Steporis / Pobyt v krvavnici sa končí

Zatiaľ to však pri Epoiovi nebolo aktuálne. V posteli sa mu ležalo veľmi pohodlne – až neskôr zistil, že ležal na akomsi špeciálnom bublinovom matraci, len nohy musel mať pokrčené v kolenách, pretože posteľ bola krátka a nohy sa mu nedali prestrčiť pomedzi kovové tyčky – bola tam totiž priečne vložená doska. Epoi chvíľami zadriemal, vzápätí sa zase prebúdzal, ale – div divúci – jediný pocit bola tá nepríjemná bolesť zvierača močového mechúra. Inak nepociťoval nič, ani smädný, ani hladný nebol. Bolo mu čudné, čo ešte môže z neho odtekať, keď nič nekonzumuje. Potom si však uvedomil, že fľaše s infúziou boli vo svojej podstate len fľašami destilovanej vody, kontaminovanej nejakou chemikáliou, ktorú sa takýmto spôsobom usilovali doňho dostať. Na ľavej ruke mal namontované až dve „potrubia“, ktorými mohli dolievať doňho čo len chceli. Nazývali ich kanyly. Zaujímavé, že nikdy nepoužili naraz obe potrubia. Medzitým si spomenul, že ráno, tesne pred operáciou, sa mu snažila jedna mladá sestrička vytvoriť  na ruke druhé potrubie, ale sa jej to (ako obyčajne)  nepodarilo. Všetky ostatné zdravotné sestry mu to vedeli vytvoriť raz na jednej, raz na druhej ruke pomerne zručne, ale táto nešťastnica bola tým známa, že to nevie. Epoi mal dojem, že sa to bojí robiť. Inak, u väčšiny mužov-pacientov mala úspech svojím výzorom, len keby nebolo toho nešťastného strachu, s ktorým pristupovala k montáži kanyly. Potrubie pacientom rušili a na inom mieste znovu vytvárali v priemere každé štyri dni – asi aby  nevyšli z cviku a nedopadli ako tá spomínaná sestrička...

Tri dni po operácii sa rozhodli Epoia prepustiť domov. „Príde po vás niekto?“- spýtal sa ho lekár pri vizite. „Nie. Nemá kto.“- odpovedal mu popravde Epoi. „A ako budete cestovať?“ „Vlakom.“  Lekár pokýval hlavou zboka nabok, pozrel sa na zvyšok vizitovej suity a nakoniec to zavŕšil rozhodnutím: „Budeme si teda myslieť, že po vás niekto prišiel...“ 

Nebol to jediný moment Epoiovho pobytu v chorobnici, ktorý sa mu javil ako zaujímavý. Už keď prišiel prvýkrát na príjem chirurgickej kliniky  dohodnúť si termín nástupu, prijímací lekár ho informoval, že ho budú ochotní hospitalizovať len v tom prípade, ak bude mať vykonané všetky predoperačné vyšetrenia. Navyše, bola tam podmienka, koľko dní od vyšetrenia bol ten-ktorý papier ešte platný. Videlo sa mu to celkom logické. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď už po prijatí na oddelenie musel absolvovať totožné vyšetrenia ešte raz! Keď im argumentoval, že predsa všetky vyšetrenia úspešne a v termíne už raz absolvoval, pretože inak by ho ani neprijali, sebavedome mu oznámili, že u nich uznávajú len ich vlastné vyšetrenia... Videlo sa mu to ako plytvanie peniazmi daňových poplatníkov, biologickým materiálom, ako aj časom všetkých zúčastnených osôb.

Teraz však stál pred ním iný problém. Po raňajkách, ktoré predstavoval rožok a čaj bez cukru, a vybratí hadičky z hrude, sa konečne dostal von z areálu bolestnice. Krk mal prelepený veľkým gázovým obväzom, takže každý videl, odkiaľ ide... Lekárom sa síce celkom nepozdávala skutočnosť, že ešte trochu vytekalo z hrude (množstvo nakvapkaného magľajzu cviklovej farby starostlivo každých 24 hodín kontrolovali a zapisovali), ale nakoniec mu tú hadičku vybrali a otvor prelepili. Očakával, že to bude nepríjemné a bolestivé, pretože jedna mladá, 21-ročná dievčina bola operovaná na štítnu žľazu 4 dni pred ním a tá sa sťažovala, že to bolo zlé, keď jej hadičku vytiahli. Na počudovanie, Epoi ani necítil, keď mu to urobil lekár. Akurát keď rezko vstával s postele, na ktorej mu odtok vyberali, okamžite ho to sotilo späť na posteľ... Vtedy si uvedomil, že subjektívny pocit plného zdravia a dobrej kondície je klamlivý.

Uvedomoval si, že si bude musieť dávať pozor na námahu, pretože cestoval s väčšou batožinou a na železničnú stanicu to nebolo len zopár metrov. Rovnako doma to mal po výstupe z vlaku ešte dobré 2 km peši, a to s ťažkými taškami, až do svojho bytu. Zatiaľ však na tieto problémy nemyslel, pretože bol po troch týždňoch vonku medzi slobodnými ľuďmi. Aj on sa konečne cítil slobodne. Žiadne budenie pred šiestou ráno a odbery krvi, či iné dobroty, žiadny povinný časový harmonogram! Zamieril k jednej svojej známej, ktorá na trhovisku predávala tovar, a potom sa vybral do jedálne, ktorá tam neďaleko fungovala, aby si dal niečo na jedenie, s prihliadnutím na svoj zdravotný stav. Uvedomoval si, že sa mu ťažšie a nie celkom bezbolestne prehĺta. Potreboval teda mäkkučké jedlo. Veľmi ochotná predavačka za pultom mu sama vyhľadávala, čo by bolo najvhodnejšie, keď sa jej zdôveril, ako na tom je. Fazuľkový prívarok, vajíčko natvrdo a konečne mäkký chlebík – ani bohovia na Olympe nemali lahodnejšiu stravu! „Teraz sa konečne cítim znova ako človek“- povedal sympatickej a ochotnej predavačke, keď sa lúčil.

MUŽSKÉ VTIPY

Pri niektorých vtipoch niet pochybností, kto ich vymyslel. Tie nasledujúce určite muži..:

Steporis / Zlodej to nebol

Nespoznával svoje najbližšie okolie. Napravo od jeho postele bola akási biela plachta natiahnutá na ráme, vľavo zase okno, ale oveľa ďalej, než ako bol naň doma zvyknutý a bolo ešte aj väčšie než to trojdielne v jeho vlastnej izbe... To má byť pokračovanie sna? hovoril si v duchu. Alebo som u niekoho na návšteve? V posledných rokoch nechodieval na návštevy k nikomu, s výnimkou Esper. Toto však nebol jej byt, ani chata. Záhadu mu pomohla rozlúštiť akási dobrá víla stredného veku, ktorá ho oslovila: „Viete kto ste, ako sa voláte a kde ste?“ spýtala sa ho. Na tú tretiu otázku nevedel odpovedať, ako ani na sebe samému položenú otázku, kto je tá víla a čo tu robí? Vysvitlo, že víla je pravdepodobne lekárka a informovala ho, že ho len pred niekoľkými hodinami premiestnili z ARO (anestéziologicko-resuscitačného oddelenia) sem, na jednotku intenzívnej starostlivosti (JIS).

Nechápal, prečo. Veď mu nič nie je. Necítil žiadnu bolesť a ležalo sa mu ako v bavlnke. Skôr než sa stihol opýtať, vysvetlila mu to sama dobrá víla. „Absolvovali ste operáciu, pri ktorej sme vám odstránili vyše polovice štítnej žľazy a pomerne veľký nádor na krku“. – oznámila mu a pokračovala: „Ako sa vám rozpráva? Povedzte I“, dodala nakoniec. Epoiovi nezišlo nič iné na um, len sa opýtať: „Aké, mäkké, alebo tvrdé?“ Po nejakom čase prišiel zase muž, Epoi tipoval, že to bol asi operatér, ktorý sa ho hneď spýtal: „Rozprávate?“  Keď Epoi odpovedal kladne, zareagoval chirurg takto: „Chvalabohu! Povedzte I!“ Na poslednú požiadavku reagoval Epoi už osvedčenou otázkou „aké, mäkké, alebo tvrdé...?“.  Neprešli ani dve hodiny a tretia osoba sa ho spýtala takisto na I. Pochopiteľne, že náš operovanec neodolal pokušeniu odpovedať rovnako, ako už dvakrát predtým...

Neskôr sa dozvedel, že za štítnou žľazou sa nachádza nerv, ktorý ovláda hlasivkové väzy a že mu teda hrozila prípadná úplná strata hlasu, resp. jeho možné znetvorenie. Netušil, že hrozieb, ktoré sa vznášali ako Damoklov meč nad jeho hlavou, bolo v tomto prípade viacej,  o tom sa však dozvedel až o niekoľko mesiacov. Jediná bolesť, ktorú Epoi cítil, a to každých pár minút, bol vlastne zvieravý pocit, keď mu po kvapkách odtekal moč z mechúra, bez toho, aby mohol zavrieť zvierač. Zistil, že má do mechúra zavedenú hadičku, ktorá mu odvádzala filtrát do fľaše, zavesenej na okraji postele. Aby to bolo štýlové, hadica mala žltú farbu. Ďalšia hadička odvádzala polotekutý „magľajz“, farby cviklovej šťavy, z hrude do inej fľaše. Okrem toho mal aj hadičku v nose a od hrudníka mu viedli drôty, pravdepodobne pripojenie na EKG.

Videlo sa mu to všetko prehnané. Taký poplach okolo vykrojenia jedného nádoru! Akosi si nevedel uvedomiť, že už nie je mladík a že viacerí jeho vrstovníci sa ani len nedožili tohto veku, nieto aby zvládli podobný zásah do fungovania organizmu. V posledných pár rokoch mal Epoi často rozpor medzi tým, ako sa cítil a tým, čo mohol zvládnuť.

× × × × × 

Myslenie bolo stále mladé, maximálne tak tridsaťročné.

Horšie to už bolo s telom. To si niekedy postavilo hlavu a nie a nie fungovať ako sa patrí. S postupujúcim vekom sa ten rozdiel zvýrazňoval, čo Epoi nedokázal pochopiť. Nedokázal sa s tým zmieriť, hoci mu rozum hovoril, že je to prirodzený proces, vďaka ktorému život každého jedinca smeroval, skôr či neskôr, k úspešnému záveru, v tomto prípade úmrtiu. Epoi to nazýval zatiahnutie rolety... Žiadna vysušená a kostnatá smrtka s kosou, to už bol prežitok, ale v jeho predstavách veľký, svalnatý Hýbateľ všetkých vecí prichádzal k obchodíku so starodávnou železnou roletou. Ako klasický majiteľ obchodíka  v minulom storočí, stiahol ju a dole pri zemi zamkol. Okolitý ruch na ulici sa tým nezmenil, vlastne skoro nič sa nezmenilo. Nikomu v skutočnosti jeden človek nechýba.

Steporis / Žeby zlodej?

Raz natrafil Epoi na fejsbúúku na vydarenú fotku Evet. Tak sa mu zapáčila, že si ju odfotil z monitora do mobilu a dal si jej portrét ako pozadie. Zakaždým, keď išiel použiť mobil, uvidel ju a uvedomil si, ako vyrástla za tie roky do krásy. Zároveň pociťoval smútok z toho, že Krva ho bezcitne obrala o možnosť vidieť svoje dieťa, ako dorastá do veku dospelosti, so všetkými jej starosťami, ale aj radosťami, ktoré so sebou celý proces prinášal. Stávalo sa, že sa na mobil s Evet s obľubou pozeral – až raz, keď si ju obzeral o niečo dlhší čas, stala sa neuveriteľná vec! Evetina tvár sa pohla a Epoi mal možnosť vidieť, ako na videu to, čo práve jeho dcéra robí, ako sa hrá so synčekom, ale bol to len obraz, bez zvuku. A bola to len jednosmerka. Ona ho nevidela a ani netušila, že ju niekto pozoruje. Bohužiaľ, všetko tam v jej okolí bolo písané po anglicky, a teda skoro nič z tých nadpisov nevyrozumel. Epoi nebol angličtinár, len si odvodil niektoré slová z francúzštiny, ale v prípade, že bol význam prevzatého slova posunutý (a to sa v angličtine stávalo), veľa mu to nepomohlo. Napriek tomu sa tešil z pokroku, aký jeho vnúčik dosahoval. Ako rástol, bol stále zručnejší v celkom bežných činnostiach.

Po nejakom čase to skúsil s fotografiami ďalších príbuzných a príbeh sa opakoval – s jednou výnimkou. Ella mala na takomto videu rozmazanú tvár a hlavu. Ktovie či to spôsoboval jej negatívny postoj k Epoiovi. Po čase sa mu to však prejedlo a sledoval konanie svojich blízkych len občas, najmä cez sviatky, ktoré on už roky prežíval v samote. Prispela k tomu aj skutočnosť, že sa mu podarilo niekedy nechtiac nazrieť do ich intímneho života a to si neželal.

Keď sa pokúšal pozrieť si takto aj ďalších svojich známych, nefungovalo to. Pravdepodobne to museli byť len pokrvní príbuzní, ale popri nich videl aj „nerodinu“, pokiaľ sa tam v tom čase vyskytovala. Pomerne často sa takýmto spôsobom pozeral k svojmu bratovi Ylanovi, aby sa náhodou nestalo, že by prišiel k nim na návštevu a neboli by práve doma. Čo však Epoia trochu udivovalo, bola skutočnosť, že pri takomto pozorovaní sa batéria mobilu rýchlo vybíjala a bol nútený dobíjať si ju skoro denne. Myslel si totiž, že prenos sa uskutočňuje pomocou nejakej inej energie. Mýliť sa je však ľudské.

Epoi by bol rád zistil, či takéto niečo jestvuje aj opačným smerom, ale keďže sa nikomu so svojím objavom nezdôveril, nemal si to ako overiť. Aj tak bol rád, že má aspoň takúto možnosť dozvedieť sa čosi viac o svojich blízkych. Navyše, tu mu nikto nemohol klamať, pretože nič netušil. Akákoľvek faloš bola vylúčená...

× × × × ×

Epoi neskoro večer už spokojne zaspával, keď odrazu zacítil vpich niečoho tenkého a ostrého do hrudníka.

Okamžite sa chcel brániť, ale nedokázal sa ani pohnúť. Keďže ďalšie bolestivé vnemy neprichádzali, spal až do rána, len mal pocit, že mu v spánku ktosi zasúval do hrtana nejaký predmet. Najprv mu nastriekal ústnu dutinu sprejom a potom sa mu snažil zasunúť ten predmet dnu. Nedarilo sa mu to, pretože Epoia napínalo ako na vracanie a celá akcia ho dráždila do kašľa. Predmet musel ísť von, nasledovala ďalšia dávka spreju a opäť pokus o zasunutie tej veci do dýchacej trubice. Keď sa ani druhý pokus nevydaril, zopakovalo sa všetko ešte raz a vtedy sa to konečne komusi neznámemu podarilo. Potom už mohol Epoi konečne nerušene spať...

Po hlbokom a bezsennom spánku sa konečne začal Epoi prebúdzať. On však to, čo si pamätal, za sen považoval. Prebudený, ešte so zavretými očami, premýšľal nad významom celého sna. Usúdil, že sny nemajú logiku, a preto sa ich nemáme snažiť pochopiť, či nebodaj vysvetľovať. Bolo mu fajn. Vôbec sa mu nechcelo vstávať, najradšej by bol len spal a spal. Akýsi šuchot ho však prinútil otvoriť oči a spozornieť. Už roky býval sám a žiadny šuchot by sa teda v jeho blízkosti nemal vyskytovať. Žeby zlodej?!?

Steporis / Komunikácia s príbuznými

Epoi si nielenže uvedomoval svoje schopnosti „navyše“, ale rozhodol sa ich aj trénovať a zdokonaľovať. Za súmraku a cez noc, aby nevzbudzoval zbytočnú pozornosť okolia, vydával sa na stále dlhšie trasy letu. Popritom sa snažil zvyšovať aj rýchlosť letu, až sa mu nakoniec podarilo prekonať 200 km/h. Vyššou rýchlosťou sa neodvážil lietať, pretože nemal ani zďaleka dobrý zrak. Glaukóm mu z neho ukrajoval pomaly, ale isto a perspektíva v tomto smere nebola vábna  - jednotlivé vlákna očných nervov mu postupne odumierali a nikto nevedel tento proces zastaviť. Ďalším dôvodom na opatrnosť bol fakt, že spravidla nemohol lietať vo veľkých výškach, pretože sa mu tam zle orientovalo a nízko nad zemou sa nachádzali nielen infotabule pre vodičov, ale aj rôzne iné prekážky, ktoré by ho pri vysokej rýchlosti mohli ohroziť.

Škoda, že nemôžem využívať svoje schopnosti verejne! Koľko by som ušetril na cestovnom a ešte aj čas – veď vzdušnou čiarou je väčšina cieľov oveľa bližšie.. hovoril si v duchu, keď sa potajomky premiestňoval po nočnej oblohe. Zrážok s lietadlami či umelými družicami sa veľmi neobával, veď aké už len veľké percento pravdepodobnosti, že do niečoho narazí, tam hrozilo? Oveľa častejšie musel riešiť problém so zvedavými vtákmi, ktoré si ho dôkladne všímali – dokonca sa mu prihodilo, že bol aj napadnutý celým kŕdľom... Vtedy sa rozhodol, že najlepšia obrana je útek a veru využil svoje schopnosti letu na maximum. Určite prekročil tých 200 km/h.

Menej sa mu darilo ovládnuť ďalšie svoje schopnosti. Niekoľkokrát sa mu splnilo želanie, práve keď po ňom vrúcne túžil. To sa však vždy udialo spontánne, bez toho, že by to bol plánoval. Napríklad odtečenie vody z obývačky a následné opláchnutie schodišťa až na prízemie. Úmyselné želania nemali úspech, alebo len čiastkový. Raz sa tak napríklad pokúšal intenzívne zapôsobiť len mysľou na mladú ženu, tiež sídlišťanku, aby si ho viacej všímala. Ani nevedel, čím bola pre Epoia taká príťažlivá. Maznala sa s mačkou, ktorú si priniesla na dvor. Epoi sa posadil na vedľajšiu lavičku a pokúšal sa v duchu na ženu zapôsobiť.Čo sa však nestalo! Prišla k nemu jej mačka a nie a nie sa od neho odpútať... Zato majiteľka mačky by si ho inak možno ani nevšimla. Také sú zákutia ľudského myslenia, o zvieracom nehovoriac.

Pri týchto leteckých tréningoch mu často myseľ zabiehala do Anglicka, kde žila jeho dcéra Evet. Na nej sa ako na jedinej z detí prejavovali už v detstve letecké schopnosti. Ktovie, či ešte zvykne lietať a či už to zabudla – uvažoval Epoi koľkokrát. Na to, že by na ostrovy skúsil zaletieť, ani nepomyslel. Bola to veľká vzdialenosť a on už nebol žiadny mladík v puberte. Bol by však rád vedel, či náhodou aj jej syn Ichar nedostal do vienka schopnosť vznášať sa napriek gravitácii. Zbytočne by jej však položil takúto (alebo aj akúkoľvek inú) otázku, odpovede by sa nedočkal. Sporadicky (to znamená, že nie každý rok) mu napísala Evet blahoželanie k narodeninám, ale inak nereagovala na nič z toho, čo jej poslal cez internet. Ichara sa spýtať nemohol, pretože ten nemal ešte ani tri roky a písmo zatiaľ zrejme neovládal. Okrem toho, nevedel, v akej reči sa s ním dá dohovoriť, pretože jeho otec Iam (o 4 a pol roka mladší než Evet) hovoril po anglicky. Ďalšou prekážkou mohla byť skutočnosť, že malý Iško (ako ho v duchu Epoi nazýval) veľa času trávil, aj so svojou mamou, v Anglicku.

Ani so svojím druhým vnúčaťom nemal Epoi žiadny kontakt – rovnako ako s jeho matkou Ellou.  Ešte v čase, keď bola Ella iba tehotná so svojou dcérkou Inou, napísala mu týždeň pred Vianocami preňho nepochopiteľný text. Písaval jej občas cez fejsbúúk. Prežíval totiž v duchu s ňou možné ťažkosti tehotenstva a držal jej palce, aby všetko dobre dopadlo. Raz, keď mu odpovedala na jeho list, všetko v rámci normy, o niekoľko hodín mu bez akéhokoľvek vyprovokovania poslala ďalší list, ale ten ako keby písala celkom iná osoba. Tento nespravodlivý text Epoia nesmierne rozrušil. Nemohol ani zaspať. Tak tam len ležal potme, prehadzoval sa na posteli, ale spánok neprichádzal. Ráno, keď sa mechúr hlásil o svoje práva, vstal, rozsvietil si a... nevidel. Presnejšie povedané videl tak, ako keby bol priestor okolo neho zaplnený hustým sivým dymom. Popamäti prešiel na WC a do kúpeľne. Zachvátil ho obrovský strach – ako teraz bude existovať sám, bez pomoci, keď bude slepý?!?

Načo mi bude všetká tá technika, ak nebudem znovu vidieť?; hovoril si v zúfalstve. Mobil, rátač, to všetko mal orientované na vidiaceho jedinca. Isteže, existovali aj prístroje upravené pre nevidiacich, ale dostali sa k nim len tí, ktorí už zrak stratili. Mali by všetky zariadenia konštruovať obojako – aj pre nevidiacich a každý užívateľ  by si mal odskúšať aj režim potme; uvažoval Epoi počas celého dňa, keď len tak bezradne sedel či ležal. Ani nič nejedol po celý deň, len vodu pil a snažil sa zaspať, veď aj tak bol nevyspatý. To sa mu párkrát podarilo a dokonca aj v noci si potom pospal niekoľko hodín. Ďalšie ráno mu už prinieslo úľavu – opäť videl, skoro ako predtým, ale uplynulých 24 hodín ho tak vystrašilo, že si povedal, že si prestane už brať k srdcu takéto negatívne informácie a postoje. Veď je to v jeho vlastnom záujme a nebude si zbytočne ničiť zvyšok zdravia a života. Tak neslávne sa skončila už aj tak skromná komunikácia so staršou dcérou. Nebyť fejsbúúku, nevedel by ani či sa mu potom narodil ďalší vnuk, alebo vnučka.

Steporis / Globalizácia spojenia

John Sergej Seretenko, magister rytier Dvonč, Ali paša, Mustafa Sýrsky, biliardista-začiatočník končiaci hru, alias Traki...



Takéto aj iné mená a názvy trielili Epoiovi hlavou pri prechode zo spánku do bdenia. Samozrejme, že na Joyceovho Finnegana nemal. Všetky tieto mená a prezývky patrili jednej a tej istej osobe. Išlo o Erka Hryna, ktorý bol kedysi Epoiovým spolužiakom, na základnej aj strednej škole. Ten teraz býval aj s rodinou v najmocnejšom štáte sveta.


Kuriózny bol však spôsob, akým sa dostal natrvalo do cudziny. Jeho dcéra najprv študovala v tej krajine a zaľúbila sa do domáceho občana. Aj s ním žila, len tak nadivoko, pretože dotyčný bol ženatý. A to sa ukázal byť problém, keď končila štúdium na vysokej a končilo jej zároveň aj povolenie na pobyt v krajine. Keby sa bola mohla vydať zaňho, získala by povolenie na pobyt automaticky. Čo teraz urobiť, aby vlk zostal celý a koza nažratá? Milej dcére sa domov vrátiť nechcelo a jej amantovi sa zase zrejme nechcelo rozvádzať.


Ženy v Erkovej rodine (manželka a dcéra) teda vyhútali plán, ktorý nemal chybu. Hryn zhodou okolností patril vo svojej rodnej krajine k národnostnej menšine, ale nikto by to pri rozhovore s ním nespoznal, pretože úradným jazykom hovoril bez chyby a nikdy žiadne problémy pre svoju národnosť nemal. Nahovorili ho však, aby sa sťažoval na národnostný útlak, aký musí dennodene zažívať v tom štáte a že by preňho bolo najlepším riešením emigrovať do krajiny bohatej a zasľúbenej, plnej demokratických a občianskych slobôd. Toto sa mu (ktovie, možno aj so šťastím – alebo to bola chvíľa dobrého rozmaru Veľkého Hýbateľa?) podarilo priviesť do úspešného záveru, vyjadreného povolením na pobyt vo svojej budúcej možnej vlasti. Jeho manželka a syn, ktorý mal vtedy ešte len pred povinnou vojenskou službou, si vzápätí podali žiadosť o získanie práva na trvalý pobyt v onej krajine. Odôvodňovali svoju žiadosť skutočnosťou, že v opačnom prípade by sa jednalo o rozdelenie rodiny...


Nakoniec uspeli obaja, ale do krajiny svojich ekonomických snov pocestovala len Erkova manželka sama, pretože synátor si musel najprv odkrútiť vojenskú službu a až potom sa mohol vysťahovať... No nie je to krása?!? Ani románopisec by nevymyslel lepšiu fintu.


Tak sa stalo, že sa celá rodinka usídlila na západnom pobeží superštátu v teplom podnebí, blízko svetoznámych filmových ateliérov. Medzitým sa milenec ich dcéry so svojou veľkou láskou definitívne rozlúčil, takže vlastne odpadol aj prvotný dôvod, pre ktorý celú túto konštrukciu svojho exodu tak dômyselne vybudovali.


Toľko na vysvetlenie, prečo sa Epoiovi snívali všetky tie prezývky bývalého spolužiaka, ktorými sám seba pomenúval v puberte. Večer predtým totiž zažil Epoi prvý prípad globálnej komunikácie na vlastnej koži, keď mu Erko zatelefonoval cez pol zemegule. Pre Epoia to v tom čase bola veľká udalosť, pretože dovtedy si len písali klasickou poštou a zapôsobilo to zrejme aj na jeho podvedomie. V tom čase ešte Epoi nemal internet, ale možno aj táto udalosť ho trošku viac posunula k rozhodnutiu zaobstarať si to pripojenie, napriek nárastu výdavkov. Keby nebol už nejaký čas poberateľom dôchodku, nebol by mohol ani len snívať o internete. Mal síce ešte veľa splátok na zameškané platby viacerým adresátom, ale dokázal sa uskromniť.


× × × × × ×


S internetom sa Epoiovi otvoril celkom nový svet. Spočiatku sa nevedel nasýtiť možnosti surfovať a navštívil priam neuveriteľné množstvo stránok – limitoval ho len predplatený objem dát, ktoré mohol mesačne použiť bez toho, aby musel doplácať. Ďalšia úžasná vec bola preňho Skype. Vďaka nemu mohol písomne komunikovať v reálnom čase s celým svetom. V tom čase ešte nemal namontované slúchadlá ani mikrofón. Najviac tak komunikoval s Esper a potom s Erkom. Postupne pribúdali adresy ďalších, spočiatku väčšinou bývalých spolužiakov, ale aj zopár ďalších známych. Neskôr objavil preňho dovtedy nezvyčajný svet blogov a blogerov. Zároveň sa mu otvoril prístup k informáciám, ktoré predtým musel prácne zháňať v časopisoch a knihách – v mestskej či okresnej knižnici.


Stále mal totiž na pamäti, že o svojom pôvode nevie takmer nič. Uvedomoval si svoju odlišnosť v porovnaní s naprostou väčšinou obyvateľstva a hoci ho to až tak veľmi netrápilo, rád by sa bol býval dozvedel o sebe čosi viac. Svojím spôsobom predstavoval aj Epoi menšinu, len zatiaľ nevedel pomenovať akú. Vo svojom bezprostrednom okolí nepozoroval, že by niekto ďalší (s výnimkou Evet) mal podobné schopnosti ako on, a to ich zrejme ešte ani on sám zďaleka nepoznal všetky!


A tak teda hľadal, snoril po každej stope niečoho výnimočného, čo by mu aspoň trochu pripomínalo podobné nezvyčajné schopnosti, aké pozoroval na sebe.


Aj Esper ho utvrdzovala v tom, že voľačo s ním nemôže byť v poriadku, pretože v jeho blízkosti sa spotrebiče kazili oveľa častejšie, alebo aspoň, prejavovali rôzne odchýlky od normálu, napríklad počítač u Esper, keď tam bol Epoi na návšteve.

Steporis / Esper

Epoi syna neodsudzoval za to, že prestal chodiť na návštevu k otcovi do toho minibytu-skladiska (hoci ho taký stav zarmucoval, ale tak trochu Eta aj chápal a ospravedlňoval). Nič tam jeho potomkovi už nepripomínalo roky spoločne strávené v úplnej rodine. Zrejme aj preto sa najprv  snažil jeden čas pomáhať Epoiovi finančne – v čase, keď býval ešte v starom byte. Tie desiatky tisíc korún sa mu asi zdali zle investované, keď nakoniec aj tak nebolo inej cesty, ako presťahovať sa do prakticky len takej väčšej garsónky. Aspoň Epoi to tak vnímal a v duchu si tak aj svoje nové ubytovanie pomenoval. Veď tam ani nemal kuchyňu – len kuchynský kút, v ktorom popri dreze, kuchynskej linke a plynovom sporáku sa akurát tak dalo prejsť jednej osobe. V žiadnom prípade sa tam nedal umiestniť stôl a nedajbože jedávať pri ňom. Z plochy možnej normálnej kuchyne totiž geniálny projektant časť zobral a urobil tam lodžiu.

Nebolo to jednoduché ani pre Epoia. Trvalo mu, pokým si ako-tak zvykol v noci na zvuk motorov chladničky a mrazničky, ako aj na tmu či v lepšom prípade šero v izbe cez deň, pretože na plafóne mal štvorce hnedého polystyrénového obloženia imitujúceho drevo. Na čo si však nedokázal privyknúť,  bol neskutočný chlad v zime, a to aj napriek obom radiátorom, ktoré hriali vo dne v noci. Nebolo divu, že sa Epoi neusiloval pozývať k sebe návštevy. Nikdy nezabudne, ako sa opatrne obzerala okolo seba Enča, keď sedela uňho v jednom z kresiel. Prakticky jedinou návštevníčkou v pravom slova zmysle bola Esper, ktorú nakoniec pozval k sebe na návštevu v čase osláv dňa baníkov. Odhodlal sa k tomu, až keď mu párkrát vyčítala, že on nechce, aby prišla. Mal pocit, že po tej niekoľkodňovej návšteve pochopila aspoň sčasti jeho dôvody, pre ktoré sa nehrnul pozývať ju k sebe.

à propos, Esper. Zoznámili sa ako študenti, dokonca boli čiastoční spolužiaci – mávali spoločné niektoré prednášky z gramatiky španielčiny, ako aj z kultúry a literatúry Španielska a štátov Latinskej Ameriky. Ich bližšie zoznámenie bolo tiež zahalené závojom tajomstva. Epoi si za živý svet nevedel spomenúť na to, ako vlastne prišlo k tomu, že začali spolu chodiť. Dokonca ani Esper to nevedela, keď sa na tú tému  rozprávali po niekoľkých desaťročiach – a to je už čo povedať, pretože ona si inak pamätala všetko!

Epoi bol vtedy po uši zaľúbený a sám by nevedel vysvetliť, prečo sa vlastne po nejakom čase prestali stretávať. Asi ešte nebol celkom zrelý na takýto vzťah, Po určitom čase stretol Esper s nejakým mladíkom a bolo mu jasné, že týmto smerom je už cesta zarúbaná. Neskôr si aj on našiel niekoho, s kým trávieval čas.

Keď sa vybral raz, to už neštudoval, do hlavného mesta z Riťsvety, celkom náhodou sa stretol s Esperinou kamarátkou, ktorá však mala s ňou kontakt aj po ukončení štúdia. (Tá sa neskôr vydala za Gréka a odišli do Kanady.) Zažil pritom veľký trapas, keď pred ňou vyslovil  meno Esper a vyznelo to, ako keby ich od seba nerozoznal a nevedel, ako sa kamarátka volá. V každom prípade sa dozvedel, že Esper sa už vydala za toho chlapíka, s ktorým ju počas štúdií videl. Aj ho to škrelo, život však išiel ďalej a keďže sa nestretávali, pretože Esper bývala v úplne inom, vzdialenom meste, tak na to nemusel stále myslieť. Po čase sa aj Epoi dostal do manželstva  s osobou, o ktorej si myslel, že si ju bude môcť ctiť a vážiť a ktorej bude môcť dôverovať po celý život. Aký naivný a dôverčivý dokáže byť niekedy človek!

× × × × × ×  

Nepriaznivá situácia však prinútila Epoia začať konať.

Živnosť išla od desiatich k piatim a hrozilo, že celkom zbankrotuje a príde nakoniec aj o garsónku. Požiadal teda o predčasný starobný dôchodok... Nepáčilo sa mu to, ani zďaleka sa necítil byť starý, ale nevidel iné dôstojné východisko zo situácie. Na to, aby mohol požiadať o predčasný dôchodok, musel byť najprv bez príjmu a zaregistrovaný na úrade práce. Položil teda živnosť, presťahoval väčšinu vecí z tržnice do už aj tak preplnenej garsónky  a zostal bez príjmu, a teda aj bez peňazí. V takejto situácii sa mu zišli vedomosti a skúsenosti vyžiť skoro z ničoho. Ešte skôr, než sa definitívne rozhodol požiadať o dôchodok, potreboval vedieť, či mu ho vôbec priznajú, keďže tam boli určené podmienky, že vypočítaná suma musela predstavovať určitý násobok minimálneho príjmu. Inak by mu penziu nepriznali.

Zhodou okolností, ak to vôbec bola náhoda – pretože Epoi podozrieval Veľkého Hýbateľa, že v tom má prsty – sa mu v tom roku v lete ozval znenazdajky telefón a v ňom hlas roky nepočutej Esper. Po úvodných vysvetleniach, ako sa dopracovala k Epoiovmu číslu mobilu a ako jej Ylan, Epoiov brat, spočiatku nechcel to číslo dať, prišlo na výmenu informácií, ako sa obaja majú. Epoi podľa pravdy vylíčil svoje núdzové postavenie a predstavu, ako to riešiť. Vyslovil však pochybnosti, či mu vôbec vystačí možná suma na uznanie dôchodku. Esper zase po niekoľkých vetách priznala, že zostala sama. Jej manžel ju opustil, a to navždy. Bol vážne chorý na srdce a nebolo mu pomoci. Zároveň mu navrhla, aby pricestoval za ňou, ona vraj má u nich v sociálnej poisťovni známu, ktorá ich prijme bez čakania a ochotne Epoiovi vyráta, či by mal nárok na predčasné dávky.

Epoi však odmietal pricestovať. „Prečo, hádam mi len nechceš povedať, že nemáš ani dvesto korún na cestovné? Veď ja ti ho potom preplatím. Alebo sa nechceš so mnou ani len stretnúť?“ S ťažkým srdcom jej nakoniec prezradil, že skutočne nemá ani len tých dvesto korún... Dohodli sa teda tak, že Esper mu tú sumu pošle poštovou poukážkou a vec bude vyriešená. Ale Veľký Hýbateľ si dovolil zašpásovať aj v tejto chvíli a Epoiovi ktosi na pošte ukradol občiansky preukaz dva dni predtým, ako dostal od kamarátky poukážku na sľúbené peniaze. Bolo mu jasné, že Esper mu neuverí, ak jej oznámi, že si nemôže peniaze vybrať pre stratu občianskeho a že to bude považovať len za výhovorku, aby nemusel za ňou prísť. Keď však vyrozprával svoj minipríbeh Paľomírovi, ten mu tú sumu požičal.

Prišiel deň D a Epoi sa nevedomky až vznášal od radosti a očakávania zo strenutia so svojou prvou láskou. Niežeby sa v priebehu uplynulých rokov zopárkrát nestretli, ale teraz to bolo iné. Obaja boli voľní...

Počas jazdy autobusom si predstavoval, ako celé stretnutie prebehne, či sa vôbec navzájom spoznajú a či vôbec príde. Čo ak jej v poslednej chvíli do toho niečo príde, alebo sa jej, nedajbože, niečo zlé prihodí...

Konečne Epoi vystúpil na autobusovom nádraží a poobzeral sa v tom chaotickom hemžení, či náhodou niekde neuvidí Esper. Mal výhodu, so svojimi takmer dvoma metrami výšky mal výhľad ponad hlavy všetkých tých cestujúcich. Nikde ju však nevidel. Nakoniec teda použil mobil, aby sa mohli stretnúť. Esper tam už bola tiež, ale v inej časti toho ľudského mraveniska. Dohovorili sa, že on sa nikam nebude presúvať, aby ho mohla nájsť.

Po chvíli čakania zaregistroval pohyb ženy vyššej postavy. Blížila sa k nemu a Epoi už mal takmer istotu, že je to ona. Veľa sa toho zmenilo za roky, čo sa nevideli. Epoiovi obeleli vlasy, ktoré mal kedysi skoro čierne a pribral. Čo mu však zostalo z mladých čias, boli okuliare a výška. A možno nejaké črty tváre. To v tej chvíli nevedel ešte s istotou povedať. Veď uvidí podľa jej reakcie, či ho vôbec spozná.

Spoznala. Odrazu len bola pri ňom. Epoi sa pozeral do zmenenej tváre – čas predsa len zanechal na pleti stopy – a jediné čo spoľahlivo spoznal hneď, boli výrazné líca a modré oči. Sivé vlasy mala zafarbené, takže vyzerala mladšie než on, hoci boli rovesníci.

Celý ten deň bol vlastne takým zoznamovacím kolom. Ako keď dvaja súperi v ringu sa oboznamujú v prvom kole so súperom. Ibaže tu nešlo o súperov. Esper prišla ako elegantná dáma, ktorá mala navyše výhodu domáceho prostredia a Epoi v skromnom oblečení (šťastie, že boli prázdniny, a teda nepotreboval bohviečo na seba) bol nútený ju nasledovať, kam sa len pohla, pretože ani domov by sa nebol mal ako dostať... Zistil, že Esper vlastní automobil a dokáže šoférovať. To bolo preňho niečo nové. Takú suverénnu ju predtým nepoznal, hoci aj keď boli kedysi spolu na rande, nebola ochotná nechať si čokoľvek od neho zaplatiť – všetko na polovicu! Snáď len kvety by mu nebola chcela z polovice zaplatiť. Taká možnosť mu však zamladi neprišla na um a teraz na to nemal financie.

Vďaka autu stihli vybaviť návštevu poisťovne ešte dopoludnia, pretože na dvanástu mala už Esper naplánovaný iný program - obed v čínskej reštaurácii. V živote predtým nebol v takej reštaurácii. Epoi by si nebol mohol dovoliť obed ani len v nejakom bufete a nie v takom nóbl podniku. Mal so sebou v taške, pre každý prípad, zabalený chlieb s masťou a fľašu sódy...   

Polievku nedokázal Epoi pripodobniť k ničomu, čo dovtedy jedol. Mal pocit, že je to nejaký vývar a do toho bol najemnúčko nakrájaný surový pór. Druhý chod boli kúsky kuracieho mäsa dusené na hubách  a k tomu (akože ináč) ryža. To mu chutilo viacej než tá nesporne zdravá polievka. Po obede si zašli na hlavné námestie a dali si tam čiernu kávu pod slnečníkom, na čerstvom vzduchu.

Boli presne v tých miestach, o ktorých napísal ešte v študentských časoch Epoiovi na fakultu list jeden Esperin krajan a tiež bývalý študent filozofickej fakulty v hlavnom meste, Jam Bor. List bol napísaný napochytro, obyčajnou ceruzkou a z jeho obsahu vyplynulo, že sa s Epoiom lúči, predtým ako skončí svoj život. Mimo iného v ňom spomínal práve tie priestory, kde sa s Esper nachádzali. Vyzýval  Epoia, aby navštívil tieto priestory a spomenul si pri tej príležitosti aj naňho. Tak teda Epoi spomínal. Jamov pamätný výrok bol tento: Vlastník si svoje veci vlastní a má ich rád... Vyslovil ho raz, mierne spoločensky unavený, v prítomnosti Epoia a ďalšieho Esperinho krajana, Ylana Stoolrightera (ten sa neskôr stal prodekanom na fakulte v krajskom meste). Títo dvaja chalani boli skoro ako dvojičky. Nie výzorom, ale zmyslom pre humor.

Ktovie, či Jam Bor vtedy skutočne zomrel, alebo je ešte nažive. – uvažoval Epoi.

„Čo si sa tak zamyslel? Nepôjdeme už? Rada by som ti ukázala ešte aspoň kúsok mesta, pokým pôjdeš domov. A pôjdeme aj ku mne do bytu. Veď si ho ešte nevidel.“  Poslúchol Esper a pobrali sa k autu. Nakoniec sa dostali do jej bytu. Epoi len oči otváral, ako čistučko všade má. Nikde ani smietka. Nemal však čas obdivovať byt. „Kde je, prosím ťa, WC, súrne by som ho potreboval navštíviť...“  A veruže v poslednej sekunde stihol si sadnúť na trón! Zaznelo čosi ako miniatúra Iguaçú...! Našťastie, Esper mala pochopenie pre jeho ťažkosti a vedela to aj zdôvodniť. „To sa nemôžeš čudovať, po takej strave, akú si mal v posledných týždňoch, ti normálne omastené jedlo muselo vyvolať takúto vzburu.“

Steporis / Spomienky, spomienky..

Fakulta bola umiestnená v komplexe niekoľkých starých budov, ktoré však boli vnútorne prepojené. Bol tam labyrint chodieb a chodbičiek, viacero schodíšť, tým všetkým Epoi, ako čerstvý prvák, rád blúdieval a dole na prízemí bol bufet. Keď tam Epoi prvýkrát vošiel, bol prekvapený, že za pultom, oproti vchodu, bolo okienko, cez ktoré si akísi muži tiež kupovali potraviny a najmä pitivo, ako občas nazýval nápoje. Neskôr sa dozvedel, že sú to členovia symfonického orchestra.

Ulica, na ktorej sa fakulta nachádzala bola zaujímavá tým, že budovy boli len na jednej strane. Tú druhú tvoril betónový múrik a za ním tiekla rieka Unaj. Epoi si rád prichádzal sadnúť k rieke, aby len tak pozoroval  okolie. Bol to preňho najlepší relax. Občas mal moznosť vidieť rybára, ako pomocou štvorcovej siete spúšťanej na lanku do vody, skúša šťastie. Veľakrát zavŕzgala kladka, ale len občas sa v sieti niečo trepotalo. Najmä keď bol bez peňazí, dokázal sa takto zabávať. Chodieval vtedy peši (spravidla sám) aj na sútok dvoch riek, Unaja a Ravy, kde pozoroval, ako na druhom, rakúskom, brehu mali cez víkend rodinky piknik. Hlava rodiny často aj chytala ryby. Aký rozdiel v porovnaní s brehom, kde bol Epoi, oploteným - s ozbrojenými strážami a strieľňami vysoko nad úrovňou terénu! Zvykol občas zavolať ironicky cez rieku na cudzincov: „Ahooj, poďte k nám budovať socializmus!“  Našťastie mu nerozumeli a tak mu odpovedali pozdravom a ktoviečím ešte.

Pobyt v hlavnom meste, pochopiteľne, nebola len zábava. Učieval sa buď v Univerzitnej knižnici, alebo na internáte v študovni. Do študovne chodievali všetci len tak po domácky oblečení. Epoia však rozptyľovala prítomnosť takého veľkého množtva báb v študovni. Celkove internát tým, že tam bývali obe pohlavia v jednej budove, mal príjemne napäté ovzdušie nabité erotikou. Spočiatku sa dalo prejsť na povale z mužskej časti do ženskej, ale potom to zistili a zamurovali priechod. Študenti však nelenili a ešte nestvrdnutý múr sčasti rozobrali, aby sa dalo i naďalej prechádzať. Epoi, ako prvák, nemal veľké šance uspieť zatiaľ u dievčat, pretože tie sa zameriavali predovšetkým na starších študentov. Preto ani nepoužíval vytvorený priechod. Z okna izby bolo vidieť na ďalšiu internátnu budovu, ale tam bývali len baby. Jeho sused, z vedľajšej izby, nazýval ten internát „drážďany“. Vraj ho to dráždi, keď vidí také množstvo žien či „mäsa“...

× × × × × ×

Ale vráťme sa opäť k našim ovečkám...

Doba, v ktorej sa vtedy trápil Epoi obavami z toho, že sa stane nebodaj bezdomovcom, už vyskúšala na jeho psychiku všeličo, ale našťastie celkom úspešná nebola. Najhoršie hrozby odvrátil Epoi predajom trojizbového bytu, ktorý už dlhšiu dobu nevládal každý mesiac zaplatiť. Trochu mal obavy, či bazén v obývačke nebude komplikovať sťahovanie a čo povie nový užívateľ na „vodné prekvapenie“. Kúpil si predražený jednoizbový byt a z rozdielu ceny zaplatil dlžoby v bytovom podniku. Hrozba však trvala naďalej. V novom byte boli síce poplatky spojené s užívaním bytu nižšie, ale ani tie nedokázal zatiaľ pravidelne platiť.

Paľomír sa pred sťahovaním ponúkol Epoiovi, že drobnejšie veci, ktoré sa dajú previezť v osobnom aute mu pomôže poprevážať. A skutočne, veľakrát sa obrátila škodovka medzi starým a novým bytom, ale rozhodujúce premiestňovanie ešte len malo prísť. Sťahovanie mu vyšlo tak nešťastne, na 23. decembra. Pred sviatkami bol však  problém zohnať auto na sťahovanie. Keď sa mu to nakoniec podarilo, zo šiestich ľudí, ktorí mohli a sľúbili Epoiovi pomôcť pri samotnom sťahovaní, prišli len dvaja – aj to jeden z nich bol taký dobrák, ktorý urobil len jednoduchšie práce, keď sa mu to povedalo a nič ťažšie nosiť nechcel. Epoi mal problémy s nohami a neodvážil sa nosiť v dvojici nábytok – musel sa pridŕžať zábradlia a v jednej ruke sa nedajú prenášať najťažšie kusy. Na skutočné sťahovanie zostal prakticky len jeden svedomitý chlap, nám už známy z piatkových stretávok v PÍKu -  Šaman, ktorý nakoniec prehovoril šoféra auta a väčšinu najťažších vecí presťahovali oni dvaja... Problém skomplikoval šofér, ktorý po vyložení nákladu z auta vyhlásil, že je už veľa hodín a druhú fúru už nestihne urobiť, pretože musí skôr skončiť. Sú sviatky a on musí ešte dať aj auto do poriadku...  Možno sa mu už nechcelo ďalej nosiť a možno to bola aj pravda. To sa už Epoi nedozvedel. V každom prípade to však bola preňho pohroma.

To teda boli Vianoce! V studenom, len pomaly sa zohrievajúcom byte, ktorý navyše bol v najnižšom obývanom podlaží (pod ním boli len studené neobývané priestory) a na severnej strane činžiaka, bola uprostred izby 6x4 m halda nevybalených vecí v škatuliach, balíkoch, taškách a vreciach. A popoludní mal prísť syn Et na Vianoce domov, kde už všetko malo pripomínať prichádzajúce sviatky pokoja a mieru a sviatky rodiny...

Epoi bol nešťastný z toho, že keď sa vznášal nad zemou, neuniesol zároveň ťažšie predmety. To by bolo bývalo sťahovanie! Trochu sa zasníval.

Vzniesol sa k oblohe, slnko príjemne hrialo, odkiaľsi bolo počuť Lady Jane od Rolling Stones, hudba i spev  upokojovali Epoiovu  myseľ, odvádzali akomak jeho pozornosť od skutočnosti. Keď už tóny balady pomaly tíchli, zo samej podstaty priestoru sa blížil Dom u vychádzajúceho slnka s charakteristickou hrou Alana Pricea na klávesy. Nechal sa unášať tónmi, ktoré sa v závere začali meniť na výlučne ľudské hlasy skladby Only you. Nakoniec sa započúval do klavíra skladby s názvom Angie, opäť od Rolling Stones...

Keď sa prebral do studenej reality, bol duševne osviežený. Tie skladby mu pomohli, aby sa mohol pustiť do akého-takého riešenia vzniknutej situácie. Čože, jemu sa pohybovalo, keď sa mohol vznášať nad haldou vecí, ale syn takú vlastnosť nemal a musel mu preto pripraviť aspoň nejakú uličku, kadiaľ by sa dostal do kuchyne či kamkoľvek inam. Epoiovi bolo ľúto, že ani vône neprípomínali tajomnú atmosféru Vianoc. Navyše, v tom zmätku nevedel ani len to, kde sa nachádza umelý vianočný stromček, aby ho ozdobil.

Et skoro z nôh spadol, keď uvidel v akom stave sa nachádza izba. Miesta na spanie boli síce pre oboch voľné, aj stoličky a stôl, ale celkový dojem bol neskutočný. „No ja tu spať nebudem. Veď by som zamrzol!“ zahlásil, keď po prvotnom prekvapení znovu nadobudol dar reči. Dohovoril sa telefonicky s jednou zo svojich tiet a šiel na noc k nej - do ktorejsi dediny Riťsvetskej doliny. S Epoiom sa dohodli, že na druhý deň príde.

Na to sťahovanie teda Epoi nemohol zabudnúť. Bytík bol plný už po prevezení prvej časti vecí zo starého bytu, a to ešte pred silvestrom pribudol zvyšok... Epoi chápal, že Eta už nemá čo ťahať do cudzieho jednoizbového bytu, studeného a natrieskaného všetkým možným. To mu už nepripomínalo domov.

Tak bol prinútený rok po roku žiť s celým tým skladom vecí, ktoré sa naňho pozerali zo všetkých stien, s výnimkou okna. To je len tapeta - hovorieval si pri pohľade na svoje okolie. Sem tam niečo na výzore tej tapety zmenil, ale celkový dojem bol stále impozantný. Nevedel sa rozlúčiť s mnohými vecami zo svojho dovtedajšieho života a tak sa teda vznášal nad hŕbou vecí, tašiek, balíkov a škatúľ, ako duch svätý nad vodami... Nemal ani chuť situáciu riešiť, pretože stále mu visel damoklov meč bezdomovectva nad hlavou a hovoril si, že nebude robiť zbytočnú prácu, keď aj tak nevie, čo bude ďalej.

Uchýlil sa do sveta snov a predstáv. Keď prichádzal do bytu, starosti a problémy reálneho sveta nechával vonku. Zatvorením vchodových dverí bytu znútra, začali platiť v celom tom miniatúrnom časoprietore iné fyzikálne zákony, ba dalo by sa povedať, že občas aj žiadne.

Stierali sa mu rozdiely medzi bdením a snami. Stávalo sa, že sa prebúdzal ušpinený, doráňaný od rôznych rastlín, keď bol nútený utekať pred najrôznejšími dravými predátormi z ríše hmyzu, ale aj ostatných článkonožcov. Jedným z najhroznejších zážitkov bolo preňho úsilie akejsi parazitickej muchy, ktorá  sa snažila naklásť doňho svoje vajíčka. Už-už mu vbodla svoje kladielko do tela... Nechýbalo veľa a bola by úspešná – v poslednom zlomku sekundy sa Epoiovi podarilo uniknúť zo sna do bdelého stavu!

 Stávali sa aj opačné prieniky. Napríklad, keď sa mu nádherne sfarbená chlpatá húsenica, o ktorej vedel, že je jedovatá, vyhrážala, že ho skonzumuje, ak nezaplatí ihneď dlžnú čiastku za byt a už si aj ostrila nôž, ktorým ho chcela začať porciovať.

V jedle sa mu znenazdajky začali objavovať rôzne potraviny, či len samotné ingrediencie a vznikali tak neuveriteľné kombinácie jedál. Jedli ste už zemiakové placky s ríbezľovým džemom a či paprikáš z očí? Ešte dlho po takomto zážitku uvažoval nad tým, z akých živočíchov tie oči boli...

Zišla mu tiež na um udalosť, pri ktorej sa v závodnej jedálni najprv odplazila vyprážaná ryba z taniera riaditeľovej sekretárky, a potom dokonca ušla von do hustej trávy. Spomenul si aj na príhodu, ešte v starom byte, keď mu silný príval vody neočakávane opláchol celé schodište celkom dočistučka. Nebolo to celkom tak znenazdajky, najprv si to totiž želal, aj keď podvedome, až potom sa tie veci udiali...

Toto poznanie ho ohúrilo! Ihneď musel odskúšať, či to platí všeobecne. Povedal si, že by rád videl vonku silnú búrku s hromami a bleskami križujúcimi celú oblohu. Ale takto to nefungovalo. Pochopil, že to funguje len keď je v silnom hnutí mysle, napríklad keď bol nešťastný, rozhorčený, nevýslovne šťastný – alebo len tak mimovoľne. Vtedy tie úkazy vznikali.

Steporis / Spomienky na školu

V tomto období sa mu zišli vedomosti o rastlinách. Flóra začala Epoia viac zaujímať až po tom, keď mu dala prvý impulz na jej hlbšie poznávanie Krva. Keď tak raz kráčali spolu v prírode, znenazdajky ukázala na nejakú rastlinku a povedala jej názov. Kompletný, rodový aj druhový – ako napríklad zvonček konáristý. Epoi by dovtedy bol povedal akurát tak zvonček. Až oveľa neskôr zistil, že len v botanickom názvosloví je uvedených 35 druhov zvončeka. Skrátka, povedal si: Keď to dokáže poznať ona, prečo by som sa to nenaučil aj ja. Postupne kúpil viacero kníh o rastlinách a ani nevedel ako, len onedlho začal rozoznávať nie desiatky, ale stovky rastlín. Najviac ho priťahovali liečivé a úžitkové rastliny. Ako keby bol tušil, že sa mu to raz v živote môže hodiť.

Spomenul si, ako raz s Krvou išli vyprážať súkvetia bazy čiernej a zavolali k sebe Krvinu sestru, ktorá šla práve okolo nich domov na obed. Obaja namáčali súkvetia do cestíčka, vyprážali a jej sestra ich stačila zároveň sama jesť a ešte bola hladná... Vtedy Epoi pochopil, že baza čierna (kvety) má perspektívne využitie skôr ako liečivá rastlina, alebo bobule zase na prípravu šťavy, vína  a po zmiešaní  s inými druhmi ovocia aj lekváre či džemy.

Dávno boli preč tie bezstarostné časy, keď poznal akurát tak púpavu, margarétku, zvonček, lopúch, vŕbu, dub a nejaké tie ovocné dreviny. Zato mal vtedy iné problémy. S údivom sa rozpamätúval na svoje študentské obdobie. Zase videl, ako sa so spolužiakmi prechádzal po vonku a užíval si voľna počas akademického týždňa pred maturitou, na rozdiel od spolužiačiek, ktoré sa drvili jednotlivé predmety. Za ten týždeň sa predsa aj tak už toho veľa nemohol naučiť, ak sa neučil priebežne. Spomenul si aj na prijímačky na vysokú. Hlásil sa na francúzštinu a španielčinu. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď na prijímačkách od neho chceli výlučne odpovede z politiky! Vtedy ho neprijali – nevedel totiž, že jeho vlastná stredná škola ho neodporučila. Mala to byť zo strany daktorého učiteľa zrejme pomsta za to, že pôvodne mal ísť študovať chémiu na techniku a nie jazyky na filozofickú fakultu. Veď to aj bolo prekvapenie i doma, keď mal už celé tlačivo prihlášky na vysokú vyplnené – okrem adresy školy a odrazu takáto zmena. Dodnes nevie, prečo to urobil. Cesty božie sú nevyspytateľné, ako by povedala jeho mama.

Takže o rok šiel na prijímačky na rovnakú kombináciu znovu. A mohol porovnávať. Tentoraz boli prijímacie skúšky také, ako si predstavoval už pred rokom, že budú. Skúšajúcich zaujímali tentoraz výlučne vedomosti z oboch jazykov a kultúry štátov, kde sa tými jazykmi hovorí.

Dobre sa zabával na diktáte zo španielčiny. Na strednej sa síce španielčinu neučil, ale po vyučovaní zostávali v triede traja spolužiaci – okrem Epoia Ribo Šachový a Kožkár Pedro, aby sa postupne zoznamovali s voľakedajším medzinárodným jazykom obchodníkov. Pôvodne síce chlapci špekulovali nad arabčinou, ale keď nikde nedokázali zohnať takú knihu a navyše Kožkár priniesol staručkú učebnicu hospodárskej španielčiny, vrhli sa aj na tú.

To sa na prijímačkách Epoiovi zišlo. Mal už teda určitý náskok oproti tým, ktorí nemali dovtedy ani šajnu o jazyku. Keď nakukol nenápadne susedovi do papiera, ledva sa smiechu zdržal! Veď ten nevedel ani len kde sa jedno slovo končí a druhé začína – skrátka spájal a rozdeľoval zvuky, ktoré počul, na nezmyselné spojenia slabík, nehovoriac o pravopise... Takže Epoi mal šancu dostať sa do školy, napriek tomu, že zo šesťdesiatich záujemcov o túto kombináciu mohli prijať len ôsmich.

Po prijatí mu prišla aj pozvánka na brigádu, ktorú musel cez prázdniny absolvovať každý, kto chcel dostať ubytovanie na internáte. Bola to, popri ďalších kritériách (vzdialenosť bydliska od školy a príjem v rodine), nevyhnutná podmienka úspešného internátneho bývania. Na brigáde sa spoznal s budúcim textárom pop music a autorom básnických zbierok, vďaka ktorému sa naučil jedávať majonézový šalát z tresky, bol s ním prvýkrát na predstavení v Národnom divadle, ale aj v poštovom paláci, kde sa spolu vozili na paternostri stále dokola...

V tom čase nepotreboval poznať rastliny, ktoré sa dali jesť v prírode. Stravný lístok ho stál len 2 koruny 60 halierov a na vlak mal polovičnú zľavu. Znie to neuveriteľne, ale z 300 korún mesačne sa prestravoval, zaplatil internát a dvakrát cestoval domov. Štipendium dostával 150 korún  a ďalších 150 korún mal z domu – ale len ak každé dva týždne pricestoval domov... A ešte k tomu aj fajčil. To však vyžadovalo občas nejesť, aby mal na cigarety.

Neskôr si začal privyrábať predajom študentských novín Ozvena. Bola to v tých časoch novinka, nič také predtým nevychádzalo. Tam si mohli v praxi odskúšať svoje vedomosti a schopnosti študenti žurnalistiky, ale aj tí ostatní. Prvýkrát, na skúšku,. si vzal len dva balíky - 500 kusov a hravo ich predal. Neskôr, keď sa trochu oťukal, brával si 1 200 kusov na predaj. To už bolo 300 kusov v balíku. Konkurencia však bola veľká, pribúdalo kolportérov – Ozvenu mohli predávať len študenti. Zistil si v ktorej tlačiarni Ozvenu tlačia a chodil si brať noviny priamo odtiaľ. Nebol sám, kto to robieval. Teraz bolo dôležité, aby sa dostal čím prv do centra mesta a obsadil výhodné miesto. Tých nebolo veľa. Celkom najlepšie boli dve – pred predajňou výtvarných diel (v budove bol aj vysokoškolský klub) a pred poľským kultúrnym strediskom. Raz sa mu stalo, že už všetky fleky boli obsadené. Musel pohnúť rozumom, aby noviny nemusel potupne vrátiť ako remitendu a najmä, nemal by peniažky. Zašiel teda do neďalekého „babského“ internátu (ktorý každý nazýval „suvorák“) a na každom poschodí nahlas zavolal  „Oozvenaaa“. Hlasový fond mal našťastie odjaživa bohatý, takže ho počuli aj tie, čo možno spali po obede... Baby sa vyrojili z izieb a kupovali. Tak rýchlo nemal predané noviny nikdy predtým, ani potom. Zábavnejšie to však bolo na ulici. Vtedy vychádzalo len niekoľko denníkov a týždenníkov a aj v nich bolo vo všetkých viac menej to isté, takže študentský mesačník bol aj pre neštudentov zaujímavý. Najčastejšie ho kupovali úradníci, ale aj všetci ostatní s pocitom, že dostanú niečo mimoriadne. Ľudia stáli v rade a sem-tam sa niekto naklonil k Epoiovi a stíšeným hlasom sa spýtal: „Je tam aj niečo protištátne?“ „Samozrejme!“ odpovedal Epoi a ľudia kupovali s ešte väčšou chuťou, niektorí aj viac čísel. Našli sa aj takí,  čo mu dali navyše i nejaký „tringelt“. Rád spomínal na dievčinu, ktorá neďaleko jeho predajného stanovišťa predávala zmrzlinu. Vždy mu dala viacej, než stálo číslo a ešte, keď si už, po vypredaní novín, šiel k nej kúpiť zmrzlinu, nechcela od neho peniaze. Raz sa mu stalo, že mal asi 20-30 kusov novín nevypredaných, tak na druhý deň, keď išiel aj s kamarátmi peši na obed do mesta,  zobral výtlačky so sebou a spolu vyvolávali veselo „farebná Ozvena, mimoriadne širokouhlé číslo!“, skrátka chcel, aby sa aj tých niekoľko exemplárov predalo. To sa mu aj podarilo. Ďalší mesiac, pri predaji Ozveny, naklonila sa k nemu jedna pani a oslovila ho: „vy ste ale dobrý obchodník, predali ste mi dvakrát  rovnaké číslo novín.“ Ona si totiž deň po vyjdení študentského periodika myslela, že skutočne kupuje mimoriadne číslo... Ale nehnevala sa na Epoia. Smiala sa tomu.