V tomto období sa mu
zišli vedomosti o rastlinách. Flóra začala Epoia viac zaujímať až po tom,
keď mu dala prvý impulz na jej hlbšie poznávanie Krva. Keď tak raz kráčali spolu
v prírode, znenazdajky ukázala na nejakú rastlinku a povedala jej
názov. Kompletný, rodový aj druhový – ako napríklad zvonček konáristý. Epoi by
dovtedy bol povedal akurát tak zvonček. Až oveľa neskôr zistil, že len
v botanickom názvosloví je uvedených 35 druhov zvončeka. Skrátka, povedal
si: Keď to dokáže poznať ona, prečo by som sa to nenaučil aj ja. Postupne
kúpil viacero kníh o rastlinách a ani nevedel ako, len onedlho začal
rozoznávať nie desiatky, ale stovky rastlín. Najviac ho priťahovali liečivé
a úžitkové rastliny. Ako keby bol tušil, že sa mu to raz v živote
môže hodiť.
Spomenul si, ako raz
s Krvou išli vyprážať súkvetia bazy čiernej a zavolali k sebe
Krvinu sestru, ktorá šla práve okolo nich domov na obed. Obaja namáčali
súkvetia do cestíčka, vyprážali a jej sestra ich stačila zároveň sama
jesť a ešte bola hladná... Vtedy Epoi pochopil, že baza čierna (kvety) má
perspektívne využitie skôr ako liečivá rastlina, alebo bobule zase na prípravu
šťavy, vína a po zmiešaní s inými druhmi ovocia aj lekváre či
džemy.
Dávno boli preč tie
bezstarostné časy, keď poznal akurát tak púpavu, margarétku, zvonček, lopúch, vŕbu,
dub a nejaké tie ovocné dreviny. Zato mal vtedy iné problémy.
S údivom sa rozpamätúval na svoje študentské obdobie. Zase videl, ako sa
so spolužiakmi prechádzal po vonku a užíval si voľna počas akademického
týždňa pred maturitou, na rozdiel od spolužiačiek, ktoré sa drvili jednotlivé
predmety. Za ten týždeň sa predsa aj tak už toho veľa nemohol naučiť, ak sa
neučil priebežne. Spomenul si aj na prijímačky na vysokú. Hlásil sa na
francúzštinu a španielčinu. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď na
prijímačkách od neho chceli výlučne odpovede z politiky! Vtedy ho neprijali
– nevedel totiž, že jeho vlastná stredná škola ho neodporučila. Mala to byť zo
strany daktorého učiteľa zrejme pomsta za to, že pôvodne mal ísť študovať
chémiu na techniku a nie jazyky na filozofickú fakultu. Veď to aj bolo
prekvapenie i doma, keď mal už celé tlačivo prihlášky na vysokú vyplnené –
okrem adresy školy a odrazu takáto zmena. Dodnes nevie, prečo to urobil. Cesty
božie sú nevyspytateľné, ako by povedala jeho mama.
Takže o rok šiel na
prijímačky na rovnakú kombináciu znovu. A mohol porovnávať. Tentoraz boli
prijímacie skúšky také, ako si predstavoval už pred rokom, že budú. Skúšajúcich
zaujímali tentoraz výlučne vedomosti z oboch jazykov a kultúry
štátov, kde sa tými jazykmi hovorí.
Dobre sa zabával na diktáte zo
španielčiny. Na strednej sa síce španielčinu neučil, ale po vyučovaní zostávali
v triede traja spolužiaci – okrem Epoia Ribo Šachový a Kožkár Pedro,
aby sa postupne zoznamovali s voľakedajším medzinárodným jazykom
obchodníkov. Pôvodne síce chlapci špekulovali nad arabčinou, ale keď nikde
nedokázali zohnať takú knihu a navyše Kožkár priniesol staručkú učebnicu
hospodárskej španielčiny, vrhli sa aj na tú.
To sa na prijímačkách Epoiovi
zišlo. Mal už teda určitý náskok oproti tým, ktorí nemali dovtedy ani šajnu
o jazyku. Keď nakukol nenápadne susedovi do papiera, ledva sa smiechu
zdržal! Veď ten nevedel ani len kde sa jedno slovo končí a druhé začína –
skrátka spájal a rozdeľoval zvuky, ktoré počul, na nezmyselné spojenia
slabík, nehovoriac o pravopise... Takže Epoi mal šancu dostať sa do školy,
napriek tomu, že zo šesťdesiatich záujemcov o túto kombináciu mohli prijať
len ôsmich.
Po prijatí mu prišla aj
pozvánka na brigádu, ktorú musel cez prázdniny absolvovať každý, kto chcel
dostať ubytovanie na internáte. Bola to, popri ďalších kritériách (vzdialenosť bydliska
od školy a príjem v rodine), nevyhnutná podmienka úspešného
internátneho bývania. Na brigáde sa spoznal s budúcim textárom pop music a autorom
básnických zbierok, vďaka ktorému sa naučil jedávať majonézový šalát
z tresky, bol s ním prvýkrát na predstavení v Národnom divadle,
ale aj v poštovom paláci, kde sa spolu vozili na paternostri stále
dokola...
V tom čase nepotreboval
poznať rastliny, ktoré sa dali jesť v prírode. Stravný lístok ho stál len
2 koruny 60 halierov a na vlak mal polovičnú zľavu. Znie to neuveriteľne,
ale z 300 korún mesačne sa prestravoval, zaplatil internát a dvakrát
cestoval domov. Štipendium dostával 150 korún
a ďalších 150 korún mal z domu – ale len ak každé dva týždne
pricestoval domov... A ešte k tomu aj fajčil. To však vyžadovalo
občas nejesť, aby mal na cigarety.
Neskôr si začal privyrábať
predajom študentských novín Ozvena. Bola to v tých časoch novinka, nič
také predtým nevychádzalo. Tam si mohli v praxi odskúšať svoje vedomosti
a schopnosti študenti žurnalistiky, ale aj tí ostatní. Prvýkrát, na
skúšku,. si vzal len dva balíky - 500 kusov a hravo ich predal. Neskôr,
keď sa trochu oťukal, brával si 1 200 kusov na predaj. To už bolo 300 kusov
v balíku. Konkurencia však bola veľká, pribúdalo kolportérov – Ozvenu
mohli predávať len študenti. Zistil si v ktorej tlačiarni Ozvenu tlačia
a chodil si brať noviny priamo odtiaľ. Nebol sám, kto to robieval. Teraz
bolo dôležité, aby sa dostal čím prv do centra mesta a obsadil výhodné miesto.
Tých nebolo veľa. Celkom najlepšie boli dve – pred predajňou výtvarných diel (v budove
bol aj vysokoškolský klub) a pred poľským kultúrnym strediskom. Raz sa mu
stalo, že už všetky fleky boli obsadené. Musel pohnúť rozumom, aby noviny
nemusel potupne vrátiť ako remitendu a najmä, nemal by peniažky. Zašiel
teda do neďalekého „babského“ internátu (ktorý každý nazýval „suvorák“)
a na každom poschodí nahlas zavolal
„Oozvenaaa“. Hlasový fond mal
našťastie odjaživa bohatý, takže ho počuli aj tie, čo možno spali po obede...
Baby sa vyrojili z izieb a kupovali. Tak rýchlo nemal predané noviny
nikdy predtým, ani potom. Zábavnejšie to však bolo na ulici. Vtedy vychádzalo
len niekoľko denníkov a týždenníkov a aj v nich bolo vo všetkých viac
menej to isté, takže študentský mesačník bol aj pre neštudentov zaujímavý.
Najčastejšie ho kupovali úradníci, ale aj všetci ostatní s pocitom, že
dostanú niečo mimoriadne. Ľudia stáli v rade a sem-tam sa niekto
naklonil k Epoiovi a stíšeným hlasom sa spýtal: „Je tam aj niečo protištátne?“ „Samozrejme!“ odpovedal Epoi
a ľudia kupovali s ešte väčšou chuťou, niektorí aj viac čísel. Našli
sa aj takí, čo mu dali navyše i nejaký
„tringelt“. Rád spomínal na dievčinu, ktorá neďaleko jeho predajného stanovišťa
predávala zmrzlinu. Vždy mu dala viacej, než stálo číslo a ešte, keď si už,
po vypredaní novín, šiel k nej kúpiť zmrzlinu, nechcela od neho peniaze.
Raz sa mu stalo, že mal asi 20-30 kusov novín nevypredaných, tak na druhý deň,
keď išiel aj s kamarátmi peši na obed do mesta, zobral výtlačky so sebou a spolu vyvolávali
veselo „farebná Ozvena, mimoriadne širokouhlé
číslo!“, skrátka chcel, aby sa aj tých niekoľko exemplárov predalo. To sa
mu aj podarilo. Ďalší mesiac, pri predaji Ozveny, naklonila sa k nemu
jedna pani a oslovila ho: „vy ste
ale dobrý obchodník, predali ste mi dvakrát
rovnaké číslo novín.“ Ona si totiž deň po vyjdení študentského
periodika myslela, že skutočne kupuje mimoriadne číslo... Ale nehnevala sa na
Epoia. Smiala sa tomu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára