8. 8. 2012

Steporis / Žeby zlodej?


Raz natrafil Epoi na fejsbúúku na vydarenú fotku Evet. Tak sa mu zapáčila, že si ju odfotil z monitora do mobilu a dal si jej portrét ako pozadie. Zakaždým, keď išiel použiť mobil, uvidel ju a uvedomil si, ako vyrástla za tie roky do krásy. Zároveň pociťoval smútok z toho, že Krva ho bezcitne obrala o možnosť vidieť svoje dieťa, ako dorastá do veku dospelosti, so všetkými jej starosťami, ale aj radosťami, ktoré so sebou celý proces prinášal. Stávalo sa, že sa na mobil s Evet s obľubou pozeral – až raz, keď si ju obzeral o niečo dlhší čas, stala sa neuveriteľná vec! Evetina tvár sa pohla a Epoi mal možnosť vidieť, ako na videu to, čo práve jeho dcéra robí, ako sa hrá so synčekom, ale bol to len obraz, bez zvuku. A bola to len jednosmerka. Ona ho nevidela a ani netušila, že ju niekto pozoruje. Bohužiaľ, všetko tam v jej okolí bolo písané po anglicky, a teda skoro nič z tých nadpisov nevyrozumel. Epoi nebol angličtinár, len si odvodil niektoré slová z francúzštiny, ale v prípade, že bol význam prevzatého slova posunutý (a to sa v angličtine stávalo), veľa mu to nepomohlo. Napriek tomu sa tešil z pokroku, aký jeho vnúčik dosahoval. Ako rástol, bol stále zručnejší v celkom bežných činnostiach.
Po nejakom čase to skúsil s fotografiami ďalších príbuzných a príbeh sa opakoval – s jednou výnimkou. Ella mala na takomto videu rozmazanú tvár a hlavu. Ktovie či to spôsoboval jej negatívny postoj k Epoiovi. Po čase sa mu to však prejedlo a sledoval konanie svojich blízkych len občas, najmä cez sviatky, ktoré on už roky prežíval v samote. Prispela k tomu aj skutočnosť, že sa mu podarilo niekedy nechtiac nazrieť do ich intímneho života a to si neželal.
Keď sa pokúšal pozrieť si takto aj ďalších svojich známych, nefungovalo to. Pravdepodobne to museli byť len pokrvní príbuzní, ale popri nich videl aj „nerodinu“, pokiaľ sa tam v tom čase vyskytovala. Pomerne často sa takýmto spôsobom pozeral k svojmu bratovi Ylanovi, aby sa náhodou nestalo, že by prišiel k nim na návštevu a neboli by práve doma. Čo však Epoia trochu udivovalo, bola skutočnosť, že pri takomto pozorovaní sa batéria mobilu rýchlo vybíjala a bol nútený dobíjať si ju skoro denne. Myslel si totiž, že prenos sa uskutočňuje pomocou nejakej inej energie. Mýliť sa je však ľudské.
Epoi by bol rád zistil, či takéto niečo jestvuje aj opačným smerom, ale keďže sa nikomu so svojím objavom nezdôveril, nemal si to ako overiť. Aj tak bol rád, že má aspoň takúto možnosť dozvedieť sa čosi viac o svojich blízkych. Navyše, tu mu nikto nemohol klamať, pretože nič netušil. Akákoľvek faloš bola vylúčená...
× × × × ×
Epoi neskoro večer už spokojne zaspával, keď odrazu zacítil vpich niečoho tenkého a ostrého do hrudníka.
Okamžite sa chcel brániť, ale nedokázal sa ani pohnúť. Keďže ďalšie bolestivé vnemy neprichádzali, spal až do rána, len mal pocit, že mu v spánku ktosi zasúval do hrtana nejaký predmet. Najprv mu nastriekal ústnu dutinu sprejom a potom sa mu snažil zasunúť ten predmet dnu. Nedarilo sa mu to, pretože Epoia napínalo ako na vracanie a celá akcia ho dráždila do kašľa. Predmet musel ísť von, nasledovala ďalšia dávka spreju a opäť pokus o zasunutie tej veci do dýchacej trubice. Keď sa ani druhý pokus nevydaril, zopakovalo sa všetko ešte raz a vtedy sa to konečne komusi neznámemu podarilo. Potom už mohol Epoi konečne nerušene spať...
Po hlbokom a bezsennom spánku sa konečne začal Epoi prebúdzať. On však to, čo si pamätal, za sen považoval. Prebudený, ešte so zavretými očami, premýšľal nad významom celého sna. Usúdil, že sny nemajú logiku, a preto sa ich nemáme snažiť pochopiť, či nebodaj vysvetľovať. Bolo mu fajn. Vôbec sa mu nechcelo vstávať, najradšej by bol len spal a spal. Akýsi šuchot ho však prinútil otvoriť oči a spozornieť. Už roky býval sám a žiadny šuchot by sa teda v jeho blízkosti nemal vyskytovať. Žeby zlodej?!?

Žiadne komentáre: