Paľomír sa za pultom skepticky pozeral na Epoia a počúval jeho raňajšiu príhodu. „Chceš mi povedať, že máš plnú obývačku vody a dolní susedia sa nesťažovali, že ich vytápaš?" „Presne to sa ti snažím vysvetliť" – povedal Epoi v rozpakoch. Tušil, že mu to len ťažko bude niekto chcieť uveriť. Také veci sa predsa nestávajú ani vo filme. Dúfal však, že Paľo by snáď mohol – aspoň sa o to Epoi snažil. Keďže Paľomír stále nevyzeral veľmi presvedčene, navrhol mu, aby sa po skončení predaja prišiel pozrieť k nemu domov.
× × × × × ×
Paľomíra spoznal Epoi ešte v časoch, keď sa obaja pravidelne stretávali v klubovej rade klubu mládeže KONTAKT. Paľo vtedy pracoval v redakcii BOBKOVÉHO LISTU a Epoi sa s ním vídaval aj ako dopisovateľ závodných novín. Navyše, Paľova a Epoiova manželka sa poznali zo strednej školy, ako spolužiačky. Bližšie sa obe rodiny spoznali až na spoločnej dovolenke v stanovom tábore postavenom v areáli termálneho kúpaliska Teplovo. Epoi tam bol ako vedúci tábora. Raz večer, keď už boli všetci po večeri, ale ešte bolo vidno, tesne pred začiatkom stmievania, prišiel Paľomír aj s manželkou Milkou, spolu s fľašou destilátu, do stanu vedúceho... Od tých čias sa začalo vzájomné občasné navštevovanie oboch rodín, sem – tam prerušené na nejakú dobu tehotenstvom a materskou dovolenkou daktorej z oboch manželiek. Zaujímavé, že mužskej časti sa riziko tehotenstva akosi netýkalo...
Neskôr, keď „vypukla nežná revolúcia", Paľomírovi sa v zamestnaní čosi znepáčilo (Epoi doteraz nevie čo a pýtať Paľa sa nechcel) a odišiel z redakcie. Otvoril si spočiatku len obchodík so záhradkárskymi potrebami, kde stáli zákazníci vonku v rade pri okienku, až neskôr sa z toho postupne stala stredne veľká samoobslužná predajňa so širokým sortimentom ponúkaného „žartovného" tovaru.
× × × × × ×
„A už je to tu zas", nahlas konštatoval Epoi nasledujúci deň v práci, keď si pozrel takýto výtvor:
Známa neznáma
Nie, nepoznám ťa ani trošku.
Tvoj úsmev mi je neznámy,
no chcem ťa vidieť na chvíľočku
(poobsýpanú hviezdami).
Máš tisíc tvárí, každú inú
a nič tu leží pred nami.
Všetky tie tváre raz sa minú,
zostane tu len smrť a my...(?)
Epoi doposiaľ ani netušil, že Astman Kašlivec, alias „Chrchliak", je tvorcom aj takýchto textov. Tie predtým boli oveľa čudnejšie a Epoi sa na nich často zabával. Raz, keď Astman poslal mimoriadne „vydarený výtvor" a ešte aj reklamoval, že mu niektorý z predchádzajúcich príspevkov nevyšiel načas v novinách, napísal mu v mene redakcie krátky list:
Vážený pán Astman Kašlivec,
Záduchová 14/Ä
Riťsveta
Vážený pane, ďakujeme Vám za to, že nás výdatne zásobujete svojimi príspevkami popisujúcimi rôzne oblasti ľudskej činnosti. Zároveň oceňujeme Vašu odvahu, s akou ste sa odhodlali posielať nám pravidelne svoju tvorbu. S ľútosťou Vám však musíme oznámiť, že nie všetky Vaše práce sa hodia na uverejnenie v závodných novinách. Majte preto strpenie, ak Váš príspevok nie je hneď (prípadne vôbec) uverejnený.
S pozdravom Epoi Unukajunu, zodpovedný redaktor BL
Ešte priložil k materiálom do nasledujúceho čísla BOBKOVÉHO LISTU aj čosi z múdrej tvorby občasne pravidelného prispievateľa: „Ľudia si neuvedomujú, že tvoria súčasť celého tohto sveta a čokoľvek sa môže stať, môže sa prihodiť aj práve im. Zbytočne sa preto pýtajú: Prečo práve ja (mne ...)? Nie sme na tomto svete pozorovateľmi, ale plne zapojenými účastníkmi – či hercami v dramatickom diele nazývanom život." (tajomný E. L. Pavstrom)
Ten E.L. Pavstrom bol pre Epoia (a nielen preňho) záhadou. Bolo jasné, že je to len pseudonym, pretože široko-ďaleko nikto ani nechyroval o takom severskom priezvisku. Navyše, div divúci, tento tajomný ELP nemal záujem ani o honorár (i keď len symbolický – preto ho Epoi nazýval „hovnorár"), ktorý mu za niekoľko uverejnených príspevkov patril. ELP vždy dával svoj príspevok do schránky na vrátnici tak nenápadne, že sa doposiaľ nepodarilo odhaliť jeho totožnosť.
Na dnes už mal Epoi dosť čítania a upravovania príspevkov, zbalil si preto materiály a vzal si ich na dokončenie domov.
Domov... ako trpko mu to znelo... Teplo domova vytvára predsa osobnosť ženy, aspoň on to tak cítil.
S O L I T U D O
medzi ľuďmi, predsa sám,
dvere do bytu otváram,
mlčanlivý priestor prázdny,
rozsvieť, vyzleč, oper, zhasni...
Som bezdomovec – aj keď s vlastným bytom... pomyslel si, keď otváral vchodové dvere do vyľudneného trojizbového bytu.
Už desať rokov nemal skutočný domov. Býval v tomto byte už viac než dvadsať rokov a len spomienky tam teraz žili s ním. Najmä smutné spomienky. Isteže, výnimočne sa našli aj tie veselšie, ako napríklad príhoda z Nyelinej svadby v hlavnom meste. Nyela bola kedysi Epoiova švagriná, ktorú mal skutočne rád. Keď už pricestovali do hlavného mesta a boli v budove, kde sa mal konať svadobný obrad, tak Epoiov svokor (nevedno prečo) predstavoval akejsi žene zo ženíchovho príbuzenstva svojho zaťa takto: „Toto je Epoi, mojej najstaršej dcéry zať..." Aby toho nebolo málo, Epoi podal dotyčnej osobe ruku a povedal: „Unukajunuová..." V tej chvíli si však uvedomil, čo sa vlastne stalo a pustil sa do hurónskeho smiechu.
Príbuzná zo ženíchovej strany, s očami rozšírenými od strachu či hrôzy, začala strategicky cúvať cez celú sálu až na opačný koniec. Pre ňu bola účasť na tejto svadbe určite nezabudnuteľným zážitkom, rovnako ako pre Epoia.
× × × × × ×
Pred desiatimi rokmi, keď mal ešte rodinu, prežil Epoi udalosť, ktorá sa mu hlboko vryla do pamäti a do každej bunky jeho tela...
...V tom roku, už šesť tropických dní, boli prázdniny, Et bol čerstvý maturant a život plynul jednotvárne, ako to v takýchto horúčavách býva zvykom. Epoi, keď sa, ako vždy v pondelok, po návrate z práce doma najedol, vybral sa do spálne vziať si plašku (2), aby mohol zájsť do obchodu kúpiť zrno pre sliepky. V spálni len tak okrajom zorného poľa zaregistroval akýsi papier na svojom vankúši. Udivený pristúpil bližšie a vzal ho do ruky. Čítal: „Dnes odchádzam do chorobnice na výškrab. . Pretože viem, že pre to, čo som spáchala, by si ma už nezniesol vo svojej blízkosti, z chorobnice sa domov nevrátim. Keď budem môcť, Evet si zoberiem k sebe. Et a Ella rozhodnú sami s kým budú bývať. Odpusť, že som Ti to len napísala. Nemala som odvahu povedať Ti to do očí. Ahoj Krva"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára