15. 10. 2012

Steporis / Všetko je na vebe



Mal by som spáchať niečo intenzívne chleboidné
pomyslel si Epoi, keď zistil dve veci: tou prvou bolo poznanie, že už nemá doma ani zrnko chleba či pečiva a tou druhou zase pocit absolútneho nechcenia zájsť práve v tej chvíli do obchodu kúpiť si dajakú poživeň.
„Všetko je na webe“ povedal nahlas a šiel pripraviť dávku surovín do pekárničky na chlieb. V poslednom čase sa veľmi nehrnul do pečenia chleba, hoci suroviny na to mal. Keď už v byte žiadny chleboid ani iný pečivoid nebol naporúdzi, zvyčajne začal vymýšľať, čo iné by si pripravil na jedenie. Vtedy prichádzali k slovu zemiaky, či už samotné, alebo kombinované s dusenou či vyprážanou zeleninou, prípadne ďalšie dobroty zo zemiakov, ako lokše, strapačky či šúľance. Z rozvaľkaného šúľancového cesta si robieval knedle plnené roztlačenými údenými šprotmi v oleji. Do vidličkou rozmiaganých rybičiek aj s olejom zamiešal najemno nakrájanú cibuľu a mleté čierne korenie. Uvarené a poliate opraženou cibuľkou, alebo s udusenou kyslou kapustou, skrátka mňam! Ak mal dosť tuku, mohli byť aj lángoše z kysnutého cesta, prípadne placky zemiakové, tekvicové, alebo kombi. Ak už vyčerpal všetky chutné možnosti, zvykol si pripraviť rizoto zo zeleniny – len aby oddialil chvíľu  rozhodnutia.
Teraz však konečne samého seba presvedčil, že spácha jeden bochník. Smiešne, vraj bochník, keď konečný produkt vyzeral skôr ako tvárnica. Niežeby bol taký tvrdý, ale rozmermi a tvarom pripomínal malú tvárnicu. Vložil suroviny v určenom poradí, zatvoril a zvolil program. Teraz mal zopár hodín od chleba voľno. Keď mu konečne dobrácka mašina zapípala, že je chlieb hotový, vybral ho opatrne, vysypal z nádoby na bambusovú dosku na krájanie a ešte taký vriaci zvyčajne musel chytiť do riadovej utierky, aby odkrojil tú neskutočne chrumkavú chutnú vec, zvanú niekde konček, inde aj pätka. Epoi však nazýval tento špecifický plochý konček jednoducho kôrkou. Tomu sa nevyrovnala ani božská ambrózia na Olympe! Tentokrát však kôrku neodkrojil, len nechal chlebík trochu vychladnúť. Prečo?
Pokiaľ tak čakal na upečenie chleba, dostala sa mu do ruky príručka k najnovšiemu mobilu, ktorú síce prevzal spolu s prístrojom, ale ešte ju nemal ani otvorenú. Nepotreboval to. Brával si od operátora vždy rovnakú značku telefónu, takže ovládanie mu nerobilo problémy, hoci  zďaleka nevyužíval všetky funkcie, ktoré mu ten-ktorý model ponúkal. Tentoraz zbadal v brožúrke čosi zaujímavé. Čo všetko si ešte tí Fíni nevymyslia – pomyslel si pri čítaní novej funkcie. Už o tom síce niečo úchytkom začul, ale nepredpokladal, že by to dokázal aj jeho telefón. Príjemne ho to prekvapilo. Vďaka tomuto prístroju sa mohol dostať na nie príliš vzdialené lokality, tak do 200 km, doslova za pár desiatok  sekúnd! Zoznam lokalít bol daný, ale pokiaľ človek dobre poznal miesto, kam sa chcel dostať a vedel ho zaradiť, v porovnaní s určeným zoznamom, mohol si, podľa brožúry, ďalšiu lokalitu sám vytvoriť.
Práve to zišlo Epoiovi na um, keď vytiahol chlieb z pekárne. Esper bola v tom čase práve na chate aj so svojou sestrou. Najprv jej zavolal, povypytoval sa ako to tam vyzerá, či sa náhodou veľmi nezmenil vzhľad okolia, aby si čo najvernejšie dokázal predstaviť celú lokalitu. Keď sa mu podarilo novú prenosovú lokalitu naprogramovať, pripojil k mobilu dodatočný zdroj energie, zobral si milý chlebík a skočil rovnými nohami do neznáma. Vedel, že sa prenos uskutočňuje v takých vrstvičkách, podobne ako pri „cetéčku“. Predstavoval si, ako sa budú obe čudovať, keď sa im začne postupne objavovať pred očami...
Čakalo ho však sklamanie, sestry neboli v chatke, ani v najbližšom okolí. Dolná suseda ho informovala, že šli na zber bazového kvetu. Tak si teda zatiaľ popozeral, čo Esperina sestra Aura vysadila okolo chatky. Mala tam cesnak, pažítku, petržlen, garyho kúpra, slnečnicu a ešte zopár druhov korenín, ktoré zvykla používať do jedál. Epoi sa nakoniec posadil vo verande na stoličku a užíval si večerné lúče onedlho zapadajúceho slnka. Kochal sa pohľadom na okolie a čakal na návrat bazozberačiek. Po pravej ruke videl niekoľko veľkých rastlín omanu, ktorý sa už chystal rozkvitnúť. Mal rád tie výrazné astrovité žlté kvety a veľké listy. Vľavo zazrel zopár rastlín repíka, ktorý ešte síce nekvitol, ale listy mal už pekné veľké.
Zišlo mu na um, ako mu Esper spomínala, že kúsok odtiaľ sa pokúšala zberať bazový kvet, ale bol rozkvitnutý len na samom vrchole, kam nedočiahla. Položil teda chlebík na stolík a šiel naoberať trochu súkvetí bazy čiernej. Bolo to len o dve chaty ďalej. Poobzeral sa, nikoho nablízku nevidel, tak sa teda vzniesol a pohodlne natrhal do košíka tie najväčšie kolesá bielych voňavých kvietkov. Potešilo ho, že na vzlietnutie nepotreboval až tak veľa úsilia. Kondícia sa mu teda vracala.
A vracali sa aj obe sestry. Zazrel ich, ešte boli dosť ďaleko. Pripravil sa na ich príchod a privítal ich nie chlebom a soľou, ale chlebom a bazou... Bolože to radosti na Starom bielidle!

Žiadne komentáre: