Steporis / Zlodej to nebol

Nespoznával svoje najbližšie okolie. Napravo od jeho postele bola akási biela plachta natiahnutá na ráme, vľavo zase okno, ale oveľa ďalej, než ako bol naň doma zvyknutý a bolo ešte aj väčšie než to trojdielne v jeho vlastnej izbe... To má byť pokračovanie sna? hovoril si v duchu. Alebo som u niekoho na návšteve? V posledných rokoch nechodieval na návštevy k nikomu, s výnimkou Esper. Toto však nebol jej byt, ani chata. Záhadu mu pomohla rozlúštiť akási dobrá víla stredného veku, ktorá ho oslovila: „Viete kto ste, ako sa voláte a kde ste?“ spýtala sa ho. Na tú tretiu otázku nevedel odpovedať, ako ani na sebe samému položenú otázku, kto je tá víla a čo tu robí? Vysvitlo, že víla je pravdepodobne lekárka a informovala ho, že ho len pred niekoľkými hodinami premiestnili z ARO (anestéziologicko-resuscitačného oddelenia) sem, na jednotku intenzívnej starostlivosti (JIS).

Nechápal, prečo. Veď mu nič nie je. Necítil žiadnu bolesť a ležalo sa mu ako v bavlnke. Skôr než sa stihol opýtať, vysvetlila mu to sama dobrá víla. „Absolvovali ste operáciu, pri ktorej sme vám odstránili vyše polovice štítnej žľazy a pomerne veľký nádor na krku“. – oznámila mu a pokračovala: „Ako sa vám rozpráva? Povedzte I“, dodala nakoniec. Epoiovi nezišlo nič iné na um, len sa opýtať: „Aké, mäkké, alebo tvrdé?“ Po nejakom čase prišiel zase muž, Epoi tipoval, že to bol asi operatér, ktorý sa ho hneď spýtal: „Rozprávate?“  Keď Epoi odpovedal kladne, zareagoval chirurg takto: „Chvalabohu! Povedzte I!“ Na poslednú požiadavku reagoval Epoi už osvedčenou otázkou „aké, mäkké, alebo tvrdé...?“.  Neprešli ani dve hodiny a tretia osoba sa ho spýtala takisto na I. Pochopiteľne, že náš operovanec neodolal pokušeniu odpovedať rovnako, ako už dvakrát predtým...

Neskôr sa dozvedel, že za štítnou žľazou sa nachádza nerv, ktorý ovláda hlasivkové väzy a že mu teda hrozila prípadná úplná strata hlasu, resp. jeho možné znetvorenie. Netušil, že hrozieb, ktoré sa vznášali ako Damoklov meč nad jeho hlavou, bolo v tomto prípade viacej,  o tom sa však dozvedel až o niekoľko mesiacov. Jediná bolesť, ktorú Epoi cítil, a to každých pár minút, bol vlastne zvieravý pocit, keď mu po kvapkách odtekal moč z mechúra, bez toho, aby mohol zavrieť zvierač. Zistil, že má do mechúra zavedenú hadičku, ktorá mu odvádzala filtrát do fľaše, zavesenej na okraji postele. Aby to bolo štýlové, hadica mala žltú farbu. Ďalšia hadička odvádzala polotekutý „magľajz“, farby cviklovej šťavy, z hrude do inej fľaše. Okrem toho mal aj hadičku v nose a od hrudníka mu viedli drôty, pravdepodobne pripojenie na EKG.

Videlo sa mu to všetko prehnané. Taký poplach okolo vykrojenia jedného nádoru! Akosi si nevedel uvedomiť, že už nie je mladík a že viacerí jeho vrstovníci sa ani len nedožili tohto veku, nieto aby zvládli podobný zásah do fungovania organizmu. V posledných pár rokoch mal Epoi často rozpor medzi tým, ako sa cítil a tým, čo mohol zvládnuť.

× × × × × 

Myslenie bolo stále mladé, maximálne tak tridsaťročné.

Horšie to už bolo s telom. To si niekedy postavilo hlavu a nie a nie fungovať ako sa patrí. S postupujúcim vekom sa ten rozdiel zvýrazňoval, čo Epoi nedokázal pochopiť. Nedokázal sa s tým zmieriť, hoci mu rozum hovoril, že je to prirodzený proces, vďaka ktorému život každého jedinca smeroval, skôr či neskôr, k úspešnému záveru, v tomto prípade úmrtiu. Epoi to nazýval zatiahnutie rolety... Žiadna vysušená a kostnatá smrtka s kosou, to už bol prežitok, ale v jeho predstavách veľký, svalnatý Hýbateľ všetkých vecí prichádzal k obchodíku so starodávnou železnou roletou. Ako klasický majiteľ obchodíka  v minulom storočí, stiahol ju a dole pri zemi zamkol. Okolitý ruch na ulici sa tým nezmenil, vlastne skoro nič sa nezmenilo. Nikomu v skutočnosti jeden človek nechýba.