Epoi sa pustil s chuťou do vyrábania
pohľadníc Riťsvety. Nafotil si viacero záberov mestečka, aby mal širší
sortiment. Perspektívne si pripravil aj riťsvetské vianočné pozdravy
a kalendáriky na budúci rok. „Zlatým klincom“ pozdravov mali byť tie novoročné
– v noci, keď nebolo v uliciach mesta ani živáčika, vzniesol sa nad
centrom a vytváral tajuplné romantické zábery Riťsvety. Také pozdravy nebude mať nikto, hovoril
si pyšne v duchu, keď si vyberal uhol fotografovania. Nočné zábery sa mu
však robili horšie, nemal dosť svetla na to, aby mohol robiť momentky (veď len
skúste fotografovať v noci, keď ste v pohybe vo vzduchu) – a on
chcel byť vo vzduchu čo najkratšie. Čo keby ho pristihli cajti a naparili
mu nejakú mastnú pokutu? Nevedel síce za čo, ale ako hovorí klasik: „kto chce
psa biť, palicu si nájde“.
Nakoniec získal možno stovku záberov
a mohol ich spracovávať do konkrétnej podoby. Hotové „prototypy“
pozdravov, kalendárikov, vizitiek vyložil za sklo, aby ich videli aj náhodní
okoloidúci. Sledoval ho pri tom majiteľ čerstvootvoreného obchodu
s vojenskými a kvázi vojenskými vecami, SHOP-army, ktorý sa na celú Epoiovu činnosť pozeral dosť skepticky. „Musíš dvihnúť ceny, takéto lacné ti nebudú
ľudia kupovať. Pozri sa, aké vysoké ceny maskáčov som nahodil ja – a koľkí
sa už boli pozrieť v šope,“ radil Epoiovi a ten mu vzápätí
odpovedal: „Áno, prídu sa podívať
a zase odídu bez toho, aby niečo kúpili...“ Šopi, ako ho prezývali,
trochu zneistel, ale napokon sa vynašiel. „Náhodou,
už som mal dnes dvoch, ktorí si kúpili diabolky a jedna žena obranný
sprej.“
Na to Epoi radšej nereagoval, pretože on mal
zatiaľ len jednu zákazníčku, staršiu ženičku, ktorá si vybrala
v antikvariáte tri knížky a keď platila, s nedôverou
v hlase sa spýtala: „A to prečo máte
tie knižky také lacné?“ „Milá pani, ak len v tom je problém, tak ja vám
môžem naúčtovať aj dvojnásobnú cenu...“ bleskovo sa vynašiel Epoi. O to
však už záujem nemala.
Spomenul si, ako raz prišla žena, nahlas si
prečítala nad dverami ANTIKVARIÁT a potom
nakukla otvorenými dverami dovnútra. Poobzerala si celý priestor a udivená
skonštatovala, že sa tam nachádzajú aj knihy... Ktovie, čo si predstavovala pod
antikvariátom – či len starožitnosti, alebo voľačo celkom iné, to sa už Epoi
nedozvedel.
Ženy boli celkove zaujímavejšie zákazníčky (a
či aspoň návštevníčky) v jeho „bufete“. Nielen výzorom, ale aj nápadmi
a požiadavkami. Jedna raz prišla s ruksakom na chrbte, porozprávala
mu, že je z nejakej obce v okolí Riťsvety a že by mala záujem o kalendáriky,
ale s vyobrazením obrázkov svätých. Sľúbil jej, že do týždňa bude mať aj také
a ženička spokojná odišla s tým, že asi o dva týždne príde.
Epoi zmobilizoval svoje známosti, pozháňal si
množstvo svätých obrázkov, zoskenoval ich, vytlačil a z hárkov narezal kalendáriky – a žena neprišla. Nikdy. Niekoľko ich síce potom
predal náhodným záujemcom, ktorí si ich kupovali ako záložku do spevníka (aby
sa mohli v kostole lepšie orientovať v piesňach), ale väčšina mu
„skysla“ na polici...
Pritrafili sa však aj zákazníci, ktorí mali vyhranené
požiadavky. Napríklad jeden, študent VŠ, mal záujem len o staré vinylové
LP platne skupiny Beatles. On sám síce klasický gramofón nevlastnil, ale jeho
momentálna priateľka áno. Epoi sa ho nechcel spytovať, ako to vyrieši, ak sa
náhodou rozídu...
Raz mu tam však prišiel mladý muž s celkom
nezvyčajnou požiadavkou – chcel totiž kúpiť u Epoia krmivo pre pavúky.
Epoi sa poobzeral po miestnosti, žiadnu muchu tam však nevidel a tak mu
odpovedal „bohužiaľ, teraz práve nemám“.
Pred Vianocami mal aspoň jedného dobrého
zákazníka, už spomínaného čaponátnika. Ten pochopil, že Epoiova produkcia sa
výrazne líši od bežnej masovej výroby často nevkusne lesklých a „zlatom
a striebrom“ vyčačkaných kariet s vianočnými a novoročnými
pozdravmi. Okrem kariet si kupoval čaponátnik aj listový papier
s podobnými námetmi a, pochopiteľne, obálky s potlačou, ktoré zväčša posielal do zahraničia.
Podľa výberu sa dalo usúdiť, že má vyhranený vkus. Koniec koncov, precestoval
kedysi pri svojej práci kus sveta a všeličo tam videl.
Z nedostatku inej činnosti vytlačil teda Epoi
viacerým živnostníkom aspoň otváracie hodiny na dvere, vizitky, propagačné
letáčiky a kalendáriky. To ho držalo chvíľu ako-tak nad vodou. Nič však netrvá
večne.
×
× × × × ×
Nadišiel čas, keď už povinné každomesačné
platby boli vyššie než príjmy zo živnosti a neriešiteľný problém bol na
svete! Odkiaľ vziať peniaze na nájomné, zdravotné a iné poistenie, na materiál
- nielen atramenty do tlačiarne, ale aj papiere, na ktoré tlačil? Nehovoriac
o poplatkoch za byt, energie, za stravu, hygienu, lieky, oblečenie, obutie,
dopravu...
Nemohol
si dovoliť požičiavať si peniaze, úroky boli zlodejsky vysoké a vidina
krachu nebezpečne blízka. Kradnúť sa mu nepozdávalo, ani by sa neodvážil.Bol
teda nútený postupne, ako sa bieda zvyšovala, prestať platiť pravidelné mesačné
platby poisťovni, bytovému podniku (tomu dokonca dvojnásobne: za prenájom
miestnosti v tržnici a za služby spojené s jeho vlastným bývaním...).
Rovnako sa mu začali zrazu hromadiť nezaplatené inkasné lístky. To bol pre
Epoia nezvyčajný pohľad. Vždy po skončení toho-ktorého mesiaca mu však
samozrejme štát promptne poslal náhradný inkasný lístok, na ktorom žiadal
zaplatiť iba poplatky za verejnoprávne médiá - rádio a televíziu. Vždy,
keď šiel zaplatiť s tým druhým inkasným lístkom, cítil sa na pošte nesmierne
trápne. Lístok mal inú farbu tlače, každý teda vedel, že neplatí normálne,
bežné inkaso. Celý svoj dovtedajší život sa správal viac-menej tak, ako od neho
očakávali a dovtedy si ani nevedel predstaviť, že by niečo povinné
nezaplatil načas a odrazu – bol neplatič a hrozilo mu, že klesne
medzi spodinu, odkiaľ sa už možno nedokáže nikdy dostať späť!
Preto
sa Epoiov spánok viditeľne zhoršoval. Koľko to predstavovalo prebdetých nocí,
pred očami bývanie pod mostom, zima, choroby a ponižujúce vyberanie kontajnerov ...!
Nevedel si predstaviť hroznejší záver životnej kariéry. Bál sa toho hádam viac
než smrti.
Bol
už zúfalý z tej nespavosti. Začal sa utiekať k literatúre sci fi
a fantasy. Keď nemôžem zaspať, aspoň
si prečítam príbehy, ktoré moju myseľ odvedú na chvíľu od neskutočne tvrdej
reality – a možno pritom aj zaspím. – hovoril si v duchu, keď sa
chystal zaľahnúť do postele. Zrejme občas aj zaspal, pretože sa potom spotený
zobúdzal po nejakom sne, inšpirovanom literatúrou fantasy (aspoň on si to tak
vtedy vysvetľoval).
Zo zdravotnej poisťovne dostal v tom čase zdvorilý
výhražný list, z ktorého v konečnom dôsledku vyplývalo, že od tej
chvíle nemá nárok na zdravotné ošetrenie. Mrzela ho najmä formulácia listu, kde
sa neplatenie odvodov bralo ako neochota zaplatiť či lajdáctvo. Tí ľudia mu tam
naivne vysvetľovali, že najlepšie by preňho bolo zaplatiť a nepripúšťali
možnosť, že mnohí ľudia (ako aj Epoi) chcú, ale nevládzu zaplatiť povinnú sumu.
Ako dobre, hovoril si s trpkosťou
bolestivo zvierajúcou hrdlo, že mi
dovolia slobodne a demokraticky zomrieť na neliečený vysoký krvný tlak, astmu
či zelený zákal (glaukom) a či na niečo ešte lepšie...
Pociťoval ako veľkú a nepochopiteľnú
krivdu, že napriek tomu, že raz v budúcnosti aj tak musel doplatiť dlžnú
sumu zdravotnej poisťovni, nemohol používať služby zdravotníctva, pokým všetko
nesplatil. Za čo vlastne budem musieť
platiť? Za nemožnosť využívať lekárske ošetrenie a liečiť sa?Je to
normálne, platiť raz, vo viac či menej
vzdialenej budúcnosti za to, že teraz nemôžem ísť k lekárovi
a moje zdravie sa tak ničí, pretože neužívam potrebné lieky?- uvažoval
v duchu, ale uspokojivú odpoveď
nedokázal nájsť.
Časom
prišli aj také dni, keď nemal ani na pol chleba. Riešil to tak, že si ho
pekával doma v rúre. Múka, soľ, voda a droždie boli predsa len
lacnejšie než hotový chlieb z obchodu. Okrem chleba sa skladala jeho
celodenná strava ešte z cukety či patizónu, ktoré spracúval na rôzne
jedlá. Ja kvák, ty kvák, on kvák - hotový
kvákavý žabí orchester... hovorieval si, keď namiesto strúhaných zemiakov
používal v plackách tekvicu. Páčil sa mu český výraz pre zemiakovú placku
– bramborák – a obdobný názov pre tekvicovú placku – tykvák. Ani vo sne by
mu predtým nebolo prišlo na um, že si bude raz vyrábať aj halušky-strapačky,
v ktorých namiesto zemiakov použije rôzne odrody tekvíc. Dokonca mu to aj
chutilo.
Niekomu
by sa mohlo zdať, že rôzne tekvicovité plody si varil, piekol, dusil, ba
i vyprážal, pretože ich zbožňoval a chutili mu zo všetkého najviac.
Pravdou však bolo, že tieto plody (aj keď mu skutočne chutili) boli na trhu
v lete a na jeseň pomerne lacné, ako aj skutočnosť, že občas dostal
prerastené plody tekvíc od známych-záhradkárov zadarmo. Raz dostal dve cukety
a dva patizóny, ale také obrovské, že ich ledva odniesol domov
v dvoch taškách. Potom už len čistil a strúhal, dával do
polyetylénových vrecúšok a šup s nimi do mrazničky! Aj v zime bolo treba jesť.
Zo skromnej sumy, ktorú sa mu podarilo utŕžiť
za ten-ktorý mesiac v tržnici, si kupoval najmä múku, soľ, bujón
v kockách, cibuľu, cesnak, mletú červenú papriku, zemiaky, cukor, olej
a čaj. Niekedy dokonca aj zo päť vajec, majorán a mleté čierne
korenie. Stalo sa občas, že si kúpil v obchodnom reťazci zlacnené špekáčky
či párky, a to mal potom aj „mäso“, hoci také výrobky mohli jesť smelo aj
vegetariáni :)
Počas
vegetačného obdobia zbieral liečivé rastliny na čaje, huby – tie ho aj
zasýtili, keďže boli ťažko stráviteľné, ale najmä na jeseň červené šípky, ktoré
si sušil, aby mal nejaký zdroj vitamínu C. Citrusové plody boli preňho
viac-menej nedosiahnuteľné.
Skúsili
ste už niekedy polievku z púpavových a lopúchových koreňov? Keď mal,
pridal do nej aj koreň mrkvy, zemiak a samozrejme cukinu. Ak by ste také
divorastúce korene chceli konzumovať, treba ich vykopať na jeseň, keď sú plné
živín, prípadne skoro na jar, ale pozor! Lopúchový koreň môže byť len
jednoročný, skôr než zakvitol a priniesol potomstvo v podobe na
všetko sa prichytávajúcich semien s háčikmi. Dvojročný je už tvrdý,
drevnatý a nechutný. Zbieral aj celé kvetenstvá a neskôr zase strapce
plodov bazy čiernej, lesné jahody a maliny, lieskovce, černice, plody čerešne
vtáčej, hlohu a trpkasté trnky.
Mal
šťastie, že sa dokázal vzniesť zopár metrov a tak celkom pohodlne mohol
zberať úrodu v korunách stromov. Chutné boli aj celé kvetné lôžka
krasovlasu bezbyľového (Carlina acaulis) a na jeseň zbieral bukvice, len
si musel dať pozor, aby ich nezjedol naraz veľké množstvo – boli by ho omámili,
ako sa to občas stávalo diviakom. Horšie to bolo s cukrom. Ten musel kupovať
(pokiaľ naň mal peniaze), pretože kvety agátu boli síce sladké, ale iba pokým
stromy kvitli... Občas sa mu podarilo nájsť voľne rastúce slivky na okraji lesa
a na lúkach porasty topinamburov. Tie síce nemali ktovieaké veľké hľuzy
v zemi, ale predsa to bola potrava a zmena. Dali sa jesť tepelne
upravené, ale aj surové.
Ľudia
okolo neho väčšinou nemali ani tušenia, že sa takto stravuje – ktovie ako by sa
naňho pozerali susedia v paneláku. A keby vedeli, že neplatí ani za
služby spojené s bývaním... Jediné čo sa snažil platiť každý mesiac, bola
elektrická energia. Bez tej by bol býval stratený.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára