30. 6. 2012

Steporis / Epoi a jeho rodina


Epoi Unukajunu, jeho syn Et, dcéry Ella, Evet a naostatok manželka, Krva Grošovaná, (nechala si svoje priezvisko zaslobodna) tvoria spolu rodinu, o ktorej nikto nevie, odkiaľ vlastne prišli. Vždy, keď sa ich na to niekto spýtal, zahovorili to. Nie snáď preto, že by nechceli odpovedať, ale nevedeli, aká odpoveď by ľudí uspokojila. Jednoducho sa nasťahovali do tohto bytu a bývajú v ňom. Mnohí ich považovali za namyslených, alebo aspoň za nespoločenských. Pravdu však netušil nikto z nich. Epoi, takisto ako jeho susedia, nevedel, odkiaľ sa sem vlastne prisťahoval. Jeho pamäť akoby sa začala až v tomto paneláku, kde sa im aj Evet narodila. Nedokázal si spomenúť skoro na žiadne veci zo svojej minulosti – pred príchodom do tohto paneláku. (Jediné tri slová, na ktoré si dokázal spočiatku spomenúť, boli „esper“ a „modranžový Steporis“, ale aj tie najprv nevedel nikam zaradiť). Keby sa ho nespýtali iní, ani by mu na um neprišlo uvažovať nad tým, odkiaľ prišiel. Ktovie či by to vedela Krva, pomyslel si a s nechuťou odkopol veľkú bielu húsenicu, ktorá sa mu chcela uvelebiť na nohe. Epoi mal síce miernu povahu, ale tá odporná larva mu zakaždým dokázala pokaziť náladu. Nik totiž nedokázal docieliť, aby sa neusalašila na ktorejkoľvek nohe, ktorá bola nablízku. Zostávalo preňho záhadou, prečo by to mala teraz byť práve tá jeho. To by predsa znervóznilo každého. Raz jej ju pripravím na večeru, pomyslel si a s úsmevom si predstavil Krvu, ako by soptila. Larva bola totiž jej miláčikom a Pova, ako ju sama nazývala, dostávala len to najfajnovejšie žrádlo zo všetkých potvor, ktoré Krva doma chovala. A veruže to aj bolo vidno! S tučnými bielymi trasľavými záhybmi jej mľandravého tela ako-tak kontrastovala len holá, v prednej časti ružová hlava s nevýraznými tupými očami – farby mútnej vody v kaluži. Nechápem, čo na tej ohave vidí...
× × × × × ×
 Epoi prichádzal domov z práce zvyčajne okolo pol tretej popoludní. Ani dnes to nebolo inak. Zohrial si na plyne jedlo od nedele – ako skoro každý  pondelok.  Keď už začal jesť, prišla za ním do kuchyne Evet a prisadla si. Nepovedala mu síce nič, ale on aj tak už vedel, že by si tiež dala. Rozumeli si aj bez slov. Evet navštevovala tretiu triedu základnej školy a obedúvala v školskej jedálni. Často sa však stávalo, že v čase, keď prichádzal Epoi domov, bola už hladná – alebo len jednoducho mala chuť na domáce jedlo. Veľa pochopiteľne záviselo od toho, čo bolo v nedeľu na obed... Epoi sa na ňu pozrel a spýtavo kývol hlavou. Evet sa usmiala a tiež prikývla. Všetko bolo jasné. Epoi vstal, nabral jej do taniera a obaja sa pustili do jedla. Komorný súbor hral koncert pre príbor a taniere.
„Hádaj, kam pôjdeme teraz", spýtal sa Epoi, keď dojedli. „Ja viem, na záhradu, kŕŕmiť", odvetila Evet takým tónom, že Epoi nevedel, či sa jej ta chce ísť alebo nie. Pre istotu sa jej na to nespýtal...   
× × × × × ×
Deň čo deň chodieva stále tou istou cestou na záhradu kŕmiť...Už by ta potrafil aj so zatvorenými očami. Občas sa stalo, že sa k nemu priplichtil vakur – ďalší exemplár  z  Krvinej  zbierky  hávede.  Výzorom  pripomínal  malé neforemné prasa, ktoré muselo kedysi v plnej rýchlosti naraziť do prekážky. Hlavu mal síce bez rypáka, ale s krátkym, hrčovitým a celkom nepohyblivým chobotom. Po tom predpokladanom náraze mal však celú hlavu vtlačenú do trupu – ako keby ani krku nebolo. Trup mal holý, so štetkou chlpov v okolí vylučovacieho otvoru, s hnedými nepravidelnými škvrnami na prednej časti žltoružového chrbta. Keby to bol kôň, povedali by sme, že je grošovaný. Vakur však bol všežravec s mimoriadne vyvinutým apetítom. Najviac zo všetkého mu však chutila šunka a červené víno... Nevedno odkiaľ ho Krva zohnala, ale rozumeli si – ako keby boli jedno telo, jedna duša. Možno zato, že aj vakur bola samica. A možno kvôli šunke a červenému vínu. Ktovie?
Medzitým už prichádzali k úpätiu kopca, na ktorom bola záhrada. Epoi začal trhať zelené krmivo pre králiky. Postupovali stále vyššie a pokým prišli až po bránku  - taška bola plná. Musel však dávať pozor, aby mu to nenásytný vakur nezožral. Mal síce takú istú trávu či ďatelinu všade naokolo, ale tej natrhanej dával prednosť.
Keď s ním šla aj Evet – a to bývalo dosť často – pomáhala mu trhať, hoci jej pomoc bolo možné považovať skôr za symbolickú.
Bolo to vnímavé dieťa, všetko ju však rozptyľovalo, všetko si všímala. Občas sa ale stávalo, že bola taká zaujatá trhaním ďateliny či trávy, že si ani nevšimla, ako sa pri tom vzniesla nad porast. Takto si podvedome pomáhala, keď porast bol príliš húževnatý. Keď sa zbadala, rýchlo sa snažila, čo aj tvrdo, pristáť na zemi a previnilo sa pozrela na Epoia. „Ocko, nehneváš sa na mňa?" spýtala sa spravidla v takej chvíli a úzkostlivo čakala na  odpoveď. Krva ju totiž za to hrešila a vtĺkala jej do hlavy, že poriadne deti nelietajú. Vyzeralo to tak, ako keby jej závidela ten rozlet a detskú fantáziu. Evet však nelietala v pravom slova zmysle, ona sa len tak vznášala vo vzduchu, ako medúza v mori.
 „Nehnevám sa, Eviatko, ty moje malé hlúpatko, veď ja ťa mám rád!" Nevedno či jej to všetko tak aj povedal, alebo si to len myslel – v každom prípade to Epoi tak cítil. A Evet celá šťastná, že môže – lietala...   

Žiadne komentáre: