Život išiel ďalej a medzičasom sa
„krčmové" udalosti pohli malým krôčikom dopredu. Na jednom z pravidelných
stretnutí sa ktosi z prítomných pýtal Enči na číslo jej mobilu. Počul ho aj
Epoi a keď prišiel domov, uložil si ho do pamäti mobilného telefónu – ani sám
nevedel, čo ho k tomu viedlo. Epoi si nebol celkom istý, či si zapamätal
správne Enčino číslo, ale nemohol si to overiť jednoducho zavolaním, pretože by
nevedela kto volá (nepoznala totiž jeho meno a priezvisko) a ani on nepoznal
Enčino priezvisko. Navyše, aký dôvod telefonátu by uviedol? Nechal to teda na
náhodu a tá sa naskytla raz, keď Enča tiež prišla na stretnutie a išli spolu
domov, zároveň s Ďurim, ďalším účastníkom posedenia, ktorý však chodieval do
PÍKa ešte zriedkavejšie než Enča.
Ďuri bol spoločenský typ, vždy dobre naladený
a každým obľúbený. Dôvodom jeho zriedkavej prítomnosti na piatkových
stretnutiach bola vážna choroba, ktorou trpel a ktorá si vyžadovala časté
návštevy chorobnice, vrátane hospitalizácie počas chemoterapie. Bol v plnom
invalidnom dôchodku, ale Epoi mu ho
rozhodne nezávidel, hoci bol v tom čase nezamestnaný – s nulovou pravdepodobnosťou
nájsť si v svojom veku zamestnanie. A to ešte netušil, že Ďuriho dni boli už zrátané...
Počas spoločnej cesty domov zišlo teda Epoiovi
na um, že vyskúša nové telefónne číslo – a tak ho použil. Ukázalo sa, že pamäť
mu slúžila dobre, pretože Enča vytiahla mobil a celá udivená tým, že jej
volá neznáme číslo, chcela sa ozvať. Epoi rýchlo prerušil zvonenie a priznal
sa, že zvonil on. Začudovala sa, odkiaľ získal číslo. Neuvedomila si totiž, že
pred nejakým časom ho sama dávala komusi v PÍKu. Ale keď už to bolo takto,
uložila si aj ona Epoiove číslo do mobilu, hoci bola rovnako ako on
presvedčená, že ho používať nebude. Veď načo aj?
Po nejakom čase však dostal raz v piatok Epoi
sms-ku od Enči, v ktorej sa ho pýtala, či bude stretnutie v PÍKu a či v
prípade, že on naň pôjde, počká ju pri najbižšej potravinovej samoobsluhe.
Príjemne ho to prekvapilo, a šli teda do mesta spolu. Postupne sa to stalo
zvykom. Keď Enča mala chuť a možnosť ísť na piatkové stretnutie, poslala sms-ku
Epoiovi a zišli sa pri obchode. Jej vyhovovalo, že prichádzala do PÍKu s niekým
a Epoi aspoň nešiel sám – a to koľkokrát aj domov. Toto občasné stretnutie sa
po čase akosi samo rozšírilo aj na kratučké rozhovory s útržkami informácií o
sebe – počas spoločnej chôdze a na zopár sms-iek o čomkoľvek, čo sa toho
druhého práve týkalo. <<
Zaujímavé boli ich vzájomné rozhovory po
formálnej stránke: Enča mu vykala, Epoi jej nevykal. Z toho však nevyplývalo
automaticky, že by jej tykal. On jej ani netykal. Jednoducho fomuloval svoje
vety tak, aby sa vyhol použitiu zámena, prípadne slovesa v druhej osobe či už
množného, alebo jednotného čísla. Po nejakom čase sa však stalo, že mu Enča (a
či Enka, ako ju v duchu nazýval) v sms-ke zatykala (možno omylom, možno
úmyselne) a Epoiova reakcia bola jednoznačne kladná. Už mal dosť tých neutrálnych fomulácií a giest. Keď
prešli na vzájomné tykanie, stala sa spontánnosť Enkiných reakcií zrejmejšia.
Okrem toho Epoi kladne hodnotil, že sa nemaľuje, nefarbí si vlasy, nemá
namiesto nechtov neprirodzené pazúry, nečmára si po tvári namiesto obočia – že
je skrátka normálna a tým v tejto nenormálnej dobe výnimočná.
Epoi vždy oceňoval na ľuďoch to, čo je v súčasnosti
také zriedkavé - všetko normálne. (Čiže na 95% prirodzené. Tých 5% neprirodzeného,
považovaného Epoiom tiež za normálne, boli napríklad okuliare a kontaktné
šošovky, načúvacie prístroje pre ľudí s poruchou sluchu, vozíky pre ochrnutých,
protézy končatín a biele paličky či slepecké psy pre nevidiacich. Skrátka,
väčšinou umelé veci, ktoré však pomáhajú vylepšiť kvalitu života handicapovaným
ľuďom a aspoň čiastočne tak vyrovnať ich šance v tejto bezohľadnej, sebeckej a
na úspech /vyjadrený najmä výškou bankového konta/ zameranej spoločnosti.)
×
× × × × ×
Prišli letné prázdniny a počas nich sa Enča
vytratila z Riťsvety ako dym. Epoi sa až oveľa neskôr od nej dozvedel, že
vlastne ušla z domu do Siberu – k Perovi. Ten býval síce u rodičov, ale prijali
ju tam všetci dobre, ako mu napísala neskôr v sms-ke. Ťažko povedať či utiekla
skôr z domova, od rodičov, alebo pred Patrikom, ktorému dovtedy adresovala
viacero listov intímneho charakteru (Patrik
tiež býval v Riťsvete a postoj Enky k nemu bol rozporuplný. Keď mala
možnosť sa s ním stretnúť /a to bol ten dôvod, prečo chodievala do krčmy/, bola
by sa mu najradšej vrhla do náručia, ale na druhej strane ju brzdila
skutočnosť, že už si medzitým vytvorila nový vzťah a nechcela sa dobráckemu
Perovi „odvďačiť" takouto mincou.) Do úvahy pripadala ešte možnosť, že
utekala pred niečím, alebo niekým iným...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára