Len
horko-ťažko sa preberal Epoi v pondelok ráno do neúprosnej reality. V hlave mu
ešte vírili zvyšky toho neobyčajného sna. Odkedy Krve umožnil, aby sa vrátila
po výškrabe späť do bytu – urobil to kvôli deťom – postupne začal aj v noci
spávať, hoci už to nebol ten zdravý spánok ako predtým. A ráno čo ráno sa
budieval z tohto rovnakého sna. Nevedel sa ho zbaviť. Sen sa ho držal ako
kliešť, vyciciaval a oberal ho o potrebnú rozvahu, s ktorou sa usiloval čeliť
vzniknutej situácii.
Nemal
poňatia, kto je to – vlastne bola – Satame. Koľkokrát sa zamýšľal nad tým,
prečo mu nebolo ľúto ani starkej, ani Satame... V skutočnosti ani jednu z oboch
svojich starkých nemal možnosť poznať, pretože obe zomreli ešte v čase, keď
Epoiovi rodičia boli deťmi. A Satame, tú predsa okrem sna nemal kde inde
vidieť. Bol však nútený prestať myslieť na sen a „prepnúť sa do reálmodu".
Krva síce prišla z chorobnice späť do bytu, prala, žehlila aj varila (Epoi sa
stravoval v práci – takže pripravovala jedlo v podstate pre deti, boli
prázdniny, a pre seba). Bola totiž po výškrabe určitý čas na nemocenskej. Jej
správanie voči Epoiovi bolo však čoraz neznesiteľnejšie. Stačilo, aby sa na ňu
pozrel (čomu sa občas nedalo vyhnúť) a už počul: „nepozeraj sa na mňa!"
A takýchto provokácií bolo viacej. Správala sa, ako keby sa Epoi
previnil a nie ona. Napokon už jej arogancia dosiahla taký stupeň, že nemal
viac trpezlivosť dýchať s ňou ani rovnaký vzduch, ktorý navyše otravovala
nielen takýmito výrokmi, ale aj stále častejšími závanmi síry. Koľko sa snažil
s ňou porozprávať, vysvetliť si, čo to vlastne a najmä prečo urobila, ale s ňou
sa nedalo rozumne hovoriť. Bolo to tak, ako mu povedal neskôr Et: „Ona chodí a správa sa tak, ako keby ju
niekto na diaľku ovládal..."
Spomenul
si, ako ešte v časoch, keď sa správala akoby bola poriadnou ženou a matkou, sa
ohradila raz voči jeho nevinnému vtipu, ktorý vychádzal zo vždy vďačnej témy
manželskej nevery (v tomto prípade manželkinej). Povedal ho raz na návšteve u
Rašelinovcov. „Takéto slová ma urážajú!
- zahlásila vtedy pred všetkými.
Až teraz si Epoi s trpkosťou uvedomil, že Krvu
vlastne týmto spôsobom ani nemožno uraziť... Prišlo mu na um, ako v takýchto
prípadoch zvykli hovorievať jednoduchí ľudia z jeho okolia: „Sama si nasrala do huby." Ako sa blížili Elline narodeniny, povedal
Krve, že ak k nim prídu jej rodičia a
sestry na oslavu, vyhlási pred všetkými pravdu o jej otcovi, ktorý určitý čas
udržiaval mimomanželský pomer...
Keďže situácia bola neúnosná, najmä pre Epoia,
logickým vyústením bolo, že jedného dňa odišla. Ale ako! Epoi šiel v sobotu
ráno do záhrady a keď sa okolo druhej popoludní vrátil, stretol akurát dcéry,
ako sa na chodbe obúvali. „A vy kam
idete?" „Ku starkým. Boli sme hladné, tak sme si uvarili špagety, čo sme
našli a dali sme si na ne instantné kakao."
Epoi
skoro z nôh spadol... Vysvitlo, že Krva sa ráno, zakrátko po Epoiovom odchode,
vyparila ako smrad a deti nechala napospas náhode. Pritom vedela, že koľkokrát,
keď bol Epoi v záhrade a mal nejakú robotu, zostal tam aj do večera. Deti a ich
potreby ju vôbec nezaujímali. Ani im len nenechala nejaké jedlo! Bolo
rozhodnuté. Už si o nej nedokázal vytvárať žiadne ilúzie.
×
× × × × ×
Nevinný sen o Satame a babke sa
Epoiovi odrazu začal miešať s ďalším snom - utekaním pred rôznou hmyzou
háveďou, ktorá ho ohrozovala čoraz častejšie. Ráno sa prebúdzal celý
doškriabaný a koľkokrát i špinavý od trávy, peľu a hliny. Bol už
celkom zúfalý a mal panický strach z toho, čo zas bude musieť
prežívať, keď zaspí. Snažil sa preto oddialiť spánok, ako sa len dalo. Nepomáhalo
mu to však, vždy ho nakoniec premohla únava a on aj proti svojej vôli zaspal...
Našťastie sa po krátkom čase k Etovi
a Epoiovi (dcéry odišli s Krvou) prisťahovala mama a starká
v jednej osobe. Epoiov otec už nežil, tak im bolo spolu v trojici
v trojizbovom byte veselšie. S nápadom na jej presťahovanie prišli
Ylan s Maňou – a dobre, že ho mali. Postupne sa začali strácať aj
divoké Epoiove sny, aspoň ich frekvencia bola menšia. Starká sa prisťahovala
siedmeho decembra, takže onedlho trávili spolu v trojici prvé vianočné
sviatky. Aj predtým trávievala s nimi starká Vianoce, ale to boli ešte (aspoň
Epoi s deťmi si tak myslel) fungujúca rodina. Epoi jej na Štedrý deň
popoludní chodieval naproti, niekedy aj s Evetou. Cestou sa rozhovor
celkom pochopiteľne krútil okolo slávnostnej atmosféry, plnej akejsi
nedefinovateľnej mágie Vianoc a radosti, že budú aspoň nejaký čas tráviť
spolu. Keď sa celí uzimení aj so starkou vrátili, atmosféra v byte sa
zmenila na sviatočnú – už boli Vianoce. Epoi pripravoval šalát k rybe,
neskôr vyprážal a Krva varila kapustnicu. Príprava pupáčkov bola celkom
v réžii starkej. Ešte doma, vo svojom byte, nechala skysnúť mlieko,
odohriala z neho tvaroh a 23. decembra ušúľala a upiekla hady
z kysnutého cesta, tie následne nakrájala na kúsky. Budúce
pupáčky, prikryté utierkou, čakali potom v mise na svoju chvíľu. Tá
prišla na druhý deň večer v Epoiovej rodine, po rozbalení darčekov. Najprv
oblátky s medom, potom kapustnica so sušenými hubami, údenou klobáskou,
smotanou a chlebíkom. Po nej prichádzali na stôl pupáčky s tvarohom. Niekde
ich nazývajú opekance, inde bobaľky – skrátka názvov toľko, koľko regiónov. Boli
nakrátko ponorené do vriacej vody, ocedené, omastené roztopeným maslom,
posypané tvarohom a posolené. To bola dobrota! Epoiovi už vyprážaná ryba
ani nechýbala, jedol ju len z povinnosti. Občas sa stalo, že rybu ani
nejedli, mali ju niektorý ďalší deň na obed. Štedrá večera pri sviečke sa
končila ovocím a zákuskami, ale to už každý ledva fučal...
V trojici mal však Štedrý večer odlišný
priebeh. Starká bola v byte hneď od rána, nebolo treba nikam po ňu chodiť.
Okrem šalátu a ryby pripravoval Epoi aj kapustnicu. Nebol si istý, či bude
ako tá Krvina – predsa, robil ju prvýkrát a starká mu s ňou nepomohla,
pretože ona tiež nikdy takú polievku nevarila. Keď už boli darčeky rozbalené
a prvé jedlo na stole, musel Epoi náhle odísť do spálne, aby sa vyplakal.
Nedokázal sa udržať, musel tomu všetkému, čo ho trápilo a zavadzalo mu
v krku ako nejaký balvan, konečne dať voľný priebeh a nechcel, aby to
videli syn a mama. Nemohol ani len slinu prehltnúť. Tak mu čosi prekážalo
v krku. Bolo mu ľúto, že nedokázal, ešte keď tvorili rodinu, povedať
deťom, ako ich ľúbi a nechce ani jedno z nich stratiť. Teraz už mu
zostal len syn a dcéry boli nenávratne stratené. Dobre mu ešte spočiatku,
keď sa prevalila aféra Krvy, hovorila jeho mama, že dcéry sa mu odcudzia, že
ich matka bude robiť všetko pre to, aby už k sebe vzájomne nenašli cestu.
To sa Epoiovi koniec koncov ešte len malo potvrdiť. Keď sa po chvíli vrátil
k štedrovečernému stolu, nikto nič nekomentoval a pustili sa do
oblátok s medom. Od tých čias sa stali Vianoce pre Epoia najsmutnejšími
sviatkami v roku.
Vznikla z nich troch taká zvláštna trojgeneračná
rodina. Navzájom si zmenšovali samotu, do ktorej sa dostali. Et po zmaturovaní
nemohol nájsť zamestnanie – a keď sa mu to konečne podarilo, dostal
povolávací rozkaz na nástup vojenskej služby. Mal smolu, po ňom už ďalší branci
nemuseli rukovať ani na tú skrátenú vojenčinu, povinná vojenská služba bola
konečne zrušená...
Po návrate do civilu sa Et rozhodol ísť skúsiť
šťastie do hlavného mesta. Tam bolo voľných miest predsa len viac, pretože
nebolo ubytovanie. V tomto mal však šťastie. Jeho teta, už spomínaná
Krvina sestra Nyela, tam mala byt. Už bola medzičasom rozvedená, s dvoma
dcérami a psiskom, takže miesto na prespávanie, aspoň na začiatok, sa tam
našlo.
V tom čase sa Epoi dostal do redakcie
Bobkového listu a jeho mama bola na
to patrične hrdá. Najviac to bolo vidieť neskôr, keď už bola viac
v chorobnici než doma. Pochopiteľne, že jej Epoi vždy priniesol nové číslo
novín na izbu, kde ležala. Nezabudla zakaždým spomenúť spolutrpiteľkám, že jej
syn je redaktorom tých novín... Epoi ju však chápal; už nemala iný dôvod na
radosť – tak aspoň takto sa tešila. Keby bol mohol čokoľvek urobiť, aby jej
vrátil zdravie a predĺžil jej tak život, spravil by to bez váhania. Bohužiaľ,
nedalo sa vzdorovať osudu.
Iróniou osudu práve v deň
svojho pohrebu dostala starká pohľadnicu zo Švajčiarska od Evet. Najmladšia
vnučka tam bola na praxi z hotelovej akadémie. Na zábere bolo horské
údolie s domčekmi. Rovnaký záber
bol aj na karte, ktorú poslala Epoiovi, ibaže on mal fotografiu urobenú
v noci. Epoi dal Evetin pozdrav určený starkej do rúk nebohej, ležiacej
v truhle. Prišiel síce neskoro, ale patril jej.
Keď bola starká a mama v jednej
osobe nakoniec pochovaná, zostal v byte sám. Až teraz vnímal priestor
celého bytu a uvedomoval si jeho nadmernú veľkosť pre jedného. A sny
o obrovských húseniciach a pandravách tu boli opäť - a ešte aj
bazén v obývačke...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára