31. 8. 2012

Steporis / Pobyt v krvavnici sa končí



Zatiaľ to však pri Epoiovi nebolo aktuálne. V posteli sa mu ležalo veľmi pohodlne – až neskôr zistil, že ležal na akomsi špeciálnom bublinovom matraci, len nohy musel mať pokrčené v kolenách, pretože posteľ bola krátka a nohy sa mu nedali prestrčiť pomedzi kovové tyčky – bola tam totiž priečne vložená doska. Epoi chvíľami zadriemal, vzápätí sa zase prebúdzal, ale – div divúci – jediný pocit bola tá nepríjemná bolesť zvierača močového mechúra. Inak nepociťoval nič, ani smädný, ani hladný nebol. Bolo mu čudné, čo ešte môže z neho odtekať, keď nič nekonzumuje. Potom si však uvedomil, že fľaše s infúziou boli vo svojej podstate len fľašami destilovanej vody, kontaminovanej nejakou chemikáliou, ktorú sa takýmto spôsobom usilovali doňho dostať. Na ľavej ruke mal namontované až dve „potrubia“, ktorými mohli dolievať doňho čo len chceli. Nazývali ich kanyly. Zaujímavé, že nikdy nepoužili naraz obe potrubia. Medzitým si spomenul, že ráno, tesne pred operáciou, sa mu snažila jedna mladá sestrička vytvoriť  na ruke druhé potrubie, ale sa jej to (ako obyčajne)  nepodarilo. Všetky ostatné zdravotné sestry mu to vedeli vytvoriť raz na jednej, raz na druhej ruke pomerne zručne, ale táto nešťastnica bola tým známa, že to nevie. Epoi mal dojem, že sa to bojí robiť. Inak, u väčšiny mužov-pacientov mala úspech svojím výzorom, len keby nebolo toho nešťastného strachu, s ktorým pristupovala k montáži kanyly. Potrubie pacientom rušili a na inom mieste znovu vytvárali v priemere každé štyri dni – asi aby  nevyšli z cviku a nedopadli ako tá spomínaná sestrička...
Tri dni po operácii sa rozhodli Epoia prepustiť domov. „Príde po vás niekto?“- spýtal sa ho lekár pri vizite. „Nie. Nemá kto.“- odpovedal mu popravde Epoi. „A ako budete cestovať?“ „Vlakom.“  Lekár pokýval hlavou zboka nabok, pozrel sa na zvyšok vizitovej suity a nakoniec to zavŕšil rozhodnutím: „Budeme si teda myslieť, že po vás niekto prišiel...“ 
Nebol to jediný moment Epoiovho pobytu v chorobnici, ktorý sa mu javil ako zaujímavý. Už keď prišiel prvýkrát na príjem chirurgickej kliniky  dohodnúť si termín nástupu, prijímací lekár ho informoval, že ho budú ochotní hospitalizovať len v tom prípade, ak bude mať vykonané všetky predoperačné vyšetrenia. Navyše, bola tam podmienka, koľko dní od vyšetrenia bol ten-ktorý papier ešte platný. Videlo sa mu to celkom logické. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď už po prijatí na oddelenie musel absolvovať totožné vyšetrenia ešte raz! Keď im argumentoval, že predsa všetky vyšetrenia úspešne a v termíne už raz absolvoval, pretože inak by ho ani neprijali, sebavedome mu oznámili, že u nich uznávajú len ich vlastné vyšetrenia... Videlo sa mu to ako plytvanie peniazmi daňových poplatníkov, biologickým materiálom, ako aj časom všetkých zúčastnených osôb.
Teraz však stál pred ním iný problém. Po raňajkách, ktoré predstavoval rožok a čaj bez cukru, a vybratí hadičky z hrude, sa konečne dostal von z areálu bolestnice. Krk mal prelepený veľkým gázovým obväzom, takže každý videl, odkiaľ ide... Lekárom sa síce celkom nepozdávala skutočnosť, že ešte trochu vytekalo z hrude (množstvo nakvapkaného magľajzu cviklovej farby starostlivo každých 24 hodín kontrolovali a zapisovali), ale nakoniec mu tú hadičku vybrali a otvor prelepili. Očakával, že to bude nepríjemné a bolestivé, pretože jedna mladá, 21-ročná dievčina bola operovaná na štítnu žľazu 4 dni pred ním a tá sa sťažovala, že to bolo zlé, keď jej hadičku vytiahli. Na počudovanie, Epoi ani necítil, keď mu to urobil lekár. Akurát keď rezko vstával s postele, na ktorej mu odtok vyberali, okamžite ho to sotilo späť na posteľ... Vtedy si uvedomil, že subjektívny pocit plného zdravia a dobrej kondície je klamlivý.
Uvedomoval si, že si bude musieť dávať pozor na námahu, pretože cestoval s väčšou batožinou a na železničnú stanicu to nebolo len zopár metrov. Rovnako doma to mal po výstupe z vlaku ešte dobré 2 km peši, a to s ťažkými taškami, až do svojho bytu. Zatiaľ však na tieto problémy nemyslel, pretože bol po troch týždňoch vonku medzi slobodnými ľuďmi. Aj on sa konečne cítil slobodne. Žiadne budenie pred šiestou ráno a odbery krvi, či iné dobroty, žiadny povinný časový harmonogram! Zamieril k jednej svojej známej, ktorá na trhovisku predávala tovar, a potom sa vybral do jedálne, ktorá tam neďaleko fungovala, aby si dal niečo na jedenie, s prihliadnutím na svoj zdravotný stav. Uvedomoval si, že sa mu ťažšie a nie celkom bezbolestne prehĺta. Potreboval teda mäkkučké jedlo. Veľmi ochotná predavačka za pultom mu sama vyhľadávala, čo by bolo najvhodnejšie, keď sa jej zdôveril, ako na tom je. Fazuľkový prívarok, vajíčko natvrdo a konečne mäkký chlebík – ani bohovia na Olympe nemali lahodnejšiu stravu! „Teraz sa konečne cítim znova ako človek“- povedal sympatickej a ochotnej predavačke, keď sa lúčil.

Žiadne komentáre: