8. 6. 2013

Steporis / Intímne časti a tri kotúčiky



Epoi sa pomaly a sústredene prepracovával viac a viac do intímnych častí –
karfiolu. Chcel ho uvariť vcelku. Vyzeral tak totiž lepšie a pomalšie potom chladol. Bola sobota a rád  by si bol uvaril na obed niečo lepšie. Po mimoriadne studenej noci sa konečne dočkal rána. Deň bol predsa len znesiteľnejší, pretože sa do určitej miery ako-tak oteplilo. Mal na sebe oblečené dve vrstvy a na nich ešte župan. Ten sa však nijako nezapínal, len sa previazal pásikom a vrch bol odhalený. Štrnásť  °C bol už síce pokrok oproti noci, ale celý bol taký vyzimený, že si zapol aj vrch župana štipcom na bielizeň... Mohol si to dovoliť, pretože ho nikto nevidel a ani žiadna návšteva cez víkend nehrozila. Návštevy nehrozili ani v pracovné dni.
Pravdu povediac, ani Epoi nemal chuť vystrčiť nos z domu, pokiaľ nemusel. Odkladal preto aj návštevu u brata až na teplejšie dni. Takáto tuhá mrazivá zima naňho pôsobila mimoriadne deprimujúco. Už vyše týždňa skoro každú voľnú chvíľu prakticky strávil v posteli. Znovu otváral obľúbené knihy, ktoré už mal dávno prečítané a nachádzal v nich občas niečo nové, čo si pri predchádzajúcom čítaní nevšimol.
Zapínal si aj rátač, aby sa z internetu dozvedel niečo o živote iných. Dostával denne aj 30-40 mailov a v nich sa, popri záplave ničnehovoriacich grafomanských výtvorov, objavovali sporadicky aj príspevky, ktorým sa potešil. Tie ostatné jednoducho zmazal, aby mu nezaberali zbytočne miesto v pamäti poštovej schránky.
Otvoril si mail, v ktorom mal možnosť vidieť vesmírne diaľavy a porovnanie veľkosti Zeme s inými vesmírnymi útvarmi. V tej chvíli si uvedomil, aké malicherné a bezvýznamné sú všetky problémy a pseudoproblémy ľudí na modrej planéte. Pochopil, že Vesmír odpovedá na všetky ľudské bolesti, radosti a žiale iba jedným slovom:  n e d ô l e ž í .
Z tohto uhla pohľadu sa zdali aj Epoiovi jeho problémy oveľa menej závažné, až do tej miery, že vlastne prestávali byť problémami. Cítil sa odrazu tak ľahko, že by snáď dokázal vyletieť až k tým nebeským telesám, ktoré videl v mailovej prezentácii. Uvedomoval si, že tie nesmierne procesy, ktoré prebiehajú neustále v nemerateľných rozmeroch, pre ľudské chápanie priam nekonečne veľkého priestoru, sú oveľa podstatnejšie než žabo-myšie vojny svrabu na pokožke Zeme. Keby si ľudia uvedomovali svoju bezvýznamnosť v kozmických súvislostiach, možno by sa správali menej arogantne a spupne. Keby si uvedomili, že oni sú len akýmsi parazitom na tele zemegule, mohli by zmeniť svoje bezohľadné počínanie a snažiť sa žiť v symbióze so Zemou, ktorej sme súčasťou. Prestali by si navzájom ubližovať a dopracovali by sa k pokore, ktorá by mala viesť všetky kroky ľudstva.
× × × × ×
Epoi si bežne neuvedomoval, že žije v gravitačnom poli nebeských telies, ale najmä Zeme.
Vyskytovali sa však výnimky, keď si túto samozrejmosť uvedomoval obzvlášť intenzívne. Aj teraz sa mu prihodilo čosi, čo ho vyburcovalo. Spal a znenazdajky začul šuchot, ako keby voľakto potichu kráčal izbou a zhodil pritom niečo na podlahu. Okamžite bol čulý a v strehu, akoby ani nebol dovtedy spal spánkom spravodlivých. Chvíľu čakal, či sa ešte nejaké zvuky ozvú, ale v izbe zavládlo dokonalé ticho. Nakoniec mu to nedalo, vstal, rozsvietil si, vyzbrojil sa aj lampášom a vydal sa na okružnú chôdzu izbou. Spomenul si na podobnú formuláciu, ktorú čítal pred rokmi v akomsi časopise, v ktorom opisovali slovenskí turisti svoje vedomosti fínčiny. Vetu „chcel by som sa zúčastniť na okružnej jazde mestom“ prekladali takto: haluaisin osallistua keirtoajeluun kaupungilla. Epoi ani nevedel, či si ju zapamätal správne, respektíve, či to tí turisti správne uviedli v onom časopise..
To však v tejto chvíli nebolo až také dôležité. Opatrne kráčal a svietil si aj lampášom od Esper, aby ľahšie zbadal prípadného votrelca. Bolo by ho potešilo nejaké čudo striehnuce v šere izby. Na jeho veľké sklamanie – na zemi ležali tri kotúčiky toaletného papiera, ktorý sa nejako uvoľnil z police a zošuchol sa aj s obalom z pôvodne väčšieho balíka na podlahu. Gravitácia, samozrejme, pôsobí aj na kotúče toaletného papiera – pomyslel si s údivom nad tým, že Isaac Newton dokázal z pádu jablka kedysi prísť k záveru, že na vine je príťažlivosť Zeme.
Zamyslel sa nad tým, ako by to vyzeralo, keby sa príťažlivosť zemská vytratila. Rieky a potoky by netiekli vo svojom koryte a neprivádzali by životodarnú tekutinu k rastlinám a živočíchom, ktorí od nej závisia. Nepoznali by sme napríklad dážď, záplavy, ani plávanie, sánkovanie či lyžovanie, ale na druhej strane by sme nepotrebovali autá, vlaky, cesty a koľajnice na cestovanie. Stačilo by sa vznášať, ako Epoi občas potajomky robieval. Štart medziplanetárnej rakety  by bol tiež omnoho ľahší než v gravitácii.
Problémom by však bola skutočnosť, že by neexistoval nikto, kto by mal záujem kamkoľvek cestovať. Zemskú atmosféru by totiž nemalo čo pridržiavať pri zemi a nebolo by tak čo dýchať.. Rastlinstvo by sa nezakorenilo v pôde a neprodukovalo by kyslík – navyše bez vody by to bolo aj tak vylúčené! Povrch našej domovskej planéty (v tom prípade by ani nebola našou domovskou planétou) by bol zjazvený krátermi a skôr či neskôr by chýbali aj moria s vodou. Nepríjemná predstava!
Prečítal si teda radšej zopár klebiet zo sveta šoubiznisu. Jedna ho trochu zaujala: Milagros (Natalia Oreiro) práve porodila Merlina Atahualpu. Predstavil si, ako jej po pôrode cisárskym rezom všili zips na brucho – a už bude mať po starosti pri ďalších pôrodoch. :-)
Múdrejší ustúpi, povedal si nakoniec Epoi, zhasol a šiel si radšej ľahnúť spať..
× × × × ×
Napriek tomu, že na Zemi už počet ľudských obyvateľov prekročil sedem miliárd
a neustále pribúdali ďalší, Epoi mával často dojem, že ľudí je stále menej. Vyplývalo to z pocitu, ktorý ho prenasledoval zakaždým, keď zomrel niekto jeho srdcu blízky, alebo aspoň natoľko známy, že mu dokázal chýbať. Rôzne osoby, ktoré dovtedy tvorili súčasť jeho sveta, sa mu znenazdajky zo života vytrácali. Nevedel sa s tým len tak jednoducho zmieriť, ba ani to hneď pochopiť.
Isteže vedel, že každý človek raz musí zomrieť, ale registroval to len kdesi na periférii svojho vedomia. Považoval to za informáciu, ktorá sa ho bezprostredne netýkala a na ktorú ani príliš myslieť nechcel. Nedokázal to však (na rozdiel od viacerých iných) považovať len za samozrejmý chod udalostí nášho sveta. Nie a nie sa jednoducho zmieriť s tým, že určitý organizmus, obdarený navyše schopnosťou myslieť, cítiť, z ničoho nič prestane fungovať. To predsa nemôže byť rovnocenné s narodením iného dieťaťa. Svet predsa nemôže byť len jeden obrovský sklad,  kde záleží iba na kusoch – a tie potešiteľne pribúdajú.. Nové deti sú nesporne tiež osobnosti a dnes len ťažko môžeme predpovedať, čo z nich vyrastie. Každý jedinec je však nenahraditeľný a každý by mal po smrti niekomu chýbať. A pritom ten pocit prázdnoty a straty dôležitej osoby (okrem vecí, ktoré často v tej chvíli strácajú už zmysel) je koľkokrát jediné, čo človeku zostalo po niekom zosnulom. Ľudia sú stále viac len číslami v celom tom systéme čísel, kde je dôležitý rast. Rast HDP, rast zamestnanosti a či prírastok obyvateľstva. Nikto nechce vidieť úbytok poľnohospodárskej pôdy, zdrojov čistej pitnej vody. Načo sa snažiť? Veď všetko sa dá dnes doviezť! Potom sledujeme s obavami vyšetrovanie, koľko potravín a kontaminovanej posypovej soli sa k nám za tie roky dostalo.
Čerství rodičia majú plné hlavy plánov, v ktorých figurujú ich deti v čo najlepšom svetle. A to všetci bez výnimky. Nepripúšťajú záporný scenár. Čítal som kdesi kratučký príbeh – netuším či bol pravdivý, ale rozhodne poučný. Tu je: Žena, rodička, konečne porodila dieťa a spýtala sa s obavou i nádejou v hlase – „žije?“ „Áno, je to chlapček“. „Chvalabohu!“ – vydýchla si rodička, ktorá už dvakrát predtým porodila mŕtve dieťa. „Už viete, ako sa bude volať?“ – spýtal sa jej lekár. „Áno, bude to Adolf!“ – s pýchou v hlase odpovedala. Tá pani mala priezvisko Hitlerová..

3 komentáre:

Jana povedal(a)...

Pavlíku, písnička pro Tebe. Škoda, že už jí neuslyšíš. Je mi to moc líto. Kéž je ti tam nahoře lépe...

http://www.youtube.com/watch?v=V5MlQqHE2_I

Jana povedal(a)...

Jana povedal(a)...
Pavlíku, písnička pro Tebe. Škoda, že už jí neuslyšíš. Je mi to moc líto. Kéž je ti tam nahoře lépe..

Axina povedal(a)...

...spatřil jsem kometu,
chtěl jsem jí zazpívat,
o vodě, o trávě, o lese,
o smrti, se kterou smířit nejde se...

http://www.youtube.com/watch?v=dQrC0mSRNUk

Nemůžeme tomu uvěřit!
R.I.P., Hastone