Steporis / Cucurbita

 „To je skoro lepšie než šteklivé drievko“ – hovoril si Epoi,  keď sa premiestňoval po niekoľkých dňoch z Nízkych Tatár späť do Riťsvety. Na chate si oddýchol od všetkého „riťsvetského“ a prišiel tam aj na iné myšlienky. Presnejšie povedané na myš ani nie (tá zostala doma pri počítači), ale lienky tam v prírode boli. Spokojne sa pásli na voškách, ktoré z nich boli viditeľne nervózne. Bodaj by aj neboli, keď si na nich pánbožkove kravičky - hmyzí to predátori - pochutnávali ako v reštaurácii. Len príbor im chýbal. Epoi si skoro zaspieval °Sluníčko, sluníčko, popojdi maličko, stojíš tu u cesty, stane se neštěstí...°

Aj prítomnosť oboch dám prispela k zlepšeniu nálady Epoia. Predsa len ich spomienky a rozhovory sa týkali inej oblasti spoločenského života. Presne toho, ktorý Epoiovi chýbal v Riťsvete. Aura bola herečka, spolu so svojou dcérou Luxanou. Esper zase predtým pracovala ako redaktorka v oblasti kultúry, čiže bola tiež v rozhovoroch „profesionálne deformovaná“ týmto smerom. Epoi ich rád počúval, ani nemusel často reagovať na rozhovor.

Epoiovi sa nový spôsob cestovania tak zapáčil, že sa po návrate domov ešte v ten istý deň rozhodol navštíviť brata Ylana. Najprv si cez mobil pozrel či sú doma. Boli a opekali si nejaké mäso na dvore. Bolo ich tam ako Sásovanov a Epoi sa rozhodol  zhmotniť sa priamo pred nimi, pri filagórii. Začal sa prenos priamo pred zrakom všetkých zúčastnených – domácich aj hostí. Najprv sa začali objavovať vlasy, potom čelo, tvár, atď. Spočiatku si Epoiove pribúdanie v priestore už trošku potrundžení prítomní ani nevšimli, len dvojkilová Bobina (chlpatý biely postrach všetkých psov a mačiek na okolí) sa s tým nedokázala vyrovnať. Štekala tak silno, až sa Epoi obával, že jej niečo zhorí v zosilňovači.

Vtedy už zbystrili pozornosť aj podaktorí triezvejší účastníci párty, ktorým nešlo do hlavy, ako to, že sa na nich z priestoru, kde nič – tu nič, usmieva samotná hlava Epoia, ku ktorej však pomaličky pribúdalo aj ostatné príslušenstvo. Epoi by im bol rád zamával na pozdrav, ale v tej chvíli ruky ešte nemal... Podaktorí zabudli aj opekať a všetci sledovali postupný Epoiov príchod. „To bolo efektné“- zareagoval prvý Ylan a hneď vzápatí sa spýtal jeho obligátne: „Čo si dáš na pitie? A rovnako ako vždy Epoiova odpoveď bola: „Vodu, alebo čaj.“ Potom nasledovalo Ylanovo obligátne presvedčovanie, že by si mal dať niečo alkoholické, žiaľ, ako vždy, neuspel. Epoi márne pátral v pamäti, či niekto neoslavuje niečo, ale na nič a na nikoho neprišiel. Zrejme len dostali chuť posedieť si vonku v teplom podvečernom  ovzduší.

Chvíľu sa ešte ich rozhovor krútil okolo efektného spôsobu premiestňovania, ale po chvíli sa opäť zábava vrátila do starých osvedčených koľají. Komusi zišlo na um, že by si mali zaspievať, ale nedohodol sa s niekým ďalším, kto mal rovnaký nápad. Hlasná argumentácia zabrala zopár minút, pokým sa dohodli na spoločnom repertoári. Najväčšiu radosť z celej párty však mala Bobina. Pobehovala od jedného k druhému, s nádejou počkala, či jej niečo niekto hodí, až sa nakoniec usalašila Epoiovi na nohách, veľkoryso sa nechala hladkať, láskať a nechala si ískať – skrátka bola na vrchole blaha. Aj Epoi bol spokojný. Mali s Bobinou niečo spoločné – obaja boli celkom triezvi a pozorovatelia. Deň sa ani nemohol lepšie skončiť.

× × × × ×

Tá ubíjajúca nečinnosť bola neskutočná, doslova hmatateľná.

Pre koho už len môže byť zaujímavá, ba až priam príťažlivá taká cukína? Akéže atraktívne zábery sa dajú vydolovať z dusenia cukínových hranolčekov, kociek, plátkov, či iných tvarov! Rovnako by dopadli aj podobné útvary z iných podôb tekvice, či už išlo o klasickú ťahavú veľkú oranžovú, alebo o patizóny, ktoré sa už tiež vyskytovali v širšej palete farieb. Okrem bielej aj v žltej a zelenkavej. Bola tu ešte kríčková podlhovastá tekvica bielej či tmavozelenej farby. A nakoniec známe ozdobné tekvičky všetkých tvarov a farieb. Aj tie Epoi, pokiaľ boli mladé a jemné, konzumoval a spracúval na jedlá. Teraz však o nič také nešlo. Bolo to také miešanie záberov, obrazov, len výsledok bol zakaždým rovnaký: stereotypná tepelná úprava tekvice.

Dostal som mail na zamyslenie

Babi, kolik vlastně ti je let?

--------------------------------------------------

Ani bych netušila, že už jsem tak "starý" pamětník

Jednou večer si babička s vnukem povídala o současném životě.

Najednou se vnuk zeptá babičky: "Babi, kolik vlastně ti je let?"

Babička odpovídá: "Nech mě chvíli přemýšlet..!!

Narodila jsem se před televizí, kopírkou, kontaktními čočkami, antikoncepčními pilulkami.

Nebyly policejní radary, kreditní karty, laserové paprsky.

Ještě nevynalezli klimatizaci, ani sušičky, oblečení se vypralo a pověsilo na čerstvý vzduch, aby uschlo.

Člověk nebyl na Měsíci, neexistovala trysková letadla.

Vdala jsem se za tvého dědečka, žili jsme spolu, v každé rodině byla matka a otec.

Muži nenosili náušnice.

Narodila jsem se před počítači, paralelním studiem a skupinovou terapií.

Lidé nechodili na preventivní prohlídky, nýbrž je lékař dle potřeby posílal na krev a moč.

Dokud mi nebylo 18 let, oslovovala jsem každého muže ´Pane´ a ženu´Paní´ nebo´Slečno´.

Když v té době žena nastoupila do tramvaje nebo do autobusu, děti a mladí lidé spěchali,

aby jí uvolnili místo.

Pokud byla těhotná, doprovázeli ji k sedadlu.

Na schodech se ženám přenechávala strana u zábradlí, nastupovaly do výtahu jako první.

Muži nikdy nezdravili ženu, aniž by přitom nepovstali, pokud v okamžiku, když vstoupila, seděli.

Vstávali od stolu pokaždé, když vstala žena, i kdyby to bylo pouze na okamžik.

Muži nám otevírali dveře a pomáhali při odkládání kabátů.

Dívky znamenaly pro svou rodinu čest.

Náš život se řídil střízlivým uvažováním, úctou ke starším lidem, chováním dle zákona,

naplňovalo ho plodné soužití s ostatními a odpovědná svoboda.

Učili nás rozlišovat dobré a špatné.

Vážný vztah znamenal, že máme dobré vztahy s našimi bratry a sestrami a dalšími vzdálenými a blízkými příbuznými a přáteli.

Neznali jsme bezdrátové telefony, nemluvě o mobilech.

Neposlouchali jsme stereo nahrávky, FM rádio, kazety, CD, DVD, a neměli jsme elektronické psací stroje, počítače, notebooky. Notebook znamenalo sešit..

Hodinky jsme natahovali každý den.

Nic nebylo digitální, ani hodinky, domácí spotřebiče neměly světelné displeje.

Když už mluvíme o strojích, nebyly ani bankomaty, mikrovlnné trouby, budíky s rádiem. Nemluvě o videorekordérech a videokamerách apod...

Neexistovaly digitální ani barevné fotografie, jen černobílé, a na jejich vyvolání se čekalo nejméně tři dny.

Made in Korea či Vyrobeno v Číně nebo v Thajsku ani neexistovalo.

Neslyšeli jsme o" Pizza", Mc Donaldu nebo o instantní kávě.

V obchodě bylo možné koupit něco i za 5 nebo 25 haléřů.

Zmrzlina, jízdenka nebo osvěžující nápoj stál 70 haléřů.

V mé době byla t r á v a  něčím, co jsme K O S I L I, ne kouřili!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!.

Teď mi řekni, kolik si myslíš, že je mi let."

"Ach, babi... více než 200!" odpověděl vnuk.

"Ne, miláčku, pouze šedesát!!!!!???????"

HEZKÉ DNY..

Steporis / Všetko je na vebe

Mal by som spáchať niečo intenzívne chleboidné –

pomyslel si Epoi, keď zistil dve veci: tou prvou bolo poznanie, že už nemá doma ani zrnko chleba či pečiva a tou druhou zase pocit absolútneho nechcenia zájsť práve v tej chvíli do obchodu kúpiť si dajakú poživeň.

„Všetko je na webe“ povedal nahlas a šiel pripraviť dávku surovín do pekárničky na chlieb. V poslednom čase sa veľmi nehrnul do pečenia chleba, hoci suroviny na to mal. Keď už v byte žiadny chleboid ani iný pečivoid nebol naporúdzi, zvyčajne začal vymýšľať, čo iné by si pripravil na jedenie. Vtedy prichádzali k slovu zemiaky, či už samotné, alebo kombinované s dusenou či vyprážanou zeleninou, prípadne ďalšie dobroty zo zemiakov, ako lokše, strapačky či šúľance. Z rozvaľkaného šúľancového cesta si robieval knedle plnené roztlačenými údenými šprotmi v oleji. Do vidličkou rozmiaganých rybičiek aj s olejom zamiešal najemno nakrájanú cibuľu a mleté čierne korenie. Uvarené a poliate opraženou cibuľkou, alebo s udusenou kyslou kapustou, skrátka mňam! Ak mal dosť tuku, mohli byť aj lángoše z kysnutého cesta, prípadne placky zemiakové, tekvicové, alebo kombi. Ak už vyčerpal všetky chutné možnosti, zvykol si pripraviť rizoto zo zeleniny – len aby oddialil chvíľu  rozhodnutia.

Teraz však konečne samého seba presvedčil, že spácha jeden bochník. Smiešne, vraj bochník, keď konečný produkt vyzeral skôr ako tvárnica. Niežeby bol taký tvrdý, ale rozmermi a tvarom pripomínal malú tvárnicu. Vložil suroviny v určenom poradí, zatvoril a zvolil program. Teraz mal zopár hodín od chleba voľno. Keď mu konečne dobrácka mašina zapípala, že je chlieb hotový, vybral ho opatrne, vysypal z nádoby na bambusovú dosku na krájanie a ešte taký vriaci zvyčajne musel chytiť do riadovej utierky, aby odkrojil tú neskutočne chrumkavú chutnú vec, zvanú niekde konček, inde aj pätka. Epoi však nazýval tento špecifický plochý konček jednoducho kôrkou. Tomu sa nevyrovnala ani božská ambrózia na Olympe! Tentokrát však kôrku neodkrojil, len nechal chlebík trochu vychladnúť. Prečo?

Pokiaľ tak čakal na upečenie chleba, dostala sa mu do ruky príručka k najnovšiemu mobilu, ktorú síce prevzal spolu s prístrojom, ale ešte ju nemal ani otvorenú. Nepotreboval to. Brával si od operátora vždy rovnakú značku telefónu, takže ovládanie mu nerobilo problémy, hoci  zďaleka nevyužíval všetky funkcie, ktoré mu ten-ktorý model ponúkal. Tentoraz zbadal v brožúrke čosi zaujímavé. Čo všetko si ešte tí Fíni nevymyslia – pomyslel si pri čítaní novej funkcie. Už o tom síce niečo úchytkom začul, ale nepredpokladal, že by to dokázal aj jeho telefón. Príjemne ho to prekvapilo. Vďaka tomuto prístroju sa mohol dostať na nie príliš vzdialené lokality, tak do 200 km, doslova za pár desiatok  sekúnd! Zoznam lokalít bol daný, ale pokiaľ človek dobre poznal miesto, kam sa chcel dostať a vedel ho zaradiť, v porovnaní s určeným zoznamom, mohol si, podľa brožúry, ďalšiu lokalitu sám vytvoriť.

Práve to zišlo Epoiovi na um, keď vytiahol chlieb z pekárne. Esper bola v tom čase práve na chate aj so svojou sestrou. Najprv jej zavolal, povypytoval sa ako to tam vyzerá, či sa náhodou veľmi nezmenil vzhľad okolia, aby si čo najvernejšie dokázal predstaviť celú lokalitu. Keď sa mu podarilo novú prenosovú lokalitu naprogramovať, pripojil k mobilu dodatočný zdroj energie, zobral si milý chlebík a skočil rovnými nohami do neznáma. Vedel, že sa prenos uskutočňuje v takých vrstvičkách, podobne ako pri „cetéčku“. Predstavoval si, ako sa budú obe čudovať, keď sa im začne postupne objavovať pred očami...

Čakalo ho však sklamanie, sestry neboli v chatke, ani v najbližšom okolí. Dolná suseda ho informovala, že šli na zber bazového kvetu. Tak si teda zatiaľ popozeral, čo Esperina sestra Aura vysadila okolo chatky. Mala tam cesnak, pažítku, petržlen, garyho kúpra, slnečnicu a ešte zopár druhov korenín, ktoré zvykla používať do jedál. Epoi sa nakoniec posadil vo verande na stoličku a užíval si večerné lúče onedlho zapadajúceho slnka. Kochal sa pohľadom na okolie a čakal na návrat bazozberačiek. Po pravej ruke videl niekoľko veľkých rastlín omanu, ktorý sa už chystal rozkvitnúť. Mal rád tie výrazné astrovité žlté kvety a veľké listy. Vľavo zazrel zopár rastlín repíka, ktorý ešte síce nekvitol, ale listy mal už pekné veľké.

Zišlo mu na um, ako mu Esper spomínala, že kúsok odtiaľ sa pokúšala zberať bazový kvet, ale bol rozkvitnutý len na samom vrchole, kam nedočiahla. Položil teda chlebík na stolík a šiel naoberať trochu súkvetí bazy čiernej. Bolo to len o dve chaty ďalej. Poobzeral sa, nikoho nablízku nevidel, tak sa teda vzniesol a pohodlne natrhal do košíka tie najväčšie kolesá bielych voňavých kvietkov. Potešilo ho, že na vzlietnutie nepotreboval až tak veľa úsilia. Kondícia sa mu teda vracala.

A vracali sa aj obe sestry. Zazrel ich, ešte boli dosť ďaleko. Pripravil sa na ich príchod a privítal ich nie chlebom a soľou, ale chlebom a bazou... Bolože to radosti na Starom bielidle!

Nostalgické rozpoloženie

Neviem, čo sa to so mnou dnes udialo, ale napriek horúčke som vstal a rozhodol som sa umiestniť na blog jednu veľmi starú skladbu, ktorá nie je vôbec typická pre Rolling Stones. Napriek tomu sa mi páči. Riskujúc možný posmech, priznávam sa k svojim sympatiám k Lady Jane.

Pozoruhodné

Mailom som dostal aj takýto pozoruhodný text. Aj ja som sa nad ním  musel zamyslieť.

Steporis / Predvečer víkendu

Keď vstúpil do garzónky, privítalo ho také  ťažké a teplé ovzdušie, že musel ísť vyvetrať. Vyšiel do lodžie pokochať sa ešte v odchádzajúcom dennom svetle pohľadom  na pestované rastlinky-burinky. Každú jar sa znova a znova tešil z toho, že prežila mrazy Schizandra čínska, pažítka a cibuľa sibírska – v Česku nazývaná aj ošlejch. Darmo, v kvetináči sú korene rastlín vystavené väčšej zime než vo voľnej pôde. Okrem toho, každý rok si ešte niečo vysadil či vysial do kvetináčov rôznych rozmerov a farieb. V tomto roku to boli ťahavé tekvice, ktoré by mali mať na jeseň veľké oranžové plody. Zatiaľ z obrovských nádob vyrastali len tri silné byle a na nich krásne veľké listy. Epoi nevedel pochopiť, že niekto si dokázal na balkón či lodžiu vysadiť len okrasné rastliny. Keď mal k dispozícii iba takú obmedzenú skromnú plochu, snažil sa dopestovať človeku osožné rastliny, ktoré predsa takisto boli dekoračné listom  alebo kvetom. Najmä tekvicovité v tom vynikali. Pestoval aj jednu rastlinu patizóna, nebol si však celkom istý, ako to s ňou dopadne, keď sa ťahavé tekvičiská rozrastú. Mali totiž v nádobách starý uležaný kozí hnoj zmiešaný so zeminou asi v pomere 3:1,  v prospech hnoja. Bolo zrejmé, že ho čaká onedlho výroba konštrukcie, po ktorej sa budú ďalej rozpínať rodiace výhonky do všetkých strán a zaplnia tak každý voľný kút, nemohol si však pomôcť. Tekvice v každej podobe mu skrátka učarovali. Tajne dúfal, že sa mu ťahavá tekvica a patizón (a či partizán, ako rád nazýval túto plodovú zeleninu) skrížia a na budúci rok by mohol použiť semeno na výsadbu a dopestovanie nejakého zaujímavého jedlého bastarda.

Po vyvetraní najskôr zatvoril dvere do lodžie a až potom rozsvietil v izbe, aby mu svetlo neprilákalo šesťnohú lietajúcu háveď. Epoi  nemal v láske hmyz, s výnimkou motýľov (ale nie húsenice) a včiel (aj tie len v podobe medu, materskej kašičky, propolisu a vosku). Uvedomoval si dôležitý zástoj niektorých druhov hmyzu pri opeľovaní kvetov. Prakticky úroda viacerých druhov poľnohospodárskych plodín závisela celkom, alebo aspoň do veľkej miery, od prítomnosti a pracovitosti týchto hmyzích potvor.

Okrem toho, mala jeho averzia voči hmyzu aj ďalší dôvod – sny, v ktorých sa  nemohol brániť inak, len útekom pred ohromnými exemplármi hmyzu. Boli to však vôbec sny? Koľkokrát nachádzal v posteli ráno úlomky rastlín,  piesok a občas mával doškriabané ruky od toho, ako sa predieral lúčnym porastom...

Zapol si rátač, načapoval si vodu z vodovodu do fľaše a sadol si k monitoru. Bol už víkend a patrilo sa mu umiestniť na blog ďalšiu časť príbehu, ktorý pomaly, ale isto dostával písomnú podobu. Usiloval sa, aby približne raz do týždňa dodal na internet pokračovanie príbehu. Bol si vedomý skutočnosti, že by toho napísal podstatne menej, keby text nedával na blog. Okrem toho Esper vzápätí urgovala ďalšie pokračovanie, keď náhodou meškal.

Mal to premyslené. Keď bude mať príbeh ako tak kompletný, stiahne si ho do papierovej podoby, opraví, upraví a až potom  si bude môcť povedať, že čosi je na svete. Niektoré časti zatiaľ boli v podstate len zachytenými motívmi, ktoré neskôr plánoval rozvinúť do želaného tvaru – pravdaže len za predpokladu, že mu bude dopriate (ako nezabudol v duchu dodať). 

Steporis / Po stopách spomienok

Vybral sa pomaly do centra. Vychutnával si príjemný vzduch po nedávnom krátkom daždi a teplotu, ktorá po 29-stupňových horúčavách klesla na príjemných 18-19°C. Večer bolo stále dostatočne svetlo, koniec koncov kedy inokedy, ak nie teraz, na začiatku júna... Epoi nešiel priamo na Námestie baníkov, kde sa sústreďovala väčšina piatkovosobotných lôchmaratónov**) v Riťsvete, ale doprial si obchádzku novovybudovaným obchvatom námestia a oblúkom sa vrátil späť – prakticky po tej istej trase, ako vozidlá MHD.

Na celkom prázdnej vozovke si skúsil aj vznášanie, veľmi nízko nad zemou. Mal pocit, že sa mu nepatrne zlepšila kondícia. Veď uvidím, čo to s ňou urobí, ak si dám v krčme viacej než jedno pivo... pomyslel si, ale ďalej nebojácne kráčal v ústrety nočnému dobrodružstvu. Okrem Epoia by to asi nikto iný dobrodružstvom nenazval, nuž ale neupierajme mu právo nazývať veci tak, ako sa mu javili. Preňho bolo už dobrodružné len to, že sa dostal von medzi ľudí, aj keď v konečnom dôsledku nadránom si potom pripadal skôr ako v spoločnosti unavených, podráždených ľudoopov...

V Píku bol nedýchateľný vzduch, bez odsávania splodín nedokonalého spaľovania listov rastliny Nicotiana tabacum L., rozhodol sa teda veľmi rýchlo, aby už o chvíľu kráčal po schodoch do kántrivého klubu.. Zaujímavé  na tomto klube bolo to, že napriek názvu country bol skôr centrom rockového trhania ušných bubienkov. Epoi nemal nič proti počúvaniu rocku, ale nepotreboval ho mať pustený päťkrát silnejšie, než bolo treba. Až taký hluchý zatiaľ nebol. Zato väčšina návštevníkov klubu mala vážne poškodený sluch – možno aj zato si púšťali hudobný box na plné gule. Ešte aj baktérie mliečneho kvasenia, Escherichia coli, či vírusy všetkých typov, korporatívne si vybrali exodus, ktorého cielom bolo nájsť si život neohrozujúce prostredie, v ktorom by mohli úspešne a v pokoji škodiť ľuďom a spestrovať im tak chorobami pozemskú existenciu. Medzi skoro hluchých návštevníkov patrila kedysi aj Enča, ktorej zvyšky sluchu niekedy nestačili na bežnú tichú konverzáciu.

Tak do tohto hustého zvuku sa Epoi ponoril po príchode do pohostinstva. Necítil túžbu popíjať niekde v kúte osamote pivo, ale žiadalo sa mu stráviť piatok v spoločnosti ľudí, s ktorými by si mohol pokecať o všetkom možnom. Problém bol v tom, že po tých rokoch absencie mal problém nájsť niekoho z bývalej spoločnosti. Niektorí sa stali rodičmi, niektoré sa zase aspoň vydali (napríklad Enča – tá aj dvakrát) a to všetko spôsobilo, že chodil medzi stolmi celý stratený (ak to pri 192 cm výšky  možno tak formulovať...). Nečakal, že nestretne ani jedného známeho, ale realita bola neúprosná. Ak sa chcel s niekým porozprávať, zostávala  mu jediná možnosť: skajp či fejsbúúk. Určitý druh nepriameho komunikovania mu ponúkali aj blogy. Oveľa smutnejší, než keď kráčal do mesta, sa teraz vracal  do svojej izby a vedel, že jediná perspektíva, ktorá ho čaká, je presedieť niekoľko nasledujúcich hodín pri rátači a internete.

____________________________________________________________________

*)kántriť: hubiť, ničiť, likvidovať;  **)lôchať: piť, nasávať, strebať, tankovať, drúľať, slopať

× × × × ×

Dobrý pocit mal len z toho, ako sa mu podarilo nenápadne zletieť po schodoch z klubu na námestie.

Lákalo ho pokračovať v tom aj po chodníku, ale neriskol to. Vdychoval plnými dúškami večerný mestský vzduch, akoby to bol ten najčistejší horský kyslík. Pravdou však bolo, že cestný obchvat, aj keď malý, výrazne odbremenil ovzdušie na námestí, kde teraz dominovala vôňa líp. Možno sa už teraz budú môcť oberať kvety na čaj, ktovie. Pamätal sa, ako ich vysádzali kedysi, keď šiel do prvej triedy. Boli to len také prútiky, trochu vyššie než Epoi. Teraz to už boli kvitnúce stromy a stále boli vyššie než on. To sa už nezmení, keby som čo urobil... - pomyslel si a bol rád, že to tak je. Lipa mu vždy pripadala ako prívetivý a láskavý strom. A tu ich mal v tom momente plný obdĺžnik stredu námestia a len pre seba. Vydláždená plocha bola nimi aspoň oddelená od asfaltových vozoviek zo všetkých štyroch strán.

Steporis / Esemesky

„Do pipíka!“- uľavil si Epoi, keď mu displej mobilu odišiel na vandrovku. Nevidel iné východisko, len preložiť sim kartu do staršieho mobilu, ktorý prezieravo nevyhodil a občas aj skontroloval v ňom batériu, ktorú podľa potreby dobil. Teraz sa mu to hodilo. Kontakty niektorých tlačidiel už síce neboli najlepšie, občas musel stlačiť niektoré písmeno aj trikrát, pokým sa mu objavilo v okienku, predsa však - mohol aspoň telefonovať. Popozeral si v ňom aj staré nekvalitné fotky a so záujmom sa ponoril do spomienok pri čítaní sms-iek.


„SMS: – Muž s bielymi vlasmi je ako dom zapadnutý snehom. To však neznamená, že v kozube nie je oheň. M. Chevalier

– Ľúbiš ma aj po 24 hodinách?

- Je t´aime también después de un día. Pero no me gusta despertarme solita. No está aquí nadie para darme un besito.

– Pozerám sa na tých 7 písmen a nemôžem tomu uveriť. Nevieš si predstaviť, čo to urobilo s mojím libidom. Srdce mi bije ako zvon. Te quiero mucho!

– AHOJepoiPRÁVEsomPRIŠLAzPLÁŽEboloKRÁSNEpočasiePOKOJNÉmoreKEBYsomTAKmohlaÍSŤsTEBOU poPOBREŽÍboséNOHYhviezdyNADnamiTObyBOLAnádheraTEamo

- Ahoj V., predpokladám, že nemáš čas nudiť sa. Tiež by som sa rád pozrel do Blavy, ale.. Ja som urobil 2. várku hub. nátierky. Tak sa maj – do bozkania.

– zas si ma pristihla in flagranti – na hubách a samého. Ešte chcem zamraziť zopár kíl. Maj sa krásne, bozkávam ťa aj na krk.

– Ahoj querida mia, práve som si dal hubovú polievku so zemiakmi a cestovinou a spomenul som si, ako sme podobnú jedli 3 dni – v tejto sú václavky a suchohríby.

– Delia nás od seba desiatky km sneženia. Chýbaš mi. Dúfam, že sa na Katarínu a po nej počasie umúdri, aby som ťa mohol zovrieť v náručí.

– Ahoj adventné dievča, dnes som konečne piekol chlebík. Je chutnyy.. Už si len zriedkavo kúpim chlieb v obchode. Mňam!

– Už sedím pri stole mojich smútkov a chystám sa odpiť si z horúcej kávy. Dobrá je, ale viac mi chutí od teba.

– Dobré ráno láska moja, pekný deň ti prajem (a dnes vyzerá byť krásny). Dúfam, že si sa vyspala do ružova a tešíš sa z ďalšieho dňa.

– Dobré ráno miláčik, už je deň (aj keď menej slnečný než včera) – je dôvod na radosť. Si tu a nie si sama.

– Dúfam, láska moja, že si prežila dnešné besnenie živlov bez úhony a že ešte stále „you want me“, tak ako ja teba. Krása nemusí mať podobu len slnečného dňa.

– Ahoj, láska moja, dnes som ťa bol navštíviť. Obliekol som si domáce oblečenie v tvojich farbách, dal som si kávičku a pozeral fotky. Teba to však nenahradí...

– Práve som, láska, dopiekol chleba. Už sa mi žiada objímať teba. Po toľkých týždňoch už aj to treba.“

Celkom sa zasníval a v duchu sa preniesol do času, keď si ich s Esper písavali. Bol to, pochopiteľne, len zlomok z celého množstva, pretože často musel zmazávať správy, keď už nemal dostatok voľného miesta v pamäti.

× × × × ×

A opäť tu bol piatok. Prichádzal každý týždeň so železnou pravidelnosťou. Kedysi sa na tento deň tešil. Znamenal preňho koniec pracovného týždňa a radosť z očakávania, že prežije celé dva dni so svojou rodinou. Odkedy zostal sám, nemal dôvod tešiť sa z piatka. Veď vtedy býva samota najvýraznejšia.

Epoi si poležiačky nakvapkal aj druhý liek do očí a čakal, pokým sa mu vstrebe. Vtom mu zazvonil mobil. Myslel si, že mu zvoní Esper, ale mýlil sa. Bol to Paľomír, vlastne jeho manželka. Išli práve autom zo záhrady a doviezli mu čerstvý kôpor. Rýchlo sa poobliekal a vyšiel von. Dostal poriadnu kyticu garyho (kúpra) odniesol ho dovnútra a opäť bol sám. Čo už teraz, keď som sa obliekol ako človek? Hádam sa zase hneď nevyzlečiem. – hútal si v duchu. Nechcelo sa mu opäť len tak zostať vo svojej izbe a sledovať diétny tv program. Rozhodol sa teda vyjsť si do centra a popozerať, čo sa tam zmenilo za posledných pár rokov, počas ktorých nenavštevoval pohostinské zariadenia mestského typu – či už to bol Pík, alebo Kántri*) klub, prípadne iné stánky alkokultúry. Ten klub sa vlastne písal Country Club, ale jemu sa to takto pozdávalo viacej.

Steporis / Návrat

Konečne sa dostal aj s batožinou do svojho minibytu!

Jeho prvé kroky viedli k rastlinkám, ktoré pestoval pri izbovom okne. Najhoršie obavy sa mu vyplnili – práve figovník a kávovník nedokázali vyžiť také dlhé obdobie bez zálievky. Kadejaké iné rastliny prežili a tieto dve, na ktorých mu najviac záležalo, sa utrápili na smrť. Figovník získal tak, že večer pred odletom lietadla z dovolenky si odlomil konárik vyrastajúci z koreňov stromu a doma ho nechal zakoreniť v kvetináči. Priniesol si ho v tom istom roku, ako sa narodila Evet. Kávovník už bol tiež pekný veľký a Epoi očakával, že mu čochvíľa aj zakvitne a prinesie plody. A teraz zostalo len prázdne miesto po oboch drevinách. Spočiatku ešte obe rastliny zalieval, nádejajúc sa, že predsa len nejakým zázrakom ožijú, ale zázraky sa v tej chvíli venovali čomusi inému, možno dôležitejšiemu.

Po desiatich dňoch od operácie mu lekár vybral stehy, vlastne vysvitlo, že to bol len jeden taký dlhý steh... Celkove sa cítil akosi neisto, slabo. Dúfal však, že sa to čoskoro zlepší. Bude chodiť častejšie na prechádzky a kondícia sa mu vráti.

- - - - -

...Plafón jaskyne bol zafúľaný od mnohoročného dymu z ohniska. Oheň bol jediným zdrojom svetla, pretože Epoi sa nachádzal hlboko v podzemnom systéme jaskýň. Nezúčastnene  sa  pozeral, ako sa v kúte dve nahé deti usilujú zobrať psovi kosť so zvyškami mäsa. Mal pocit, že psa aj deti odniekade pozná, aj keď si za živý svet nevedel spomenúť odkiaľ. Zahrabané pod vrstvou žeravých uhlíkov a plameňov sa piekli korene a hľuzy rastlín. Epoi ani nebol veľmi hladný, ale uvedomoval si, že potrebuje nabrať silu, aby mohol tiež ísť s ostatnými mužmi na lov. „Nešťastné koleno, už aby sa mi zahojilo a prestalo bolieť!“ S námahou sa posadil a po zemi sa pritiahol bližšie k ohňu. Paličkou skúsil korene, ešte boli tvrdé. Presunul sa teda späť na kožušinu a opäť zadriemal...

- - - - -

Epoi ležal už dlho na pravom boku a mal ho od matraca celkom otlačený. Obrátil sa preto na chrbát a spal ďalej. Netušil, že už strávil v posteli viac než dvadsaťštyri hodín v kuse. Okolitý svet mu mohol byť ukradnutý. On si práve riešil ten svoj vnútorný, hoci si to vtedy nikto, ani on sám, neuvedomoval.

- - - - -

...Po masívnom drevenom schodisku v polotme kráčala a nepozerala sa doľava, ani doprava. Pôsobila dojmom zhypnotizovanej osoby - aj keď v stredoveku možno nepoznali tento termín, rozhodne aspoň nebol príliš rozšírený medzi ľuďmi. Žena vyšla von a musela prižmúriť oči. Prechod zo šera na slnkom zaliaty dvor bol pre ňu príliš prudký. Rozľahlý dvor bol viac menej plný domácich zvierat. Ošípané so spokojným krochkaním ryli v kúte záhrady, psy pobehovali sem a tam, ťahali prasce za chvost, alebo z číreho rozmaru preháňali rôzne druhy hydiny po dvore. A  sliepky, husi, kačice vyľakane uhýbali havkáčom a od strachu vypúšťali na zem zahustené výfukové plyny. Občas sa na niektorom hovienku daktoré zviera v rozbehu pošmyklo (najmä na tom  kačacom). Pri bráne sa dve nahé deti naťahovali so psom o kosť so zvyškami mäsa...

- - - - -

Epoi sa len veľmi pomaly preberal zo svojho súkromného zatmenia, ktoré (ako neskôr zistil) trvalo dva dni. Od piatku do nedele. Postupne si uvedomoval, že leží v posteli, aj keď spočiatku nevedel kde. Postupne, ako sa mu vrátilo vedomie, sa rozpamätúval, že naposledy bol vonku pozrieť Paľomíra Rašelinu, ale necítil sa dobre. Rozlúčil sa teda s ním a šiel si domov ľahnúť. Cestou si ešte kúpil nejaké ryby v konzerve a prišiel aj s nákupom do bytu. Ďalej sa už nepamätal na nič, až teraz sa preberal k životu. Pozrel sa na displej mobilu, ale batéria bola vybitá a mobil vypnutý. Epoi bol slabý, ale usiloval sa nájsť nabíjačku a dobiť si batériu, aby mohol zavolať niekomu, čo sa s ním vlastne stalo. Nevedel ju však nájsť. V panike vstal, ale v tej chvíli musel najskôr neodkladne zájsť na WC. Nabíjačku však ani potom nenašiel!

& * & * &

Dva dni trvalo, pokým zistil, celý dezorientovaný, že nabíjačku má , keď leží v posteli, ani nie pol metra od svojej hlavy...

Po dobití batérie sa pokúsil komunikovať s Enkou, ktorá predávala v potravinách  vo dvore. Poslal jej sms-ku, v ktorej zisťoval, či je práve v práci, ale nereagovala na jeho otázku. Nikdy. Bol by ju poprosil, aby mu niečo na konci pracovnej doby priniesla z obchodu nachádzajúceho sa pár metrov od jeho bytu. Takto však nemal šancu. Odhodlal sa preto zavolať bratovi. Ozvala sa mu švagriná, ktorá bola ochotná priniesť mu na druhý deň, o čo ju poprosil.

Nadišiel nový deň a popoludní prišla jeho švagriná. Prvé jej slová, keď otvoril dvere a ona ho uvidela, boli: „No obleč sa, ideme k lekárovi. Takto nemôžeš existovať.“ Zrejme na ňu zapôsobila Epoiova strhaná tvár a fakt, že prišiel len tak v župane, bosý, bez šlapiek... Epoia však na návštevu lekára nenahovorila. Sám už dobre vedel, že z toho najhoršieho je zrejme vonku, ale bol taký slabý, že prvé dni nebol schopný zájsť ani do blízkych potravín. Bolo až neuveriteľné, ako sa švagriná oňho starala. Nosila mu aj uvarené jedlo, hoci to by si pobiede bol býval pripravil nejaké aj sám. Keďže ani jedlo si nemusel nejaký čas varievať, mohol si dovoliť väčšinu dňa preležať. Navyše, v tom istom čase dostal silný zápal močových ciest a mechúra, takže popri antibiotikách, ktoré mu lekár naordinoval, teraz už musel ležať celé dni. Všetko toto spôsobilo,  že Epoi napokon nebol schopný chôdze ani len nejaký kilometer v kuse – o lietaní nehovoriac. Najviac ho mrzelo,  že v takomto stave nemohol chodiť na huby. Dvakrát sa síce o to pokúsil, ale dopadlo to katastrofálne. Prakticky mal len sušené huby zo zberu v predchádzajúcom roku a z čerstvých len tie, ktoré mu darovala raz Enča a raz zase Paľomír.