U Paľa však čakala Epoia
zásielka od Šamana.
Šaman, okrem každodenného
konzumovania väčšieho množstva piva, venoval sa aj chovu kôz. Kozy (myslené
v tomto prípade len tie bradaté, prípadne rohaté :-) ) mu boli
z akéhosi dôvodu sympatické. Napriek tomu, že si z neho svojho času
robil žarty neskôr už nebohý Ďuri, Šaman sa o svoje zvieratá príkladne
staral a s láskou sa o nich vyjadroval. Boli to preňho akoby
členovia rodiny, rovnako ako Vrah, ale s tým už nechcel mať Epoi nič do
činenia. Úplne mu stačil jeden jediný kontakt (aj to len zrakový)
s Vrahom, ktorého len s veľkou námahou udržiaval Šaman v takej
vzdialenosti, aby návštevníka neroztrhal. Bola to vlastne suka, ktorú si
priviedol domov zo zvieracieho útulku. Patrila do niektorého z tých málo plemien-vrahov, ktoré boli nevypočitateľné
a spôsobovali každý rok ťažké poranenia, ba aj smrť nevinným ľuďom. Preto
ju Epoi nazýval Vrahom.
U Paľa čakal Epoia
skrátka balíček kozieho syra. Občas, keď sa stretol so Šamanom a jeho kozy
mali práve dostatok mlieka, objednal si uňho tak polkilový kúsok syra. Bol
trochu iný ako ovčí, ale tiež chutný. O kozie mlieko nemal Epoi záujem.
Nedokázal ho vypiť. Šaman chodieval dosť často autobusom na nákupy do centra
Riťsvety, pretože na hornom konci bolo zásobovanie skromné. Priniesol teda zakaždým
syr do záhradkárskych potrieb a odtiaľ sa už lahôdka poľahúčky dostala do
správnych rúk. Okrem bežnej konzumácie, používal Epoi kozí syr aj na halušky,
namiesto bryndze – len tak , rozmrvený a posolený. Raz za čas mu to dobre
padlo. Vedel, že sa takýto syr používa aj do rôznych šalátov, ale to už nebola
jeho šálka kávy. Šaláty skrátka nemusel, a už vôbec nie tie, ktoré
obsahovali aj cestoviny. Výnimku tvoril nezdravý vlašský šalát s majonézou
a zemiakový. V rámci zdravého stravovania však jedával i cviklový
šalát. Obsahoval ešte sterilizovanú mrkvu a hrášok, sladkokyslé uhorky,
trochu olivového oleja, koreniny a soľ.
× × × × ×
Na druhý deň ráno, hneď po
prebudení, chodila po rozume Epoiovi stále tá istá skladba – Sunrise - od Nory
Jonesovej. Nemohol sa toho nákazlivého motívu svojej obľúbenej interprétky
zbaviť, ani keď uvažoval nad sumou 750 miliónov. Takúto sumu, obohatenú ešte
o nejaké drobné státisíce, videl totiž vo sne na svojom výplatnom
vrecúšku. Nevedel povedať, v akej mene sa mu to prisnilo. Taká suma však
predstavuje skoro v každej mene sympatickú platobnú schopnosť. Mať
skutočne taký mesačný príjem, veď to by bolo približne 25 miliónov na deň...
Pokúšal sa predstaviť si, na čo všetko by mohol peniaze použiť, ale jeho predstavivosť bola na taký nehorázny
a sústavný prísun financií slabá. Toľko sa predsa ani nedá stále míňať! Vzápätí
si však uvedomil, na čo všetko vo svete treba peniaze a zahanbil sa, že
bol taký úzkoprsý. Ani 750 miliárd eur mesačne by nevyriešilo čo len tie najpálčivejšie
problémy ľudstva a celej planéty...
Napriek tomu, že si uvedomoval
potreby celej planéty, skúsil si Epoi predstaviť rozľahlú vilu, v ktorej
by na prízemí býval v 5-izbovom apartmáne a na poschodí by boli
maliarske ateliéry a dielňa tichých ručných prác – vyšívanie, pletenie,
háčkovanie, paličkovanie. Najmä
paličkovanie ho fascinovalo. Vždy stál v nemom úžase nad snovými krajkami,
ktoré dokázali vyčariť spravidla ženské ruky z obyčajnej nite. Obďaleč si
predstavoval tzv. hlučnú budovu, v ktorej by sa nachádzali sochárske
ateliéry, kamenári, dielňa na spracovanie dreva, skúšobná miestnosť pre hudobnú
skupinu a ideálne odhlučnené nahrávacie štúdio.
Do areálu by patril ešte krytý
polkruhový amfiteáter s pódiom na najrôznejšie podujatia, kaviareň
s prístupmi na internet, kombinovaná s klasickou knižnicou
a antikvariátom. V tesnej blízkosti kaviarne by bol ešte bufet
s miestami na sedenie, v ktorom by sa podávali jednoduché podomácky
pripravované jedlá v obmedzenom sortimente: každý deň dva druhy polievky,
dva druhy mäsitých a ďalšie dva bezmäsitých jedál. Bolo by vopred
určené, ktoré jedlá sa v ktorom dni v týždni ponúkajú. Napr. pondelok
– hrachová, paradajková, fašírky so
zemiakovým prívarkom, restovaná kuracia pečeň s ryžou či zemiakmi,
zemiaková placka plnená dusenou kapustou a hoci hubovo-zeleninové rizoto.
V utorok zas dajme tomu držková a zeleninová, sviečková na smotane
s knedľou, knedle zo zemiakového cesta plnené zomletou mäsovou či rybacou
plnkou, ryžový nákyp a napr. strapačky s kyslou kapustou.
A takto by si návštevníci privykli, že podľa toho, ktorý deň v týždni
navštívia bufet, dostanú tam určené druhy jedál.
Pri takých príjmoch, aké sa
Epoiovi prisnili, by vôbec nepotreboval na bufete zarábať, ceny by pokrývali
len všetky výdavky, vrátane odvodov. Predstavoval si ten ruch, aký by vládol
v celom areáli a on by bol vo svojom živle. Žiaľ, na uskutočnenie
tohto sna mu zatiaľ chýbala jedna maličkosť – peniaze...
× × × × ×
Návštevy. Nejednalo sa o tie
bežné klasické návštevy, pri ktorých sa niekto rozhodol byť veľkorysý
a dosypal sa ku komusi na návštevu s pocitom, že vlastne robí
milosť tomu navštívenému. S podobným pocitom zasa navštívený prijímal
návštevu, tváriac sa pritom, ako keby bol nesmierne šťastný, že ho ktosi poctil
svojou prítomnosťou vo chvíli, keď on mal naplánovaný celkom iný program...
Epoi takto označoval situácie,
keď sa mu znenazdajky celkom jasne zjavil v mysli určitý úsek zo života,
ako keby ho len nedávno bol prežil. Zaujímavé bolo, že na rozdiel od snov,
v návšteve bol celý dej pravdivý. Boli to vlastne len také rôzne dlhé záblesky
minulosti vyvolané z hlbín pamäti do vedomia. Často mu taká návšteva
pripomenula udalosť dávno zasunutú v zaprášenej časti konzervy, kde
odpočívala celé roky.
Bolo to občas celkom zábavné,
napr. keď si spomenul, ako si s nejakým dievčatkom (ešte
v predškolskom veku) ukazovali navzájom svoje pohlavie. Nebolo v tom
nič erotického, skôr sa jednalo o vzájomné vzdelávanie. Jeho dobráčik však
vzbudil väčší záujem u dievčatka, pretože sa s ním dal smerovať prúd
moču podľa želania, čo dievčatá nedokázali. Na Epoia vtedy budúce ženské
rodidlá neurobili žiadny dojem. Až oveľa neskôr sa tento postoj zmenil akosi
sám od seba.
Ako tínedžer už pozoroval, že
tesná blízkosť nositeľky ženského pohlavia
s ním robila divy. Najčastejšie sa mu vracala najmä jedna návšteva:
Prvé rande s Esper. Prechádzky po nocou prikrytom parku, vzrušenie, že bol
s ňou celkom sám a teda aj ona takúto situáciu zrejme chcela, objímanie
a bozkávanie... Cítil, ako sa s ním dejú zmeny, takpovediac
anatomicko-fyziologické, a to nielen zrýchlenie tepu a dychu. Dovtedy
až tak nie práve dôležitý a všímaný dobrák z toľkého vzrušenia nielenže
stál v pozore, ale spôsoboval mu aj problémy, pretože čosi vlhké presiaklo
až na povrch nohavíc a bolo to z ďaleka viditeľné a celkom
jednoznačné. Nevedel, či si to vtedy aj Esper všimla, ale snažil sa potom byť
tak natočený, aby to len tak ľahko nemohla zazrieť. Pokiaľ sa objímali, bolo to
v pohode, ale keď neskôr vyšli do osvetlených ulíc, to bola pohroma!.
Napriek všetkým tým rozbúreným hormónom si nakoniec kvôli tomu fľaku na
nohaviciach vydýchol, keď už sa
rozlúčili. Pre Epoia však problém pokračoval. Cez pol mesta sa neodvážil ísť
električkou či trolejbusom, aby všetci nevideli tú stigmu na nohaviciach. Súkal
sa teda v noci na internát peši, podľa možnosti len bočnými tmavými
uličkami...
Alebo iná z návštev. Bolo
to pred prvým ročníkom, na slávnostnom otvorení prvého semestra. Jeden
z budúcich študentov filozofickej fakulty, ktorý stál vedľa Epoia, sa ho
vypytoval, čo bude študovať. Keď zistil, že aj francúzštinu, hneď sa vytasil
s vetou „pani ten hrniec bude tam“ a chcel od Epoia, aby ju povedal
po francúzsky... Epoiovi pripadala celá veta nezmyselná a vôbec nemienil
také čosi prekladať. Tak sa toho milý Mikoslav s veľkou radosťou, že sa
môže blysnúť, ujal sám. „No predsa °madam s posrala° - zabával sa Mikko aj
sám. Neskôr ešte vysvitlo, že má staršieho brata a ten je hudobným
skladateľom. Potom sa s ním
stretával častejšie, pretože Mikko študoval síce angličtinu, ale
v kombinácii so španielčinou a tú mal popri francúzštine zapísanú
v indexe aj Epoi.
Niektoré návštevy však boli
pôsobivejšie, pretože v čase, keď ich prežíval, pôsobili naňho silno
pocitovo či citovo. Väčšina z nich pochádzala z raného detstva, na
roky ktorého si postupne začínal spomínať. Pamätal sa na hojdačku, neďaleko
domu krstných rodičov, na ktorej sa hojdala jeho sesternica Lola. Bola staršia
než Epoi a s obľubou mladšieho chlapca v predškolskom veku
strašievala. Zašlo to až tak ďaleko, že práve pri tej hojdačke zazrel Epoi raz
akési strašné zviera, schovávajúce sa v burine. Keď to povedal Lole, tá ho so
smiechom presviedčala, že si to celé len vymyslela, ale neveril jej, pretože on ho videl!
Vyzeralo ako obrovská srstnatá sivozelená kvapka s červenými očami...
Oveľa väčšiu hrôzu však
prežíval, keď bol raz chorý, mal vysokú horúčku a rodičov stojacich pri
jeho postieľke videl hore nohami! Vtedy sa cítil celkom bezmocný
a stratený v tom svete obrátenom naopak... Jedinou akou-takou istotou
sa mu vtedy javila posteľ a nebol by z nej vstal, ani keby mu to
prikázali. Plakal a rodičia boli bezradní, nevedeli ako mu pomôcť. Až
oveľa neskôr, keď sa dozvedel, že vlastne ľudské oči zobrazujú
v skutočnosti obraz na sietnici prevrátený a len vďaka schopnosti
mozgu otočiť takýto obraz, vidia ľudia správne, pochopil, že v tej vysokej
horúčke sa čosi v prenose obrazu porušilo.
Boli aj také návštevy, ktoré
trvali dlho a Epoi si často nebol istý, či sa náhodou neprelínali so
snami, pretože väčšinou prichádzali v noci, keď nemohol zaspať. Rozlišoval
preňho nepochopiteľné príhody, ako napríklad to prenasledovanie obrovskou
dravou pandravou či húsenicou, pri ktorých sa ráno mohol presvedčiť, že sa to
udialo – čerstvé škrabance na tele, ruky zelené od chlorofylu, ako sa predieral
rastlinstvom, hlina či piesok v posteli... Ďalšie príbehy boli časti
pravdivej skutočnosti, ktorú už prežil (návštevy) a naostatok sny, ktoré
spracúvali realitu svojským spôsobom.
Najradšej mal však návštevy.
Rád si zaspomínal na udalosti, ktoré sa udiali pred viac či menej dávnou dobou.
Niežeby boli všetky len príjemné, ale
časom sa ostré hrany obrúsili a skoro nič sa mu už nejavilo také hrozné
a nepríjemné. A prichádzali aj vyslovene príjemné návštevy.
Napríklad keď riťsvetské basketbalové
družstvo hralo zápas v hlavnom meste. V autobuse boli voľné miesta,
tak mohli cestovať aj fanúšikovia s hráčmi. Tak sa stalo, že Epoi
s Listom sa dostali do metropoly celkom zadarmo. Na zápas, pochopiteľne,
nešli. Epoi mal predstavu, že navštívia jeho bývalého spolužiaka zo strednej
školy, Riba Šachového. Situácia sa však vyvinula celkom inak. Stretli sa
nakoniec s Ribovým bratom, prezývaným Čierny Pes. Ten sa v Bratislave
uchytil a získal si celkom dobré meno ako zvukový technik. Robil zvukára nielen
veľmi známej kapele, známej v celom vtedajšom Československu, ale aj na
Bratislavskej lýre. Čo bola v tom čase veľká vec. Lista aj s Epoiom zaviedol
najprv Pes do jedného zo starších bytov na trase hlavná železničná stanica –
manderlák, kde býval klavírista-organista, skrátka virtuóz na klávesové
nástroje z kolegiálne muzikálnej hudobnej skupiny. Pred dverami do bytu na
poschodí bola drevená debna s čímsi, čo Epoi predtým nevidel. Boli to
brikety lisované z uhoľného prachu.
Keď si Čierny Pes vybavil, čo
potreboval, prešli všetci traja popod Michalskú bránu, cez korzo, až
k národnému divadlu. Tam zabočili okolo detskej cukrárne doprava až sa
nakoniec dostali do malej miestnosti, v ktorej mali (každá na svojej
polovici) uloženú aparatúru obe, v tom čase veľmi dobre známe, kapely.
Epoi s Listom len oči otvárali, v akých skromných priestorových
podmienkach boli nútené obe známe kapely skúšať! Čierny Pes im vysvetlil, že
skúšajú na striedačku, aby si v jednom dni nezavadzali. V ten
podvečer mala skúšku práve kapela, v ktorej pôvodne hrával aj spomínaný
klávesový virtuóz z tej druhej kapely. Preto mohli mať spolu v jednej
miestnosti aparatúry.
Skôr než prišli členovia
skupiny, sadol si Čierny Pes k bicím a precízne a starostlivo
začal búchať akýsi rytmus. Neskôr, keď začali prichádzať hrajúci členovia
kapely (na rozdiel od Psa, ktorý bol nehrajúcim technikom), chytali sa
nástrojov a znenazdajky len začali hrať v tom čase takú populárnu
Medulienku. Kvázifanúšikovia riťsvetských basketbalistov sa opäť a opäť nestačili
čudovať, aké skromné priestory museli stačiť celoštátne známym kapelám.
Nevedeli si celkom dobre predstaviť, ako v takom stiesnenom priestore môže
znieť Ulica plná plášťov do dažďa alebo niečo z Konvergencií...
Čas však nepostál, bolo treba
sa pomaly poberať k PKO, k zaparkovanému autobusu. Keď prechádzali
popri detskej cukrárni, rozprával Epoi Listovi, ako v nej občas vídaval
populárnu herečku so zriedkavým krstným menom, aj s dcérkou. Porozprával
mu aj o Francúzskom klube v priestoroch vydavateľstva Slovenský
spisovateľ, kde ju Epoi tiež stretol. Bola vydatá za herca, o ktorom
v čase, keď bol Epoi v Bratislave, snívali všetky baby na
internátoch.
K PKO sa museli dostať po
vlastných, pretože bola sobota a spojov MHD bolo v tom čase ako
šafranu. Našťastie s takými dlhými hokejkami to ani pre jedného
z nich nebol veľký problém.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára