Steporis / Redakcia

                Epoi si už pomaly zvykal na skutočnosť, že ráno po prebudení musel často prekonávať pri ceste do kúpeľne a WC bazén plný vody. Mal tam síce na okraji foršňu ako stálu súčasť obývacej izby, a teda aj bazéna, mohol tiež ponad vodu len tak preletieť, ale voda sa mu celkom zapáčila. Tešilo ho ponárať sa do nej. Bol rád, že nepresiakla spodným susedom. Tí ani netušili, že také niečo majú občas nad hlavou.

 Problém nastal, keď pred Vianocami chcel vytepovať koberec aj v obývačke a tá – akože ináč - bola práve plná vody. Do pipíka! Veď potrebujem vypustiť všetkú tú vodu, ale kam? Najradšej by som ju pustil dolu schodmi! hovoril si v duchu, keď odomykal vchodové dvere do bytu. Len čo ich otvoril, skoro ho spláchla silná vlna vody, ktorá sa vyvalila z bytu! Zhučala dolu schodišťom až na prízemie...

 No nazdar! Ešte dobre, že tento týždeň mám aj tak službu, hovoril si Epoi, keď usilovne utieral podlahu i schody z druhého poschodia až nadol. Nemusel si do vedra napustiť teplú vodu so saponátom – silný prúd čistej studenej vody vyumýval schody ešte lepšie než akýkoľvek prípravok. Práve končil, keď prichádzala ku vchodu do paneláku suseda z prvého poschodia. Od detstva ju volali Babuľka, tak jej to zostalo aj v dospelosti. Aj deti z celého činžiaku ju inak nevolali, len teta Babuľa. A jej manžela zase: ujo Babulin...

 „A ty, čo si sa tak rozbehol umývať všetko? Veď každé poschodie si umýva svoje. Nemysli si, že ja pôjdem potom umývať aj na vaše poschodie!“ oslovila Epoia. „Nemusíš, keď už som bol vo švungu, tak som to urobil až dolu“, nepriznal sa Epoi. Aj tak by mu asi neverila, čo sa v skutočnosti prihodilo. Ešte šťastie, že ten vodopád nikto nezaregistroval. Vonku na asfalte už tá mokrá plocha nebola taká nápadná.

 V byte potom nemusel ani vlhčiť koberec saponátovým roztokom, stačilo povysávať. Taký čistý koberec ešte ani nemal, odkedy zostal sám. Bol v rozpakoch, či má prichystať vianočný stromček a všetko ostatné na príjemné prežitie Vianoc v obývačke, alebo má radšej zohnať nejakú plť... Obával sa reakcie Eta, keď príde na sviatky domov a v izbe, v ktorej spával na gauči, bude bazén. Ešte horšie by bolo, keby pri príchode bolo všetko v normále a ráno, po zobudení, by spadol do vody...

 Našťastie, počas celého obdobia od Štedrého dňa do Nového roka, pokým bol Et doma, sa nič také nestalo. Epoi mu o tom ani radšej nehovoril, aby nevyzeral v synových očiach čudne. Et dal Epoiovi pod stromček minivežu aj s reproduktormi. Epoi sa celý darček snažil umiestniť čo najvyššie na nábytkové skrinky, pretože mal obavy, aby sa mu nebodaj jedného dňa nenamočil...

A dobre urobil! Z mesiaca január uplynulo len pár dní a už tu bol bazén znovu. Ešte šťastie, že vianočný stromček už mal odzdobený a uprataný v pivnici. Nebol si istý, čo by sa s ním inak stalo – a nemal najmenšiu chuť v tejto oblasti experimentovať... Záhadou preňho boli nábytkové skrinky, ktoré sa akosi nepochopiteľne držali vždy tesne nad hladinou, pokiaľ bola v obývačke voda...

× × × × × ×     

  Koncom januára udreli mrazy a chodníky sa zmenili na ľadové klzisko. Technické služby Riťsvety síce posýpali vozovku aj chodníky, ale soliť nesmeli. Tak zakaždým, keď napadlo čo len trochu snehu a prikrylo ten drobný štrk, chodci vzápätí stihli studenú prikrývku ušliapať a šmykľavý ľad tu bol zas. Epoi sa snažil, v prípadoch, keď nebol nikto nablízku, vznášať sa tesne nad zemou, aby sa vyhol opakovanému pádu – len nedávno zažil zašívanie hlavy v bezmocnici - ale vždy sa to nedalo. Rozhodol sa preto ráno cestúvať do práce autobusom MHD.

 Aj do okresného mesta Priehľad cestovával prakticky každý týždeň autobusom. Nosil ta materiály do tlačiarne, pretože riťsvetský Bobkový list, ako jediné závodné noviny široko-ďaleko, nemal k dispozícii počítač, a teda ani internet. Epoi na uľahčenie práce sebe aj pracovníčke v tlačiarňach (tá potom texty z papierov prepisovala do ich počítača, ako v minulom storočí...) písal časť materiálov doma na vlastnom počítači, pre kontrolu ich vždy aj vytlačil na papier. Z diskety už bolo jednoduchšie dať ich v tlačiarňach do rátača. Pochopiteľne, že to robil na úkor svojho voľného času a na vlastné náklady.

 Najväčšiu naháňačku mal v pondelok v noci. Vtedy dával dokopy celé číslo, vrátane nedeľňajších športových výsledkov, musel urobiť zrkadlo pre tlačiareň, a to všetko na hárky  papiera s predtlačeným rámom. Skrátka stará dobrá klasika, ktorá sa už v súčasnosti vyskytuje asi len v literatúre, alebo v múzeu. Keď však v utorok ráno nevyspatý cestoval do Priehľadu, cítil sa o trochu lepšie. Určitá nervozita ho však celkom neopúšťala, pretože ešte stále si nemohol byť istý, či všetko klapne podľa jeho predstáv.

 Po odovzdaní posledných materiálov a zrkadla v tlačiarňach, šiel sa vždy niekam naraňajkovať a spravidla mal toľko času, že mohol ísť aj nakŕmiť holuby na námestí. V Riťsvete síce boli holuby, ale všetky mali chovatelia v holubníkoch. „Bezprizorné“ vtáctvo tam nebolo. Na určenú hodinu sa Epoi vrátil do tlačiarní a keď boli už hotové obťahy, mohol ich prečítať a urobiť korektúry. Až potom sa mu uvoľnili žalúdočné steny a s oveľa lepším pocitom sa vracal domov.

 Najlepší pocit mal vo švrtok, keď doviezli noviny a baníci pred fáraním do popoludňajšej zmeny si ich už brali so sebou. No a po druhej popoludní, keď šiel aj on z práce, mal dobrý pocit z toho, že každý čítal „jeho“ noviny, ktoré on stihol zase v termíne pripraviť.

Steporis / Prechodné obdobie

Len horko-ťažko sa preberal Epoi v pondelok ráno do neúprosnej reality. V hlave mu ešte vírili zvyšky toho neobyčajného sna. Odkedy Krve umožnil, aby sa vrátila po výškrabe späť do bytu – urobil to kvôli deťom – postupne začal aj v noci spávať, hoci už to nebol ten zdravý spánok ako predtým. A ráno čo ráno sa budieval z tohto rovnakého sna. Nevedel sa ho zbaviť. Sen sa ho držal ako kliešť, vyciciaval a oberal ho o potrebnú rozvahu, s ktorou sa usiloval čeliť vzniknutej situácii.

Nemal poňatia, kto je to – vlastne bola – Satame. Koľkokrát sa zamýšľal nad tým, prečo mu nebolo ľúto ani starkej, ani Satame... V skutočnosti ani jednu z oboch svojich starkých nemal možnosť poznať, pretože obe zomreli ešte v čase, keď Epoiovi rodičia boli deťmi. A Satame, tú predsa okrem sna nemal kde inde vidieť. Bol však nútený prestať myslieť na sen a „prepnúť sa do reálmodu". Krva síce prišla z chorobnice späť do bytu, prala, žehlila aj varila (Epoi sa stravoval v práci – takže pripravovala jedlo v podstate pre deti, boli prázdniny, a pre seba). Bola totiž po výškrabe určitý čas na nemocenskej. Jej správanie voči Epoiovi bolo však čoraz neznesiteľnejšie. Stačilo, aby sa na ňu pozrel (čomu sa občas nedalo vyhnúť) a už počul: „nepozeraj sa na mňa!"  A takýchto provokácií bolo viacej. Správala sa, ako keby sa Epoi previnil a nie ona. Napokon už jej arogancia dosiahla taký stupeň, že nemal viac trpezlivosť dýchať s ňou ani rovnaký vzduch, ktorý navyše otravovala nielen takýmito výrokmi, ale aj stále častejšími závanmi síry. Koľko sa snažil s ňou porozprávať, vysvetliť si, čo to vlastne a najmä prečo urobila, ale s ňou sa nedalo rozumne hovoriť. Bolo to tak, ako mu povedal neskôr Et: „Ona chodí a správa sa tak, ako keby ju niekto na diaľku ovládal..."

Spomenul si, ako ešte v časoch, keď sa správala akoby bola poriadnou ženou a matkou, sa ohradila raz voči jeho nevinnému vtipu, ktorý vychádzal zo vždy vďačnej témy manželskej nevery (v tomto prípade manželkinej). Povedal ho raz na návšteve u Rašelinovcov. „Takéto slová ma urážajú! - zahlásila vtedy pred všetkými.

 Až teraz si Epoi s trpkosťou uvedomil, že Krvu vlastne týmto spôsobom ani nemožno uraziť... Prišlo mu na um, ako v takýchto prípadoch zvykli hovorievať jednoduchí ľudia z jeho okolia: „Sama si nasrala do huby."  Ako sa blížili Elline narodeniny, povedal Krve, že ak  k nim prídu jej rodičia a sestry na oslavu, vyhlási pred všetkými pravdu o jej otcovi, ktorý určitý čas udržiaval mimomanželský pomer...

 Keďže situácia bola neúnosná, najmä pre Epoia, logickým vyústením bolo, že jedného dňa odišla. Ale ako! Epoi šiel v sobotu ráno do záhrady a keď sa okolo druhej popoludní vrátil, stretol akurát dcéry, ako sa na chodbe obúvali. „A vy kam idete?" „Ku starkým. Boli sme hladné, tak sme si uvarili špagety, čo sme našli a dali sme si na ne instantné kakao."

Epoi skoro z nôh spadol... Vysvitlo, že Krva sa ráno, zakrátko po Epoiovom odchode, vyparila ako smrad a deti nechala napospas náhode. Pritom vedela, že koľkokrát, keď bol Epoi v záhrade a mal nejakú robotu, zostal tam aj do večera. Deti a ich potreby ju vôbec nezaujímali. Ani im len nenechala nejaké jedlo! Bolo rozhodnuté. Už si o nej nedokázal vytvárať žiadne ilúzie. 

× × × × × ×

 Nevinný sen o Satame a babke sa Epoiovi odrazu začal miešať s ďalším snom - utekaním pred rôznou hmyzou háveďou, ktorá ho ohrozovala čoraz častejšie. Ráno sa prebúdzal celý doškriabaný a koľkokrát i špinavý od trávy, peľu a hliny. Bol už celkom zúfalý a mal panický strach z toho, čo zas bude musieť prežívať, keď zaspí. Snažil sa preto oddialiť spánok, ako sa len dalo. Nepomáhalo mu to však, vždy ho nakoniec premohla únava a on aj proti svojej vôli zaspal...

 Našťastie sa po krátkom čase k Etovi a Epoiovi (dcéry odišli s Krvou) prisťahovala mama a starká v jednej osobe. Epoiov otec už nežil, tak im bolo spolu v trojici v trojizbovom byte veselšie. S nápadom na jej presťahovanie prišli Ylan s Maňou – a dobre, že ho mali. Postupne sa začali strácať aj divoké Epoiove sny, aspoň ich frekvencia bola menšia. Starká sa prisťahovala siedmeho decembra, takže onedlho trávili spolu v trojici prvé vianočné sviatky. Aj predtým trávievala s nimi starká Vianoce, ale to boli ešte (aspoň Epoi s deťmi si tak myslel) fungujúca rodina. Epoi jej na Štedrý deň popoludní chodieval naproti, niekedy aj s Evetou. Cestou sa rozhovor celkom pochopiteľne krútil okolo slávnostnej atmosféry, plnej akejsi nedefinovateľnej mágie Vianoc a radosti, že budú aspoň nejaký čas tráviť spolu. Keď sa celí uzimení aj so starkou vrátili, atmosféra v byte sa zmenila na sviatočnú – už boli Vianoce. Epoi pripravoval šalát k rybe, neskôr vyprážal a Krva varila kapustnicu. Príprava pupáčkov bola celkom v réžii starkej. Ešte doma, vo svojom byte, nechala skysnúť mlieko, odohriala z neho tvaroh a 23. decembra ušúľala a upiekla hady z kysnutého cesta, tie následne nakrájala na kúsky. Budúce pupáčky, prikryté utierkou, čakali potom v mise na svoju chvíľu. Tá prišla na druhý deň večer v Epoiovej rodine, po rozbalení darčekov. Najprv oblátky s medom, potom kapustnica so sušenými hubami, údenou klobáskou, smotanou a chlebíkom. Po nej prichádzali na stôl pupáčky s tvarohom. Niekde ich nazývajú opekance, inde bobaľky – skrátka názvov toľko, koľko regiónov. Boli nakrátko ponorené do vriacej vody, ocedené, omastené roztopeným maslom, posypané tvarohom a posolené. To bola dobrota! Epoiovi už vyprážaná ryba ani nechýbala, jedol ju len z povinnosti. Občas sa stalo, že rybu ani nejedli, mali ju niektorý ďalší deň na obed. Štedrá večera pri sviečke sa končila ovocím a zákuskami, ale to už každý ledva fučal...  

  V trojici mal však Štedrý večer odlišný priebeh. Starká bola v byte hneď od rána, nebolo treba nikam po ňu chodiť. Okrem šalátu a ryby pripravoval Epoi aj kapustnicu. Nebol si istý, či bude ako tá Krvina – predsa, robil ju prvýkrát a starká mu s ňou nepomohla, pretože ona tiež nikdy takú polievku nevarila. Keď už boli darčeky rozbalené a prvé jedlo na stole, musel Epoi náhle odísť do spálne, aby sa vyplakal. Nedokázal sa udržať, musel tomu všetkému, čo ho trápilo a zavadzalo mu v krku ako nejaký balvan, konečne dať voľný priebeh a nechcel, aby to videli syn a mama. Nemohol ani len slinu prehltnúť. Tak mu čosi prekážalo v krku. Bolo mu ľúto, že nedokázal, ešte keď tvorili rodinu, povedať deťom, ako ich ľúbi a nechce ani jedno z nich stratiť. Teraz už mu zostal len syn a dcéry boli nenávratne stratené. Dobre mu ešte spočiatku, keď sa prevalila aféra Krvy, hovorila jeho mama, že dcéry sa mu odcudzia, že ich matka bude robiť všetko pre to, aby už k sebe vzájomne nenašli cestu. To sa Epoiovi koniec koncov ešte len malo potvrdiť. Keď sa po chvíli vrátil k štedrovečernému stolu, nikto nič nekomentoval a pustili sa do oblátok s medom. Od tých čias sa stali Vianoce pre Epoia najsmutnejšími sviatkami v roku.       

 Vznikla z nich troch taká zvláštna trojgeneračná rodina. Navzájom si zmenšovali samotu, do ktorej sa dostali. Et po zmaturovaní nemohol nájsť zamestnanie – a keď sa mu to konečne podarilo, dostal povolávací rozkaz na nástup vojenskej služby. Mal smolu, po ňom už ďalší branci nemuseli rukovať ani na tú skrátenú vojenčinu, povinná vojenská služba bola konečne zrušená...

 Po návrate do civilu sa Et rozhodol ísť skúsiť šťastie do hlavného mesta. Tam bolo voľných miest predsa len viac, pretože nebolo ubytovanie. V tomto mal však šťastie. Jeho teta, už spomínaná Krvina sestra Nyela, tam mala byt. Už bola medzičasom rozvedená, s dvoma dcérami a psiskom, takže miesto na prespávanie, aspoň na začiatok, sa tam našlo.     

 V tom čase sa Epoi dostal do redakcie Bobkového listu  a jeho mama bola na to patrične hrdá. Najviac to bolo vidieť neskôr, keď už bola viac v chorobnici než doma. Pochopiteľne, že jej Epoi vždy priniesol nové číslo novín na izbu, kde ležala. Nezabudla zakaždým spomenúť spolutrpiteľkám, že jej syn je redaktorom tých novín... Epoi ju však chápal; už nemala iný dôvod na radosť – tak aspoň takto sa tešila. Keby bol mohol čokoľvek urobiť, aby jej vrátil zdravie a predĺžil jej tak život, spravil by to bez váhania. Bohužiaľ, nedalo sa vzdorovať osudu.

Iróniou osudu práve v deň svojho pohrebu dostala starká pohľadnicu zo Švajčiarska od Evet. Najmladšia vnučka tam bola na praxi z hotelovej akadémie. Na zábere bolo horské údolie s domčekmi.  Rovnaký záber bol aj na karte, ktorú poslala Epoiovi, ibaže on mal fotografiu urobenú v noci. Epoi dal Evetin pozdrav určený starkej do rúk nebohej, ležiacej v truhle. Prišiel síce neskoro, ale patril jej.

Keď bola starká a mama v jednej osobe nakoniec pochovaná, zostal v byte sám. Až teraz vnímal priestor celého bytu a uvedomoval si jeho nadmernú veľkosť pre jedného. A sny o obrovských húseniciach a pandravách tu boli opäť - a ešte aj bazén v obývačke...

Steporis / Sen

 Slnko svietilo vysoko na oblohe a zem bola zelená, žltá, hnedá. Kde ako. Vzduch, horúci a suchý, chvel sa nad pôdou, nad domom, v maštali, v kuchyni, všade. Pred tou horúčavou sa nedalo uniknúť. Epoi sedel na zemi vedľa babky. Babka bola bosá a mala špinavé nohy. Kožu na chodidlách mala popukanú. Na všetkom, čo bolo na dvore, ležala hrubá vrstva prachu. Epoi sedel v tom žltom prachu vedľa babky a mlčal. Nemali si s babkou veľmi čo povedať. Epoi bol človek od prírody mlčanlivý a babka – tá zomrela ešte predvčerom. Videl, ako ju len odrazu podťalo – a už bola na zemi. Našťastie dvor bol priestranný, takže nikomu tam nezavadzala. Satame, strapatú ako vždy, aj trochu mrzelo, že ju musí obchádzať, ale rýchlo sa s tým zmierila. Pravdu povediac, Satame až tak často z domu nevychádzala, takže jej to mohlo byť vlastne jedno. Zato Epoi bol pri babke skoro stále. Pozoroval ju, ako sa tak začala postupne nafukovať. Keď ju ešte predvčerom pošteklil na ľavom chodidle, žmurkla na neho jedným okom. Dnes mu už ani na um neprišlo poštekliť ju. Zato rozmýšľal nad niečím iným: ako získa babku späť, keď mu ju nebodaj pochovajú do zeme?

 Zatiaľ čo takto uvažoval, zazrel k domu prichádzať troch mužov. Ten najvyšší mal na hlave klobúk – o dve čísla väčší. Ten druhý mal sklené oko a tretí zase umelý chrup, ktorý ceril na všetko okolo seba, aj bez zjavného dôvodu. Epoiovi sa zdalo čudné, že v takej horúčave má niekto na hlave nasadený klobúk..

 Všetci traja medzitým už prešli bránkou v plote a blížili sa k domu. Epoi sa rýchlo zodvihol a rozbehol sa, aby bol v kuchyni skôr než oni. Keď všetci traja vošli do kuchyne, najvyšší urobil niečo ako pokus zodvihnúť klobúk na pozdrav. Druhý si veľmi opatrne vybral z očnej jamky sklené oko a zostal v miernom predklone úctivo stáť, držiac ho v ľavej ruke – ako čašník. Posledný z trojice si vytiahol z úst umelý chrup, vyleštil ho vreckovkou a potom zahryzol tomu druhému do oka.

Satame si rozpačito utierala ruky do hrubej vlnenej ponožky, nazývanej u nich doma fusakľa, a rozťahovala ústa do úsmevu. Skôr než to stihla dokončiť, zmenili ju návštevníci na kolomaž, ktorá vytvorila na podlahe nevzhľadnú kôpku. Potom sa obrátili a vyšli na dvor.

 „ Tam je,  poďme",  povedal muž v klobúku a všetci traja sa pobrali k babke.

Epoi to všetko pozoroval opretý o vchodové dvere. Nad čímsi usilovne premýšľal. Bolo mu to vidieť na tvári. Muž so skleným okom chytil babku za ruky, ten s umelým chrupom za nohy a dali sa na pomalý, pokojný, pohrebný pochod. Muž v klobúku kráčal pred nimi, chvíľami vybral z vrecka nohavíc malú trúbku a zatrúbil. Ta-tá, ta-tá, tá...

 Epoi ešte stále premýšľal, opretý o dvere. Nešlo mu do hlavy, že za celú dobu, čo tu tí traja boli, pes ani len ňufák nevystrčil z búdy. Až keď aj zvuk trúbky zatíchol v diaľke, vyliezol konečne von. Ešte sa mu srsť na celom tele ježila od hrôzy. Epoi však nemal čas všímať si ďalej psa, pretože sa bál, že mu muži s babkou ujdú príliš ďaleko, a tak sa za nimi rozbehol. Nezvyčajný pohrebný sprievod sa zatiaľ  pomaly približoval k cintorínu. Starý cintorín nebol ohradený, len súvislé rady hrbolčekov prezrádzali, že sa tu kedysi pochovávalo. Na niektorých hroboch bolo ešte vidno polorozpadnuté drevené kríže. Ako sa Epoi približoval k cintorínu, cítil, že sa ovzdušie začína meniť. Spomalil beh a pozrel sa na oblohu. Na nebi sa hromadili ťažké olovené mraky. Bežalo sa mu teraz lepšie, pretože začal viať slabý vetrík. Pohrebný sprievod zrýchlil krok. Epoi už bol len tak na dvadsať metrov od sprievodu, ale neodvážil sa ísť bližšie. Udržiaval si stále rovnakú vzdialenosť.

 Muži s babkou už kráčali pomedzi hroby a dávali si pozor, aby nezakopli. Svetla rýchlo ubúdalo, od čierňavy na oblohe sa zotmelo. Epoi mal pocit, že je večer. Pozorne sa preplietal medzi hrobmi a snažil sa nájsť miesto, odkiaľ by videl dobre na celé pochovávanie. Obaja muži  položili svoje bremeno na zem a oddychovali. Sedeli na jednom z tých hrobov, o ktoré sa už nikto nestaral. Epoi sa usadil o dva hroby ďalej. Muž v klobúku stál v pozore a spieval: „Opretá o briezku plakala, nechcela obriezku tralala, syna svojho, syna svojho – hej syna svoojho!" potom vytiahol znova trúbku a dlho zatrúbil. Vietor, ktorý už medzitým zosilnel, odnášal hlasné tááá nevedno kam.

 Epoia znenazdajky zamrazilo. Ťažké, vodou napité mraky viseli v zmenenom ovzduší už celkom nad zemou. Na zem konečne dopadla prvá kvapka a zabalila sa do prachu. K nej potom pribúdali ďalšie a ďalšie guľôčky... Muži sa rýchlo dali do pochovávania. V stvrdnutej vysušenej ílovitej pôde sa im darilo vykopať jamu len s najväčším úsilím.

Keď už bola babka schovaná pred dažďom v zemi, vzpriamil sa muž s klobúkom na hlave a pozrel sa na chlapca, ktorý bol učupený na neďalekom hrobe. Epoi by už bol odišiel, ale bol zvedavý, čo sa ešte bude diať. Kvapky začali cupotať na zem čoraz hustejšie. Zdvihol sa silný vietor, začalo sa blýskať a hrmieť. S prudkým dažďom prišiel aj silnejší náraz vetra. Muž v klobúku sa v tej chvíli ešte stále pozeral na Epoia, keď tu mu odrazu vetrisko zobral klobúk a  s  ním aj – tvár. Na jej mieste zostala iba číra tma. A z tej tmy zavialo na chlapca nepreniknuteľné nič..

 Epoi sa len viac pritisol k hŕbe hliny, na ktorej predtým sedel a zhlboka vdychoval ťažkú vôňu zeme, zatiaľ čo zhora sa naňho liali nekonečné prúdy vody...   

Steporis / Zrútený svet

 V tej chvíli sa Epoiovi zrútil svet. Začal strácať rovnováhu a musel si sadnúť na posteľ. Znova a znova čítal tých pár riadkov a snažil sa tam nájsť niečo, čo si snáď predtým nevšimol. Žiaľ, nič iné z textu nevyčítal. Dokonca ani nemala záujem o to, aby som jej odpustil tú neveru, ale iba holú skutočnosť,  že mi o tom len napísala...!

 Nech sa akokoľvek usiloval nájsť nejaké ospravedlnenie pre jej čin, nepodarilo sa mu to. Zrejme preto, že nič také neexistovalo. Nedokázal v tej chvíli uveriť, že s takouto spojil svoj život, svoju budúcnosť a budúcnosť svojich detí... vlastne boli to vôbec jeho deti? Ako si tým mohol byť istý po tom, čo sa o nej teraz dozvedel? A to ešte nevedel zďaleka všetko!

 Keď sa ako-tak spamätal, vstal ako nafetovaný a vyšiel zo spálne. V byte okrem neho bola len Evet. Staršie deti boli vonku. Nechceli byť asi pri tom, keď nájde ten papier... Nech sa akokoľvek snažil ovládať pred dcérkou, predsa mu len ušlo: „Tá kurva!" Od Evet sa dozvedel, ako im všetkým trom hneď ráno oznámila, že ide na potrat, pretože je tehotná s cudzím chlapom  a že už domov nepríde. Epoia tak zradila aj tá posledná slamka, ktorej sa v duchu chytal, že by snáď bola neviemakým zázrakom otehotnela od neho, aj keď si bol istý, že tak ako už roky, dával si pozor, aby sa to nestalo. Niežeby bol býval proti možnosti ďalšieho dieťaťa, ale ona rezolútne vyhlásila, že už rodiť nechce. Tak to rešpektoval. Lenže ona, zdá sa, nerešpektovala nič.

 Vyšiel nakoniec s Evetou von z paneláku a zamieril do obchodu s krmivami, ktorý bol v centre mestečka. Podobných obchodov s chovateľskými potrebami vyrástlo v tom čase v Riťsvete viacero – ako huby po daždi. Odrazu každý choval psa, aj v tých najnevhodnejších podmienkach, v panelákových minibytoch – a samozrejme, žrať mohli len umele pripravené granule, veď aj v prírode sa predsa len tým kŕmili... Skrátka móda a módnosť, len psie hovienka sa akosi málokomu žiadalo upratať po potomkoch tých dávnych vlkov. A podaktorí labužníci si neskôr nevedeli vynachváliť vynikajúcu chuť lacného mäsa z túlavých psov, na ktorých sa majitelia vykašľali, keď sa im zvieratá ako živá zábavka zunovali a vyhodili ich na ulicu...

Zrno pre sliepky Epoiovi naberala do tašky manželka majiteľa obchodu, ktorú poznal z práce. Podozrievavo sa na ňu zadíval, či už vie o tom, že Krva je kurva, ale tá sa správala, ako kedykoľvek predtým, takže nevedel, čo si má myslieť. Možno to už každý dávno  vedel, okrem mňa...   

× × × × × ×

  Na druhý deň ráno, nevyspatý, pretože do rána ani oka nezažmúril, si šiel vybaviť dovolenku do konca týždňa. Nedokázal ani odpovedať na otázku kolegu, prečo si tak znenazdajky berie voľno. Zovšadiaľ akoby sa len naňho posmešne pozerali a ukazovali si: „...aha, paroháč, žena sa mu kurví..."

 Nevedel, čo dá deťom jesť – boli prázdniny a školská jedáleň nefungovala – okrem toho spravidla varila Krva. Epoi robieval väčšinou nátierky a podobné jedlá. Pochopil však, že odteraz bude musieť on varievať. Z toho zatiaľ strach nemal – bol predsa gramotný a zopár kuchárskych kníh sa doma našlo. Jediné, z čoho mal obavy, bola teraz bezprostredná budúcnosť detí, rodiny. A v tom žiadna kniha nevedela pomôcť, poradiť.

________________________

² plaška – plastová taška, skr.   

Steporis / Prekvapenie

Paľomír sa za pultom skepticky pozeral na Epoia a počúval jeho raňajšiu príhodu. „Chceš mi povedať, že máš plnú obývačku vody a dolní susedia sa nesťažovali, že ich vytápaš?" „Presne to sa ti snažím vysvetliť" – povedal Epoi v rozpakoch. Tušil, že mu to len ťažko bude niekto chcieť uveriť. Také veci sa predsa nestávajú ani vo filme. Dúfal však, že Paľo by snáď mohol – aspoň sa o to Epoi snažil. Keďže Paľomír stále nevyzeral veľmi presvedčene, navrhol mu, aby sa po skončení predaja prišiel pozrieť k nemu domov.
× × × × × ×

Paľomíra spoznal Epoi ešte v časoch, keď sa obaja pravidelne stretávali v klubovej rade klubu mládeže KONTAKT. Paľo vtedy pracoval v redakcii BOBKOVÉHO LISTU a Epoi sa s ním vídaval aj ako dopisovateľ závodných novín. Navyše, Paľova a Epoiova manželka sa poznali zo strednej školy, ako spolužiačky. Bližšie sa obe rodiny spoznali až na spoločnej dovolenke v stanovom tábore postavenom v areáli termálneho kúpaliska Teplovo. Epoi tam bol ako vedúci tábora. Raz večer, keď už boli všetci po večeri, ale ešte bolo vidno, tesne pred začiatkom stmievania, prišiel Paľomír aj s manželkou Milkou, spolu s fľašou destilátu, do stanu vedúceho... Od tých čias sa začalo vzájomné občasné navštevovanie oboch rodín, sem – tam prerušené na nejakú dobu tehotenstvom a materskou dovolenkou daktorej z oboch manželiek. Zaujímavé, že mužskej časti sa riziko tehotenstva akosi netýkalo...

Neskôr, keď „vypukla nežná revolúcia", Paľomírovi sa v zamestnaní čosi znepáčilo (Epoi doteraz nevie čo a pýtať Paľa sa nechcel) a odišiel z redakcie. Otvoril si spočiatku len obchodík so záhradkárskymi potrebami, kde stáli zákazníci vonku v rade pri okienku, až neskôr sa z toho postupne stala stredne veľká samoobslužná predajňa so širokým sortimentom ponúkaného „žartovného" tovaru.

× × × × × ×

„A už je to tu zas", nahlas konštatoval Epoi nasledujúci deň v práci, keď si pozrel takýto výtvor:

Známa neznáma



Nie, nepoznám ťa ani trošku.

Tvoj úsmev mi je neznámy,

no chcem ťa vidieť na chvíľočku

(poobsýpanú hviezdami).



Máš tisíc tvárí, každú inú

a nič tu leží pred nami.

Všetky tie tváre raz sa minú,

zostane tu len smrť a my...(?)



Epoi doposiaľ ani netušil, že Astman Kašlivec, alias „Chrchliak", je tvorcom aj takýchto textov. Tie predtým boli oveľa čudnejšie a Epoi sa na nich často zabával. Raz, keď Astman poslal mimoriadne „vydarený výtvor" a ešte aj reklamoval, že mu niektorý z predchádzajúcich príspevkov nevyšiel načas v novinách, napísal mu v mene redakcie krátky list:

Vážený pán Astman Kašlivec,

Záduchová 14/Ä

Riťsveta

Vážený pane, ďakujeme Vám za to, že nás výdatne zásobujete svojimi príspevkami popisujúcimi rôzne oblasti ľudskej činnosti. Zároveň oceňujeme Vašu odvahu, s akou ste sa odhodlali posielať nám pravidelne svoju tvorbu. S ľútosťou Vám však musíme oznámiť, že nie všetky Vaše práce sa hodia na uverejnenie v závodných novinách. Majte preto strpenie, ak Váš príspevok nie je hneď (prípadne vôbec) uverejnený.

S pozdravom Epoi Unukajunu, zodpovedný redaktor BL

Ešte priložil k materiálom do nasledujúceho čísla BOBKOVÉHO LISTU aj čosi z múdrej tvorby občasne pravidelného prispievateľa: „Ľudia si neuvedomujú, že tvoria súčasť celého tohto sveta a čokoľvek sa môže stať, môže sa prihodiť aj práve im. Zbytočne sa preto pýtajú: Prečo práve ja (mne ...)? Nie sme na tomto svete pozorovateľmi, ale plne zapojenými účastníkmi – či hercami v dramatickom diele nazývanom život." (tajomný E. L. Pavstrom)

Ten E.L. Pavstrom bol pre Epoia (a nielen preňho) záhadou. Bolo jasné, že je to len pseudonym, pretože široko-ďaleko nikto ani nechyroval o takom severskom priezvisku. Navyše, div divúci, tento tajomný ELP nemal záujem ani o honorár (i keď len symbolický – preto ho Epoi nazýval „hovnorár"), ktorý mu za niekoľko uverejnených príspevkov patril. ELP vždy dával svoj príspevok do schránky na vrátnici tak nenápadne, že sa doposiaľ nepodarilo odhaliť jeho totožnosť.

Na dnes už mal Epoi dosť čítania a upravovania príspevkov, zbalil si preto materiály a vzal si ich na dokončenie domov.

Domov... ako trpko mu to znelo... Teplo domova vytvára predsa osobnosť ženy, aspoň on to tak cítil.



S O L I T U D O

medzi ľuďmi, predsa sám,

dvere do bytu otváram,

mlčanlivý priestor prázdny,

rozsvieť, vyzleč, oper, zhasni...



Som bezdomovec – aj keď s vlastným bytom... pomyslel si, keď otváral vchodové dvere do vyľudneného trojizbového bytu.

Už desať rokov nemal skutočný domov. Býval v tomto byte už viac než dvadsať rokov a len spomienky tam teraz žili s ním. Najmä smutné spomienky. Isteže, výnimočne sa našli aj tie veselšie, ako napríklad príhoda z Nyelinej svadby v hlavnom meste. Nyela bola kedysi Epoiova švagriná, ktorú mal skutočne rád. Keď už pricestovali do hlavného mesta a boli v budove, kde sa mal konať svadobný obrad, tak Epoiov svokor (nevedno prečo) predstavoval akejsi žene zo ženíchovho príbuzenstva svojho zaťa takto: „Toto je Epoi, mojej najstaršej dcéry zať..." Aby toho nebolo málo, Epoi podal dotyčnej osobe ruku a povedal: „Unukajunuová..." V tej chvíli si však uvedomil, čo sa vlastne stalo a pustil sa do hurónskeho smiechu.

Príbuzná zo ženíchovej strany, s očami rozšírenými od strachu či hrôzy, začala strategicky cúvať cez celú sálu až na opačný koniec. Pre ňu bola účasť na tejto svadbe určite nezabudnuteľným zážitkom, rovnako ako pre Epoia.

× × × × × ×

Pred desiatimi rokmi, keď mal ešte rodinu, prežil Epoi udalosť, ktorá sa mu hlboko vryla do pamäti a do každej bunky jeho tela...

...V tom roku, už šesť tropických dní, boli prázdniny, Et bol čerstvý maturant a život plynul jednotvárne, ako to v takýchto horúčavách býva zvykom. Epoi, keď sa, ako vždy v pondelok, po návrate z práce doma najedol, vybral sa do spálne vziať si plašku (2), aby mohol zájsť do obchodu kúpiť zrno pre sliepky. V spálni len tak okrajom zorného poľa zaregistroval akýsi papier na svojom vankúši. Udivený pristúpil bližšie a vzal ho do ruky. Čítal: „Dnes odchádzam do chorobnice na výškrab. . Pretože viem, že pre to, čo som spáchala, by si ma už nezniesol vo svojej blízkosti, z chorobnice sa domov nevrátim. Keď budem môcť, Evet si zoberiem k sebe. Et a Ella rozhodnú sami s kým budú bývať. Odpusť, že som Ti to len napísala. Nemala som odvahu povedať Ti to do očí. Ahoj Krva"

Steporis / Topolieska

Listo sa vlastne volal Listus Topolieska, ale tak mu nikto nepovedal. Pre každého bol Listo, prípadne Drevina, pretože prakticky celá Riťsveta ho aspoň z videnia či počutia poznala. Hrával v kapele, bol vedúcim klubu mládeže, takže bol na očiach veľkej časti obyvateľov mestečka. Navyše mal spoločenskú povahu a bol to aj humorista. Keď sa chcel aj on stať členom Kric Fan Klubu (Epoi bol jedným zo zakladajúcich členov), potreboval mať najprv aspoň päť overených výstupov na Veľký Kric. Vyriešil to tak, že sa dohodol s Epoiom a obaja ich absolvovali za jeden deň. Je síce pravda, že pôvodne chceli vystúpiť na Kric za deň šesťkrát, ale nakoniec im stačilo aj päť výstupov. Všetko si starostlivo naplánovali. Deň predtým vystúpili na vrchol a schovali si tam v skalách fľašky s pivom. Na druhý deň ráno už o pol tretej zvonil Epoi u Topolieskových. Otvorila mu Listova mama, celá zhrozená, čo sa stalo. „Nič, len zobuďte Lista." „Eštežečo, veď by to neprežil! On keď má voľno, nevstáva pred desiatou!"„Len ho zobuďte, my sme dohodnutí."


Krútiac neveriaco hlavou a s určitými obavami (ako Listo zareaguje), išla ho teda zobudiť.Neboli ani tri hodiny keď Epoi s Listom už rezko kráčali v ústrety 972 m vysokej dominante riťsvetského okolia.

Prvý výstup celkom potme nebol taký jednoduchý, ale zvládli ho a na vrchole boli ešte v tme. Nikde ani živáčika, len nad vrcholom zbadali pomalý let akéhosi živočícha a usúdili, že by to mohol byť netopier. Výstupy mali rozdelené do dvoch častí – predpoludním tri, potom obed v reštaurácii a popoludní ešte zvyšné tri. Podľa pravidiel KFK (Kric Fan Klubu) sa za právoplatný výstup považoval len taký, ktorý sa začínal najneskôr od posledného domu súvisle zastavanej časti Riťsvety. Naplánovali si to tak, že budú chodiť až na železničnú stanicu, hoci tá bola hlboko v zástavbe mestečka, ale mali tam pivo! Boli si vedomí toho, že budú potrebovať veľa tekutín. Celé to vyzeralo asi tak, že vystúpili na vrchol, otvorili si každý jedno pivo a zapálili si cigaretu (vtedy ešte Epoi fajčil – bohužiaľ). Potom sa pobrali dolu na stanicu. Tam si zakaždým dali pivo, cigaretu a išli zase hore. Šetrili s dychom a takmer sa nerozprávali. Z riťsvetského námestia to bolo na vrchol Krica asi 3 km a výškový rozdiel približne pol kilometra. Po treťom zostupe zašli do reštaurácie na obed a dali si aj po dve pivá. Na obed mali vyhradenú približne hodinu času, ale potom sa im tak ťažko vstávalo a kráčalo teraz už po notoricky známej trase... Cestou stretávali málo ľudí, ale na jedného muža, ktorý si chystal lieskové palice, mali šťastie. Keď už išli okolo neho tretíkrát, nevydržal to a spýtal sa ich: „Čo je mládenci, čo hľadáte?" A Listo pohotovo odpovedal: „Nič, máme pochodové cvičenie."

S plným žalúdkom a olovenými nohami sa Epoiovi už veru nechcelo ani ten štvrtý výstup absolvovať, ale videl, že Listo šliape, tak sa nedal ani on zahanbiť. Nemohol si dovoliť vyletieť na vrchol, pretože by sa tým prezradilo jeho tajomstvo – a nebolo by to ani fér voči ostatným členom. Popoludní už kráčal Epoi ako stroj. Inak by nebol spravil ani 5 výstupov. Po piatom výstupe sa však pustili na vrchole, pri pive a cigarete, do rozhovoru. A to nemali robiť! Zistili, že už toho majú obaja dávno plné zuby. Aj Listo sa predtým tiež len zakaždým podíval na Epoia a takisto šliapal ďalej...

Ako obaja prišli na ten počet šiestich výstupov? Iní dvaja zakladajúci členovia KFK (Ribo Šachový a Pedro Kožkár) totiž urobili °rekord° klubu (5 výstupov) a Epoi, v spoločnosti Lista, ho chcel prekonať.

„Aj tak sme aspoň vyrovnali rekord a ty si splnil základnú podmienku na vstup do Kric Fan Klubu"- konštatoval Epoi, keď už konečne o siedmej večer sedeli uňho v izbe na slobodárni. V tom čase boli totiž ešte obaja slobodní a Epoi si vybavil slobodáreň, pretože nechcel dochádzať z neďalekého rekreačného strediska do práce. Jeho rodičia tam totiž mali postavený dom.

Pivo už naši „turisti" na pitie nemali, stačil im aj akýsi vlažný broskyňový či marhuľový džús z plechovice... To najlepšie však čakalo Epoia ráno: Nemohol sa postaviť na nohy, ledva sa dostal na WC a späť! Ešte šťastie, že vtedy boli tri dni voľna v kuse a oni robili výstupy hneď ten prvý deň! Pravdou však je aj skutočnosť, že Epoi si pomáhal – nadnášal sa pri ceste do WC len niekoľko centimetrov nad podlahou (aby nebol nápadný, keby ho niekto náhodou na chodbe uvidel).

Len teraz si Epoi s údivom uvedomil, že sa mu obnovila ďalšia časť pamäti – aspoň na tento úryvok si už od tej chvíle spomínal...

Steporis / Aj dospelým sa to stáva

Po zime prišla jar, neskôr Veľká noc a s ňou aj Yňova svadba s Yrkou. Yňo, syn Epoiovho brata Ylana a jeho manželky Mane, si ju naplánoval na Bielu sobotu. Na  počasie sa teda novomanželia sťažovať nemohli, Toho 18. apríla bolo pekne, slnečno. Keď už po obrade vyšli všetci svadobčania z mestského úradu, zniesla sa z oblohy k mladomanželom Krvina sister Jane s kyticou a popriala im všetko najlepšie do spoločného života. Zároveň sa nevedno odkiaľ ozývali tóny balady Lady Jane v podaní The Rolling Stones. Toto bol jediný svetlý moment z celej svadby, na ktorý si Epoi neskôr spomenul. (Epoi si až teraz s údivom uvedomil, že sa mu po kúskoch začína vracať pamäť!) Počas svadby s ním Krva neprehovorila viac, než 15-20 slov a samozrejme – netancovala.

 Keď sa už začal pri svadobnom stole veľmi nudiť, vybral sa Epoi na obhliadku priestorov domu kultúry, v ktorom sa svadba konala. Pristavil sa raz pri jednej skupinke, raz pri druhej, až sa nakoniec zastavil pri väčšom hlúčiku svadobných hostí a ani nevedel ako, len sa odrazu pristihol, že im už rozpráva príhodu, v ktorej hral svojho času (nedobrovoľne) hlavnú rolu a kde mal nezastupiteľnú úlohu aj starejší na Yňovej svadbe – Listo. „Pamätám sa na to, akoby to bolo dnes" -  začínal Epoi ten svoj príbeh.  

„Chodieval som vtedy na obedy do závodnej jedálne. Strava tam bola lacná (bolo to ešte v minulom režime) a napriek tomu sa napodiv dala aj zjesť. V ten deň som tiež šiel na obed a dodnes sa pamätám, čo som vtedy jedol. Bola to bryndzová polievka, kelový prívarok s opekanou údeninou a nejaký múčnik s lekvárom. Vidím na vašich tvárach údiv, ale hneď pochopíte, prečo vám to tak dopodrobna opisujem. 

Po šichte sa zo závodu vyhrnulo množstvo ľudí – medzi nimi aj ja. Bola zima, všade sneh a ľad. Chodník mi vŕzgal pod nohami, ale nešmýkalo sa. Pelotón chodcov sa po chvíli roztiahol podľa toho, ako sa komu darilo kráčať po snehu, ale aj ako sa kto ponáhľal. Ja som sa ocitol približne v strede poľa °pretekárov°. Práve som prichádzal pod železničný mostík, ktorý spájal stanicu s traťou do okresného mesta Priehľad, keď sa mi v  bruchu začala vzbura. Čosi mi začalo krútiť vnútornosťami – a poriadne! Musel som sa rozhodnúť – buď sa vrátim do závodu alebo budem pokračovať ďalej a prídem ku klubu mládeže. Tam si už poradím. Keďže klub sa mi videl byť bližšie, pokračoval som ďalej v ceste opatrnými krokmi, neskôr krôčikmi a nakoniec som už len tak drobčil – ako dieťa. Nebolo mi to však nič platné. Príroda bola silnejšia! Ale ten pocit úľavy potom – to sa nedá opísať. Napriek teplu, ktoré sa posúvalo vďaka gravitácii dolu nohavicami do topánok i von na zem, zaplavil mi v prvom momente celé telo pocit uvoľnenia, ba až priam šťastia – hoci som si dobre uvedomoval, do akej situácie som sa to dostal. Viete si predstaviť tie zástupy ľudí idúcich po druhej hodine z práce – mne sa pritom parí z nohavíc a na bielučký sneh mi vypadávajú škoricovohnedé, teplé, vlhké a smradľavé kúsky...

 Našťastie som videl pred budovou zaparkované Listove auto. Sláva! Zašiel som ku schodíkom pred vchodom do klubu a zavolal som hromovým hlasom ,Listo´! Po chvíľke vybehla Etelka, ktorú sme považovali už skoro za inventár klubu. ,Však poďte ďalej, Listo je vo vnútri´ – povedala mi celá udivená, že vyvolávam zvonku. Nehovoriac o tom, že ja som sa mohol dostať do klubu aj keď bol zamknutý. Mal som totiž, ako podpredseda klubovej rady,  kľúče, aby som v prípade Listovej neprítomnosti mohol riešiť niektoré situácie. ,Len ho choďte zavolať´- nahováral som ju. Pokiaľ Listo prišiel, zastavili sa na vrchole schodov známe baby a čudovali sa, prečo nejdem dovnútra. Intenzívne som ich odháňal od seba a posielal dnu do klubu. Nechcel som totiž, aby ich moje výpary, stúpajúce k  nim  zdola, °oblažili° v plnej intenzite. Ktovie, čo by potom také nafetované vnútri stvárali... ,Čo je, Epoi?´- objavil sa konečne Listo. ,Vieš, Listo, ja som mal dnes na obed bryndzovú polievku, kelový  prívarok...´- detailne som mu celé menu vyrozprával a on sa na mňa pozeral, ako keby som spadol z jahody a nevedel, kde je sever. ,No a čo?´ – zareagoval na moju  (pre neho nepochopiteľnú) informáciu. ,No nič,... posral som sa.´

,A čo mám teraz ja urobiť?´,Tu máš kľúče od bytu, poviem ti, kde mám čisté veci a keď mi ich privezieš, za klubom sa – po umytí nejakým snehom – prezlečiem.´ Bolo vidieť, že sa to Listovi veľmi nepozdáva. Vieš čo, mám v kufri takú starú handru, prestriem ju na sedadlo a odveziem ťa domov. Akoby si sa tu v tejto zime umýval a prezliekal?´Ako povedal, tak aj urobil. Nasadli sme do auta, zavreli dvere a zostali sme uzavretí v konzerve plnej neskutočného smradu. Mne samému to bolo husté a čo potom Listovi! Ten sa však tváril, ako keby sa nič nebolo stalo – až som ho musel za to obdivovať. Keď sme sa dostali na náš dvor, zastal – a ja nič.

,No na čo čakáš?´- spýtal sa ma udivene.,Listo, nehnevaj sa, ale ja z tohto auta vystúpim až keď privoláš výťah a dáš mi

znamenie, že je voľný. Vieš si predstaviť, čo by sa stalo, keby tak dobehla nejaká pipíška a napáskovala sa ku mne do kabíny? Veď by som zomrel od hanby!´ Tak aj bolo. Dostal som sa úspešne na naše poschodie a pozrel som sa len tak von oknom, predpokladajúc, že Listo je už preč. Ten tam však stál vedľa auta, ľavé i pravé dvere otvorené. Ktovie prečo nemal naponáhlo...? Doma som sa hneď pobral do kúpeľne, zhodil som zo seba oblečenie, dôkladne som sa osprchoval a obliekol si čisté veci. °Aromatizované° trenky a ponožky som zabalil do plašky² a zahodil do kontajnera.

Mali sme to tak zaužívané, že spravidla Krva chodievala vyzdvihnúť deti (v tom čase boli ešte len dve – Etko bol v škôlke a Elka v jasliach) a ja som zas robieval nákupy. Pobral som sa teda do mesta niečo nakúpiť. Keď som mal už všetko, čo bolo podľa môjho úsudku bolo treba na varenie, zašiel som na zastávku MHD. Nechcelo sa mi to všetko niesť toľký kus – z centra až na sídlisko – v rukách. Zhodou okolností tým istým autobusom, do ktorého som nastúpil, sa viezla aj Krva s deťmi. Tej skoro oči vypadli od údivu nad tým, že ma videla prezlečeného do niečoho iného – bez toho, že by mi to bola ona prichystala. To sa nikdy predtým nestalo... ,Čo sa prihodilo?´- nechápavo sa ma spýtala, pomerne nahlas. Vôbec som však nemal chuť rozprávať celému autobusu, čo som práve prežil. ,Počkaj domov, tam ti to poviem.´ Keď sme prišli domov, nič som jej hovoriť nemusel, len som ju zaviedol do kúpeľne, kde ležali na podlahe nohavice naložené v charakteristickej, mne už dôverne známej  aróme..."  

Steporis / stále rodina

 Bolo popoludnie. Zavŕzgali vchodové dvere do bytu a vošla Krva. Vyzliekla si kabát, prezula sa a išla rovno do izby. Vždy tak chodievala. Do kuchyne chodila hneď po príchode len ak mala náhodou nákup – a to bolo zriedkakedy. Potraviny nakupoval zvyčajne Epoi. Ten bol teraz čírou náhodou v obývačke a pripravoval si materiál na kurz Esperanta, ktorý viedol v mestskom dome kultúry.

 „Ahoj" – pozdravila sa Krva a išla sa prezliecť do spálne. To znamenalo, že už nikam nepôjde. „Ahoj" – odpovedal jej a zdvihol oči od textu. Ale iba zdvihol a potom sa opäť ponoril do Esperanta. Ona aj tak odo mňa nič viac neočakáva. Prezlečená do sexi rozgajdaných teplákov sa vrátila zo spálne, zasadla si do kresla a vybrala z košíka pletenie. Chvíľu bolo počuť len šramot ihlíc.

 „Dnes sa u nás v robote o inom ani nehovorilo, len o tom lekárovi" – začala Krva neočakávane rozhovor. „Mhm" – zareagoval Epoi a preložil si pohodlne nohu cez nohu. Bolo mu jasné, že sa budú zhovárať, čo sa v poslednej dobe nestávalo až tak často.

 „Jednu kuchárku u nás z toho rozboleli kríže a neviemužkto sa sťažoval, že ho rozbolelo koleno" – pokračovala Krva.

„Ja som zas nezbadal žiadnu zmenu k lepšiemu." – pripojil sa Epoi do rozhovoru. „Ale mňa ti tá hlava už tak nebolí!" – ozvala sa Krva.  „Ja viem, teraz ťa bolí celkom inak" - zažartoval si Epoi. To však nemal robiť. Krva sa len mlčky naňho pozrela a nezareagovala. Epoi tým riskoval (a tak trochu i očakával) ďalší závan oxidu siričitého, ale ten našťastie neprišiel. V izbe sa rozľahlo ticho. Bolo počuť iba štrngot ihlíc. Aj detská izba stíchla. Keď už to ticho trvalo dobre vyše hodiny, objavila sa Evet. „Ocko, nemáme nejakú nátierku? Ja som hladná..."

„Nemáme, ale môžeme mať. Akú by si chcela?" „Máme rybičky v oleji? ... tak rybičkovú!" „Budeš aj ty nátierku?" spýtala sa °hlava rodiny° Krvy, hoci odpoveď poznal už vopred. „O mňa sa nestaraj! Keď budem chcieť, vezmem si."

Jasné, ako facka. Odišiel aj s malou do kuchyne. Evet mu rada pomáhala. Očistila cibuľu, alebo ako si to hovorili medzi sebou „cikuľu" a prichystala soľ, čierne korenie mleté, horčicu, prípadne iné prísady.

× × × × × ×

 „Už si sa umyla?" spýtala sa Krva Evet po večeri a tá, hoci nerada, musela sa ísť po umytí prezliecť do nočného. Potom vyliezla po rebríku do hornej postele... Vzápätí sa vznášala s pandravou, ktorá sa na jej paplóne uložila spať. Zhodila ju na zem, ale Pova sa len skrútila do klbka pod stolom a drichmala ďalej, akurát občas nahlas prdla či zamľaskala.

 „Ocko, bonan nokton kaj dormu dolĉe!"-  zavolala Evet už opäť z postele na Epoia.

 „Dankon kaj vi ankaŭ" – odpovedal jej. Toto bol ich každovečerný rituál. Tentoraz zašiel za ňou do detskej a chvíľu sa s ňou v polotme potichu zhováral. Pohladil ju po ruke, po tvári – aj ona mu s úsmevom pohladila ruku. Ešte jej polohlasne čosi rozprával, ale jej sa už privierali očká. Počkal pokým nezačne pravidelne dýchať, vyslobodil si ruku a potichu zatvoril za sebou dvere.

Večerný televízny program bol už v plnom prúde, neoplatilo sa mu ho sledovať od polovice. Pohrúžil sa teda do sci-fi príbehu a nevidel, nepočul – rovnako ako Krva pred obrazovkou. Aspoň to tak vyzeralo. „Nemáme dáke víno?" prekvapila ho po chvíli otázkou. Epoi vstal a šiel do kuchyne otvoriť červené perlivé, ktoré chutilo aj jemu. „Prichystaj poháre!" zavolal na ňu z kuchyne. Vzápätí ju počul otvárať skrinku a poháre cinkli o seba.   

× × × × × × ×

 Od posledného milovania s využitím fantázie uplynula už dlhšia doba a Epoi si až teraz uvedomil, že to už spolu „absolvujú" vlastne len v jednej polohe...  Zrejme jej to takto najviac vyhovuje, usúdil. Keď sa však nad všetkým zamyslel, nadobudol dojem, že s ňou stráca kontakt. Ako keby mu unikala pomedzi prsty. Žiadne rozhovory, úsmevy, pohľady v poslednom čase, žiadne láskanie pred súložou, ani po nej...

 Takto mu potom už zostávala len Evet ako spoločníčka. S ňou chodieval kŕmiť na záhradu, ale aj nakupovať – najmä v sobotu. Et s Ellou, tí mali predsa svoje – tínedžerské – záujmy.       

 Nevdojak mu prišla na um príhoda z Etovho detstva. Keď bol ešte len malý školáčik, nahovárala ho Krva, aby začal chodiť do hudobnej školy. Predstavovala si, že by sa naučil hrať na klavír. Jej rodičia totiž jeden mali a ona sa na ňom učila hrať v hudobnej, ale bez nôt nezahrala nič. Epoi, naopak, nemal možnosť navštevovať hudobnú, ale melódiu, ktorá ho zaujala, dokázal zahrať na gitare či na zobcovej flaute podľa sluchu. Et si vypočul argumenty, prečo je dobré chodiť do hudobnej a naučiť sa tak hrať na hudobný nástroj, zamyslel sa a spýtal sa:   

 „A ocko chodil do hudobnej?"  Keď dostal zápornú odpoveď, zareagoval: „Tak ani ja nebudem.." -  a hudobná bola vyriešená.                      × × × × × × ×

 Krva sa k Epoiovi v poslednej dobe správala často ako k cudziemu, ale nikdy nie pred inými, len doma. V súkromí niekedy priam až okato dávala najavo svoj nezáujem oňho, ľahostajnosť, často podráždenosť, dokonca niekedy akoby maskovanú nenávisť. Odrazu nebola schopná pozrieť sa mu do očí, ani keď sa s ním zhovárala. Len vtedy sa pozrela, keď Epoi zvýšil hlas. Trápilo ho to, ale dúfal, že sa jej stav opäť napraví. Každému sa predsa môže občas zhoršiť nálada - ospravedlňoval ju. Možno má zdravotné problémy.

 Prišla mu na um Etova stužková. Odmietla tam ísť s ním tancovať čo len jedno kolo. Tancovala iba raz, so synom. Spomínal si aj na Vianoce. Už dávno pred nimi sa ho pýtala, či si budú aj oni dvaja navzájom dávať niečo pod stromček. Nemali totiž v tom období veľa peňazí. Očakávala, že povie nie, tak to aj povedal. Napriek tomu jej však kúpil aspoň knižku. Krva priam až zúrila od zlosti! Dobreže sa nerozliala na kolomaž. Aj keď on vtedy vôbec nechápal prečo...                            

Steporis / Epoiova rodina pokrač.

Po návrate domov – práve keď Epoi ukladal vajíčka zo záhrady do obalu – vošla do kuchyne Evetina matka Krva a víťazoslávne zahlásila: „Večer pozeráme druhý program! Dávajú tam záznam vystúpenia zázračného lekára." Epoi hneď nereagoval. Myšlienkami bol ešte na svahu, po ktorom kráčali v šere s Evet domov a pozerali sa pritom, ako v diaľke čnel nad okolím brontosaurus Boboo. Bol to vlastne 115 metrov vysoký komín elektrárne (neskôr už len teplárne zásobujúcej parou dve tretiny mestečka), ale keď sa mu večer rozžiarili červené oči (reflektory na orientáciu lietadiel), nebolo krajšieho brontosaura široko -ďaleko.

„Počúvaš, čo ti hovorím? Večer pozeráme druhý program!" „Dóbre, dóbre, koniec-koncov, je to tvoj televízor, ty si šéf."

Peniaze na televízor dali totiž Krvini rodičia. Odpoveď sa jej veľmi nepozdávala, ale už len vedomie, že Epoi uznal jej právo určiť, ktorý program budú sledovať, naplnilo ju uspokojením. Vo viditeľne lepšej nálade sa mu opäť začala prihovárať:

„Už tretí deň ma bolí hlava. Len čo ráno vstanem z postele – taká som unavená – hlavu mi ide roztrhnúť."

Hádam by ti ju len pozliepali dáko dokopy; dve riadne veľké eskápásky by to vyriešili. Museli by sa len poriadne stiahnuť..., zišlo na um Epoiovi, ale nahlas vyslovil len otázku myslenú viac zo žartu než vážne:„Čo ak  spálňou prechádza geopatoerotogénna zóna?"

Krva sa naňho pozrela pohľadom kalužových očí odpozorovaným od egyptskej sfingy a vyparila sa. Slabý vánok oxidu siričitého po chvíli stíchol. Zase sa predvádza, povedal si v duchu, keď otváral okno, aby vyvetral sírový smrad.

Onedlho začul Evet, ako si nahlas písala s Krvou úlohu z matematiky. Ej, bisťu  dade, znova ma predbehla! pomyslel si s troškou ľútosti. Pretekali sa totiž s Krvou v tom, kto bude asistovať častejšie najmladšej ratolesti pri domácich úlohách.

Epoi odložil kartón s vajíčkami do vstavanej skrine a vybral sa do obývačky prečítať si noviny, ktoré ešte ráno boli čerstvé. Tak sa do nich zahĺbil, že si ani nevšimol návrat staršej dcéry Elly od kamarátky. Len keď ju odrazu počul rozprávať v detskej izbe.

Ella bola už slečna. Vyše 170 cm vysoká, vyvinutá bruneta, s trocha kolísavou chôdzou dnešných tínedžerov. Správny muž či chalan musel mať podľa nej vlasy aspoň po plecia a hrať či spievať v metalovej, prípadne rockovej kapele. Ostatní nemali šancu – boli jednoducho smiešni. Načo zavadzajú vo svete dnešných mladých!?! Smiešna bola aj myšlienka, ktorá prišla Epoiovi na um – nechať si narásť také dlhé vlasy, aby ho vlastná dcéra vzala na milosť...

 Hodinová ručička sa zatiaľ nezadržateľne blížila k zvisle umiestnenému symbolu nekonečna. To značilo, že televízna seansa mala o chvíľu vypuknúť. Medzitým však vypuklo v detskej  „metalové šialenstvo". Práve ono vyhnalo odtiaľ Krvu. Preto zapla televízor a pohodlne sa usadila na gauči. Teraz jej už nevadil ani zvuk motorovej píly spolu s bombardovaním – či čo sa to vlastne predieralo cez zatvorené dvere. Odteraz už nikto a nič, len liečiteľ a jeho slová. Ktovie, či by mi ten „zázrak" vedel pomôcť proti astme, hútal v duchu nepresvedčený Epoi.   

× × × × × ×

 Cŕŕŕn... Epoi sa len pomaly prebúdzal k životu. Buchol po budíku a nastal kľud. Cŕŕŕn... ozval sa znova, ale z opačného kúta izby. To Žan, neuveriteľne hlúpa ropucha (či čo to bolo) z bohviektorého kúta všestoru¹, napodobňovala budík. Tento Krvin miláčik iné ani nevedel, len napodobňovať (koniec koncov, taká istá schopnosť nechýba ani mnohým poslancom či iným „tiežpolitikom"). Dočerta, uvedomil si Epoi vzápätí, veď je dnes utorok - MUSÍM VSTÁVAŤ do zamestnania. Ako si vyzliekal pyžamu, zišla mu na um večerná seansa a začal sa skúmať. Žiadne zmeny k lepšiemu však na sebe nepozoroval. Liečiteľ nezaúčinkoval. Možno neskôr, pomyslel si.

________________________________________

¹⁾       všestor - viacrozmerné časopriestorové kontínuum (niečo zložitejšie než jednoduchý trojrozmerný priestor) všetko zahŕňajúci priestor