Zatiaľ to však pri Epoiovi
nebolo aktuálne. V posteli sa mu ležalo veľmi pohodlne – až neskôr zistil, že
ležal na akomsi špeciálnom bublinovom matraci, len nohy musel mať pokrčené
v kolenách, pretože posteľ bola krátka a nohy sa mu nedali prestrčiť
pomedzi kovové tyčky – bola tam totiž priečne vložená doska. Epoi chvíľami
zadriemal, vzápätí sa zase prebúdzal, ale – div divúci – jediný pocit bola tá
nepríjemná bolesť zvierača močového mechúra. Inak nepociťoval nič, ani smädný,
ani hladný nebol. Bolo mu čudné, čo ešte môže z neho odtekať, keď nič
nekonzumuje. Potom si však uvedomil, že fľaše s infúziou boli vo svojej
podstate len fľašami destilovanej vody, kontaminovanej nejakou chemikáliou,
ktorú sa takýmto spôsobom usilovali doňho dostať. Na ľavej ruke mal namontované
až dve „potrubia“, ktorými mohli dolievať doňho čo len chceli. Nazývali ich
kanyly. Zaujímavé, že nikdy nepoužili naraz obe potrubia. Medzitým si spomenul,
že ráno, tesne pred operáciou, sa mu snažila jedna mladá sestrička
vytvoriť na ruke druhé potrubie, ale sa
jej to (ako obyčajne) nepodarilo. Všetky
ostatné zdravotné sestry mu to vedeli vytvoriť raz na jednej, raz na druhej
ruke pomerne zručne, ale táto nešťastnica bola tým známa, že to nevie. Epoi mal
dojem, že sa to bojí robiť. Inak, u väčšiny mužov-pacientov mala úspech
svojím výzorom, len keby nebolo toho nešťastného strachu, s ktorým
pristupovala k montáži kanyly. Potrubie pacientom rušili a na inom
mieste znovu vytvárali v priemere každé štyri dni – asi aby nevyšli z cviku a nedopadli ako tá
spomínaná sestrička...
Tri dni po operácii sa
rozhodli Epoia prepustiť domov. „Príde po vás niekto?“- spýtal sa ho lekár
pri vizite. „Nie. Nemá kto.“- odpovedal mu popravde Epoi. „A ako
budete cestovať?“ „Vlakom.“ Lekár
pokýval hlavou zboka nabok, pozrel sa na zvyšok vizitovej suity a nakoniec
to zavŕšil rozhodnutím: „Budeme si teda myslieť, že po vás niekto
prišiel...“
Nebol to jediný moment
Epoiovho pobytu v chorobnici, ktorý sa mu javil ako zaujímavý. Už keď
prišiel prvýkrát na príjem chirurgickej kliniky dohodnúť si termín nástupu, prijímací lekár ho
informoval, že ho budú ochotní hospitalizovať len v tom prípade, ak bude
mať vykonané všetky predoperačné vyšetrenia. Navyše, bola tam podmienka, koľko
dní od vyšetrenia bol ten-ktorý papier ešte platný. Videlo sa mu to celkom
logické. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď už po prijatí na oddelenie musel
absolvovať totožné vyšetrenia ešte raz! Keď im argumentoval, že predsa všetky
vyšetrenia úspešne a v termíne už raz absolvoval, pretože inak by ho
ani neprijali, sebavedome mu oznámili, že u nich uznávajú len ich vlastné
vyšetrenia... Videlo sa mu to ako plytvanie peniazmi daňových poplatníkov,
biologickým materiálom, ako aj časom všetkých zúčastnených osôb.
Teraz však stál pred ním iný
problém. Po raňajkách, ktoré predstavoval rožok a čaj bez cukru,
a vybratí hadičky z hrude, sa konečne dostal von z areálu
bolestnice. Krk mal prelepený veľkým gázovým obväzom, takže každý videl, odkiaľ
ide... Lekárom sa síce celkom nepozdávala skutočnosť, že ešte trochu vytekalo
z hrude (množstvo nakvapkaného magľajzu cviklovej farby starostlivo
každých 24 hodín kontrolovali a zapisovali), ale nakoniec mu tú hadičku
vybrali a otvor prelepili. Očakával, že to bude nepríjemné
a bolestivé, pretože jedna mladá, 21-ročná dievčina bola operovaná na
štítnu žľazu 4 dni pred ním a tá sa sťažovala, že to bolo zlé, keď jej
hadičku vytiahli. Na počudovanie, Epoi ani necítil, keď mu to urobil lekár.
Akurát keď rezko vstával s postele, na ktorej mu odtok vyberali, okamžite
ho to sotilo späť na posteľ... Vtedy si uvedomil, že subjektívny pocit plného
zdravia a dobrej kondície je klamlivý.
Uvedomoval si, že si bude
musieť dávať pozor na námahu, pretože cestoval s väčšou batožinou
a na železničnú stanicu to nebolo len zopár metrov. Rovnako doma to mal po
výstupe z vlaku ešte dobré 2 km peši, a to s ťažkými taškami, až do
svojho bytu. Zatiaľ však na tieto problémy nemyslel, pretože bol po troch
týždňoch vonku medzi slobodnými ľuďmi. Aj on sa konečne cítil slobodne. Žiadne
budenie pred šiestou ráno a odbery krvi, či iné dobroty, žiadny povinný
časový harmonogram! Zamieril k jednej svojej známej, ktorá na trhovisku
predávala tovar, a potom sa vybral do jedálne, ktorá tam neďaleko
fungovala, aby si dal niečo na jedenie, s prihliadnutím na svoj zdravotný
stav. Uvedomoval si, že sa mu ťažšie a nie celkom bezbolestne prehĺta.
Potreboval teda mäkkučké jedlo. Veľmi ochotná predavačka za pultom mu sama
vyhľadávala, čo by bolo najvhodnejšie, keď sa jej zdôveril, ako na tom je.
Fazuľkový prívarok, vajíčko natvrdo a konečne mäkký chlebík – ani bohovia
na Olympe nemali lahodnejšiu stravu! „Teraz sa konečne cítim znova ako
človek“- povedal sympatickej a ochotnej predavačke, keď sa lúčil.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára