1. 9. 2012

Steporis / Návrat



Konečne sa dostal aj s batožinou do svojho minibytu!
Jeho prvé kroky viedli k rastlinkám, ktoré pestoval pri izbovom okne. Najhoršie obavy sa mu vyplnili – práve figovník a kávovník nedokázali vyžiť také dlhé obdobie bez zálievky. Kadejaké iné rastliny prežili a tieto dve, na ktorých mu najviac záležalo, sa utrápili na smrť. Figovník získal tak, že večer pred odletom lietadla z dovolenky si odlomil konárik vyrastajúci z koreňov stromu a doma ho nechal zakoreniť v kvetináči. Priniesol si ho v tom istom roku, ako sa narodila Evet. Kávovník už bol tiež pekný veľký a Epoi očakával, že mu čochvíľa aj zakvitne a prinesie plody. A teraz zostalo len prázdne miesto po oboch drevinách. Spočiatku ešte obe rastliny zalieval, nádejajúc sa, že predsa len nejakým zázrakom ožijú, ale zázraky sa v tej chvíli venovali čomusi inému, možno dôležitejšiemu.
Po desiatich dňoch od operácie mu lekár vybral stehy, vlastne vysvitlo, že to bol len jeden taký dlhý steh... Celkove sa cítil akosi neisto, slabo. Dúfal však, že sa to čoskoro zlepší. Bude chodiť častejšie na prechádzky a kondícia sa mu vráti.
- - - - -
...Plafón jaskyne bol zafúľaný od mnohoročného dymu z ohniska. Oheň bol jediným zdrojom svetla, pretože Epoi sa nachádzal hlboko v podzemnom systéme jaskýň. Nezúčastnene  sa  pozeral, ako sa v kúte dve nahé deti usilujú zobrať psovi kosť so zvyškami mäsa. Mal pocit, že psa aj deti odniekade pozná, aj keď si za živý svet nevedel spomenúť odkiaľ. Zahrabané pod vrstvou žeravých uhlíkov a plameňov sa piekli korene a hľuzy rastlín. Epoi ani nebol veľmi hladný, ale uvedomoval si, že potrebuje nabrať silu, aby mohol tiež ísť s ostatnými mužmi na lov. „Nešťastné koleno, už aby sa mi zahojilo a prestalo bolieť!“ S námahou sa posadil a po zemi sa pritiahol bližšie k ohňu. Paličkou skúsil korene, ešte boli tvrdé. Presunul sa teda späť na kožušinu a opäť zadriemal...
- - - - -
Epoi ležal už dlho na pravom boku a mal ho od matraca celkom otlačený. Obrátil sa preto na chrbát a spal ďalej. Netušil, že už strávil v posteli viac než dvadsaťštyri hodín v kuse. Okolitý svet mu mohol byť ukradnutý. On si práve riešil ten svoj vnútorný, hoci si to vtedy nikto, ani on sám, neuvedomoval.
- - - - -
...Po masívnom drevenom schodisku v polotme kráčala a nepozerala sa doľava, ani doprava. Pôsobila dojmom zhypnotizovanej osoby - aj keď v stredoveku možno nepoznali tento termín, rozhodne aspoň nebol príliš rozšírený medzi ľuďmi. Žena vyšla von a musela prižmúriť oči. Prechod zo šera na slnkom zaliaty dvor bol pre ňu príliš prudký. Rozľahlý dvor bol viac menej plný domácich zvierat. Ošípané so spokojným krochkaním ryli v kúte záhrady, psy pobehovali sem a tam, ťahali prasce za chvost, alebo z číreho rozmaru preháňali rôzne druhy hydiny po dvore. A  sliepky, husi, kačice vyľakane uhýbali havkáčom a od strachu vypúšťali na zem zahustené výfukové plyny. Občas sa na niektorom hovienku daktoré zviera v rozbehu pošmyklo (najmä na tom  kačacom). Pri bráne sa dve nahé deti naťahovali so psom o kosť so zvyškami mäsa...
- - - - -
Epoi sa len veľmi pomaly preberal zo svojho súkromného zatmenia, ktoré (ako neskôr zistil) trvalo dva dni. Od piatku do nedele. Postupne si uvedomoval, že leží v posteli, aj keď spočiatku nevedel kde. Postupne, ako sa mu vrátilo vedomie, sa rozpamätúval, že naposledy bol vonku pozrieť Paľomíra Rašelinu, ale necítil sa dobre. Rozlúčil sa teda s ním a šiel si domov ľahnúť. Cestou si ešte kúpil nejaké ryby v konzerve a prišiel aj s nákupom do bytu. Ďalej sa už nepamätal na nič, až teraz sa preberal k životu. Pozrel sa na displej mobilu, ale batéria bola vybitá a mobil vypnutý. Epoi bol slabý, ale usiloval sa nájsť nabíjačku a dobiť si batériu, aby mohol zavolať niekomu, čo sa s ním vlastne stalo. Nevedel ju však nájsť. V panike vstal, ale v tej chvíli musel najskôr neodkladne zájsť na WC. Nabíjačku však ani potom nenašiel!
& * & * &
Dva dni trvalo, pokým zistil, celý dezorientovaný, že nabíjačku má , keď leží v posteli, ani nie pol metra od svojej hlavy...
Po dobití batérie sa pokúsil komunikovať s Enkou, ktorá predávala v potravinách  vo dvore. Poslal jej sms-ku, v ktorej zisťoval, či je práve v práci, ale nereagovala na jeho otázku. Nikdy. Bol by ju poprosil, aby mu niečo na konci pracovnej doby priniesla z obchodu nachádzajúceho sa pár metrov od jeho bytu. Takto však nemal šancu. Odhodlal sa preto zavolať bratovi. Ozvala sa mu švagriná, ktorá bola ochotná priniesť mu na druhý deň, o čo ju poprosil.
Nadišiel nový deň a popoludní prišla jeho švagriná. Prvé jej slová, keď otvoril dvere a ona ho uvidela, boli: „No obleč sa, ideme k lekárovi. Takto nemôžeš existovať.“ Zrejme na ňu zapôsobila Epoiova strhaná tvár a fakt, že prišiel len tak v župane, bosý, bez šlapiek... Epoia však na návštevu lekára nenahovorila. Sám už dobre vedel, že z toho najhoršieho je zrejme vonku, ale bol taký slabý, že prvé dni nebol schopný zájsť ani do blízkych potravín. Bolo až neuveriteľné, ako sa švagriná oňho starala. Nosila mu aj uvarené jedlo, hoci to by si pobiede bol býval pripravil nejaké aj sám. Keďže ani jedlo si nemusel nejaký čas varievať, mohol si dovoliť väčšinu dňa preležať. Navyše, v tom istom čase dostal silný zápal močových ciest a mechúra, takže popri antibiotikách, ktoré mu lekár naordinoval, teraz už musel ležať celé dni. Všetko toto spôsobilo,  že Epoi napokon nebol schopný chôdze ani len nejaký kilometer v kuse – o lietaní nehovoriac. Najviac ho mrzelo,  že v takomto stave nemohol chodiť na huby. Dvakrát sa síce o to pokúsil, ale dopadlo to katastrofálne. Prakticky mal len sušené huby zo zberu v predchádzajúcom roku a z čerstvých len tie, ktoré mu darovala raz Enča a raz zase Paľomír. 

Žiadne komentáre: