Konečne sa dostal aj
s batožinou do svojho minibytu!
Jeho prvé kroky viedli
k rastlinkám, ktoré pestoval pri izbovom okne. Najhoršie obavy sa mu
vyplnili – práve figovník a kávovník nedokázali vyžiť také dlhé obdobie
bez zálievky. Kadejaké iné rastliny prežili a tieto dve, na ktorých mu najviac
záležalo, sa utrápili na smrť. Figovník získal tak, že večer pred odletom
lietadla z dovolenky si odlomil konárik vyrastajúci z koreňov stromu
a doma ho nechal zakoreniť v kvetináči. Priniesol si ho v tom
istom roku, ako sa narodila Evet. Kávovník už bol tiež pekný veľký a Epoi očakával,
že mu čochvíľa aj zakvitne a prinesie plody. A teraz zostalo len
prázdne miesto po oboch drevinách. Spočiatku ešte obe rastliny zalieval,
nádejajúc sa, že predsa len nejakým zázrakom ožijú, ale zázraky sa v tej chvíli
venovali čomusi inému, možno dôležitejšiemu.
Po desiatich dňoch od operácie
mu lekár vybral stehy, vlastne vysvitlo, že to bol len jeden taký dlhý steh...
Celkove sa cítil akosi neisto, slabo. Dúfal však, že sa to čoskoro zlepší. Bude
chodiť častejšie na prechádzky a kondícia sa mu vráti.
- - - - -
...Plafón jaskyne bol
zafúľaný od mnohoročného dymu z ohniska. Oheň bol jediným zdrojom svetla,
pretože Epoi sa nachádzal hlboko v podzemnom systéme jaskýň. Nezúčastnene sa
pozeral, ako sa v kúte dve nahé deti usilujú zobrať psovi kosť so
zvyškami mäsa. Mal pocit, že psa aj deti odniekade pozná, aj keď si za živý
svet nevedel spomenúť odkiaľ. Zahrabané pod vrstvou žeravých uhlíkov
a plameňov sa piekli korene a hľuzy rastlín. Epoi ani nebol veľmi
hladný, ale uvedomoval si, že potrebuje nabrať silu, aby mohol tiež ísť
s ostatnými mužmi na lov. „Nešťastné koleno, už aby sa mi zahojilo
a prestalo bolieť!“ S námahou sa posadil a po zemi sa pritiahol
bližšie k ohňu. Paličkou skúsil korene, ešte boli tvrdé. Presunul sa teda
späť na kožušinu a opäť zadriemal...
- - - - -
Epoi ležal už dlho na pravom
boku a mal ho od matraca celkom otlačený. Obrátil sa preto na chrbát
a spal ďalej. Netušil, že už strávil v posteli viac než dvadsaťštyri
hodín v kuse. Okolitý svet mu mohol byť ukradnutý. On si práve riešil ten
svoj vnútorný, hoci si to vtedy nikto, ani on sám, neuvedomoval.
- - - - -
...Po masívnom drevenom
schodisku v polotme kráčala a nepozerala sa doľava, ani doprava.
Pôsobila dojmom zhypnotizovanej osoby - aj keď v stredoveku možno
nepoznali tento termín, rozhodne aspoň nebol príliš rozšírený medzi ľuďmi. Žena
vyšla von a musela prižmúriť oči. Prechod zo šera na slnkom zaliaty dvor
bol pre ňu príliš prudký. Rozľahlý dvor bol viac menej plný domácich zvierat.
Ošípané so spokojným krochkaním ryli v kúte záhrady, psy pobehovali sem
a tam, ťahali prasce za chvost, alebo z číreho rozmaru preháňali rôzne
druhy hydiny po dvore. A sliepky, husi, kačice vyľakane uhýbali havkáčom
a od strachu vypúšťali na zem zahustené výfukové plyny. Občas sa na
niektorom hovienku daktoré zviera v rozbehu pošmyklo (najmä na tom kačacom). Pri bráne sa dve nahé deti
naťahovali so psom o kosť so zvyškami mäsa...
- - - - -
Epoi sa len veľmi pomaly
preberal zo svojho súkromného zatmenia, ktoré (ako neskôr zistil) trvalo dva
dni. Od piatku do nedele. Postupne si uvedomoval, že leží v posteli, aj
keď spočiatku nevedel kde. Postupne, ako sa mu vrátilo vedomie, sa
rozpamätúval, že naposledy bol vonku pozrieť Paľomíra Rašelinu, ale necítil
sa dobre. Rozlúčil sa teda s ním a šiel si domov ľahnúť. Cestou si
ešte kúpil nejaké ryby v konzerve a prišiel aj s nákupom do
bytu. Ďalej sa už nepamätal na nič, až teraz sa preberal k životu. Pozrel
sa na displej mobilu, ale batéria bola vybitá a mobil vypnutý. Epoi bol
slabý, ale usiloval sa nájsť nabíjačku a dobiť si batériu, aby mohol
zavolať niekomu, čo sa s ním vlastne stalo. Nevedel ju však nájsť.
V panike vstal, ale v tej chvíli musel najskôr neodkladne zájsť na
WC. Nabíjačku však ani potom nenašiel!
& * & * &
Dva dni trvalo, pokým zistil,
celý dezorientovaný, že nabíjačku má , keď leží v posteli, ani nie pol
metra od svojej hlavy...
Po dobití batérie sa pokúsil
komunikovať s Enkou, ktorá predávala v potravinách vo dvore. Poslal jej sms-ku, v ktorej
zisťoval, či je práve v práci, ale nereagovala na jeho otázku. Nikdy. Bol
by ju poprosil, aby mu niečo na konci pracovnej doby priniesla z obchodu
nachádzajúceho sa pár metrov od jeho bytu. Takto však nemal šancu. Odhodlal sa
preto zavolať bratovi. Ozvala sa mu švagriná, ktorá bola ochotná priniesť mu na
druhý deň, o čo ju poprosil.
Nadišiel nový deň
a popoludní prišla jeho švagriná. Prvé jej slová, keď otvoril dvere
a ona ho uvidela, boli: „No obleč sa, ideme k lekárovi. Takto
nemôžeš existovať.“ Zrejme na ňu zapôsobila Epoiova strhaná tvár
a fakt, že prišiel len tak v župane, bosý, bez šlapiek... Epoia však
na návštevu lekára nenahovorila. Sám už dobre vedel, že z toho najhoršieho
je zrejme vonku, ale bol taký slabý, že prvé dni nebol schopný zájsť ani do
blízkych potravín. Bolo až neuveriteľné, ako sa švagriná oňho starala. Nosila
mu aj uvarené jedlo, hoci to by si pobiede bol býval pripravil nejaké aj sám.
Keďže ani jedlo si nemusel nejaký čas varievať, mohol si dovoliť väčšinu dňa
preležať. Navyše, v tom istom čase dostal silný zápal močových ciest a mechúra,
takže popri antibiotikách, ktoré mu lekár naordinoval, teraz už musel ležať
celé dni. Všetko toto spôsobilo, že Epoi
napokon nebol schopný chôdze ani len nejaký kilometer v kuse –
o lietaní nehovoriac. Najviac ho mrzelo,
že v takomto stave nemohol chodiť na huby. Dvakrát sa síce
o to pokúsil, ale dopadlo to katastrofálne. Prakticky mal len sušené huby
zo zberu v predchádzajúcom roku a z čerstvých len tie, ktoré mu
darovala raz Enča a raz zase Paľomír.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára