Epoi mal tentokrát smolu. U Paľomíra bolo
množstvo zákazníkov a najviac „zdržiavali premávku" akísi vidiečania z ktorejsi
obce Riťsvetskej doliny. Tí kupovali, akoby už nikdy nemali pricestovať do
mestečka, alebo akoby Paľomír, alias Redaktorský, už končil so živnosťou a v
okruhu 200 km podobný tovar nemali...
Epoi stál teda zatiaľ v uličke medzi
predajnými boxmi mestskej tržnice, zaujatý rozhovorom s Tojesilou Ľubenôčkovou.
Netreba bližšie určovať o ktorú tržnicu sa jedná, pretože v mestečku Riťsveta
postavili iba túto jednu jedinú – svetový unikát. Aj to si mohli otcovia mesta
odpustiť, pretože postaviť uzavretú, nevetrateľnú tržnicu – ešte k tomu na
poschodí, v tesnom susedstve vonkajšieho trhoviska (!) – na to už musel mať
ktosi mimoriadne bujnú predstavivosť, alebo dostatočnú dávku drzosti a nedostatok
dôvtipu. Vyberte si sami pravdepodobnejšiu verziu. Po rokoch radnica konečne
pochopila, že v budove nebude trh nikdy fungovať a vymurovala vnútri akési
klietky, ktoré následne začala prenajímať drobným živnostníkom.
Riťsvetská tržnica pripomínala pohyblivé
panoptikum, v ktorom sa striedali exempláre – jedna radosť. Napríklad taký Pán
Dokonalý. Svojím výzorom nezaprel, že mu v žilách koluje aj krv ázijských
kočovníkov, ktorí kedysi dávno pricválali do týchto končín cez Turecko a
Albánsko a živili sa – akože ináč – krvavými nájazdmi na domáce obyvateľstvo. Vysoký, čiernovlasý, ale najmä
dokonale arogantný ku každému okolo seba. Jeho mužský predok tu buď kedysi
zostal a do Ázie sa už nevrátil, keď dostali zaslúžene na frak, alebo iba
zanechal semeno v jednej z tunajších vagín. Pán Dokonalý (ako si ho Epoi
pomenoval) svoj pohŕdavý postoj ku všetkým „domorodcom", od ktorých sa
líšil i výzorom, dával sústavne a intenzívne najavo. Je preto nepochopiteľné,
že si ho tí „domorodí plebejci" zvolili za predsedu miestnej organizácie
akejsi politickej strany. Do záhradkárskych potrieb (Paloma) chodieval tak
dvakrát do mesiaca, aby mohol Paľa skritizovať, čo všetko nemá v obchode -
a občas si aj niečo kúpiť.
Alebo
Pán Dôležitý. Ten zase prichádzal tak raz-dvakrát do týždňa, aby postupne v
každej predajničke dal okázalo najavo, že ovláda rôzne predpisy, vyhlášky a
nariadenia a beda! tomu, kto by ich nebodaj nedodržiaval!! Kľudne by mohol
robiť nejakého inšpektora.
Zvykol
sa objaviť, najmä v letných mesiacoch, aj Zolo. Ten spravidla prinášal Paľovi
polovice nezrelej dyne (tie získal od trhovníkov, ktorí by ich boli inak
vyhodili do kontajnera) a núkal mu ich na predaj. Keď to urobil prvýkrát, Paľo sa
nad ním zľutoval, dal mu nejaké peniaze
a potom sa ho už nevedel zbaviť...
Prvenstvo,
aspoň čo sa týkalo frekvencie návštev tržnice, však držala Ohňovláska.
Prichádzala do areálu denne – občas i dvakrát za deň. Zažiarila svojím umelým
červeným účesom, pozorne obišla všetky predajné boxy, nič nekúpila, sem-tam sa i na niečo spýtala a spokojná zase
odišla.
×
× × × × ×
V každom prípade si Epoi pri spomínanom
rozhovore ani nevšimol, že brat Paľa, majiteľa PALOMY, mu prešiel kolieskom
vozíka, na ktorom viezol vrecia slnečnice a vtáčieho zobu, cez nohu a oddelil
mu tak časť chodidla i topánky. Až keď mu krvný tlak viditeľne klesol, uvedomil
si Epoi, že čosi nie je v poriadku. Zavolal preto z posledných síl na Paľobrata:„Prines Nohaglue!" a padol do
bezvedomia a úhľadnej mláky červenej farby. Tak sa stalo, že Epoi nepočul
prezváňanie svojej kamarátky, a teda nemohol jej ani odzvoniť. Pri páde na podlahu sa mu mobil rozdelil na
dve časti. Batéria zaletela až do kúta a mobil sa vypol.
Paľobrat prilepil Epoiovi oddelenú časť nohy i
topánky späť a pošúchal rukou konárik šteklivého dreva (jednalo sa o Šteklivník
zvláštny, Chichidendron extraordinarius PAB.). Keď dosiahol
spojenie, zobral so sebou aj Epoia, ktorý bol ešte stále v bezvedomí. V
bolestnici ho zaniesol priamo na krvavé oddelenie. V celej budove sa
orientoval, ako doma.
„Čo sa mu prihodilo?" spýtal sa údržbár na
príjme, keď ho tam videl len tak ležať.
„Maličkosť,
iba vykrvácal. Má skupinu A2B Rh+", odvetil s úsmevom
Paľobrat a šiel vybrať dogovi z papule šteklivé drievko. Dogo, ktorému dávali
zožrať rôzne zvyšky po operáciách, nehodiace sa na prípravu jedál ubytovaným
chorobničným pacientom, mal totiž jednu nie práve najlepšiu vlastnosť: nielenže
všetko bral do papule, ale navyše všetko sa snažil rozžuvať, rozhrýzť – skrátka
analytická povaha.
Paľov brat počkal pokým do Epoia natankovali
potrebné množstvo tekutiny, odoslali ho na resuscitáciu, kde ho prebrali opäť k
životu – a už sa aj teleportovali všetci traja (i s dogom Dunčom) späť do
budovy tržnice. Celé intermezzo netrvalo viacej než hodinu.
Keď sa svojho času na tržnici pýtali
Paľobrata, prečo sa on, ako brat Paľomíra Rašelinu, volá priezviskom Dovozec –
veď majú hádam rovnakých rodičov – odpovedal presvedčivo a s nefalšovaným
údivom nad takou samozrejmosťou: „Predsa
máme každý celkom inú adresu bydliska aj odlišné zamestnanie, dokonca aj vek máme rozdielny... A to sa vám nevidí
nezvyčajné?" Čudujsasvete – nevidelo..
„Kde sme to
prestali"?
spýtal sa Epoi, keď sa prebral z bezvedomia. Uvedomil si, že nemá pri sebe mobil.
Po chvíli spoločného hľadania sa im nakoniec mobil podarilo dať dokopy. Keď ho
Epoi zapol, ozvala sa vzápätí sms-ka oznamujúca zmeškané dva hovory od Enči. Všetko je v najlepšom poriadku, svet je opäť
vo svojich koľajach – pomyslel si
Epoi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára