Steporis / Aj dospelým sa to stáva

Po zime prišla jar, neskôr Veľká noc a s ňou aj Yňova svadba s Yrkou. Yňo, syn Epoiovho brata Ylana a jeho manželky Mane, si ju naplánoval na Bielu sobotu. Na  počasie sa teda novomanželia sťažovať nemohli, Toho 18. apríla bolo pekne, slnečno. Keď už po obrade vyšli všetci svadobčania z mestského úradu, zniesla sa z oblohy k mladomanželom Krvina sister Jane s kyticou a popriala im všetko najlepšie do spoločného života. Zároveň sa nevedno odkiaľ ozývali tóny balady Lady Jane v podaní The Rolling Stones. Toto bol jediný svetlý moment z celej svadby, na ktorý si Epoi neskôr spomenul. (Epoi si až teraz s údivom uvedomil, že sa mu po kúskoch začína vracať pamäť!) Počas svadby s ním Krva neprehovorila viac, než 15-20 slov a samozrejme – netancovala.

 Keď sa už začal pri svadobnom stole veľmi nudiť, vybral sa Epoi na obhliadku priestorov domu kultúry, v ktorom sa svadba konala. Pristavil sa raz pri jednej skupinke, raz pri druhej, až sa nakoniec zastavil pri väčšom hlúčiku svadobných hostí a ani nevedel ako, len sa odrazu pristihol, že im už rozpráva príhodu, v ktorej hral svojho času (nedobrovoľne) hlavnú rolu a kde mal nezastupiteľnú úlohu aj starejší na Yňovej svadbe – Listo. „Pamätám sa na to, akoby to bolo dnes" -  začínal Epoi ten svoj príbeh.  

„Chodieval som vtedy na obedy do závodnej jedálne. Strava tam bola lacná (bolo to ešte v minulom režime) a napriek tomu sa napodiv dala aj zjesť. V ten deň som tiež šiel na obed a dodnes sa pamätám, čo som vtedy jedol. Bola to bryndzová polievka, kelový prívarok s opekanou údeninou a nejaký múčnik s lekvárom. Vidím na vašich tvárach údiv, ale hneď pochopíte, prečo vám to tak dopodrobna opisujem. 

Po šichte sa zo závodu vyhrnulo množstvo ľudí – medzi nimi aj ja. Bola zima, všade sneh a ľad. Chodník mi vŕzgal pod nohami, ale nešmýkalo sa. Pelotón chodcov sa po chvíli roztiahol podľa toho, ako sa komu darilo kráčať po snehu, ale aj ako sa kto ponáhľal. Ja som sa ocitol približne v strede poľa °pretekárov°. Práve som prichádzal pod železničný mostík, ktorý spájal stanicu s traťou do okresného mesta Priehľad, keď sa mi v  bruchu začala vzbura. Čosi mi začalo krútiť vnútornosťami – a poriadne! Musel som sa rozhodnúť – buď sa vrátim do závodu alebo budem pokračovať ďalej a prídem ku klubu mládeže. Tam si už poradím. Keďže klub sa mi videl byť bližšie, pokračoval som ďalej v ceste opatrnými krokmi, neskôr krôčikmi a nakoniec som už len tak drobčil – ako dieťa. Nebolo mi to však nič platné. Príroda bola silnejšia! Ale ten pocit úľavy potom – to sa nedá opísať. Napriek teplu, ktoré sa posúvalo vďaka gravitácii dolu nohavicami do topánok i von na zem, zaplavil mi v prvom momente celé telo pocit uvoľnenia, ba až priam šťastia – hoci som si dobre uvedomoval, do akej situácie som sa to dostal. Viete si predstaviť tie zástupy ľudí idúcich po druhej hodine z práce – mne sa pritom parí z nohavíc a na bielučký sneh mi vypadávajú škoricovohnedé, teplé, vlhké a smradľavé kúsky...

 Našťastie som videl pred budovou zaparkované Listove auto. Sláva! Zašiel som ku schodíkom pred vchodom do klubu a zavolal som hromovým hlasom ,Listo´! Po chvíľke vybehla Etelka, ktorú sme považovali už skoro za inventár klubu. ,Však poďte ďalej, Listo je vo vnútri´ – povedala mi celá udivená, že vyvolávam zvonku. Nehovoriac o tom, že ja som sa mohol dostať do klubu aj keď bol zamknutý. Mal som totiž, ako podpredseda klubovej rady,  kľúče, aby som v prípade Listovej neprítomnosti mohol riešiť niektoré situácie. ,Len ho choďte zavolať´- nahováral som ju. Pokiaľ Listo prišiel, zastavili sa na vrchole schodov známe baby a čudovali sa, prečo nejdem dovnútra. Intenzívne som ich odháňal od seba a posielal dnu do klubu. Nechcel som totiž, aby ich moje výpary, stúpajúce k  nim  zdola, °oblažili° v plnej intenzite. Ktovie, čo by potom také nafetované vnútri stvárali... ,Čo je, Epoi?´- objavil sa konečne Listo. ,Vieš, Listo, ja som mal dnes na obed bryndzovú polievku, kelový  prívarok...´- detailne som mu celé menu vyrozprával a on sa na mňa pozeral, ako keby som spadol z jahody a nevedel, kde je sever. ,No a čo?´ – zareagoval na moju  (pre neho nepochopiteľnú) informáciu. ,No nič,... posral som sa.´

,A čo mám teraz ja urobiť?´,Tu máš kľúče od bytu, poviem ti, kde mám čisté veci a keď mi ich privezieš, za klubom sa – po umytí nejakým snehom – prezlečiem.´ Bolo vidieť, že sa to Listovi veľmi nepozdáva. Vieš čo, mám v kufri takú starú handru, prestriem ju na sedadlo a odveziem ťa domov. Akoby si sa tu v tejto zime umýval a prezliekal?´Ako povedal, tak aj urobil. Nasadli sme do auta, zavreli dvere a zostali sme uzavretí v konzerve plnej neskutočného smradu. Mne samému to bolo husté a čo potom Listovi! Ten sa však tváril, ako keby sa nič nebolo stalo – až som ho musel za to obdivovať. Keď sme sa dostali na náš dvor, zastal – a ja nič.

,No na čo čakáš?´- spýtal sa ma udivene.,Listo, nehnevaj sa, ale ja z tohto auta vystúpim až keď privoláš výťah a dáš mi

znamenie, že je voľný. Vieš si predstaviť, čo by sa stalo, keby tak dobehla nejaká pipíška a napáskovala sa ku mne do kabíny? Veď by som zomrel od hanby!´ Tak aj bolo. Dostal som sa úspešne na naše poschodie a pozrel som sa len tak von oknom, predpokladajúc, že Listo je už preč. Ten tam však stál vedľa auta, ľavé i pravé dvere otvorené. Ktovie prečo nemal naponáhlo...? Doma som sa hneď pobral do kúpeľne, zhodil som zo seba oblečenie, dôkladne som sa osprchoval a obliekol si čisté veci. °Aromatizované° trenky a ponožky som zabalil do plašky² a zahodil do kontajnera.

Mali sme to tak zaužívané, že spravidla Krva chodievala vyzdvihnúť deti (v tom čase boli ešte len dve – Etko bol v škôlke a Elka v jasliach) a ja som zas robieval nákupy. Pobral som sa teda do mesta niečo nakúpiť. Keď som mal už všetko, čo bolo podľa môjho úsudku bolo treba na varenie, zašiel som na zastávku MHD. Nechcelo sa mi to všetko niesť toľký kus – z centra až na sídlisko – v rukách. Zhodou okolností tým istým autobusom, do ktorého som nastúpil, sa viezla aj Krva s deťmi. Tej skoro oči vypadli od údivu nad tým, že ma videla prezlečeného do niečoho iného – bez toho, že by mi to bola ona prichystala. To sa nikdy predtým nestalo... ,Čo sa prihodilo?´- nechápavo sa ma spýtala, pomerne nahlas. Vôbec som však nemal chuť rozprávať celému autobusu, čo som práve prežil. ,Počkaj domov, tam ti to poviem.´ Keď sme prišli domov, nič som jej hovoriť nemusel, len som ju zaviedol do kúpeľne, kde ležali na podlahe nohavice naložené v charakteristickej, mne už dôverne známej  aróme..."