Bolo popoludnie. Zavŕzgali vchodové dvere do bytu
a vošla Krva. Vyzliekla si kabát, prezula sa a išla rovno do izby. Vždy tak
chodievala. Do kuchyne chodila hneď po príchode len ak mala náhodou nákup – a
to bolo zriedkakedy. Potraviny nakupoval zvyčajne Epoi. Ten bol teraz čírou
náhodou v obývačke a pripravoval si materiál na kurz Esperanta, ktorý viedol v
mestskom dome kultúry.
„Ahoj" – pozdravila sa Krva a išla sa prezliecť
do spálne. To znamenalo, že už nikam nepôjde. „Ahoj" – odpovedal jej a zdvihol oči od textu. Ale iba zdvihol
a potom sa opäť ponoril do Esperanta. Ona
aj tak odo mňa nič viac neočakáva. Prezlečená do sexi rozgajdaných teplákov
sa vrátila zo spálne, zasadla si do kresla a vybrala z košíka pletenie. Chvíľu
bolo počuť len šramot ihlíc.
„Dnes sa u nás v robote o inom ani nehovorilo,
len o tom lekárovi" – začala Krva neočakávane rozhovor. „Mhm" – zareagoval Epoi a preložil si pohodlne nohu cez nohu.
Bolo mu jasné, že sa budú zhovárať, čo sa v poslednej dobe nestávalo až tak
často.
„Jednu kuchárku u nás z toho rozboleli kríže a
neviemužkto sa sťažoval, že ho rozbolelo koleno" – pokračovala Krva.
„Ja som zas nezbadal
žiadnu zmenu k lepšiemu." – pripojil sa Epoi do rozhovoru. „Ale mňa ti tá hlava už tak nebolí!" –
ozvala sa Krva. „Ja viem, teraz ťa bolí
celkom inak" - zažartoval si Epoi. To však nemal robiť. Krva sa len
mlčky naňho pozrela a nezareagovala. Epoi tým riskoval (a tak trochu i
očakával) ďalší závan oxidu siričitého, ale ten našťastie neprišiel. V izbe sa
rozľahlo ticho. Bolo počuť iba štrngot ihlíc. Aj detská izba stíchla. Keď už to
ticho trvalo dobre vyše hodiny, objavila sa Evet. „Ocko, nemáme nejakú nátierku? Ja som hladná..."
„Nemáme, ale môžeme mať.
Akú by si chcela?" „Máme rybičky v oleji? ... tak rybičkovú!" „Budeš
aj ty nátierku?"
spýtala sa °hlava rodiny° Krvy, hoci odpoveď poznal už vopred. „O mňa sa nestaraj! Keď budem chcieť,
vezmem si."
Jasné, ako facka. Odišiel aj s malou do
kuchyne. Evet mu rada pomáhala. Očistila cibuľu, alebo ako si to hovorili medzi
sebou „cikuľu" a prichystala soľ, čierne korenie mleté, horčicu, prípadne
iné prísady.
×
× × × × ×
„Už si
sa umyla?" spýtala sa Krva Evet po večeri a tá, hoci nerada, musela sa
ísť po umytí prezliecť do nočného. Potom vyliezla po rebríku do hornej
postele... Vzápätí sa vznášala s pandravou, ktorá sa na jej paplóne uložila
spať. Zhodila ju na zem, ale Pova sa len skrútila do klbka pod stolom a
drichmala ďalej, akurát občas nahlas prdla či zamľaskala.
„Ocko, bonan nokton kaj dormu dolĉe!"- zavolala Evet už opäť z postele na Epoia.
„Dankon kaj vi ankaŭ" – odpovedal jej. Toto
bol ich každovečerný rituál. Tentoraz zašiel za ňou do detskej a chvíľu sa s
ňou v polotme potichu zhováral. Pohladil ju po ruke, po tvári – aj ona mu s
úsmevom pohladila ruku. Ešte jej polohlasne čosi rozprával, ale jej sa už
privierali očká. Počkal pokým nezačne pravidelne dýchať, vyslobodil si ruku a
potichu zatvoril za sebou dvere.
Večerný
televízny program bol už v plnom prúde, neoplatilo sa mu ho sledovať od polovice.
Pohrúžil sa teda do sci-fi príbehu a nevidel, nepočul – rovnako ako Krva pred
obrazovkou. Aspoň to tak vyzeralo. „Nemáme
dáke víno?" prekvapila ho po chvíli otázkou. Epoi vstal a šiel do
kuchyne otvoriť červené perlivé, ktoré chutilo aj jemu. „Prichystaj poháre!" zavolal na ňu z kuchyne. Vzápätí ju počul
otvárať skrinku a poháre cinkli o seba.
×
× × × × × ×
Od posledného milovania s využitím fantázie
uplynula už dlhšia doba a Epoi si až teraz uvedomil, že to už spolu
„absolvujú" vlastne len v jednej polohe...
Zrejme jej to takto najviac
vyhovuje, usúdil. Keď sa však nad všetkým zamyslel, nadobudol dojem, že s
ňou stráca kontakt. Ako keby mu unikala pomedzi prsty. Žiadne rozhovory,
úsmevy, pohľady v poslednom čase, žiadne láskanie pred súložou, ani po nej...
Takto mu potom už zostávala len Evet ako
spoločníčka. S ňou chodieval kŕmiť na záhradu, ale aj nakupovať – najmä v
sobotu. Et s Ellou, tí mali predsa svoje – tínedžerské – záujmy.
Nevdojak mu prišla na um príhoda z Etovho
detstva. Keď bol ešte len malý školáčik, nahovárala ho Krva, aby začal chodiť
do hudobnej školy. Predstavovala si, že by sa naučil hrať na klavír. Jej
rodičia totiž jeden mali a ona sa na ňom učila hrať v hudobnej, ale bez nôt
nezahrala nič. Epoi, naopak, nemal možnosť navštevovať hudobnú, ale melódiu,
ktorá ho zaujala, dokázal zahrať na gitare či na zobcovej flaute podľa sluchu.
Et si vypočul argumenty, prečo je dobré chodiť do hudobnej a naučiť sa tak hrať
na hudobný nástroj, zamyslel sa a spýtal sa:
„A ocko chodil do hudobnej?" Keď dostal zápornú odpoveď, zareagoval: „Tak ani ja nebudem.." - a hudobná bola vyriešená. × × × × × × ×
Krva sa k Epoiovi v poslednej dobe správala
často ako k cudziemu, ale nikdy nie pred inými, len doma. V súkromí niekedy
priam až okato dávala najavo svoj nezáujem oňho, ľahostajnosť, často
podráždenosť, dokonca niekedy akoby maskovanú nenávisť. Odrazu nebola schopná
pozrieť sa mu do očí, ani keď sa s ním zhovárala. Len vtedy sa pozrela, keď
Epoi zvýšil hlas. Trápilo ho to, ale dúfal, že sa jej stav opäť napraví. Každému sa predsa môže občas zhoršiť nálada
- ospravedlňoval ju. Možno má zdravotné
problémy.
Prišla mu na um Etova stužková. Odmietla tam
ísť s ním tancovať čo len jedno kolo. Tancovala iba raz, so synom. Spomínal si
aj na Vianoce. Už dávno pred nimi sa ho pýtala, či si budú aj oni dvaja
navzájom dávať niečo pod stromček. Nemali totiž v tom období veľa peňazí.
Očakávala, že povie nie, tak to aj povedal. Napriek tomu jej však kúpil aspoň
knižku. Krva priam až zúrila od zlosti! Dobreže sa nerozliala na kolomaž. Aj
keď on vtedy vôbec nechápal prečo...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára