9. 3. 2013

Steporis / Petruška a býčie žľazy



„Už mám len desať dní do Vianoc!“ – uvedomil si prekvapený, keď ráno vstával z postele. V skutočnosti tých dní bolo ešte dvanásť, ale dva z nich, bohužiaľ, musel stráviť čakaním u lekárov. Pustil sa teda do odstraňovania najrôznejších predmetov, väčšinou papierových smetí, ale aj rozbitého taniera, z podlahy. V tom najbolestivejšom období nebol schopný ani papier zodvihnúť z podlahy – len za cenu krutej bolesti. A to mu nestálo za tú námahu. Celkom sa potešil, že už dokáže vykonávať skoro všetky činnosti bez väčšej bolesti. Ako málo stačí niekedy človeku ku šťastiu!
Spomenul si na jeden príklad z obdobia, keď bol ešte školák na základnej škole. Bývali vtedy na Ostravsku. Jedného dňa poslala mama Epoia po niečo do pivnice. Prišiel dolu a videl, že sa v priestoroch pivníc svieti. Bolo to len také svetlo, ako za dušičky, ale stačilo na orientáciu. Pri vlastnej pivničke si už potom každý z nájomníkov rozsvietil to svoje. Celkom na konci stredovej chodbičky sa pohybovali akísi ľudia. Tých si však Epoi nevšímal, bol sústredený na to, aby v tom sliepňajúcom osvetlení našiel ich pivnicu. Preto ani nerozumel tomu, čo hovorili, a to dosť nahlas. Vo chvíli, keď už predsa začal vnímať ich reč, bolo neskoro. Znenazdajky sa prepadol do akejsi jamy či žumpy, z ktorej bol odstránený poklop. Ich upozornenia mu už v tej chvíli neboli na nič. Až po chvíli si uvedomil, že mu išlo o život. Zachytil sa totiž o okraj odtokovej jamy bradou. Iba pomocou rúk by sa nebol udržal. Prakticky celý, až po krk, bol ponorený v čomsi lepkavom, studenom a zapáchajúcom.
Pribehli muži, tí istí, ktorí predtým poklop odstránili a kontrolovali tam stav kanalizácie a pomohli mu vytiahnuť sa z toho magľajzu. Milému Epoiovi nezostávalo nič iné, len sa vrátiť do bytu bez toho, čo mal z pivnice priniesť. Ako tak kráčal po schodoch až na to ich podlažie, odpadávali z neho nedefinovateľné kusy blata a zanechávali výrazné stopy na schodišti. Oproti nemu išla dievčina, ktorá bývala ešte vyššie a keď zbadala neskutočný zjav, vyslovila s užasnutým výrazom v tvári len jedno slovo: „petruška!“ Potom sa pustila do behu a chichotala sa, koľko jej sily stačili. Epoi nerozumel, čo mu to povedala. Až oveľa neskôr sa dozvedel, že tak miestni obyvatelia nazývajú petržlen. Keď mu mama otvorila dvere, skoro odpadla...
Aj vtedy mu stačilo celkom málo ku šťastiu – bol šťastný, že to prežil, a to dokonca bez väčšej ujmy na zdraví. Keby bol býval vtedy dospelý, asi by bol išiel za niektorým z tých chlapov, ktorí večne vonku na dvore hrávali karty a popíjali pritom nedefinovateľný alkoholický nápoj, ktorý nazývali v tamojšom nárečí „sračkol“ a bol by si od nich vypýtal za pohár na upokojenie nervov. Takto však sa musel so všetkým  vysporiadať sám. Príhoda sa vďaka tomu dievčaťu rýchlo rozšírila po okolí a od tých čias ho väčšina detí zo susedstva nazývala „petruška“...
× × × × ×
„To sú obrovské bujačie vajcia!“
- prekvapil sa Epoi, keď ich chcel dať do plašky a ledva sa mu do nej zmestili. Pred pár týždňami sledoval v televízii reláciu, kde známy kuchár Jaroslav, pôvodom z Moravy, varil jedlá z tejto suroviny. Epoi dostal chuť ochutnať vychvaľovanú dobrotu. Ešte nikdy také niečo nejedol. Niežeby nemal príležitosť, ale keď to kedysi (to bol ešte chlapec) priniesol otec z bitúnku domov a uvaril to, jedol ich len on a Epoiovi mladší bratia.
V pojazdnej predajni mäsa, kde predávali o niečo lacnejšie než v kamenných predajniach, sa spýtal predavačky na býčie žľazy. Prisľúbila mu, že o dva týždne mu privezú ozdobu už nebohého býka. A tak sa stalo, že ich teraz ledva nadžgal do tašky. Keby nebol plast trochu povolil, veru by bol musel dať každé vajce zvlášť do jednej...
Čosi ho vyrušilo z obdivovanie maxižliaz – bol to filtrát, ktorý sa pýtal von. Ešte pod vplyvom sna sa podvedome bránil stratiť také veľké býčie žľazy, ale realita bola neúprosná. Uvedomil si, že to by museli byť slonie žľazy, keď si spomenul na film, kde roztúžený sloní samec  sa chystal spojiť so samicou a pod bruchom sa mu hompáľalo 1,5 m dlhé a možno 25 cm hrubé potrubie. Zároveň si s ľútosťou uvedomil, že prisľúbenú špecialitu mu majú priviezť s predajňou až o týždeň.
Keď si opäť ľahol, premýšľal, či sa mu bude zase snívať pokračovanie, alebo niečo iné. Býčie žľazy sa tam už nevyskytovali, ale Epoi sa akýmsi činom stretol s televíznym kuchárom a presviedčal ho, že oni dvaja sú predsa menovci. „Ako to, veď ty si Pavel!“ – čudoval sa Jaroslav. „No dobre, ale môj starý otec bol Čech a priezvisko mal Jaroušek. “Keby sa priezvisko nededilo len po otcovi, ale aj po mame (koniec koncov to je len konvencia), bol by som Jaroušek. Ty si Jaroušek a ja by som bol tiež. Nedôleží, že u teba by to bolo krstné meno a u mňa priezvisko“. :-)
Sny majú svoju vnútornú logiku, ktorú človek v bdelom stave spravidla nechápe. Spomenul si na otca, ako ho vtedy nahováral, aby aspoň ochutnal tie žľazy, ale Epoi nechcel. Keby nebol vedel, čo je, určite by mu to bolo aj chutilo. Predsudky však majú niekedy dlhé trvanie. Nikdy by nebol povedal, že si raz dobrovoľne bude chcieť kúpiť a uvariť také čosi... Spomenul si aj na to, ako otec dostal infarkt a nemohol sa ani len na posteli obrátiť bez toho, že by si najprv nedal pod jazyk nitroglycerín. Bolo to v zime, jeho rodičia bývali v dome, ktorý si postavili v rekreačnej oblasti, šesť-sedem km od Riťsvety, kam však nebolo celkom jednoduché cestovať – najmä v tomto ročnom období. Epoi začal preto dvakrát týždenne chodiť k rodičom, aby im nanosil do takej obrovskej kartónovej škatule narúbané drevo, ktorým (popri uhlí) kúrili. Ani raz mu nezišlo na um, že by sa mal striedať s oboma mladšími bratmi v starosti o teplo pre rodičov. Jednoducho potrebovali pomoc, tak pomáhal. Veď to boli jeho rodičia. Keby bol mal v minulosti akúkoľvek nezhodu s nimi (všeličo sa prihodí), tak to nemohlo ovplyvniť jeho lásku k nim. A toto bol spôsob, ako im to vedel dať najavo.
Stalo sa však, že (už spomenutý) Listus Topolieska, v tom čase vedúci klubu mládeže, potreboval, aby ho Epoi zastúpil na nejakom podujatí mimo Riťsvety. Problém bol v tom, že sa to časovo krylo s tou pravidelnou pomocou rodičom. Listo ho ubezpečil, že to vybaví u najmladšieho Epoiovho brata. Raz predsa môže zaskočiť a pomôcť rodičom aj on. Tak sa aj stalo. Až po rokoch sa Epoiovi Listo priznal, ako veľmi vtedy nechcel jeho brat Arian zájsť k rodičom a nanosiť im drevo i uhlie...

Žiadne komentáre: