Pozoruhodné

Mailom som dostal aj takýto pozoruhodný text. Aj ja som sa nad ním  musel zamyslieť.

Steporis / Predvečer víkendu

Keď vstúpil do garzónky, privítalo ho také  ťažké a teplé ovzdušie, že musel ísť vyvetrať. Vyšiel do lodžie pokochať sa ešte v odchádzajúcom dennom svetle pohľadom  na pestované rastlinky-burinky. Každú jar sa znova a znova tešil z toho, že prežila mrazy Schizandra čínska, pažítka a cibuľa sibírska – v Česku nazývaná aj ošlejch. Darmo, v kvetináči sú korene rastlín vystavené väčšej zime než vo voľnej pôde. Okrem toho, každý rok si ešte niečo vysadil či vysial do kvetináčov rôznych rozmerov a farieb. V tomto roku to boli ťahavé tekvice, ktoré by mali mať na jeseň veľké oranžové plody. Zatiaľ z obrovských nádob vyrastali len tri silné byle a na nich krásne veľké listy. Epoi nevedel pochopiť, že niekto si dokázal na balkón či lodžiu vysadiť len okrasné rastliny. Keď mal k dispozícii iba takú obmedzenú skromnú plochu, snažil sa dopestovať človeku osožné rastliny, ktoré predsa takisto boli dekoračné listom  alebo kvetom. Najmä tekvicovité v tom vynikali. Pestoval aj jednu rastlinu patizóna, nebol si však celkom istý, ako to s ňou dopadne, keď sa ťahavé tekvičiská rozrastú. Mali totiž v nádobách starý uležaný kozí hnoj zmiešaný so zeminou asi v pomere 3:1,  v prospech hnoja. Bolo zrejmé, že ho čaká onedlho výroba konštrukcie, po ktorej sa budú ďalej rozpínať rodiace výhonky do všetkých strán a zaplnia tak každý voľný kút, nemohol si však pomôcť. Tekvice v každej podobe mu skrátka učarovali. Tajne dúfal, že sa mu ťahavá tekvica a patizón (a či partizán, ako rád nazýval túto plodovú zeleninu) skrížia a na budúci rok by mohol použiť semeno na výsadbu a dopestovanie nejakého zaujímavého jedlého bastarda.

Po vyvetraní najskôr zatvoril dvere do lodžie a až potom rozsvietil v izbe, aby mu svetlo neprilákalo šesťnohú lietajúcu háveď. Epoi  nemal v láske hmyz, s výnimkou motýľov (ale nie húsenice) a včiel (aj tie len v podobe medu, materskej kašičky, propolisu a vosku). Uvedomoval si dôležitý zástoj niektorých druhov hmyzu pri opeľovaní kvetov. Prakticky úroda viacerých druhov poľnohospodárskych plodín závisela celkom, alebo aspoň do veľkej miery, od prítomnosti a pracovitosti týchto hmyzích potvor.

Okrem toho, mala jeho averzia voči hmyzu aj ďalší dôvod – sny, v ktorých sa  nemohol brániť inak, len útekom pred ohromnými exemplármi hmyzu. Boli to však vôbec sny? Koľkokrát nachádzal v posteli ráno úlomky rastlín,  piesok a občas mával doškriabané ruky od toho, ako sa predieral lúčnym porastom...

Zapol si rátač, načapoval si vodu z vodovodu do fľaše a sadol si k monitoru. Bol už víkend a patrilo sa mu umiestniť na blog ďalšiu časť príbehu, ktorý pomaly, ale isto dostával písomnú podobu. Usiloval sa, aby približne raz do týždňa dodal na internet pokračovanie príbehu. Bol si vedomý skutočnosti, že by toho napísal podstatne menej, keby text nedával na blog. Okrem toho Esper vzápätí urgovala ďalšie pokračovanie, keď náhodou meškal.

Mal to premyslené. Keď bude mať príbeh ako tak kompletný, stiahne si ho do papierovej podoby, opraví, upraví a až potom  si bude môcť povedať, že čosi je na svete. Niektoré časti zatiaľ boli v podstate len zachytenými motívmi, ktoré neskôr plánoval rozvinúť do želaného tvaru – pravdaže len za predpokladu, že mu bude dopriate (ako nezabudol v duchu dodať). 

Steporis / Po stopách spomienok

Vybral sa pomaly do centra. Vychutnával si príjemný vzduch po nedávnom krátkom daždi a teplotu, ktorá po 29-stupňových horúčavách klesla na príjemných 18-19°C. Večer bolo stále dostatočne svetlo, koniec koncov kedy inokedy, ak nie teraz, na začiatku júna... Epoi nešiel priamo na Námestie baníkov, kde sa sústreďovala väčšina piatkovosobotných lôchmaratónov**) v Riťsvete, ale doprial si obchádzku novovybudovaným obchvatom námestia a oblúkom sa vrátil späť – prakticky po tej istej trase, ako vozidlá MHD.

Na celkom prázdnej vozovke si skúsil aj vznášanie, veľmi nízko nad zemou. Mal pocit, že sa mu nepatrne zlepšila kondícia. Veď uvidím, čo to s ňou urobí, ak si dám v krčme viacej než jedno pivo... pomyslel si, ale ďalej nebojácne kráčal v ústrety nočnému dobrodružstvu. Okrem Epoia by to asi nikto iný dobrodružstvom nenazval, nuž ale neupierajme mu právo nazývať veci tak, ako sa mu javili. Preňho bolo už dobrodružné len to, že sa dostal von medzi ľudí, aj keď v konečnom dôsledku nadránom si potom pripadal skôr ako v spoločnosti unavených, podráždených ľudoopov...

V Píku bol nedýchateľný vzduch, bez odsávania splodín nedokonalého spaľovania listov rastliny Nicotiana tabacum L., rozhodol sa teda veľmi rýchlo, aby už o chvíľu kráčal po schodoch do kántrivého klubu.. Zaujímavé  na tomto klube bolo to, že napriek názvu country bol skôr centrom rockového trhania ušných bubienkov. Epoi nemal nič proti počúvaniu rocku, ale nepotreboval ho mať pustený päťkrát silnejšie, než bolo treba. Až taký hluchý zatiaľ nebol. Zato väčšina návštevníkov klubu mala vážne poškodený sluch – možno aj zato si púšťali hudobný box na plné gule. Ešte aj baktérie mliečneho kvasenia, Escherichia coli, či vírusy všetkých typov, korporatívne si vybrali exodus, ktorého cielom bolo nájsť si život neohrozujúce prostredie, v ktorom by mohli úspešne a v pokoji škodiť ľuďom a spestrovať im tak chorobami pozemskú existenciu. Medzi skoro hluchých návštevníkov patrila kedysi aj Enča, ktorej zvyšky sluchu niekedy nestačili na bežnú tichú konverzáciu.

Tak do tohto hustého zvuku sa Epoi ponoril po príchode do pohostinstva. Necítil túžbu popíjať niekde v kúte osamote pivo, ale žiadalo sa mu stráviť piatok v spoločnosti ľudí, s ktorými by si mohol pokecať o všetkom možnom. Problém bol v tom, že po tých rokoch absencie mal problém nájsť niekoho z bývalej spoločnosti. Niektorí sa stali rodičmi, niektoré sa zase aspoň vydali (napríklad Enča – tá aj dvakrát) a to všetko spôsobilo, že chodil medzi stolmi celý stratený (ak to pri 192 cm výšky  možno tak formulovať...). Nečakal, že nestretne ani jedného známeho, ale realita bola neúprosná. Ak sa chcel s niekým porozprávať, zostávala  mu jediná možnosť: skajp či fejsbúúk. Určitý druh nepriameho komunikovania mu ponúkali aj blogy. Oveľa smutnejší, než keď kráčal do mesta, sa teraz vracal  do svojej izby a vedel, že jediná perspektíva, ktorá ho čaká, je presedieť niekoľko nasledujúcich hodín pri rátači a internete.

____________________________________________________________________

*)kántriť: hubiť, ničiť, likvidovať;  **)lôchať: piť, nasávať, strebať, tankovať, drúľať, slopať

× × × × ×

Dobrý pocit mal len z toho, ako sa mu podarilo nenápadne zletieť po schodoch z klubu na námestie.

Lákalo ho pokračovať v tom aj po chodníku, ale neriskol to. Vdychoval plnými dúškami večerný mestský vzduch, akoby to bol ten najčistejší horský kyslík. Pravdou však bolo, že cestný obchvat, aj keď malý, výrazne odbremenil ovzdušie na námestí, kde teraz dominovala vôňa líp. Možno sa už teraz budú môcť oberať kvety na čaj, ktovie. Pamätal sa, ako ich vysádzali kedysi, keď šiel do prvej triedy. Boli to len také prútiky, trochu vyššie než Epoi. Teraz to už boli kvitnúce stromy a stále boli vyššie než on. To sa už nezmení, keby som čo urobil... - pomyslel si a bol rád, že to tak je. Lipa mu vždy pripadala ako prívetivý a láskavý strom. A tu ich mal v tom momente plný obdĺžnik stredu námestia a len pre seba. Vydláždená plocha bola nimi aspoň oddelená od asfaltových vozoviek zo všetkých štyroch strán.

Steporis / Esemesky

„Do pipíka!“- uľavil si Epoi, keď mu displej mobilu odišiel na vandrovku. Nevidel iné východisko, len preložiť sim kartu do staršieho mobilu, ktorý prezieravo nevyhodil a občas aj skontroloval v ňom batériu, ktorú podľa potreby dobil. Teraz sa mu to hodilo. Kontakty niektorých tlačidiel už síce neboli najlepšie, občas musel stlačiť niektoré písmeno aj trikrát, pokým sa mu objavilo v okienku, predsa však - mohol aspoň telefonovať. Popozeral si v ňom aj staré nekvalitné fotky a so záujmom sa ponoril do spomienok pri čítaní sms-iek.


„SMS: – Muž s bielymi vlasmi je ako dom zapadnutý snehom. To však neznamená, že v kozube nie je oheň. M. Chevalier

– Ľúbiš ma aj po 24 hodinách?

- Je t´aime también después de un día. Pero no me gusta despertarme solita. No está aquí nadie para darme un besito.

– Pozerám sa na tých 7 písmen a nemôžem tomu uveriť. Nevieš si predstaviť, čo to urobilo s mojím libidom. Srdce mi bije ako zvon. Te quiero mucho!

– AHOJepoiPRÁVEsomPRIŠLAzPLÁŽEboloKRÁSNEpočasiePOKOJNÉmoreKEBYsomTAKmohlaÍSŤsTEBOU poPOBREŽÍboséNOHYhviezdyNADnamiTObyBOLAnádheraTEamo

- Ahoj V., predpokladám, že nemáš čas nudiť sa. Tiež by som sa rád pozrel do Blavy, ale.. Ja som urobil 2. várku hub. nátierky. Tak sa maj – do bozkania.

– zas si ma pristihla in flagranti – na hubách a samého. Ešte chcem zamraziť zopár kíl. Maj sa krásne, bozkávam ťa aj na krk.

– Ahoj querida mia, práve som si dal hubovú polievku so zemiakmi a cestovinou a spomenul som si, ako sme podobnú jedli 3 dni – v tejto sú václavky a suchohríby.

– Delia nás od seba desiatky km sneženia. Chýbaš mi. Dúfam, že sa na Katarínu a po nej počasie umúdri, aby som ťa mohol zovrieť v náručí.

– Ahoj adventné dievča, dnes som konečne piekol chlebík. Je chutnyy.. Už si len zriedkavo kúpim chlieb v obchode. Mňam!

– Už sedím pri stole mojich smútkov a chystám sa odpiť si z horúcej kávy. Dobrá je, ale viac mi chutí od teba.

– Dobré ráno láska moja, pekný deň ti prajem (a dnes vyzerá byť krásny). Dúfam, že si sa vyspala do ružova a tešíš sa z ďalšieho dňa.

– Dobré ráno miláčik, už je deň (aj keď menej slnečný než včera) – je dôvod na radosť. Si tu a nie si sama.

– Dúfam, láska moja, že si prežila dnešné besnenie živlov bez úhony a že ešte stále „you want me“, tak ako ja teba. Krása nemusí mať podobu len slnečného dňa.

– Ahoj, láska moja, dnes som ťa bol navštíviť. Obliekol som si domáce oblečenie v tvojich farbách, dal som si kávičku a pozeral fotky. Teba to však nenahradí...

– Práve som, láska, dopiekol chleba. Už sa mi žiada objímať teba. Po toľkých týždňoch už aj to treba.“

Celkom sa zasníval a v duchu sa preniesol do času, keď si ich s Esper písavali. Bol to, pochopiteľne, len zlomok z celého množstva, pretože často musel zmazávať správy, keď už nemal dostatok voľného miesta v pamäti.

× × × × ×

A opäť tu bol piatok. Prichádzal každý týždeň so železnou pravidelnosťou. Kedysi sa na tento deň tešil. Znamenal preňho koniec pracovného týždňa a radosť z očakávania, že prežije celé dva dni so svojou rodinou. Odkedy zostal sám, nemal dôvod tešiť sa z piatka. Veď vtedy býva samota najvýraznejšia.

Epoi si poležiačky nakvapkal aj druhý liek do očí a čakal, pokým sa mu vstrebe. Vtom mu zazvonil mobil. Myslel si, že mu zvoní Esper, ale mýlil sa. Bol to Paľomír, vlastne jeho manželka. Išli práve autom zo záhrady a doviezli mu čerstvý kôpor. Rýchlo sa poobliekal a vyšiel von. Dostal poriadnu kyticu garyho (kúpra) odniesol ho dovnútra a opäť bol sám. Čo už teraz, keď som sa obliekol ako človek? Hádam sa zase hneď nevyzlečiem. – hútal si v duchu. Nechcelo sa mu opäť len tak zostať vo svojej izbe a sledovať diétny tv program. Rozhodol sa teda vyjsť si do centra a popozerať, čo sa tam zmenilo za posledných pár rokov, počas ktorých nenavštevoval pohostinské zariadenia mestského typu – či už to bol Pík, alebo Kántri*) klub, prípadne iné stánky alkokultúry. Ten klub sa vlastne písal Country Club, ale jemu sa to takto pozdávalo viacej.

Steporis / Návrat

Konečne sa dostal aj s batožinou do svojho minibytu!

Jeho prvé kroky viedli k rastlinkám, ktoré pestoval pri izbovom okne. Najhoršie obavy sa mu vyplnili – práve figovník a kávovník nedokázali vyžiť také dlhé obdobie bez zálievky. Kadejaké iné rastliny prežili a tieto dve, na ktorých mu najviac záležalo, sa utrápili na smrť. Figovník získal tak, že večer pred odletom lietadla z dovolenky si odlomil konárik vyrastajúci z koreňov stromu a doma ho nechal zakoreniť v kvetináči. Priniesol si ho v tom istom roku, ako sa narodila Evet. Kávovník už bol tiež pekný veľký a Epoi očakával, že mu čochvíľa aj zakvitne a prinesie plody. A teraz zostalo len prázdne miesto po oboch drevinách. Spočiatku ešte obe rastliny zalieval, nádejajúc sa, že predsa len nejakým zázrakom ožijú, ale zázraky sa v tej chvíli venovali čomusi inému, možno dôležitejšiemu.

Po desiatich dňoch od operácie mu lekár vybral stehy, vlastne vysvitlo, že to bol len jeden taký dlhý steh... Celkove sa cítil akosi neisto, slabo. Dúfal však, že sa to čoskoro zlepší. Bude chodiť častejšie na prechádzky a kondícia sa mu vráti.

- - - - -

...Plafón jaskyne bol zafúľaný od mnohoročného dymu z ohniska. Oheň bol jediným zdrojom svetla, pretože Epoi sa nachádzal hlboko v podzemnom systéme jaskýň. Nezúčastnene  sa  pozeral, ako sa v kúte dve nahé deti usilujú zobrať psovi kosť so zvyškami mäsa. Mal pocit, že psa aj deti odniekade pozná, aj keď si za živý svet nevedel spomenúť odkiaľ. Zahrabané pod vrstvou žeravých uhlíkov a plameňov sa piekli korene a hľuzy rastlín. Epoi ani nebol veľmi hladný, ale uvedomoval si, že potrebuje nabrať silu, aby mohol tiež ísť s ostatnými mužmi na lov. „Nešťastné koleno, už aby sa mi zahojilo a prestalo bolieť!“ S námahou sa posadil a po zemi sa pritiahol bližšie k ohňu. Paličkou skúsil korene, ešte boli tvrdé. Presunul sa teda späť na kožušinu a opäť zadriemal...

- - - - -

Epoi ležal už dlho na pravom boku a mal ho od matraca celkom otlačený. Obrátil sa preto na chrbát a spal ďalej. Netušil, že už strávil v posteli viac než dvadsaťštyri hodín v kuse. Okolitý svet mu mohol byť ukradnutý. On si práve riešil ten svoj vnútorný, hoci si to vtedy nikto, ani on sám, neuvedomoval.

- - - - -

...Po masívnom drevenom schodisku v polotme kráčala a nepozerala sa doľava, ani doprava. Pôsobila dojmom zhypnotizovanej osoby - aj keď v stredoveku možno nepoznali tento termín, rozhodne aspoň nebol príliš rozšírený medzi ľuďmi. Žena vyšla von a musela prižmúriť oči. Prechod zo šera na slnkom zaliaty dvor bol pre ňu príliš prudký. Rozľahlý dvor bol viac menej plný domácich zvierat. Ošípané so spokojným krochkaním ryli v kúte záhrady, psy pobehovali sem a tam, ťahali prasce za chvost, alebo z číreho rozmaru preháňali rôzne druhy hydiny po dvore. A  sliepky, husi, kačice vyľakane uhýbali havkáčom a od strachu vypúšťali na zem zahustené výfukové plyny. Občas sa na niektorom hovienku daktoré zviera v rozbehu pošmyklo (najmä na tom  kačacom). Pri bráne sa dve nahé deti naťahovali so psom o kosť so zvyškami mäsa...

- - - - -

Epoi sa len veľmi pomaly preberal zo svojho súkromného zatmenia, ktoré (ako neskôr zistil) trvalo dva dni. Od piatku do nedele. Postupne si uvedomoval, že leží v posteli, aj keď spočiatku nevedel kde. Postupne, ako sa mu vrátilo vedomie, sa rozpamätúval, že naposledy bol vonku pozrieť Paľomíra Rašelinu, ale necítil sa dobre. Rozlúčil sa teda s ním a šiel si domov ľahnúť. Cestou si ešte kúpil nejaké ryby v konzerve a prišiel aj s nákupom do bytu. Ďalej sa už nepamätal na nič, až teraz sa preberal k životu. Pozrel sa na displej mobilu, ale batéria bola vybitá a mobil vypnutý. Epoi bol slabý, ale usiloval sa nájsť nabíjačku a dobiť si batériu, aby mohol zavolať niekomu, čo sa s ním vlastne stalo. Nevedel ju však nájsť. V panike vstal, ale v tej chvíli musel najskôr neodkladne zájsť na WC. Nabíjačku však ani potom nenašiel!

& * & * &

Dva dni trvalo, pokým zistil, celý dezorientovaný, že nabíjačku má , keď leží v posteli, ani nie pol metra od svojej hlavy...

Po dobití batérie sa pokúsil komunikovať s Enkou, ktorá predávala v potravinách  vo dvore. Poslal jej sms-ku, v ktorej zisťoval, či je práve v práci, ale nereagovala na jeho otázku. Nikdy. Bol by ju poprosil, aby mu niečo na konci pracovnej doby priniesla z obchodu nachádzajúceho sa pár metrov od jeho bytu. Takto však nemal šancu. Odhodlal sa preto zavolať bratovi. Ozvala sa mu švagriná, ktorá bola ochotná priniesť mu na druhý deň, o čo ju poprosil.

Nadišiel nový deň a popoludní prišla jeho švagriná. Prvé jej slová, keď otvoril dvere a ona ho uvidela, boli: „No obleč sa, ideme k lekárovi. Takto nemôžeš existovať.“ Zrejme na ňu zapôsobila Epoiova strhaná tvár a fakt, že prišiel len tak v župane, bosý, bez šlapiek... Epoia však na návštevu lekára nenahovorila. Sám už dobre vedel, že z toho najhoršieho je zrejme vonku, ale bol taký slabý, že prvé dni nebol schopný zájsť ani do blízkych potravín. Bolo až neuveriteľné, ako sa švagriná oňho starala. Nosila mu aj uvarené jedlo, hoci to by si pobiede bol býval pripravil nejaké aj sám. Keďže ani jedlo si nemusel nejaký čas varievať, mohol si dovoliť väčšinu dňa preležať. Navyše, v tom istom čase dostal silný zápal močových ciest a mechúra, takže popri antibiotikách, ktoré mu lekár naordinoval, teraz už musel ležať celé dni. Všetko toto spôsobilo,  že Epoi napokon nebol schopný chôdze ani len nejaký kilometer v kuse – o lietaní nehovoriac. Najviac ho mrzelo,  že v takomto stave nemohol chodiť na huby. Dvakrát sa síce o to pokúsil, ale dopadlo to katastrofálne. Prakticky mal len sušené huby zo zberu v predchádzajúcom roku a z čerstvých len tie, ktoré mu darovala raz Enča a raz zase Paľomír. 

Steporis / Pobyt v krvavnici sa končí

Zatiaľ to však pri Epoiovi nebolo aktuálne. V posteli sa mu ležalo veľmi pohodlne – až neskôr zistil, že ležal na akomsi špeciálnom bublinovom matraci, len nohy musel mať pokrčené v kolenách, pretože posteľ bola krátka a nohy sa mu nedali prestrčiť pomedzi kovové tyčky – bola tam totiž priečne vložená doska. Epoi chvíľami zadriemal, vzápätí sa zase prebúdzal, ale – div divúci – jediný pocit bola tá nepríjemná bolesť zvierača močového mechúra. Inak nepociťoval nič, ani smädný, ani hladný nebol. Bolo mu čudné, čo ešte môže z neho odtekať, keď nič nekonzumuje. Potom si však uvedomil, že fľaše s infúziou boli vo svojej podstate len fľašami destilovanej vody, kontaminovanej nejakou chemikáliou, ktorú sa takýmto spôsobom usilovali doňho dostať. Na ľavej ruke mal namontované až dve „potrubia“, ktorými mohli dolievať doňho čo len chceli. Nazývali ich kanyly. Zaujímavé, že nikdy nepoužili naraz obe potrubia. Medzitým si spomenul, že ráno, tesne pred operáciou, sa mu snažila jedna mladá sestrička vytvoriť  na ruke druhé potrubie, ale sa jej to (ako obyčajne)  nepodarilo. Všetky ostatné zdravotné sestry mu to vedeli vytvoriť raz na jednej, raz na druhej ruke pomerne zručne, ale táto nešťastnica bola tým známa, že to nevie. Epoi mal dojem, že sa to bojí robiť. Inak, u väčšiny mužov-pacientov mala úspech svojím výzorom, len keby nebolo toho nešťastného strachu, s ktorým pristupovala k montáži kanyly. Potrubie pacientom rušili a na inom mieste znovu vytvárali v priemere každé štyri dni – asi aby  nevyšli z cviku a nedopadli ako tá spomínaná sestrička...

Tri dni po operácii sa rozhodli Epoia prepustiť domov. „Príde po vás niekto?“- spýtal sa ho lekár pri vizite. „Nie. Nemá kto.“- odpovedal mu popravde Epoi. „A ako budete cestovať?“ „Vlakom.“  Lekár pokýval hlavou zboka nabok, pozrel sa na zvyšok vizitovej suity a nakoniec to zavŕšil rozhodnutím: „Budeme si teda myslieť, že po vás niekto prišiel...“ 

Nebol to jediný moment Epoiovho pobytu v chorobnici, ktorý sa mu javil ako zaujímavý. Už keď prišiel prvýkrát na príjem chirurgickej kliniky  dohodnúť si termín nástupu, prijímací lekár ho informoval, že ho budú ochotní hospitalizovať len v tom prípade, ak bude mať vykonané všetky predoperačné vyšetrenia. Navyše, bola tam podmienka, koľko dní od vyšetrenia bol ten-ktorý papier ešte platný. Videlo sa mu to celkom logické. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď už po prijatí na oddelenie musel absolvovať totožné vyšetrenia ešte raz! Keď im argumentoval, že predsa všetky vyšetrenia úspešne a v termíne už raz absolvoval, pretože inak by ho ani neprijali, sebavedome mu oznámili, že u nich uznávajú len ich vlastné vyšetrenia... Videlo sa mu to ako plytvanie peniazmi daňových poplatníkov, biologickým materiálom, ako aj časom všetkých zúčastnených osôb.

Teraz však stál pred ním iný problém. Po raňajkách, ktoré predstavoval rožok a čaj bez cukru, a vybratí hadičky z hrude, sa konečne dostal von z areálu bolestnice. Krk mal prelepený veľkým gázovým obväzom, takže každý videl, odkiaľ ide... Lekárom sa síce celkom nepozdávala skutočnosť, že ešte trochu vytekalo z hrude (množstvo nakvapkaného magľajzu cviklovej farby starostlivo každých 24 hodín kontrolovali a zapisovali), ale nakoniec mu tú hadičku vybrali a otvor prelepili. Očakával, že to bude nepríjemné a bolestivé, pretože jedna mladá, 21-ročná dievčina bola operovaná na štítnu žľazu 4 dni pred ním a tá sa sťažovala, že to bolo zlé, keď jej hadičku vytiahli. Na počudovanie, Epoi ani necítil, keď mu to urobil lekár. Akurát keď rezko vstával s postele, na ktorej mu odtok vyberali, okamžite ho to sotilo späť na posteľ... Vtedy si uvedomil, že subjektívny pocit plného zdravia a dobrej kondície je klamlivý.

Uvedomoval si, že si bude musieť dávať pozor na námahu, pretože cestoval s väčšou batožinou a na železničnú stanicu to nebolo len zopár metrov. Rovnako doma to mal po výstupe z vlaku ešte dobré 2 km peši, a to s ťažkými taškami, až do svojho bytu. Zatiaľ však na tieto problémy nemyslel, pretože bol po troch týždňoch vonku medzi slobodnými ľuďmi. Aj on sa konečne cítil slobodne. Žiadne budenie pred šiestou ráno a odbery krvi, či iné dobroty, žiadny povinný časový harmonogram! Zamieril k jednej svojej známej, ktorá na trhovisku predávala tovar, a potom sa vybral do jedálne, ktorá tam neďaleko fungovala, aby si dal niečo na jedenie, s prihliadnutím na svoj zdravotný stav. Uvedomoval si, že sa mu ťažšie a nie celkom bezbolestne prehĺta. Potreboval teda mäkkučké jedlo. Veľmi ochotná predavačka za pultom mu sama vyhľadávala, čo by bolo najvhodnejšie, keď sa jej zdôveril, ako na tom je. Fazuľkový prívarok, vajíčko natvrdo a konečne mäkký chlebík – ani bohovia na Olympe nemali lahodnejšiu stravu! „Teraz sa konečne cítim znova ako človek“- povedal sympatickej a ochotnej predavačke, keď sa lúčil.

MUŽSKÉ VTIPY

Pri niektorých vtipoch niet pochybností, kto ich vymyslel. Tie nasledujúce určite muži..:

Steporis / Zlodej to nebol

Nespoznával svoje najbližšie okolie. Napravo od jeho postele bola akási biela plachta natiahnutá na ráme, vľavo zase okno, ale oveľa ďalej, než ako bol naň doma zvyknutý a bolo ešte aj väčšie než to trojdielne v jeho vlastnej izbe... To má byť pokračovanie sna? hovoril si v duchu. Alebo som u niekoho na návšteve? V posledných rokoch nechodieval na návštevy k nikomu, s výnimkou Esper. Toto však nebol jej byt, ani chata. Záhadu mu pomohla rozlúštiť akási dobrá víla stredného veku, ktorá ho oslovila: „Viete kto ste, ako sa voláte a kde ste?“ spýtala sa ho. Na tú tretiu otázku nevedel odpovedať, ako ani na sebe samému položenú otázku, kto je tá víla a čo tu robí? Vysvitlo, že víla je pravdepodobne lekárka a informovala ho, že ho len pred niekoľkými hodinami premiestnili z ARO (anestéziologicko-resuscitačného oddelenia) sem, na jednotku intenzívnej starostlivosti (JIS).

Nechápal, prečo. Veď mu nič nie je. Necítil žiadnu bolesť a ležalo sa mu ako v bavlnke. Skôr než sa stihol opýtať, vysvetlila mu to sama dobrá víla. „Absolvovali ste operáciu, pri ktorej sme vám odstránili vyše polovice štítnej žľazy a pomerne veľký nádor na krku“. – oznámila mu a pokračovala: „Ako sa vám rozpráva? Povedzte I“, dodala nakoniec. Epoiovi nezišlo nič iné na um, len sa opýtať: „Aké, mäkké, alebo tvrdé?“ Po nejakom čase prišiel zase muž, Epoi tipoval, že to bol asi operatér, ktorý sa ho hneď spýtal: „Rozprávate?“  Keď Epoi odpovedal kladne, zareagoval chirurg takto: „Chvalabohu! Povedzte I!“ Na poslednú požiadavku reagoval Epoi už osvedčenou otázkou „aké, mäkké, alebo tvrdé...?“.  Neprešli ani dve hodiny a tretia osoba sa ho spýtala takisto na I. Pochopiteľne, že náš operovanec neodolal pokušeniu odpovedať rovnako, ako už dvakrát predtým...

Neskôr sa dozvedel, že za štítnou žľazou sa nachádza nerv, ktorý ovláda hlasivkové väzy a že mu teda hrozila prípadná úplná strata hlasu, resp. jeho možné znetvorenie. Netušil, že hrozieb, ktoré sa vznášali ako Damoklov meč nad jeho hlavou, bolo v tomto prípade viacej,  o tom sa však dozvedel až o niekoľko mesiacov. Jediná bolesť, ktorú Epoi cítil, a to každých pár minút, bol vlastne zvieravý pocit, keď mu po kvapkách odtekal moč z mechúra, bez toho, aby mohol zavrieť zvierač. Zistil, že má do mechúra zavedenú hadičku, ktorá mu odvádzala filtrát do fľaše, zavesenej na okraji postele. Aby to bolo štýlové, hadica mala žltú farbu. Ďalšia hadička odvádzala polotekutý „magľajz“, farby cviklovej šťavy, z hrude do inej fľaše. Okrem toho mal aj hadičku v nose a od hrudníka mu viedli drôty, pravdepodobne pripojenie na EKG.

Videlo sa mu to všetko prehnané. Taký poplach okolo vykrojenia jedného nádoru! Akosi si nevedel uvedomiť, že už nie je mladík a že viacerí jeho vrstovníci sa ani len nedožili tohto veku, nieto aby zvládli podobný zásah do fungovania organizmu. V posledných pár rokoch mal Epoi často rozpor medzi tým, ako sa cítil a tým, čo mohol zvládnuť.

× × × × × 

Myslenie bolo stále mladé, maximálne tak tridsaťročné.

Horšie to už bolo s telom. To si niekedy postavilo hlavu a nie a nie fungovať ako sa patrí. S postupujúcim vekom sa ten rozdiel zvýrazňoval, čo Epoi nedokázal pochopiť. Nedokázal sa s tým zmieriť, hoci mu rozum hovoril, že je to prirodzený proces, vďaka ktorému život každého jedinca smeroval, skôr či neskôr, k úspešnému záveru, v tomto prípade úmrtiu. Epoi to nazýval zatiahnutie rolety... Žiadna vysušená a kostnatá smrtka s kosou, to už bol prežitok, ale v jeho predstavách veľký, svalnatý Hýbateľ všetkých vecí prichádzal k obchodíku so starodávnou železnou roletou. Ako klasický majiteľ obchodíka  v minulom storočí, stiahol ju a dole pri zemi zamkol. Okolitý ruch na ulici sa tým nezmenil, vlastne skoro nič sa nezmenilo. Nikomu v skutočnosti jeden človek nechýba.

Steporis / Žeby zlodej?

Raz natrafil Epoi na fejsbúúku na vydarenú fotku Evet. Tak sa mu zapáčila, že si ju odfotil z monitora do mobilu a dal si jej portrét ako pozadie. Zakaždým, keď išiel použiť mobil, uvidel ju a uvedomil si, ako vyrástla za tie roky do krásy. Zároveň pociťoval smútok z toho, že Krva ho bezcitne obrala o možnosť vidieť svoje dieťa, ako dorastá do veku dospelosti, so všetkými jej starosťami, ale aj radosťami, ktoré so sebou celý proces prinášal. Stávalo sa, že sa na mobil s Evet s obľubou pozeral – až raz, keď si ju obzeral o niečo dlhší čas, stala sa neuveriteľná vec! Evetina tvár sa pohla a Epoi mal možnosť vidieť, ako na videu to, čo práve jeho dcéra robí, ako sa hrá so synčekom, ale bol to len obraz, bez zvuku. A bola to len jednosmerka. Ona ho nevidela a ani netušila, že ju niekto pozoruje. Bohužiaľ, všetko tam v jej okolí bolo písané po anglicky, a teda skoro nič z tých nadpisov nevyrozumel. Epoi nebol angličtinár, len si odvodil niektoré slová z francúzštiny, ale v prípade, že bol význam prevzatého slova posunutý (a to sa v angličtine stávalo), veľa mu to nepomohlo. Napriek tomu sa tešil z pokroku, aký jeho vnúčik dosahoval. Ako rástol, bol stále zručnejší v celkom bežných činnostiach.

Po nejakom čase to skúsil s fotografiami ďalších príbuzných a príbeh sa opakoval – s jednou výnimkou. Ella mala na takomto videu rozmazanú tvár a hlavu. Ktovie či to spôsoboval jej negatívny postoj k Epoiovi. Po čase sa mu to však prejedlo a sledoval konanie svojich blízkych len občas, najmä cez sviatky, ktoré on už roky prežíval v samote. Prispela k tomu aj skutočnosť, že sa mu podarilo niekedy nechtiac nazrieť do ich intímneho života a to si neželal.

Keď sa pokúšal pozrieť si takto aj ďalších svojich známych, nefungovalo to. Pravdepodobne to museli byť len pokrvní príbuzní, ale popri nich videl aj „nerodinu“, pokiaľ sa tam v tom čase vyskytovala. Pomerne často sa takýmto spôsobom pozeral k svojmu bratovi Ylanovi, aby sa náhodou nestalo, že by prišiel k nim na návštevu a neboli by práve doma. Čo však Epoia trochu udivovalo, bola skutočnosť, že pri takomto pozorovaní sa batéria mobilu rýchlo vybíjala a bol nútený dobíjať si ju skoro denne. Myslel si totiž, že prenos sa uskutočňuje pomocou nejakej inej energie. Mýliť sa je však ľudské.

Epoi by bol rád zistil, či takéto niečo jestvuje aj opačným smerom, ale keďže sa nikomu so svojím objavom nezdôveril, nemal si to ako overiť. Aj tak bol rád, že má aspoň takúto možnosť dozvedieť sa čosi viac o svojich blízkych. Navyše, tu mu nikto nemohol klamať, pretože nič netušil. Akákoľvek faloš bola vylúčená...

× × × × ×

Epoi neskoro večer už spokojne zaspával, keď odrazu zacítil vpich niečoho tenkého a ostrého do hrudníka.

Okamžite sa chcel brániť, ale nedokázal sa ani pohnúť. Keďže ďalšie bolestivé vnemy neprichádzali, spal až do rána, len mal pocit, že mu v spánku ktosi zasúval do hrtana nejaký predmet. Najprv mu nastriekal ústnu dutinu sprejom a potom sa mu snažil zasunúť ten predmet dnu. Nedarilo sa mu to, pretože Epoia napínalo ako na vracanie a celá akcia ho dráždila do kašľa. Predmet musel ísť von, nasledovala ďalšia dávka spreju a opäť pokus o zasunutie tej veci do dýchacej trubice. Keď sa ani druhý pokus nevydaril, zopakovalo sa všetko ešte raz a vtedy sa to konečne komusi neznámemu podarilo. Potom už mohol Epoi konečne nerušene spať...

Po hlbokom a bezsennom spánku sa konečne začal Epoi prebúdzať. On však to, čo si pamätal, za sen považoval. Prebudený, ešte so zavretými očami, premýšľal nad významom celého sna. Usúdil, že sny nemajú logiku, a preto sa ich nemáme snažiť pochopiť, či nebodaj vysvetľovať. Bolo mu fajn. Vôbec sa mu nechcelo vstávať, najradšej by bol len spal a spal. Akýsi šuchot ho však prinútil otvoriť oči a spozornieť. Už roky býval sám a žiadny šuchot by sa teda v jeho blízkosti nemal vyskytovať. Žeby zlodej?!?