Mal by som spáchať niečo
intenzívne chleboidné –
pomyslel si Epoi, keď zistil
dve veci: tou prvou bolo poznanie, že už nemá doma ani zrnko chleba či pečiva
a tou druhou zase pocit absolútneho nechcenia zájsť práve v tej
chvíli do obchodu kúpiť si dajakú poživeň.
„Všetko je na webe“ povedal nahlas a šiel pripraviť dávku surovín do
pekárničky na chlieb. V poslednom čase sa veľmi nehrnul do pečenia chleba,
hoci suroviny na to mal. Keď už v byte žiadny chleboid ani iný pečivoid nebol
naporúdzi, zvyčajne začal vymýšľať, čo iné by si pripravil na jedenie. Vtedy
prichádzali k slovu zemiaky, či už samotné, alebo kombinované
s dusenou či vyprážanou zeleninou, prípadne ďalšie dobroty zo zemiakov,
ako lokše, strapačky či šúľance. Z rozvaľkaného šúľancového cesta si
robieval knedle plnené roztlačenými údenými šprotmi v oleji. Do vidličkou
rozmiaganých rybičiek aj s olejom zamiešal najemno nakrájanú cibuľu
a mleté čierne korenie. Uvarené a poliate opraženou cibuľkou, alebo s
udusenou kyslou kapustou, skrátka mňam! Ak mal dosť tuku, mohli byť aj lángoše
z kysnutého cesta, prípadne placky zemiakové, tekvicové, alebo kombi. Ak
už vyčerpal všetky chutné možnosti, zvykol si pripraviť rizoto zo zeleniny –
len aby oddialil chvíľu rozhodnutia.
Teraz však konečne samého seba
presvedčil, že spácha jeden bochník. Smiešne, vraj bochník, keď konečný produkt
vyzeral skôr ako tvárnica. Niežeby bol taký tvrdý, ale rozmermi a tvarom
pripomínal malú tvárnicu. Vložil suroviny v určenom poradí, zatvoril
a zvolil program. Teraz mal zopár hodín od chleba voľno. Keď mu konečne dobrácka
mašina zapípala, že je chlieb hotový, vybral ho opatrne, vysypal z nádoby
na bambusovú dosku na krájanie a ešte taký vriaci zvyčajne musel chytiť do
riadovej utierky, aby odkrojil tú neskutočne chrumkavú chutnú vec, zvanú niekde
konček, inde aj pätka. Epoi však nazýval tento špecifický plochý konček
jednoducho kôrkou. Tomu sa nevyrovnala ani božská ambrózia na Olympe! Tentokrát
však kôrku neodkrojil, len nechal chlebík trochu vychladnúť. Prečo?
Pokiaľ tak čakal na upečenie
chleba, dostala sa mu do ruky príručka k najnovšiemu mobilu, ktorú síce
prevzal spolu s prístrojom, ale ešte ju nemal ani otvorenú. Nepotreboval
to. Brával si od operátora vždy rovnakú značku telefónu, takže ovládanie mu
nerobilo problémy, hoci zďaleka
nevyužíval všetky funkcie, ktoré mu ten-ktorý model ponúkal. Tentoraz zbadal
v brožúrke čosi zaujímavé. Čo všetko si ešte tí Fíni nevymyslia –
pomyslel si pri čítaní novej funkcie. Už o tom síce niečo úchytkom začul,
ale nepredpokladal, že by to dokázal aj jeho telefón. Príjemne ho to
prekvapilo. Vďaka tomuto prístroju sa mohol dostať na nie príliš vzdialené
lokality, tak do 200 km, doslova za pár desiatok sekúnd! Zoznam lokalít bol daný, ale pokiaľ
človek dobre poznal miesto, kam sa chcel dostať a vedel ho zaradiť,
v porovnaní s určeným zoznamom, mohol si, podľa brožúry, ďalšiu
lokalitu sám vytvoriť.
Práve to zišlo Epoiovi na um,
keď vytiahol chlieb z pekárne. Esper bola v tom čase práve na chate
aj so svojou sestrou. Najprv jej zavolal, povypytoval sa ako to tam vyzerá, či
sa náhodou veľmi nezmenil vzhľad okolia, aby si čo najvernejšie dokázal
predstaviť celú lokalitu. Keď sa mu podarilo novú prenosovú lokalitu
naprogramovať, pripojil k mobilu dodatočný zdroj energie, zobral si milý chlebík
a skočil rovnými nohami do neznáma. Vedel, že sa prenos uskutočňuje
v takých vrstvičkách, podobne ako pri „cetéčku“. Predstavoval si, ako sa
budú obe čudovať, keď sa im začne postupne objavovať pred očami...
Čakalo ho však sklamanie,
sestry neboli v chatke, ani v najbližšom okolí. Dolná suseda ho
informovala, že šli na zber bazového kvetu. Tak si teda zatiaľ popozeral, čo
Esperina sestra Aura vysadila okolo chatky. Mala tam cesnak, pažítku, petržlen,
garyho kúpra, slnečnicu a ešte zopár druhov korenín, ktoré zvykla používať
do jedál. Epoi sa nakoniec posadil vo verande na stoličku a užíval si
večerné lúče onedlho zapadajúceho slnka. Kochal sa pohľadom na okolie
a čakal na návrat bazozberačiek. Po pravej ruke videl niekoľko veľkých
rastlín omanu, ktorý sa už chystal rozkvitnúť. Mal rád tie výrazné astrovité
žlté kvety a veľké listy. Vľavo zazrel zopár rastlín repíka, ktorý ešte síce
nekvitol, ale listy mal už pekné veľké.
Zišlo mu na um, ako mu Esper
spomínala, že kúsok odtiaľ sa pokúšala zberať bazový kvet, ale bol rozkvitnutý
len na samom vrchole, kam nedočiahla. Položil teda chlebík na stolík
a šiel naoberať trochu súkvetí bazy čiernej. Bolo to len o dve chaty
ďalej. Poobzeral sa, nikoho nablízku nevidel, tak sa teda vzniesol a pohodlne
natrhal do košíka tie najväčšie kolesá bielych voňavých kvietkov. Potešilo ho,
že na vzlietnutie nepotreboval až tak veľa úsilia. Kondícia sa mu teda vracala.
A vracali sa aj obe
sestry. Zazrel ich, ešte boli dosť ďaleko. Pripravil sa na ich príchod
a privítal ich nie chlebom a soľou, ale chlebom a bazou...
Bolože to radosti na Starom bielidle!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára