Steporis / Esper

Epoi syna neodsudzoval za to, že prestal chodiť na návštevu k otcovi do toho minibytu-skladiska (hoci ho taký stav zarmucoval, ale tak trochu Eta aj chápal a ospravedlňoval). Nič tam jeho potomkovi už nepripomínalo roky spoločne strávené v úplnej rodine. Zrejme aj preto sa najprv  snažil jeden čas pomáhať Epoiovi finančne – v čase, keď býval ešte v starom byte. Tie desiatky tisíc korún sa mu asi zdali zle investované, keď nakoniec aj tak nebolo inej cesty, ako presťahovať sa do prakticky len takej väčšej garsónky. Aspoň Epoi to tak vnímal a v duchu si tak aj svoje nové ubytovanie pomenoval. Veď tam ani nemal kuchyňu – len kuchynský kút, v ktorom popri dreze, kuchynskej linke a plynovom sporáku sa akurát tak dalo prejsť jednej osobe. V žiadnom prípade sa tam nedal umiestniť stôl a nedajbože jedávať pri ňom. Z plochy možnej normálnej kuchyne totiž geniálny projektant časť zobral a urobil tam lodžiu.

Nebolo to jednoduché ani pre Epoia. Trvalo mu, pokým si ako-tak zvykol v noci na zvuk motorov chladničky a mrazničky, ako aj na tmu či v lepšom prípade šero v izbe cez deň, pretože na plafóne mal štvorce hnedého polystyrénového obloženia imitujúceho drevo. Na čo si však nedokázal privyknúť,  bol neskutočný chlad v zime, a to aj napriek obom radiátorom, ktoré hriali vo dne v noci. Nebolo divu, že sa Epoi neusiloval pozývať k sebe návštevy. Nikdy nezabudne, ako sa opatrne obzerala okolo seba Enča, keď sedela uňho v jednom z kresiel. Prakticky jedinou návštevníčkou v pravom slova zmysle bola Esper, ktorú nakoniec pozval k sebe na návštevu v čase osláv dňa baníkov. Odhodlal sa k tomu, až keď mu párkrát vyčítala, že on nechce, aby prišla. Mal pocit, že po tej niekoľkodňovej návšteve pochopila aspoň sčasti jeho dôvody, pre ktoré sa nehrnul pozývať ju k sebe.

à propos, Esper. Zoznámili sa ako študenti, dokonca boli čiastoční spolužiaci – mávali spoločné niektoré prednášky z gramatiky španielčiny, ako aj z kultúry a literatúry Španielska a štátov Latinskej Ameriky. Ich bližšie zoznámenie bolo tiež zahalené závojom tajomstva. Epoi si za živý svet nevedel spomenúť na to, ako vlastne prišlo k tomu, že začali spolu chodiť. Dokonca ani Esper to nevedela, keď sa na tú tému  rozprávali po niekoľkých desaťročiach – a to je už čo povedať, pretože ona si inak pamätala všetko!

Epoi bol vtedy po uši zaľúbený a sám by nevedel vysvetliť, prečo sa vlastne po nejakom čase prestali stretávať. Asi ešte nebol celkom zrelý na takýto vzťah, Po určitom čase stretol Esper s nejakým mladíkom a bolo mu jasné, že týmto smerom je už cesta zarúbaná. Neskôr si aj on našiel niekoho, s kým trávieval čas.

Keď sa vybral raz, to už neštudoval, do hlavného mesta z Riťsvety, celkom náhodou sa stretol s Esperinou kamarátkou, ktorá však mala s ňou kontakt aj po ukončení štúdia. (Tá sa neskôr vydala za Gréka a odišli do Kanady.) Zažil pritom veľký trapas, keď pred ňou vyslovil  meno Esper a vyznelo to, ako keby ich od seba nerozoznal a nevedel, ako sa kamarátka volá. V každom prípade sa dozvedel, že Esper sa už vydala za toho chlapíka, s ktorým ju počas štúdií videl. Aj ho to škrelo, život však išiel ďalej a keďže sa nestretávali, pretože Esper bývala v úplne inom, vzdialenom meste, tak na to nemusel stále myslieť. Po čase sa aj Epoi dostal do manželstva  s osobou, o ktorej si myslel, že si ju bude môcť ctiť a vážiť a ktorej bude môcť dôverovať po celý život. Aký naivný a dôverčivý dokáže byť niekedy človek!

× × × × × ×  

Nepriaznivá situácia však prinútila Epoia začať konať.

Živnosť išla od desiatich k piatim a hrozilo, že celkom zbankrotuje a príde nakoniec aj o garsónku. Požiadal teda o predčasný starobný dôchodok... Nepáčilo sa mu to, ani zďaleka sa necítil byť starý, ale nevidel iné dôstojné východisko zo situácie. Na to, aby mohol požiadať o predčasný dôchodok, musel byť najprv bez príjmu a zaregistrovaný na úrade práce. Položil teda živnosť, presťahoval väčšinu vecí z tržnice do už aj tak preplnenej garsónky  a zostal bez príjmu, a teda aj bez peňazí. V takejto situácii sa mu zišli vedomosti a skúsenosti vyžiť skoro z ničoho. Ešte skôr, než sa definitívne rozhodol požiadať o dôchodok, potreboval vedieť, či mu ho vôbec priznajú, keďže tam boli určené podmienky, že vypočítaná suma musela predstavovať určitý násobok minimálneho príjmu. Inak by mu penziu nepriznali.

Zhodou okolností, ak to vôbec bola náhoda – pretože Epoi podozrieval Veľkého Hýbateľa, že v tom má prsty – sa mu v tom roku v lete ozval znenazdajky telefón a v ňom hlas roky nepočutej Esper. Po úvodných vysvetleniach, ako sa dopracovala k Epoiovmu číslu mobilu a ako jej Ylan, Epoiov brat, spočiatku nechcel to číslo dať, prišlo na výmenu informácií, ako sa obaja majú. Epoi podľa pravdy vylíčil svoje núdzové postavenie a predstavu, ako to riešiť. Vyslovil však pochybnosti, či mu vôbec vystačí možná suma na uznanie dôchodku. Esper zase po niekoľkých vetách priznala, že zostala sama. Jej manžel ju opustil, a to navždy. Bol vážne chorý na srdce a nebolo mu pomoci. Zároveň mu navrhla, aby pricestoval za ňou, ona vraj má u nich v sociálnej poisťovni známu, ktorá ich prijme bez čakania a ochotne Epoiovi vyráta, či by mal nárok na predčasné dávky.

Epoi však odmietal pricestovať. „Prečo, hádam mi len nechceš povedať, že nemáš ani dvesto korún na cestovné? Veď ja ti ho potom preplatím. Alebo sa nechceš so mnou ani len stretnúť?“ S ťažkým srdcom jej nakoniec prezradil, že skutočne nemá ani len tých dvesto korún... Dohodli sa teda tak, že Esper mu tú sumu pošle poštovou poukážkou a vec bude vyriešená. Ale Veľký Hýbateľ si dovolil zašpásovať aj v tejto chvíli a Epoiovi ktosi na pošte ukradol občiansky preukaz dva dni predtým, ako dostal od kamarátky poukážku na sľúbené peniaze. Bolo mu jasné, že Esper mu neuverí, ak jej oznámi, že si nemôže peniaze vybrať pre stratu občianskeho a že to bude považovať len za výhovorku, aby nemusel za ňou prísť. Keď však vyrozprával svoj minipríbeh Paľomírovi, ten mu tú sumu požičal.

Prišiel deň D a Epoi sa nevedomky až vznášal od radosti a očakávania zo strenutia so svojou prvou láskou. Niežeby sa v priebehu uplynulých rokov zopárkrát nestretli, ale teraz to bolo iné. Obaja boli voľní...

Počas jazdy autobusom si predstavoval, ako celé stretnutie prebehne, či sa vôbec navzájom spoznajú a či vôbec príde. Čo ak jej v poslednej chvíli do toho niečo príde, alebo sa jej, nedajbože, niečo zlé prihodí...

Konečne Epoi vystúpil na autobusovom nádraží a poobzeral sa v tom chaotickom hemžení, či náhodou niekde neuvidí Esper. Mal výhodu, so svojimi takmer dvoma metrami výšky mal výhľad ponad hlavy všetkých tých cestujúcich. Nikde ju však nevidel. Nakoniec teda použil mobil, aby sa mohli stretnúť. Esper tam už bola tiež, ale v inej časti toho ľudského mraveniska. Dohovorili sa, že on sa nikam nebude presúvať, aby ho mohla nájsť.

Po chvíli čakania zaregistroval pohyb ženy vyššej postavy. Blížila sa k nemu a Epoi už mal takmer istotu, že je to ona. Veľa sa toho zmenilo za roky, čo sa nevideli. Epoiovi obeleli vlasy, ktoré mal kedysi skoro čierne a pribral. Čo mu však zostalo z mladých čias, boli okuliare a výška. A možno nejaké črty tváre. To v tej chvíli nevedel ešte s istotou povedať. Veď uvidí podľa jej reakcie, či ho vôbec spozná.

Spoznala. Odrazu len bola pri ňom. Epoi sa pozeral do zmenenej tváre – čas predsa len zanechal na pleti stopy – a jediné čo spoľahlivo spoznal hneď, boli výrazné líca a modré oči. Sivé vlasy mala zafarbené, takže vyzerala mladšie než on, hoci boli rovesníci.

Celý ten deň bol vlastne takým zoznamovacím kolom. Ako keď dvaja súperi v ringu sa oboznamujú v prvom kole so súperom. Ibaže tu nešlo o súperov. Esper prišla ako elegantná dáma, ktorá mala navyše výhodu domáceho prostredia a Epoi v skromnom oblečení (šťastie, že boli prázdniny, a teda nepotreboval bohviečo na seba) bol nútený ju nasledovať, kam sa len pohla, pretože ani domov by sa nebol mal ako dostať... Zistil, že Esper vlastní automobil a dokáže šoférovať. To bolo preňho niečo nové. Takú suverénnu ju predtým nepoznal, hoci aj keď boli kedysi spolu na rande, nebola ochotná nechať si čokoľvek od neho zaplatiť – všetko na polovicu! Snáď len kvety by mu nebola chcela z polovice zaplatiť. Taká možnosť mu však zamladi neprišla na um a teraz na to nemal financie.

Vďaka autu stihli vybaviť návštevu poisťovne ešte dopoludnia, pretože na dvanástu mala už Esper naplánovaný iný program - obed v čínskej reštaurácii. V živote predtým nebol v takej reštaurácii. Epoi by si nebol mohol dovoliť obed ani len v nejakom bufete a nie v takom nóbl podniku. Mal so sebou v taške, pre každý prípad, zabalený chlieb s masťou a fľašu sódy...   

Polievku nedokázal Epoi pripodobniť k ničomu, čo dovtedy jedol. Mal pocit, že je to nejaký vývar a do toho bol najemnúčko nakrájaný surový pór. Druhý chod boli kúsky kuracieho mäsa dusené na hubách  a k tomu (akože ináč) ryža. To mu chutilo viacej než tá nesporne zdravá polievka. Po obede si zašli na hlavné námestie a dali si tam čiernu kávu pod slnečníkom, na čerstvom vzduchu.

Boli presne v tých miestach, o ktorých napísal ešte v študentských časoch Epoiovi na fakultu list jeden Esperin krajan a tiež bývalý študent filozofickej fakulty v hlavnom meste, Jam Bor. List bol napísaný napochytro, obyčajnou ceruzkou a z jeho obsahu vyplynulo, že sa s Epoiom lúči, predtým ako skončí svoj život. Mimo iného v ňom spomínal práve tie priestory, kde sa s Esper nachádzali. Vyzýval  Epoia, aby navštívil tieto priestory a spomenul si pri tej príležitosti aj naňho. Tak teda Epoi spomínal. Jamov pamätný výrok bol tento: Vlastník si svoje veci vlastní a má ich rád... Vyslovil ho raz, mierne spoločensky unavený, v prítomnosti Epoia a ďalšieho Esperinho krajana, Ylana Stoolrightera (ten sa neskôr stal prodekanom na fakulte v krajskom meste). Títo dvaja chalani boli skoro ako dvojičky. Nie výzorom, ale zmyslom pre humor.

Ktovie, či Jam Bor vtedy skutočne zomrel, alebo je ešte nažive. – uvažoval Epoi.

„Čo si sa tak zamyslel? Nepôjdeme už? Rada by som ti ukázala ešte aspoň kúsok mesta, pokým pôjdeš domov. A pôjdeme aj ku mne do bytu. Veď si ho ešte nevidel.“  Poslúchol Esper a pobrali sa k autu. Nakoniec sa dostali do jej bytu. Epoi len oči otváral, ako čistučko všade má. Nikde ani smietka. Nemal však čas obdivovať byt. „Kde je, prosím ťa, WC, súrne by som ho potreboval navštíviť...“  A veruže v poslednej sekunde stihol si sadnúť na trón! Zaznelo čosi ako miniatúra Iguaçú...! Našťastie, Esper mala pochopenie pre jeho ťažkosti a vedela to aj zdôvodniť. „To sa nemôžeš čudovať, po takej strave, akú si mal v posledných týždňoch, ti normálne omastené jedlo muselo vyvolať takúto vzburu.“