Slnko svietilo vysoko na oblohe a zem bola
zelená, žltá, hnedá. Kde ako. Vzduch, horúci a suchý, chvel sa nad pôdou, nad
domom, v maštali, v kuchyni, všade. Pred tou horúčavou sa nedalo uniknúť. Epoi
sedel na zemi vedľa babky. Babka bola bosá a mala špinavé nohy. Kožu na
chodidlách mala popukanú. Na všetkom, čo bolo na dvore, ležala hrubá vrstva
prachu. Epoi sedel v tom žltom prachu vedľa babky a mlčal. Nemali si s babkou
veľmi čo povedať. Epoi bol človek od prírody mlčanlivý a babka – tá zomrela
ešte predvčerom. Videl, ako ju len odrazu podťalo – a už bola na zemi.
Našťastie dvor bol priestranný, takže nikomu tam nezavadzala. Satame, strapatú
ako vždy, aj trochu mrzelo, že ju musí obchádzať, ale rýchlo sa s tým zmierila.
Pravdu povediac, Satame až tak často z domu nevychádzala, takže jej to mohlo
byť vlastne jedno. Zato Epoi bol pri babke skoro stále. Pozoroval ju, ako sa
tak začala postupne nafukovať. Keď ju ešte predvčerom pošteklil na ľavom
chodidle, žmurkla na neho jedným okom. Dnes mu už ani na um neprišlo poštekliť
ju. Zato rozmýšľal nad niečím iným: ako získa babku späť, keď mu ju nebodaj
pochovajú do zeme?
Zatiaľ čo takto uvažoval, zazrel k domu
prichádzať troch mužov. Ten najvyšší mal na hlave klobúk – o dve čísla väčší.
Ten druhý mal sklené oko a tretí zase umelý chrup, ktorý ceril na všetko okolo
seba, aj bez zjavného dôvodu. Epoiovi sa zdalo čudné, že v takej horúčave má
niekto na hlave nasadený klobúk..
Všetci traja medzitým už prešli bránkou v
plote a blížili sa k domu. Epoi sa rýchlo zodvihol a rozbehol sa, aby bol v
kuchyni skôr než oni. Keď všetci traja vošli do kuchyne, najvyšší urobil niečo
ako pokus zodvihnúť klobúk na pozdrav. Druhý si veľmi opatrne vybral z očnej
jamky sklené oko a zostal v miernom predklone úctivo stáť, držiac ho v ľavej
ruke – ako čašník. Posledný z trojice si vytiahol z úst umelý chrup, vyleštil
ho vreckovkou a potom zahryzol tomu druhému do oka.
Satame
si rozpačito utierala ruky do hrubej vlnenej ponožky, nazývanej u nich doma
fusakľa, a rozťahovala ústa do úsmevu. Skôr než to stihla dokončiť, zmenili ju
návštevníci na kolomaž, ktorá vytvorila na podlahe nevzhľadnú kôpku. Potom sa
obrátili a vyšli na dvor.
„ Tam je,
poďme", povedal muž v
klobúku a všetci traja sa pobrali k babke.
Epoi
to všetko pozoroval opretý o vchodové dvere. Nad čímsi usilovne premýšľal. Bolo
mu to vidieť na tvári. Muž so skleným okom chytil babku za ruky, ten s umelým
chrupom za nohy a dali sa na pomalý, pokojný, pohrebný pochod. Muž v klobúku
kráčal pred nimi, chvíľami vybral z vrecka nohavíc malú trúbku a zatrúbil.
Ta-tá, ta-tá, tá...
Epoi ešte stále premýšľal, opretý o dvere.
Nešlo mu do hlavy, že za celú dobu, čo tu tí traja boli, pes ani len ňufák
nevystrčil z búdy. Až keď aj zvuk trúbky zatíchol v diaľke, vyliezol konečne
von. Ešte sa mu srsť na celom tele ježila od hrôzy. Epoi však nemal čas všímať
si ďalej psa, pretože sa bál, že mu muži s babkou ujdú príliš ďaleko, a tak sa
za nimi rozbehol. Nezvyčajný pohrebný sprievod sa zatiaľ pomaly približoval k cintorínu. Starý
cintorín nebol ohradený, len súvislé rady hrbolčekov prezrádzali, že sa tu
kedysi pochovávalo. Na niektorých hroboch bolo ešte vidno polorozpadnuté
drevené kríže. Ako sa Epoi približoval k cintorínu, cítil, že sa ovzdušie
začína meniť. Spomalil beh a pozrel sa na oblohu. Na nebi sa hromadili ťažké
olovené mraky. Bežalo sa mu teraz lepšie, pretože začal viať slabý vetrík.
Pohrebný sprievod zrýchlil krok. Epoi už bol len tak na dvadsať metrov od
sprievodu, ale neodvážil sa ísť bližšie. Udržiaval si stále rovnakú
vzdialenosť.
Muži s babkou už kráčali pomedzi hroby a
dávali si pozor, aby nezakopli. Svetla rýchlo ubúdalo, od čierňavy na oblohe sa
zotmelo. Epoi mal pocit, že je večer. Pozorne sa preplietal medzi hrobmi a
snažil sa nájsť miesto, odkiaľ by videl dobre na celé pochovávanie. Obaja
muži položili svoje bremeno na zem a
oddychovali. Sedeli na jednom z tých hrobov, o ktoré sa už nikto nestaral. Epoi
sa usadil o dva hroby ďalej. Muž v klobúku stál v pozore a spieval: „Opretá o
briezku plakala, nechcela obriezku tralala, syna svojho, syna svojho – hej syna
svoojho!" potom vytiahol znova trúbku a dlho zatrúbil. Vietor, ktorý už
medzitým zosilnel, odnášal hlasné tááá nevedno kam.
Epoia znenazdajky zamrazilo. Ťažké, vodou
napité mraky viseli v zmenenom ovzduší už celkom nad zemou. Na zem konečne
dopadla prvá kvapka a zabalila sa do prachu. K nej potom pribúdali ďalšie a
ďalšie guľôčky... Muži sa rýchlo dali do pochovávania. V stvrdnutej vysušenej
ílovitej pôde sa im darilo vykopať jamu len s najväčším úsilím.
Keď
už bola babka schovaná pred dažďom v zemi, vzpriamil sa muž s klobúkom na hlave
a pozrel sa na chlapca, ktorý bol učupený na neďalekom hrobe. Epoi by už bol
odišiel, ale bol zvedavý, čo sa ešte bude diať. Kvapky začali cupotať na zem
čoraz hustejšie. Zdvihol sa silný vietor, začalo sa blýskať a hrmieť. S prudkým
dažďom prišiel aj silnejší náraz vetra. Muž v klobúku sa v tej chvíli ešte
stále pozeral na Epoia, keď tu mu odrazu vetrisko zobral klobúk a s ním
aj – tvár. Na jej mieste zostala iba číra tma. A z tej tmy zavialo na chlapca
nepreniknuteľné nič..
Epoi sa len viac pritisol k hŕbe hliny, na
ktorej predtým sedel a zhlboka vdychoval ťažkú vôňu zeme, zatiaľ čo zhora sa
naňho liali nekonečné prúdy vody...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára