednej
Slovenky (a ona doňho), ale nevedeli sa dorozumieť. Tak Epoiovi prischla úloha
tlmočníka v ich nikam nevedúcich rozhovoroch, až ho to raz už omrzelo
a odvtedy bolo vidieť dvojicu so slovníkom v ruke, ako v ňom
striedavo listujú a snažia sa dohovoriť. Epoi si z nich robil žarty
a upozorňoval slovenskú brigádničku, aby sa vyvarovala pohlavného styku
s ním, pretože ona, ako devätnásťročná bola plnoletá, zatiaľčo on vo
Francúzsku ako dvadsaťročný ešte nebol... Neviem ako je to dnes, ale vtedy boli
Francúzi plnoletí až od 21 rokov.
Od Parížaniek sa výrazne
odlišovala Marianne zo Štrasburgu. Bola o niečo staršia než ostatní
brigádnici, bola zasnúbená a vyzerala ako typická Nemka, dokonca aj
priezvisko mala nemecké. Napriek tomu sa cítila byť Francúzkou. S tou sa
prihodila Epoiovi tiež trápna chvíľa. Všetci študenti už po celodennej práci
čakali na večeru zvyčajne v izbe mužskej časti brigády, debatovali
polohlasne po skupinkách, keď sa do poloticha ozvala Marianne a zahlásila
„pitcha, que c´est jolie!“. Všetky oči sa obrátili na ňu a Epoia, ktorý
tam stál neborák celý v rozpakoch, pretože ostatní nepoznali súvislosti.
Predtým sa totiž Francúzka spýtala, ako sa ženské pohlavie nazýva
v slovenčine. Epoi jej to povedal, aj s komentárom, že názov pochádza
z francúzskeho názvu pre broskyňu – pêche – pretože ovocie má zárez
a chĺpky na povrchu. Marianne sa sťažovala, že vo francúzštine to má len
taký nijaký názov – le con. Čo si o celej záležitosti mysleli ostatní, to
sa Epoi nedozvedel nikdy.
Zaujímavou postavou bol
Michel. Študoval za leteckého konštruktéra a bol tiež neuveriteľne
štíhly, až chudý. Epoi si s ním
najlepšie rozumel. Michel vedel aj po španielsky, takže keď s Epoiom nechceli,
aby im niekto rozumel, používali túto románsku reč. Na tú istú brigádu sa,
ktovie akým spôsobom, dostala aj dcéra maďarského konzula, ktorá nevedela ani
slovko po slovensky či po francúzsky. Bola tak trochu stratená medzi ostatnými.
Raz podvečer sa Epoi pozeral na Michela s dcérou konzula, ako kráčajú vychádzkovým
tempom smerom od ubytovne. Ruky a nohy pracovali, aby sa nejako
dohovorili, až znenazdajky sa zastavili a vzápäti sa maďarské okaté dievča
otočilo a behom sa pobralo späť. Michel bol jej reakciou zrejme zaskočený,
pretože až o hodnú chvíľu sa tiež pobral k ubytovni. To už bola
vyplašená Éva, so slzami v očiach, v ženskej izbe. Nikto sa od nej
nedozvedel, čo sa vlastne prihodilo – jazyková bariéra bola dokonalá. Až Epoi
sa dozvedel od Michela, že jej ukázal „la capote“, čo síce znamená plášť
s kapucňou, ale v slangu to znamenalo prezervatív...
Smutné bolo lúčenie
s Francúzmi, ktorí odchádzali z brigády o týždeň skôr než Slováci,
pretože šli spoznávať krásy Slovenska za zarobené peniaze. Zostali len
spomienky. Tie menej príjemné sa zázrakom stratili a zostali len tie naj.
Epoi zabudol, že sa s Brigitte raz z nevedomosti pochytil, ale jej informáciu, že sa mužské
pohlavie nazýva u nich „bijou de famille“ – čiže rodinný klenot a či
šperk – to si zapamätal. Ako to už pri podobných príležitostiach býva zvykom,
vymenili si všetci navzájom adresy a sľubovali, že si budú písať.
Spočiatku to fungovalo aspoň tak, že si posielali pozdravy k Vianociam,
novoročné priania a veľkonočné pozdravy. Z mužskej časti brigádnictva
mu písal listy jedine Michel. V nasledujúcom roku, keď sa vracal
z brigády v Poľsku, zastavil sa Michel aj u Epoia.
V podstate to bola celkom
humorná príhoda, ktorá však nemusela vyjsť, nebyť súhrnu šťastných náhod. Prvou
bola skutočnosť, že v autobuse, ktorý Michela priviezol na okraj mesta, bol
aj bývalý Epoiov spolužiak. Keď Michel videl názov mesta, v ktorom Epoi
býval, jednoducho vystúpil. Asi si myslel, že mestečko má len jednu zastávku...
Našťastie spolu s ním vystúpil aj Epoiov spolužiak. Michel mu hneď ukázal
papierik s menom a adresou,
takže stihli ešte nastúpiť späť do autobusu.
Tou druhou bola prítomnosť
Epoiovej rodiny. Spočiatku síce hľadeli na Michela dosť obozretne, ale keďže už
sa predtým stretli s jeho menom, pustili ho do dvora. Oveľa menej
porozumenia mal ryšavý pes Tropino, pred ktorým museli spočiatku hosťa chrániť.
Epoi nebol doma, takže nastali jazykové problémy. Epoiova mama vytiahla
z chladničky bravčovú pečienku, ukázala ju Michelovi, ten prikývol hlavou
akože môže byť a na oplátku vytiahol z ruksaku wodku wyborowu, zašiel
s fľašou za Epoiovým otcom a spýtal sa ho: „lubiš vodka?“ Nič viac už
zo slovenčiny zrejme nevedel... Otec vytiahol nejaké brandy a vodku mu
kázal schovať.
Epoi bol, ako slobodný
mládenec, v centre mesta s rovesníkmi. Nikde nebol odcestovaný,
a to bola tretia šťastná náhoda pre Michela. Navečer, keď už sa Epoi rozhodol vrátiť
domov, znenazdajky len zbadal
v diaľke mamu a mladšieho brata. To sa mi len zdá, na čo by mama
išla večer do mesta... Keď sa však priblížili k sebe, nevychádzal
z údivu. „Kam ste sa vy dvaja vybrali takto večer?“ Na jeho veľké
prekvapenie začul: „za tebou.“ Nechali
ho hádať, kto ho prišiel navštíviť. Až po hodnej chvíli si spomenul na Michela.
Najprv mal obavy, že nebodaj nejaká
slečna ho poctila návštevou, ale našťastie nič také. Schuti sa zasmial, keď si predstavil to ich rukonohaté
dorozumievanie...
Na druhý deň ráno, akože ináč,
Michel by bol aj bez raňajok išiel niekam ochutnať slovenské pivo, na ktoré mal
dobré spomienky v predchádzajúcom roku. V Poľsku zrejme nemal šťastie
na také pivo. Po sobotňajšej ochutnávke sa v nedeľu začal hosť pomaly
baliť a chystal sa ísť stopom ďalej. Keď to Epoi preložil rodičom, tí
usúdili, že to nie je cestovanie preňho a dali mu 150 korún, za ktoré sa
vtedy pohodlne mohol dostať až na hranice. Michel sa poďakoval a onedlho
sa už lúčil. Epoi ho šiel odprevadiť na autobusovú zastávku. Keď prišli na
miesto, Michel vytiahol z ruksaku francúzsku vlajočku, roztiahol ju a hneď prvé auto mu zastalo.
„Čo je to za vlajku?“ spýtal sa šofér a už ho aj bral. Ledva sa
stihli rozlúčiť. Po šťastnom návrate do Paríža mu o nejaký čas poslal
Michel 5 vinylových malých platní so skladbami, ktoré vtedy leteli vo
Francúzsku a v Československu sa nedali kúpiť. Iróniou osudu ešte aj
za ne musel Epoi (lepšie povedané, jeho rodičia) zaplatiť 15 korún za každý kus
clo. :-(
Zakaždým, keď si niektorú
z tých piatich platní púšťal, si na Michela spomenul, a to aj
v čase, keď si už nepísavali. Epoi aj oľutoval, že s ním neudržiaval
naďalej aspoň písomný kontakt.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)