Pozrel sa na displej – 4:30
h... Krutá hodina na vstávanie!
Veď ani hneď nevstal. Presunul
budenie na neskôr, ale tak, aby ešte stihol byť aspoň o pol siedmej pred zdravotným
strediskom. Stredisko bolo od jeho garsónky vzdialené necelý kilometer po zamrznutom
neposypanom klzkom povrchu. Epoi sa ani nemohol len tak vznášať nad šmykľavým
povrchom, pretože v tom čase chodilo najviac ľudí do práce a určite
by ho niekto zbadal.
Hnevali ho takéto ponižujúce
podmienky, aké vládnu u mnohých lekárov-špecialistov, ale už
bezpodmienečne musel navštíviť očného a nevidel inú možnosť, len sa
pripojiť k stádu, ktoré poslušne čaká najprv vonku a po otvorení
budovy sa snaží dostať po schodoch čo najrýchlejšie do čakárne. Tam si aj on
uchmatol číslo, bez ktorého by ho neošetrili, resp. len za osem a pol
eura. Takú sumu však nemienil vyhodiť doslova za nič...Načo je potom nemocenské
zdravotné poistenie?!?
Už päť týždňov sa snažil
dostať k tomuto lekárovi, ale až na šiesty sa mu to podarilo. Glaukomatici
mali vyhradený len jeden deň v týždni, inokedy ich očiar neprijal. Pravdu
povediac, Epoiovi sa veľmi k tomu lekárovi ani nechcelo ísť, pretože ten
v posledných mesiacoch býval často podráždený, nervózny a dosť
zádrapčivý. Nevedno prečo. Očakával, že aj teraz bude taký, pretože práve
v ten deň musel ísť najprv na vyšetrenie (ako si Epoi domyslel, dosť
nepríjemné – kolonoskopia) a do ordinácie prišiel z nemocnice až
okolo desiatej..
Po takej procedúre by sa mu
nikto ani nečudoval, keby vôbec neprišiel do práce, ale zodpovednosť
v lekárovi zvíťazila a on sa zľutoval nad pacientmi, ktorí naňho
čakali od skorého rána. A div divúci – bol priam dokonalý, čo sa týka
vzťahu k pacientom. Na chlieb sa dal natrieť! Epoi nevedel, či tak na
lekára zapôsobilo to vyšetrenie, rozhodne však taký pozorný a prívetivý už
dávno nebol. A celkom zabudol šomrať. Keby býval takýto pravidelne, Epoi
by k nemu chodieval priam s radosťou.
Keďže Epoi využil čas čakania
na nákup potravín, musel sa s nimi potom vliecť zase späť už po kontrole
stavu očí. Domov prišiel taký ustatý a znechutený, že ani nešiel popoludní
do obchodu k Paľomírovi, kde mu Šaman nechal, po telefonickom dohovore,
pol kila kozieho syra. Mal rád tento kozí syr od kamaráta. Jednak bol zaručene
čerstvý, pretože vždy keď vyrobil ďalšiu „várku“, spýtal sa, zväčša
telefonicky, či chcú aj s Paľom. Paľo brával tak kilo (predsa len boli
dvaja s manželkou) a Epoi približne pol kila. Určite mal aj ďalších
odberateľov tejto pochúťky. Syr sa dal jesť len tak samotný, s kúskom
chleba a cesnakom, alebo hoci vyprážaný. Podaktorí by si ho celkom isto
vedeli predstaviť rozmrvený či nakrájaný v šaláte. Epoi ho používal aj
rozdrobený ako posýpku na rezance či halušky. Namiesto tvarohu.
Zišli mu na um rezance
s tvarohom, ktoré jedol u Esper a keby len rezance! Opäť mu
defilovali pred očami zážitky z pamätného turnusu... Bolo mu aj ľúto, keď
musel odísť od Esper, ale povinnosti volali a ona už toho tiež mala zrejme
dosť. Veď ak do toho nič nepríde, na jar či v lete by sa mohli opäť
stretnúť. Dostal od nej, okrem iných vecí, aj za pohár „chatárskej zmesi“, čo
boli sušené liečivé rastliny, ktoré si bohužiaľ vlani nemohol nazbierať sám
u nej na chate. Ak mu bude dopriate, v tomto roku by si rád
nazbieral „burinky“. On si ich nemiešal do zmesí, ale každý druh mal uzavretý
oddelene v pohári a podľa potreby a chuti si ich zmiešal až pred
zaliatím vriacou vodou. Často si robieval čaj len z jedného-dvoch druhov
rastlín. Na to si však bude musieť ešte chvíľu počkať. Dúfal, že ho nejaká
zbláznená skupina zhubných buniek nestihne dovtedy položiť na lopatky. Rád by
sa ešte pozrel do lákavého prostredia Nízkych Tatár a nachádzal tam či
liečivé byliny, či nejaké huby. Qui
vivra, verra!
× × × × × ×
Epoiovmu otcovi zomrela mama,
keď bol ešte školák.
Nemala ani 27 rokov, keď
musela opustiť svojich troch synov a manžela. Tuberkulóza bola v tých časoch
smrteľnou chorobou. Vdovec s troma deťmi sa teda znovu oženil a mal s
novou manželkou ďalšie tri deti. Pre tri staršie deti to bola vlastne
macocha, ale oslovovali ju tiež mama.
Pochádzala z viacerých
detí a jeden jej brat sa zatúlal až do Brazílie. Oženil sa tam
s Nemkou a prakticky celý zvyšný život prežil na jednom mieste,
u jedného zamestnávateľa. Pracovisko aj bydlisko mal uprostred pralesa.
Bola tam vyrúbaná väčšia plocha, na ktorej sa v podzemí dobývala hornina s
obsahom zlata a spracúvalo sa tam aj vyťažené zlato. Byty pre zamestnencov
boli takisto uprostred pralesa. Do celého areálu neviedla žiadna cesta. Jediné
spojenie s civilizáciou bol vrtuľník. Zárobky tam boli slušné, ale nebolo
kde minúť peniaze.
Tak sa stalo, že milý
Slováčisko sa stal dôchodcom, so slušnou sumou peňazí na účte
a s túžbou uvidieť po desaťročiach zase svoju vlasť – možno
naposledy. Za tie roky zmenil sa on i jeho príbuzní. Pribudli aj ďalšie generácie.
Naplánoval si teda akési turné po Slovensku, aby navštívil všetkých svojich
blízkych. Takto sa dostal aj do Riťsvety, kde bývala jeho sestra, ako aj neter.
Epoiova rodina nebola prakticky jeho pokrvným príbuzenstvom, ale keď už bol
v Riťsvete, rozhodol sa navštíviť aj nevlastného synovca. Keď sa Epoiovi
rodičia dozvedeli, že na druhý deň dostanú takú zriedkavú návštevu, upiekli
štrúdľu. Vlastne dve. Jablkovú a makovo-jablkovú. Žiadne lístkové či iné
náhradné cesto, ale poctivé, na stole s bielym obrusom ťahané, tenulinké
cesto – skrátka najjemnejšia a najchutnejšia klasika, aká sa dnes už vidí
len zriedkavo.
Konečne bola návšteva tu. Keď
pokrvní príbuzní videli tie misy so štrúdľou, začali vyčítať Epoiovej mame, že
to urobila chybu, keď upiekla štrúdle, pretože hosť z Brazílie má cukrovku
a takéto sladké jedlá s veľkým obsahom cukru nesmie jesť. Zaujímavé
však bolo to, že keď prišli deň predtým oznámiť návštevu, o cukrovke nepadlo
ani slovo.. Nevlastný strýko Epoiovho otca sa však len usmial a vyhlásil,
že také niečo nejedol už viac než 40 rokov a cukor-necukor, on veru z toho jesť bude, keby mu aj zle
malo byť. Nebolo mu však nič. Nevedel si ju vynachváliť. Všetko bolo
v poriadku, návšteva prebehla vo veľmi priateľskej atmosfére, len ho
mrzelo, že nepriniesol žiadny darček. Pôvodne totiž nebola táto návšteva
v pláne. Neskôr však poslal po príbuzenstvu zlatý prsteň so štyrmi drahými
kameňmi, každý iný, a 1 kg najkvalitnejšej brazílskej zrnkovej kávy.
Výberová akosť, to sa v tých časoch do našich končín ani nedovážalo.
A tak sa jedného
nedeľného popoludnia usadila rodina okolo stola, aby ochutnala tú
vynikajúcu brazílsku kávu. Nikomu však nechutila.. Niežeby bola nekvalitná, ale
do Československa sa vtedy dovážala len káva, ktorá bola označovaná na svetových
trhoch ako 3. a 4. akosť. Naše chuťové a čuchové buňky boli skrátka
nastavené na túto, vo svete podradnú, kvalitu. Nasledovalo veľké sklamanie
a milú výberovú akosť kávy Epoiovi rodičia niekomu podarovali a ďalej
kupovali Kolumbiu.. Toto pripomenulo Epoiovi inú udalosť, keď v Ostrave,
v predajni pardubického perníka-medovníka, si jeden Riťsveťan, keď už
konečne prišiel na rad, pýtal také a onaké perníky. Keď mu ich predavačka priniesla navážené,
chytil ich do ruky a stlačil. Vzápätí reklamoval, že veď tie perníky sú
mäkké..! Predavačka sa začudovala a s úsmevom mu odvetila: Pane, už
tu predávam dlhé roky, ale vy ste prvý zákazník, ktorý si pýta tvrdé
perníky....
Tak to už v živote chodí.
Pokým sa dostali perníky z Pardubíc až do Riťsvety, boli také tvrdé, že sa
s nimi dala hlava rozbiť. Takže poniektorí si ani nevedeli predstaviť, že
by mohli byť aj iné. A to isté aj s kávou. Možno, keby boli tú istú kávu
pili niekde v príjemnom prostredí útulnej kaviarničky, bola by im skôr
chutila. Ktovie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára