„Už mám len desať dní do
Vianoc!“ – uvedomil si prekvapený, keď
ráno vstával z postele. V skutočnosti tých dní bolo ešte dvanásť, ale
dva z nich, bohužiaľ, musel stráviť čakaním u lekárov. Pustil sa teda
do odstraňovania najrôznejších predmetov, väčšinou papierových smetí, ale aj
rozbitého taniera, z podlahy. V tom najbolestivejšom období nebol
schopný ani papier zodvihnúť z podlahy – len za cenu krutej bolesti.
A to mu nestálo za tú námahu. Celkom sa potešil, že už dokáže vykonávať
skoro všetky činnosti bez väčšej bolesti. Ako málo stačí niekedy človeku ku
šťastiu!
Spomenul si na jeden príklad
z obdobia, keď bol ešte školák na základnej škole. Bývali vtedy na
Ostravsku. Jedného dňa poslala mama Epoia po niečo do pivnice. Prišiel dolu
a videl, že sa v priestoroch pivníc svieti. Bolo to len také svetlo,
ako za dušičky, ale stačilo na orientáciu. Pri vlastnej pivničke si už potom
každý z nájomníkov rozsvietil to svoje. Celkom na konci stredovej chodbičky sa
pohybovali akísi ľudia. Tých si však Epoi nevšímal, bol sústredený na to, aby
v tom sliepňajúcom osvetlení našiel ich pivnicu. Preto ani nerozumel tomu,
čo hovorili, a to dosť nahlas. Vo chvíli, keď už predsa začal vnímať ich
reč, bolo neskoro. Znenazdajky sa prepadol do akejsi jamy či žumpy,
z ktorej bol odstránený poklop. Ich upozornenia mu už v tej chvíli
neboli na nič. Až po chvíli si uvedomil, že mu išlo o život. Zachytil sa
totiž o okraj odtokovej jamy bradou. Iba pomocou rúk by sa nebol udržal.
Prakticky celý, až po krk, bol ponorený v čomsi lepkavom, studenom
a zapáchajúcom.
Pribehli muži, tí istí, ktorí
predtým poklop odstránili a kontrolovali tam stav kanalizácie
a pomohli mu vytiahnuť sa z toho magľajzu. Milému Epoiovi nezostávalo
nič iné, len sa vrátiť do bytu bez toho, čo mal z pivnice priniesť. Ako
tak kráčal po schodoch až na to ich podlažie, odpadávali z neho
nedefinovateľné kusy blata a zanechávali výrazné stopy na schodišti.
Oproti nemu išla dievčina, ktorá bývala ešte vyššie a keď zbadala
neskutočný zjav, vyslovila s užasnutým výrazom v tvári len jedno slovo: „petruška!“
Potom sa pustila do behu a chichotala sa, koľko jej sily stačili. Epoi
nerozumel, čo mu to povedala. Až oveľa neskôr sa dozvedel, že tak miestni
obyvatelia nazývajú petržlen. Keď mu mama otvorila dvere, skoro odpadla...
Aj vtedy mu stačilo celkom
málo ku šťastiu – bol šťastný, že to prežil, a to dokonca bez väčšej ujmy
na zdraví. Keby bol býval vtedy dospelý, asi by bol išiel za niektorým
z tých chlapov, ktorí večne vonku na dvore hrávali karty a popíjali
pritom nedefinovateľný alkoholický nápoj, ktorý nazývali v tamojšom nárečí
„sračkol“ a bol by si od nich vypýtal za pohár na upokojenie nervov. Takto
však sa musel so všetkým vysporiadať
sám. Príhoda sa vďaka tomu dievčaťu rýchlo rozšírila po okolí a od tých
čias ho väčšina detí zo susedstva nazývala „petruška“...
× × × × ×
„To sú obrovské bujačie
vajcia!“
- prekvapil sa Epoi, keď
ich chcel dať do plašky a ledva sa mu do nej zmestili. Pred pár týždňami
sledoval v televízii reláciu, kde známy kuchár Jaroslav, pôvodom
z Moravy, varil jedlá z tejto suroviny. Epoi dostal chuť ochutnať
vychvaľovanú dobrotu. Ešte nikdy také niečo nejedol. Niežeby nemal príležitosť,
ale keď to kedysi (to bol ešte chlapec) priniesol otec z bitúnku domov a uvaril
to, jedol ich len on a Epoiovi mladší bratia.
V pojazdnej predajni
mäsa, kde predávali o niečo lacnejšie než v kamenných predajniach, sa
spýtal predavačky na býčie žľazy. Prisľúbila mu, že o dva týždne mu
privezú ozdobu už nebohého býka. A tak sa stalo, že ich teraz ledva
nadžgal do tašky. Keby nebol plast trochu povolil, veru by bol musel dať každé
vajce zvlášť do jednej...
Čosi ho vyrušilo
z obdivovanie maxižliaz – bol to filtrát, ktorý sa pýtal von. Ešte pod
vplyvom sna sa podvedome bránil stratiť také veľké býčie žľazy, ale realita
bola neúprosná. Uvedomil si, že to by museli byť slonie žľazy, keď si spomenul
na film, kde roztúžený sloní samec sa
chystal spojiť so samicou a pod bruchom sa mu hompáľalo 1,5 m dlhé
a možno 25 cm hrubé potrubie. Zároveň si s ľútosťou uvedomil, že
prisľúbenú špecialitu mu majú priviezť s predajňou až o týždeň.
Keď si opäť ľahol, premýšľal,
či sa mu bude zase snívať pokračovanie, alebo niečo iné. Býčie žľazy sa tam
už nevyskytovali, ale Epoi sa akýmsi činom stretol s televíznym kuchárom
a presviedčal ho, že oni dvaja sú predsa menovci. „Ako to, veď ty si
Pavel!“ – čudoval sa Jaroslav. „No dobre, ale môj starý otec bol Čech
a priezvisko mal Jaroušek. “Keby sa priezvisko nededilo len po
otcovi, ale aj po mame (koniec koncov to je len konvencia), bol by som
Jaroušek. Ty si Jaroušek a ja by som bol tiež. Nedôleží, že u teba by
to bolo krstné meno a u mňa priezvisko“. :-)
Sny majú svoju vnútornú
logiku, ktorú človek v bdelom stave spravidla nechápe. Spomenul si na
otca, ako ho vtedy nahováral, aby aspoň ochutnal tie žľazy, ale Epoi nechcel.
Keby nebol vedel, čo je, určite by mu to bolo aj chutilo. Predsudky však majú
niekedy dlhé trvanie. Nikdy by nebol povedal, že si raz dobrovoľne bude chcieť
kúpiť a uvariť také čosi... Spomenul si aj na to, ako otec dostal infarkt
a nemohol sa ani len na posteli obrátiť bez toho, že by si najprv nedal
pod jazyk nitroglycerín. Bolo to v zime, jeho rodičia bývali v dome,
ktorý si postavili v rekreačnej oblasti, šesť-sedem km od Riťsvety, kam
však nebolo celkom jednoduché cestovať – najmä v tomto ročnom období. Epoi
začal preto dvakrát týždenne chodiť k rodičom, aby im nanosil do takej
obrovskej kartónovej škatule narúbané drevo, ktorým (popri uhlí) kúrili. Ani
raz mu nezišlo na um, že by sa mal striedať s oboma mladšími bratmi
v starosti o teplo pre rodičov. Jednoducho potrebovali pomoc, tak
pomáhal. Veď to boli jeho rodičia. Keby bol mal v minulosti akúkoľvek
nezhodu s nimi (všeličo sa prihodí), tak to nemohlo ovplyvniť jeho lásku
k nim. A toto bol spôsob, ako im to vedel dať najavo.
Stalo sa však, že (už
spomenutý) Listus Topolieska, v tom čase vedúci klubu mládeže, potreboval,
aby ho Epoi zastúpil na nejakom podujatí mimo Riťsvety. Problém bol v tom,
že sa to časovo krylo s tou pravidelnou pomocou rodičom. Listo ho
ubezpečil, že to vybaví u najmladšieho Epoiovho brata. Raz predsa môže
zaskočiť a pomôcť rodičom aj on. Tak sa aj stalo. Až po rokoch sa Epoiovi
Listo priznal, ako veľmi vtedy nechcel jeho brat Arian zájsť k rodičom
a nanosiť im drevo i uhlie...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára