Epoi syna neodsudzoval za to,
že prestal chodiť na návštevu k otcovi do toho minibytu-skladiska (hoci ho
taký stav zarmucoval, ale tak trochu Eta aj chápal a ospravedlňoval). Nič
tam jeho potomkovi už nepripomínalo roky spoločne strávené v úplnej
rodine. Zrejme aj preto sa najprv snažil
jeden čas pomáhať Epoiovi finančne – v čase, keď býval ešte v starom byte.
Tie desiatky tisíc korún sa mu asi zdali zle investované, keď nakoniec aj tak
nebolo inej cesty, ako presťahovať sa do prakticky len takej väčšej garsónky.
Aspoň Epoi to tak vnímal a v duchu si tak aj svoje nové ubytovanie
pomenoval. Veď tam ani nemal kuchyňu – len kuchynský kút, v ktorom popri dreze,
kuchynskej linke a plynovom sporáku sa akurát tak dalo prejsť jednej
osobe. V žiadnom prípade sa tam nedal umiestniť stôl a nedajbože
jedávať pri ňom. Z plochy možnej normálnej kuchyne totiž geniálny
projektant časť zobral a urobil tam lodžiu.
Nebolo to jednoduché ani pre
Epoia. Trvalo mu, pokým si ako-tak zvykol v noci na zvuk motorov
chladničky a mrazničky, ako aj na tmu či v lepšom prípade šero
v izbe cez deň, pretože na plafóne mal štvorce hnedého polystyrénového
obloženia imitujúceho drevo. Na čo si však nedokázal privyknúť, bol neskutočný chlad v zime, a to
aj napriek obom radiátorom, ktoré hriali vo dne v noci. Nebolo divu, že sa
Epoi neusiloval pozývať k sebe návštevy. Nikdy nezabudne, ako sa opatrne
obzerala okolo seba Enča, keď sedela uňho v jednom z kresiel.
Prakticky jedinou návštevníčkou v pravom slova zmysle bola Esper, ktorú
nakoniec pozval k sebe na návštevu v čase osláv dňa baníkov. Odhodlal
sa k tomu, až keď mu párkrát vyčítala, že on nechce, aby prišla. Mal
pocit, že po tej niekoľkodňovej návšteve pochopila aspoň sčasti jeho dôvody,
pre ktoré sa nehrnul pozývať ju k sebe.
à propos, Esper. Zoznámili sa ako študenti, dokonca boli
čiastoční spolužiaci – mávali spoločné niektoré prednášky z gramatiky
španielčiny, ako aj z kultúry a literatúry Španielska a štátov
Latinskej Ameriky. Ich bližšie zoznámenie bolo tiež zahalené závojom tajomstva.
Epoi si za živý svet nevedel spomenúť na to, ako vlastne prišlo k tomu, že
začali spolu chodiť. Dokonca ani Esper to nevedela, keď sa na tú tému rozprávali po niekoľkých desaťročiach –
a to je už čo povedať, pretože ona si inak pamätala všetko!
Epoi bol vtedy po uši zaľúbený a sám by nevedel
vysvetliť, prečo sa vlastne po nejakom čase prestali stretávať. Asi ešte nebol
celkom zrelý na takýto vzťah, Po určitom čase stretol Esper s nejakým
mladíkom a bolo mu jasné, že týmto smerom je už cesta zarúbaná. Neskôr si
aj on našiel niekoho, s kým trávieval čas.
Keď sa vybral raz, to už
neštudoval, do hlavného mesta z Riťsvety, celkom náhodou sa stretol
s Esperinou kamarátkou, ktorá však mala s ňou kontakt aj po ukončení
štúdia. (Tá sa neskôr vydala za Gréka a odišli do Kanady.) Zažil pritom
veľký trapas, keď pred ňou vyslovil meno
Esper a vyznelo to, ako keby ich od seba nerozoznal a nevedel, ako sa
kamarátka volá. V každom prípade sa dozvedel, že Esper sa už vydala za toho
chlapíka, s ktorým ju počas štúdií videl. Aj ho to škrelo, život však išiel
ďalej a keďže sa nestretávali, pretože Esper bývala v úplne inom,
vzdialenom meste, tak na to nemusel stále myslieť. Po čase sa aj Epoi dostal do
manželstva s osobou, o ktorej
si myslel, že si ju bude môcť ctiť a vážiť a ktorej bude môcť
dôverovať po celý život. Aký naivný a dôverčivý dokáže byť niekedy človek!
× × × × × ×
Nepriaznivá situácia však prinútila
Epoia začať konať.
Živnosť išla od desiatich
k piatim a hrozilo, že celkom zbankrotuje a príde nakoniec aj
o garsónku. Požiadal teda o predčasný starobný dôchodok... Nepáčilo
sa mu to, ani zďaleka sa necítil byť starý, ale nevidel iné dôstojné východisko
zo situácie. Na to, aby mohol požiadať o predčasný dôchodok, musel byť
najprv bez príjmu a zaregistrovaný na úrade práce. Položil teda živnosť,
presťahoval väčšinu vecí z tržnice do už aj tak preplnenej garsónky a zostal bez príjmu, a teda aj bez
peňazí. V takejto situácii sa mu zišli vedomosti a skúsenosti vyžiť
skoro z ničoho. Ešte skôr, než sa definitívne rozhodol požiadať
o dôchodok, potreboval vedieť, či mu ho vôbec priznajú, keďže tam boli
určené podmienky, že vypočítaná suma musela predstavovať určitý násobok minimálneho
príjmu. Inak by mu penziu nepriznali.
Zhodou okolností, ak to vôbec
bola náhoda – pretože Epoi podozrieval Veľkého Hýbateľa, že v tom má prsty
– sa mu v tom roku v lete ozval znenazdajky telefón a v ňom hlas
roky nepočutej Esper. Po úvodných vysvetleniach, ako sa dopracovala
k Epoiovmu číslu mobilu a ako jej Ylan, Epoiov brat, spočiatku
nechcel to číslo dať, prišlo na výmenu informácií, ako sa obaja majú. Epoi
podľa pravdy vylíčil svoje núdzové postavenie a predstavu, ako to riešiť.
Vyslovil však pochybnosti, či mu vôbec vystačí možná suma na uznanie dôchodku.
Esper zase po niekoľkých vetách priznala, že zostala sama. Jej manžel ju
opustil, a to navždy. Bol vážne chorý na srdce a nebolo mu pomoci.
Zároveň mu navrhla, aby pricestoval za ňou, ona vraj má u nich
v sociálnej poisťovni známu, ktorá ich prijme bez čakania a ochotne
Epoiovi vyráta, či by mal nárok na predčasné dávky.
Epoi však odmietal
pricestovať. „Prečo, hádam mi len nechceš
povedať, že nemáš ani dvesto korún na cestovné? Veď ja ti ho potom preplatím.
Alebo sa nechceš so mnou ani len stretnúť?“ S ťažkým srdcom jej
nakoniec prezradil, že skutočne nemá ani len tých dvesto korún... Dohodli sa
teda tak, že Esper mu tú sumu pošle poštovou poukážkou a vec bude
vyriešená. Ale Veľký Hýbateľ si dovolil zašpásovať aj v tejto chvíli
a Epoiovi ktosi na pošte ukradol občiansky preukaz dva dni predtým, ako
dostal od kamarátky poukážku na sľúbené peniaze. Bolo mu jasné, že Esper mu
neuverí, ak jej oznámi, že si nemôže peniaze vybrať pre stratu občianskeho
a že to bude považovať len za výhovorku, aby nemusel za ňou prísť. Keď
však vyrozprával svoj minipríbeh Paľomírovi, ten mu tú sumu požičal.
Prišiel deň D a Epoi sa
nevedomky až vznášal od radosti a očakávania zo strenutia so svojou prvou
láskou. Niežeby sa v priebehu uplynulých rokov zopárkrát nestretli, ale
teraz to bolo iné. Obaja boli voľní...
Počas jazdy autobusom si
predstavoval, ako celé stretnutie prebehne, či sa vôbec navzájom spoznajú
a či vôbec príde. Čo ak jej v poslednej chvíli do toho niečo príde,
alebo sa jej, nedajbože, niečo zlé prihodí...
Konečne Epoi vystúpil na
autobusovom nádraží a poobzeral sa v tom chaotickom hemžení, či náhodou
niekde neuvidí Esper. Mal výhodu, so svojimi takmer dvoma metrami výšky mal výhľad
ponad hlavy všetkých tých cestujúcich. Nikde ju však nevidel. Nakoniec teda použil
mobil, aby sa mohli stretnúť. Esper tam už bola tiež, ale v inej časti
toho ľudského mraveniska. Dohovorili sa, že on sa nikam nebude presúvať, aby ho
mohla nájsť.
Po chvíli čakania zaregistroval
pohyb ženy vyššej postavy. Blížila sa k nemu a Epoi už mal takmer
istotu, že je to ona. Veľa sa toho zmenilo za roky, čo sa nevideli. Epoiovi
obeleli vlasy, ktoré mal kedysi skoro čierne a pribral. Čo mu však zostalo
z mladých čias, boli okuliare a výška. A možno nejaké črty
tváre. To v tej chvíli nevedel ešte s istotou povedať. Veď uvidí
podľa jej reakcie, či ho vôbec spozná.
Spoznala. Odrazu len bola pri
ňom. Epoi sa pozeral do zmenenej tváre – čas predsa len zanechal na pleti stopy
– a jediné čo spoľahlivo spoznal hneď, boli výrazné líca a modré oči.
Sivé vlasy mala zafarbené, takže vyzerala mladšie než on, hoci boli rovesníci.
Celý ten deň bol vlastne takým
zoznamovacím kolom. Ako keď dvaja súperi v ringu sa oboznamujú
v prvom kole so súperom. Ibaže tu nešlo o súperov. Esper prišla ako
elegantná dáma, ktorá mala navyše výhodu domáceho prostredia a Epoi
v skromnom oblečení (šťastie, že boli prázdniny, a teda nepotreboval
bohviečo na seba) bol nútený ju nasledovať, kam sa len pohla, pretože ani domov
by sa nebol mal ako dostať... Zistil, že Esper vlastní automobil a dokáže
šoférovať. To bolo preňho niečo nové. Takú suverénnu ju predtým nepoznal, hoci
aj keď boli kedysi spolu na rande, nebola ochotná nechať si čokoľvek od neho
zaplatiť – všetko na polovicu! Snáď len kvety by mu nebola chcela
z polovice zaplatiť. Taká možnosť mu však zamladi neprišla na um
a teraz na to nemal financie.
Vďaka autu stihli vybaviť
návštevu poisťovne ešte dopoludnia, pretože na dvanástu mala už Esper
naplánovaný iný program - obed v čínskej reštaurácii. V živote
predtým nebol v takej reštaurácii. Epoi by si nebol mohol dovoliť obed ani
len v nejakom bufete a nie v takom nóbl podniku. Mal so sebou v taške,
pre každý prípad, zabalený chlieb s masťou a fľašu sódy...
Polievku nedokázal Epoi
pripodobniť k ničomu, čo dovtedy jedol. Mal pocit, že je to nejaký vývar
a do toho bol najemnúčko nakrájaný surový pór. Druhý chod boli kúsky
kuracieho mäsa dusené na hubách
a k tomu (akože ináč) ryža. To mu chutilo viacej než tá nesporne
zdravá polievka. Po obede si zašli na hlavné námestie a dali si tam čiernu
kávu pod slnečníkom, na čerstvom vzduchu.
Boli presne v tých
miestach, o ktorých napísal ešte v študentských časoch Epoiovi na
fakultu list jeden Esperin krajan a tiež bývalý študent filozofickej
fakulty v hlavnom meste, Jam Bor. List bol napísaný napochytro, obyčajnou
ceruzkou a z jeho obsahu vyplynulo, že sa s Epoiom lúči, predtým
ako skončí svoj život. Mimo iného v ňom spomínal práve tie priestory, kde sa
s Esper nachádzali. Vyzýval Epoia,
aby navštívil tieto priestory a spomenul si pri tej príležitosti aj naňho.
Tak teda Epoi spomínal. Jamov pamätný výrok bol tento: Vlastník si svoje veci
vlastní a má ich rád... Vyslovil ho raz, mierne spoločensky unavený,
v prítomnosti Epoia a ďalšieho Esperinho krajana, Ylana Stoolrightera
(ten sa neskôr stal prodekanom na fakulte v krajskom meste). Títo dvaja chalani
boli skoro ako dvojičky. Nie výzorom, ale zmyslom pre humor.
Ktovie, či Jam Bor vtedy skutočne zomrel, alebo je ešte
nažive. – uvažoval Epoi.
„Čo si sa tak zamyslel? Nepôjdeme už? Rada by som ti ukázala ešte aspoň
kúsok mesta, pokým pôjdeš domov. A pôjdeme aj ku mne do bytu. Veď si ho
ešte nevidel.“ Poslúchol Esper
a pobrali sa k autu. Nakoniec sa dostali do jej bytu. Epoi len oči
otváral, ako čistučko všade má. Nikde ani smietka. Nemal však čas obdivovať
byt. „Kde je, prosím ťa, WC, súrne by som
ho potreboval navštíviť...“
A veruže v poslednej sekunde stihol si sadnúť na trón! Zaznelo
čosi ako miniatúra Iguaçú...! Našťastie, Esper mala pochopenie pre jeho
ťažkosti a vedela to aj zdôvodniť. „To
sa nemôžeš čudovať, po takej strave, akú si mal v posledných týždňoch, ti
normálne omastené jedlo muselo vyvolať takúto vzburu.“
1 komentár:
No, a tohle je přesně to, co zakončuješ tou svojí větou, ...výmysl autora, a já o tom chci vědět víc! Mám na mysli levitaci atd. Nemyslím si, že by ses musel zrovna vznášet, ale člověk, co žije často ve světě snů, používá energii, která se pak někde projevuje. Je mi těžké o tom psát, ale je známá věc, že svými představami vytváříme svůj život...a já zas tuším, že o tom s tebou nebudu moct mluvit. Škoda...
Zverejnenie komentára