Idyla práce s novinami však už nemala mať dlhé trvanie. Veľký Hýbateľ sa zrejme rozhodol celú situáciu riadne zamiešať. Po viacročnej práci v redakcii sa Epoi nakoniec dožil toho, že „páni“ v okresnom sídle – kde sa nachádzalo generálne riaditeľstvo baní – sa rozhodli „ušetriť“ náklady takým spôsobom, že noviny zrušili. Nikomu zrejme neprekážalo, že nové, celopodnikové noviny mali v konečnom dôsledku vyšší rozpočet než troje samostatne vydávané závodné noviny predtým...
To však už Epoia neskôr až tak nezaujímalo. Jeho problémom number one bolo: ako prežiť. Z podpory v nezamestnenosti zaplatil každý mesiac akurát za byt a inkaso. Stravu a všetko ostatné financoval z odstupného. Bolo mu jasné, že to dlho nevydrží, podpora sa skončí a odstupné minie predovšetkým na stravu. Snažil sa preto získať podmienečne nenávratnú pôžičku z úradu práce na podnikanie. Najprv absolvoval kurz pre budúcich živnostníkov a iných podnikateľov, aby vôbec mohol o tie financie požiadať.
Opakované návštevy na úrade práce mali nápadne rovnaký priebeh. Keď ta prišiel prvýkrát, povedali mu, že až po uplynutí troch mesiacov nezamestnanosti sa môže uchádzať o peniaze. Epoi nezaháľal, absolvoval kurz pre budúcich živnostníkov v okresnom meste, vypracoval si zatiaľ podnikateľský zámer, ktorý podliehal schváleniu komisie, posudzujúcej znalosti uchádzačov a ich pripravenosť na podnikanie.Vychádzal z toho, čo podľa neho chýbalo v ponuke riťsvetských živnostníkov. Jednoducho, našiel si medzeru na trhu a tú sa snažil svojou budúcou aktivitou zaplniť.
V mestečku nebol žiadny antikvariát, a pritom ľudia tam nemali veľa peňazí, pretože baňa každý rok prepúšťala ďalších zamestnancov. V Riťsvete totiž skoro každá rodina mala niekoho zamestnaného v miestnom banskom závode.
V celom mestečku zatiaľ nebola farebná kopírka – len čiernobiele. Prakticky neexistoval výber pohľadníc z Riťsvety a okolia ani ostatných kariet, či už k sviatkom, alebo na iné príležitosti, vyjadrujúce zároveň určitý vzťah k miestnemu prostrediu. Epoi mal v úmysle vydávať aj kalendáriky s najrôznejšou tematikou, vizitky, záložky do kníh, poštové obálky s potlačou a riťsvetský listový papier, ako aj propagačné či informačné plagátiky – podľa požiadaviek zákazníkov.
Zároveň bol pripravený poskytovať aj služby fotografovania a výroby fotiek na počkanie, alebo na nejaké médiá – najčastejšie na cd-čko, alebo USB kľúč.
Pri nasledujúcej návšteve úradu mu oznámili, že sa už blížia Vianoce (bol začiatok decembra), ľudia budú mať dovolenky, a teda že už by to aj tak nestihli vybaviť do konca roka... Zbytočne teda pricestoval do Priehľadu vyzbrojený všetkými možnými tlačivami a vypracovanými materiálmi.
Tak sa ukázal na úrade v prvom mesiaci nového roka: „Viete, čakáme na nový zákon, ktorý má vyjsť vo februári, príďte až potom...“ Už to v ňom začínalo vrieť. Peňazí ubúdalo a perspektíva pôžičky na podnikanie v nedohľadne. Prišiel teda až v marci. A počúval: „Áno, zákon sme už dostali, ale ešte sme nemali čas si ho (za mesiac!) prečítať...“ Po tejto informácii mal Epoi čo robiť, aby sa ovládol a nazačal sa tam vznášať pred nimi!
Takýmto spôsobom sa úradníkom darilo mariť jeho úsilie až do letných prázdnin, keď už mal prakticky všetky peniaze prejedené a nezostávala mu ani minimálna finančná rezerva na preklenutie najťažšieho počiatočného obdobia, keď sa živnosť len rozbiehala.
Prekvapenia však ešte pokračovali aj vtedy, keď si myslel, že už nemajú čo vyšpekulovať, aby mu skomplikovali štart do podnikania. Peniaze na nákup počítača, tlačiarne, skenera a digitálneho fotoaparátu mu neuvoľnili, ale oznámili mu (to už mal živnostenský list, a teda nemohol cúvnuť), že najprv si tie veci musí kúpiť a potom mu preplatia doklady potvrdzujúce zaplatenie uvedenej sumy!
To ho už dožralo a nielenže zvýšil hlas, ale sa aj začal vznášať, našťastie len centimeter-dva nad podlahou, takže si to asi ani nevšimli. „Tak vy si myslíte, že ja mám peniaze na nákup za 53 000 korún?!? Veď by som nechodil za vami žobrať, keby som ich mal!“ S úradom však nepohol, ani keby sa rozlial od jedu na kolomaž...
Smutný sa vrátil do Riťsvety. Aj Paľomír si všimol, že s ním voľačo nie je v poriadku. Keď mu Epoi vyrozprával celú svoju odyseu, hodnú chvíľu mlčky uvažoval a potom mu navrhol: „Ja by som ti tie peniaze požičal, ale to nemám peniaze navyše, ja nimi platím v hotovosti dodávateľom. Teraz pôjdeme s manželkou na tri týždne na dovolenku, takže za predpokladu, že dovtedy ti to preplatia, mohol by som ti ich poskytnúť.“ Epoi v prvej chvíli od dojatia nevedel, čo povedať. To by urobil len málokto, možnože by som už ani nenašiel nikoho ďalšieho... hovoril si v duchu, keď odchádzal na druhý deň aj s peniazmi zaplatiť vybraný tovar.
Tak sa stal z neho živnostník, ktorému každý okolo závidí, ako sa má dobre, ako vraj každého oklame a sám pritom bohatne...
× × × × × ×
Epoi však podcenil Veľkého Hýbateľa, keď si naivne myslel, že už mu hádam väčšiu prekážku do cesty nepostaví. S nadšením sa pustil do zariaďovania prenajatého priestoru v už nám dobre známej riťsvetskej tržnici. Mal však ešte jeden problém. Z pôžičky, ktorú by nemusel vrátiť za predpokladu, že bude aspoň dva roky podnikať, si nesmel kúpiť registračnú pokladnicu... Nechápal prečo, ale vynaliezavosť úradného šimľa znepríjemniť človeku život hraničí občas priam až s genialitou. Keby tieto svoje schopnosti využil každý takýto šimeľ radšej na niečo osožné...
Epoi mal vybavenú pôžičkovú bankovú kartu, ale na meno a údaje svojho syna (jemu, ako nezamestnanému, by nič také nevydali) a z nej si mohol vybrať takú sumu, aby si kúpil aj pokladnicu. Keďže však všetky papiere o tom účte mal jeho syn, Epoi netušil, aká zrada ho čaká. Po skromnom zariadení predajného priestoru na tržnici, mal dojednanú konkrétnu registračnú pokladnicu, šiel si teda vybrať na ňu do bankomatu peniaze. Automat sa však ani nepohol, keď naťukal sumičku! Stále mu vypisoval, že suma prekračuje najvyššiu povolenú hranicu výberu v ten ktorý deň... Postupne spúšťal z výšky sumy, až mu nakoniec bankomat „vypľul“ jednu jedinú tisícovku... Celý nešťastný sa požaloval majiteľovi obchodu PALOMA, keď sa ten vrátil z dovolenky a ten ho opäť zachránil. Epoi mu potom každý deň nosil po tisícke z bankomatu, až pokým sumu nesplatil... Bankové služby, ako u sprostých! Aké však bolo Epoiove prekvapenie, keď mu poslali výpis z účtu. Až vtedy zistil, že za každý výber si okrem 30 percent úrokov účtujú aj 50 korún navyše. Preto bol teda obmedzený výber len na tisíc korún denne!
Po prekonaní a predýchaní všetkých prekážok, nastal deň D a Epoi konečne otvoril ten svoj „bufet“, ako ho v duchu ironicky nazýval. Napriek tomu, že si v predstihu vytlačil propagačné materiály a samolepkami „vyzdobil“ aj každú zastávku autobusu, či odkvapovú rúru v centre – nemusel mať strach, že nezvládne nával zvedavých a kúpychtivých Riťsveťanov. Oboznamoval sa teda zatiaľ postupne s novými kolegami-spolutrpiteľmi. Hneď po príchode do haly, kde sa všetky predajné boxy nachádzali, si každý návštevník musel všimnúť predajňu čaponátov3. Čaponáty, ale aj iné veci, v nej predával sebavedomý Všadesombol Všetkopoznám. Bol to dôchodca, ktorý si v tržnici len prilepšoval k slušnému dôchodku zo zahraničia.
Takmer oproti svojmu boxu mal Epoi na očiach opravovňu obuvi. V nej obsluhovala zákazníkov výrazne chudá žena, ktorá ešte aj dymila cigaretou každú chvíľu - ako taký menší továrenský komín. Jej manžel bol invalidný dôchodca, takže mal čas opravovať topánky a iné, väčšinou kožené predmety. Vzadu v kúte haly sa nachádzali zase chovateľské potreby. Majiteľka a predavačka v jednej osobe sa zrejme v práci často nudila. Epoi tak usudzoval z toho, že kedykoľvek si zmyslela, zatvorila predajňu a zmizla... obe ženy-živnostníčky sa dobre poznali, keďže si tykali. Tá z krmív pre zvieratá bola o dosť mladšia a mäsitejšia než chudá fajčiarka. Epoi si však nemyslel, že by na tú jej „mäsitosť“ vplývala skutočnosť, že predávala krmivá pre široký sortiment živočíchov...
_________________
3čapované saponáty,
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára