Epoi sa len tak prevaľoval na
posteli a nie a nie usnúť, zaspať, zadrichmať, či aspoň zadriemať.
Ľahol si spať približne o jedenástej večer, aby sa mohol bez problémov
zobudiť ráno o takej šiestej a úspešne sa dostať k lekárovi, od
ktorého nepotreboval nič iné, len napísať lieky. NENÁVIDEL čakanie kdekoľvek,
čiže aj u lekára. Nedokázal pochopiť zadubenosť tých, ktorí boli zodpovední
za organizáciu celého procesu. Vzťah medzi lekárom a pacientom bol celé
desaťročia zaťažený nezmyselným čakaním. Bolo evidentné, že tých viacmenej
dvadsať ľudí, ktorí sa tam hneď ráno nahrnú,
len čo sestrička odomkne priestory čakárne, nemôže byť vyšetrených,
ošetrených naraz, ale len postupne. Predsa aj lekár dokáže pracovať len
v čase. Načo tam majú teda tvrdnúť všetci? Bohužiaľ, prax bola neochvejne
rovnaká, ako keby to bola tá, hoci aj najposlednejšia tradícia vo Veľkej
Británii, kde sa nič nemení po stáročia: všetci musia čakať a spoločne
zabíjať čas v preplnenom vydýchanom priestore, kde sa navyše ešte môžu úspešne
šíriť najrozličnejšie infekčné choroby.
Tomuto sa chcel Epoi podľa
možností vyhnúť. Preto sa snažil prísť k doktorovi čo najskôr, pokým tam
nebolo až tak veľa pacientov. To však predpokladalo zaspať včas a vyspať
sa, aby ráno bol čulý a stihol predbehnúť ostatných kunčaftov u lekára.
Zatiaľ však ťahal v súboji so spánkom viditeľne za kratší koniec.
Polospánok-polobdenie s dusením, varením, pečením, vyprážaním cukiet
rozhodne nepredstavovali ten vytúžený odpočinok v podobe spánku. Ležal na
lôžku, menil každú chvíľu polohu a riešil neuveriteľné problémy
s príťažlivosťou záberov tejto dnes takej módnej zeleniny. Usiloval sa ich
oživiť (tie zábery) pridaním ohnivo žiariacej červene kečupu do pripravovaného
jedla. Tá sa však vzápätí rozriedila na bledohnedoružový odtieň a bolo po
ohni... Skúšal obohatiť jedlo belobou tvarohu či krémovým odtieňom syra, ale
neustále mu z toho vychádzalo také isté
nevýrazné čosi, čo nevedel ani pomenovať. Skúsil to aj s cviklou, ale tá
mu urobila viac-menej jednotnú farbu všetkých zložiek potravy. Trápil sa
vymýšľaním vzrušujúcich záberov niekoľkých kúskov cukíny, neskôr aj iných
druhov zeleniny, aby nakoniec zavŕšil svoje fenomenálne videodielo vyprážanými
kolieskami cukety a ružičkami karfiolu. Schované v trojobale vyzerali
všetky tie kúsky ako-tak prijateľne. Spoľahlivá zemiaková príloha to len
potvrdila.
Skôr než sa dostal
k nápojom, zrejme konečne zaspal, ale to už sa začalo rozvidnievať. „Brieždenie
sa tomu hovorí“, mrmlal si popod fúzy (ktoré mal oholené) v polospánku...
× × × × ×
Ráno sa vydarilo presne podľa
Epoiovho očakávania.
Dve hodiny čakania u lekára ho neprekvapili, pretože v priemere tak zvykol čakávať aj inokedy. Nevedel síce pochopiť, prečo by nemohlo stačiť zavolať lekárovi, nadiktovať mu, čo potrebuje predpísať a potom si len pred poludňajšou prestávkou prísť prevziať recept/y. Jednoduché riešenia sa však zrejme už minuli.
Pripomenulo mu to problém, ktorý mali svojho času odborníci z NASA, keď riešili písanie kozmo/astronautov v stave bez tiaže. Nástroj na písanie musel vyhovovať viacerým kritériám: písať v každej polohe a ktoviečo ešte, aby nakoniec „objavili ameriku“ – optimálnym riešením sa totiž ukázalo byť zavedenie obyčajnej osvedčenej ceruzky* do výstroja ´nautov.
Po návšteve lekárne (Epoi si nemusel veľmi hlavu lámať nad tým, ktorú si vybrať – v Riťsvete totiž boli len štyri lekvárne, ako ich občas nazýval) sa rozhodol zájsť za Paľomírom do obchodu, ktorý však už nebol na poschodí v mestskej tržnici, ale na prízemí tej istej budovy. Ani názov PALOMA už neexistoval a Paľo bol v predajni len zamestnancom a nie majiteľom, ako kedysi. Čo sa teda prihodilo? Nie, neskrachoval, darilo sa mu, ale...
...ale Paľomír mal na chrbte malé pigmentové znamienko (presnejšie, mal ich tam viac, ale iba to jedno je v tomto príbehu dôležité a zaujímavé), ktoré sa mu postupom času zapálilo a bolo citlivé na dotyk. Na radu svojho švagra, ktorý bol známym chirurgom v hlavnom meste, vykonávajúcim aj transplantácie rôznych častí tela, zašiel ku kožnému a nechal si inkriminované skoronič vyrezať. Histologický rozbor tkaniva ukázal zhubnosť vyoperovaných buniek, a tak sa milý Paľomír ocitol na dva mesiace na lôžku v krajskej chorobnici, kde podstupoval opakovane návaly zimnice, napínania na vracanie a ešte iné dobroty. Infúzie boli na každodennom a niekedy aj každonočnom poriadku.
Po návrate domov bol slabý ako lekvár** a, pochopiteľne, do práce chodiť nemohol. Paľova manželka Ília sa síce obetavo snažila vo svojom voľnom čase predávať v obchode, ale to bola len ozvena voľakedajších tržieb. Takýto neutešený stav trval vyše troch mesiacov a aj potom sa redaktorský cítil slabý, ako bylinkový čaj. Okrem toho, musel každý mesiac cestovať do krajského mesta vedľajšieho kraja na kontrolu a počas jedného roka pichať si injekcie s takou istou dobrotou, aká ho mordovala v bolestnici – ibaže už nie tak často.
Bol teda po čase nútený požiadať o čiastočný invalidný dôchodok. Presťahovanie obchodu na prízemie mala na svedomí manželka jeho synovca, ktorá tam mala prenajaté priestory a v nich predávala oblečenie a neviemčoešte. Dohodli sa, že celý sortiment tovaru od strýka svojho manžela prevezme, odkúpi a Paľa zamestná na skrátený pracovný úväzok ako predavača. Koniec koncov on mal kontakty na dodávateľov, vyznal sa v sortimente a medzi ľuďmi v Riťsvete bol populárny.
Medzi Vianocami a Novým rokom sa udiala táto, pre neho dôležitá, zmena. Zmena to bola aj pre zákazníkov, ktorí si s typicky riťsvetskou tvrdohlavosťou chodili nakupovať žartovné a iné predmety na poschodie, napriek tomu, že na vchodových dverách na prízemí bolo vylepené upozornenie, že sa PALOMA presťahovala nižšie. Stratil sa však názov firmy a veľkými písmenami označený vchod na prízemí, priamo z ulice, nedávali do súvislosti s Paľom. Spočiatku im totiž nehovoril nič názov „Všetko pre záhradu“. Za pol roka si však veľká časť kunčaftov zvykla na nové pomery a len malá skupina zákazníkov sa s im typickou tvrdohlavosťou znova a znova vracala na poschodie tržnice, aby si v zápätí mohla pohundrať, čože sú to za novoty...
----------------------------------------------------
*ceruzka, po česky tužka; **lekvár – povidla
Dve hodiny čakania u lekára ho neprekvapili, pretože v priemere tak zvykol čakávať aj inokedy. Nevedel síce pochopiť, prečo by nemohlo stačiť zavolať lekárovi, nadiktovať mu, čo potrebuje predpísať a potom si len pred poludňajšou prestávkou prísť prevziať recept/y. Jednoduché riešenia sa však zrejme už minuli.
Pripomenulo mu to problém, ktorý mali svojho času odborníci z NASA, keď riešili písanie kozmo/astronautov v stave bez tiaže. Nástroj na písanie musel vyhovovať viacerým kritériám: písať v každej polohe a ktoviečo ešte, aby nakoniec „objavili ameriku“ – optimálnym riešením sa totiž ukázalo byť zavedenie obyčajnej osvedčenej ceruzky* do výstroja ´nautov.
Po návšteve lekárne (Epoi si nemusel veľmi hlavu lámať nad tým, ktorú si vybrať – v Riťsvete totiž boli len štyri lekvárne, ako ich občas nazýval) sa rozhodol zájsť za Paľomírom do obchodu, ktorý však už nebol na poschodí v mestskej tržnici, ale na prízemí tej istej budovy. Ani názov PALOMA už neexistoval a Paľo bol v predajni len zamestnancom a nie majiteľom, ako kedysi. Čo sa teda prihodilo? Nie, neskrachoval, darilo sa mu, ale...
...ale Paľomír mal na chrbte malé pigmentové znamienko (presnejšie, mal ich tam viac, ale iba to jedno je v tomto príbehu dôležité a zaujímavé), ktoré sa mu postupom času zapálilo a bolo citlivé na dotyk. Na radu svojho švagra, ktorý bol známym chirurgom v hlavnom meste, vykonávajúcim aj transplantácie rôznych častí tela, zašiel ku kožnému a nechal si inkriminované skoronič vyrezať. Histologický rozbor tkaniva ukázal zhubnosť vyoperovaných buniek, a tak sa milý Paľomír ocitol na dva mesiace na lôžku v krajskej chorobnici, kde podstupoval opakovane návaly zimnice, napínania na vracanie a ešte iné dobroty. Infúzie boli na každodennom a niekedy aj každonočnom poriadku.
Po návrate domov bol slabý ako lekvár** a, pochopiteľne, do práce chodiť nemohol. Paľova manželka Ília sa síce obetavo snažila vo svojom voľnom čase predávať v obchode, ale to bola len ozvena voľakedajších tržieb. Takýto neutešený stav trval vyše troch mesiacov a aj potom sa redaktorský cítil slabý, ako bylinkový čaj. Okrem toho, musel každý mesiac cestovať do krajského mesta vedľajšieho kraja na kontrolu a počas jedného roka pichať si injekcie s takou istou dobrotou, aká ho mordovala v bolestnici – ibaže už nie tak často.
Bol teda po čase nútený požiadať o čiastočný invalidný dôchodok. Presťahovanie obchodu na prízemie mala na svedomí manželka jeho synovca, ktorá tam mala prenajaté priestory a v nich predávala oblečenie a neviemčoešte. Dohodli sa, že celý sortiment tovaru od strýka svojho manžela prevezme, odkúpi a Paľa zamestná na skrátený pracovný úväzok ako predavača. Koniec koncov on mal kontakty na dodávateľov, vyznal sa v sortimente a medzi ľuďmi v Riťsvete bol populárny.
Medzi Vianocami a Novým rokom sa udiala táto, pre neho dôležitá, zmena. Zmena to bola aj pre zákazníkov, ktorí si s typicky riťsvetskou tvrdohlavosťou chodili nakupovať žartovné a iné predmety na poschodie, napriek tomu, že na vchodových dverách na prízemí bolo vylepené upozornenie, že sa PALOMA presťahovala nižšie. Stratil sa však názov firmy a veľkými písmenami označený vchod na prízemí, priamo z ulice, nedávali do súvislosti s Paľom. Spočiatku im totiž nehovoril nič názov „Všetko pre záhradu“. Za pol roka si však veľká časť kunčaftov zvykla na nové pomery a len malá skupina zákazníkov sa s im typickou tvrdohlavosťou znova a znova vracala na poschodie tržnice, aby si v zápätí mohla pohundrať, čože sú to za novoty...
----------------------------------------------------
*ceruzka, po česky tužka; **lekvár – povidla
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára