Raz natrafil Epoi na fejsbúúku
na vydarenú fotku Evet. Tak sa mu zapáčila, že si ju odfotil z monitora do
mobilu a dal si jej portrét ako pozadie. Zakaždým, keď išiel použiť mobil,
uvidel ju a uvedomil si, ako vyrástla za tie roky do krásy. Zároveň pociťoval
smútok z toho, že Krva ho bezcitne obrala o možnosť vidieť svoje dieťa,
ako dorastá do veku dospelosti, so všetkými jej starosťami, ale aj radosťami,
ktoré so sebou celý proces prinášal. Stávalo sa, že sa na mobil s Evet
s obľubou pozeral – až raz, keď si ju obzeral o niečo dlhší čas,
stala sa neuveriteľná vec! Evetina tvár sa pohla a Epoi mal možnosť
vidieť, ako na videu to, čo práve jeho dcéra robí, ako sa hrá so synčekom, ale
bol to len obraz, bez zvuku. A bola to len jednosmerka. Ona ho nevidela a ani
netušila, že ju niekto pozoruje. Bohužiaľ, všetko tam v jej okolí bolo
písané po anglicky, a teda skoro nič z tých nadpisov nevyrozumel.
Epoi nebol angličtinár, len si odvodil niektoré slová z francúzštiny, ale
v prípade, že bol význam prevzatého slova posunutý (a to sa
v angličtine stávalo), veľa mu to nepomohlo. Napriek tomu sa tešil
z pokroku, aký jeho vnúčik dosahoval. Ako rástol, bol stále zručnejší v
celkom bežných činnostiach.
Po nejakom čase to skúsil
s fotografiami ďalších príbuzných a príbeh sa opakoval –
s jednou výnimkou. Ella mala na takomto videu rozmazanú tvár a hlavu.
Ktovie či to spôsoboval jej negatívny postoj k Epoiovi. Po čase sa mu to
však prejedlo a sledoval konanie svojich blízkych len občas, najmä cez
sviatky, ktoré on už roky prežíval v samote. Prispela k tomu aj
skutočnosť, že sa mu podarilo niekedy nechtiac nazrieť do ich intímneho života
a to si neželal.
Keď sa pokúšal pozrieť si
takto aj ďalších svojich známych, nefungovalo to. Pravdepodobne to museli byť
len pokrvní príbuzní, ale popri nich videl aj „nerodinu“, pokiaľ sa tam
v tom čase vyskytovala. Pomerne často sa takýmto spôsobom pozeral
k svojmu bratovi Ylanovi, aby sa náhodou nestalo, že by prišiel k nim
na návštevu a neboli by práve doma. Čo však Epoia trochu udivovalo,
bola skutočnosť, že pri takomto pozorovaní sa batéria mobilu rýchlo vybíjala
a bol nútený dobíjať si ju skoro denne. Myslel si totiž, že prenos sa
uskutočňuje pomocou nejakej inej energie. Mýliť sa je však ľudské.
Epoi by bol rád zistil, či
takéto niečo jestvuje aj opačným smerom, ale keďže sa nikomu so svojím objavom
nezdôveril, nemal si to ako overiť. Aj tak bol rád, že má aspoň takúto možnosť
dozvedieť sa čosi viac o svojich blízkych. Navyše, tu mu nikto nemohol
klamať, pretože nič netušil. Akákoľvek faloš bola vylúčená...
× × × × ×
Epoi neskoro večer už spokojne
zaspával, keď odrazu zacítil vpich niečoho tenkého a ostrého do hrudníka.
Okamžite sa chcel brániť, ale
nedokázal sa ani pohnúť. Keďže ďalšie bolestivé vnemy neprichádzali, spal až do
rána, len mal pocit, že mu v spánku ktosi zasúval do hrtana nejaký predmet.
Najprv mu nastriekal ústnu dutinu sprejom a potom sa mu snažil zasunúť ten
predmet dnu. Nedarilo sa mu to, pretože Epoia napínalo ako na vracanie
a celá akcia ho dráždila do kašľa. Predmet musel ísť von, nasledovala
ďalšia dávka spreju a opäť pokus o zasunutie tej veci do dýchacej
trubice. Keď sa ani druhý pokus nevydaril, zopakovalo sa všetko ešte raz
a vtedy sa to konečne komusi neznámemu podarilo. Potom už mohol Epoi
konečne nerušene spať...
Po hlbokom a bezsennom
spánku sa konečne začal Epoi prebúdzať. On však to, čo si pamätal, za sen
považoval. Prebudený, ešte so zavretými očami, premýšľal nad významom celého
sna. Usúdil, že sny nemajú logiku, a preto sa ich nemáme snažiť pochopiť,
či nebodaj vysvetľovať. Bolo mu fajn. Vôbec sa mu nechcelo vstávať, najradšej
by bol len spal a spal. Akýsi šuchot ho však prinútil otvoriť oči
a spozornieť. Už roky býval sám a žiadny šuchot by sa teda v jeho
blízkosti nemal vyskytovať. Žeby zlodej?!?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára