Steporis / Komunikácia s príbuznými

Epoi si nielenže uvedomoval svoje schopnosti „navyše“, ale rozhodol sa ich aj trénovať a zdokonaľovať. Za súmraku a cez noc, aby nevzbudzoval zbytočnú pozornosť okolia, vydával sa na stále dlhšie trasy letu. Popritom sa snažil zvyšovať aj rýchlosť letu, až sa mu nakoniec podarilo prekonať 200 km/h. Vyššou rýchlosťou sa neodvážil lietať, pretože nemal ani zďaleka dobrý zrak. Glaukóm mu z neho ukrajoval pomaly, ale isto a perspektíva v tomto smere nebola vábna  - jednotlivé vlákna očných nervov mu postupne odumierali a nikto nevedel tento proces zastaviť. Ďalším dôvodom na opatrnosť bol fakt, že spravidla nemohol lietať vo veľkých výškach, pretože sa mu tam zle orientovalo a nízko nad zemou sa nachádzali nielen infotabule pre vodičov, ale aj rôzne iné prekážky, ktoré by ho pri vysokej rýchlosti mohli ohroziť.

Škoda, že nemôžem využívať svoje schopnosti verejne! Koľko by som ušetril na cestovnom a ešte aj čas – veď vzdušnou čiarou je väčšina cieľov oveľa bližšie.. hovoril si v duchu, keď sa potajomky premiestňoval po nočnej oblohe. Zrážok s lietadlami či umelými družicami sa veľmi neobával, veď aké už len veľké percento pravdepodobnosti, že do niečoho narazí, tam hrozilo? Oveľa častejšie musel riešiť problém so zvedavými vtákmi, ktoré si ho dôkladne všímali – dokonca sa mu prihodilo, že bol aj napadnutý celým kŕdľom... Vtedy sa rozhodol, že najlepšia obrana je útek a veru využil svoje schopnosti letu na maximum. Určite prekročil tých 200 km/h.

Menej sa mu darilo ovládnuť ďalšie svoje schopnosti. Niekoľkokrát sa mu splnilo želanie, práve keď po ňom vrúcne túžil. To sa však vždy udialo spontánne, bez toho, že by to bol plánoval. Napríklad odtečenie vody z obývačky a následné opláchnutie schodišťa až na prízemie. Úmyselné želania nemali úspech, alebo len čiastkový. Raz sa tak napríklad pokúšal intenzívne zapôsobiť len mysľou na mladú ženu, tiež sídlišťanku, aby si ho viacej všímala. Ani nevedel, čím bola pre Epoia taká príťažlivá. Maznala sa s mačkou, ktorú si priniesla na dvor. Epoi sa posadil na vedľajšiu lavičku a pokúšal sa v duchu na ženu zapôsobiť.Čo sa však nestalo! Prišla k nemu jej mačka a nie a nie sa od neho odpútať... Zato majiteľka mačky by si ho inak možno ani nevšimla. Také sú zákutia ľudského myslenia, o zvieracom nehovoriac.

Pri týchto leteckých tréningoch mu často myseľ zabiehala do Anglicka, kde žila jeho dcéra Evet. Na nej sa ako na jedinej z detí prejavovali už v detstve letecké schopnosti. Ktovie, či ešte zvykne lietať a či už to zabudla – uvažoval Epoi koľkokrát. Na to, že by na ostrovy skúsil zaletieť, ani nepomyslel. Bola to veľká vzdialenosť a on už nebol žiadny mladík v puberte. Bol by však rád vedel, či náhodou aj jej syn Ichar nedostal do vienka schopnosť vznášať sa napriek gravitácii. Zbytočne by jej však položil takúto (alebo aj akúkoľvek inú) otázku, odpovede by sa nedočkal. Sporadicky (to znamená, že nie každý rok) mu napísala Evet blahoželanie k narodeninám, ale inak nereagovala na nič z toho, čo jej poslal cez internet. Ichara sa spýtať nemohol, pretože ten nemal ešte ani tri roky a písmo zatiaľ zrejme neovládal. Okrem toho, nevedel, v akej reči sa s ním dá dohovoriť, pretože jeho otec Iam (o 4 a pol roka mladší než Evet) hovoril po anglicky. Ďalšou prekážkou mohla byť skutočnosť, že malý Iško (ako ho v duchu Epoi nazýval) veľa času trávil, aj so svojou mamou, v Anglicku.

Ani so svojím druhým vnúčaťom nemal Epoi žiadny kontakt – rovnako ako s jeho matkou Ellou.  Ešte v čase, keď bola Ella iba tehotná so svojou dcérkou Inou, napísala mu týždeň pred Vianocami preňho nepochopiteľný text. Písaval jej občas cez fejsbúúk. Prežíval totiž v duchu s ňou možné ťažkosti tehotenstva a držal jej palce, aby všetko dobre dopadlo. Raz, keď mu odpovedala na jeho list, všetko v rámci normy, o niekoľko hodín mu bez akéhokoľvek vyprovokovania poslala ďalší list, ale ten ako keby písala celkom iná osoba. Tento nespravodlivý text Epoia nesmierne rozrušil. Nemohol ani zaspať. Tak tam len ležal potme, prehadzoval sa na posteli, ale spánok neprichádzal. Ráno, keď sa mechúr hlásil o svoje práva, vstal, rozsvietil si a... nevidel. Presnejšie povedané videl tak, ako keby bol priestor okolo neho zaplnený hustým sivým dymom. Popamäti prešiel na WC a do kúpeľne. Zachvátil ho obrovský strach – ako teraz bude existovať sám, bez pomoci, keď bude slepý?!?

Načo mi bude všetká tá technika, ak nebudem znovu vidieť?; hovoril si v zúfalstve. Mobil, rátač, to všetko mal orientované na vidiaceho jedinca. Isteže, existovali aj prístroje upravené pre nevidiacich, ale dostali sa k nim len tí, ktorí už zrak stratili. Mali by všetky zariadenia konštruovať obojako – aj pre nevidiacich a každý užívateľ  by si mal odskúšať aj režim potme; uvažoval Epoi počas celého dňa, keď len tak bezradne sedel či ležal. Ani nič nejedol po celý deň, len vodu pil a snažil sa zaspať, veď aj tak bol nevyspatý. To sa mu párkrát podarilo a dokonca aj v noci si potom pospal niekoľko hodín. Ďalšie ráno mu už prinieslo úľavu – opäť videl, skoro ako predtým, ale uplynulých 24 hodín ho tak vystrašilo, že si povedal, že si prestane už brať k srdcu takéto negatívne informácie a postoje. Veď je to v jeho vlastnom záujme a nebude si zbytočne ničiť zvyšok zdravia a života. Tak neslávne sa skončila už aj tak skromná komunikácia so staršou dcérou. Nebyť fejsbúúku, nevedel by ani či sa mu potom narodil ďalší vnuk, alebo vnučka.