Steporis / Sofoko a pavúkoidy

Fantázii sa už celkom minuli  nápady? hovoril si v duchu Epoi, keď ráno vstával po pestrej noci.

Žiadne nové vzrušujúce či neuveriteľné sny, len také, ktoré sa mu už kedysi snívali a okrem toho sny reprodukujúce skutočné videá. Ako napríklad čínske video, na ktorom sa predstavili mladí bezcitní Číňania, ako so sadistickou zvrátenosťou pripravovali jedlá tak, aby živočíchy boli ešte živé a čo najviac sa trápili. Krutý bol pohľad na rybu za živa vyprážanú takým spôsobom, že ešte na tanieri, poliata nejakou tou ich gebuzinou, sa márne snažila pohybom úst a žiabier získať kyslík a keby mohla vydávať zvuky, určite by bolo počuť to vyjadrenie neskutočnej bolesti, ktorú v tej chvíli pociťovala...

Toto má byť teda tá vychvaľovaná a ospevovaná viactisícročná kultúra?!?

Epoiovi to pripadalo len ako prejav nejakého druhu aziatskej zvrátenosti, ktorej nie je nič sväté. Ako keby oni, Číňania, boli nadradení nad všetko ostatné. Nikdy nezabudne na tie odporné zábery, na ktorých je s detailnou presnoťou natočený celý priebeh prípravy jedál mučením.

Takým by som dal okúsiť to, čo sami spôsobujú svojim obetiam. Každému jednému takémuto netvorovi v ľudskej podobe.  Snáď by sa potom  toto trápenie skončilo. – hútal rozhorčený Epoi, celý vykoľajený z toho, že takíto úchylní jedinci existujú a ešte sa svojou bezcitnosťou chvália na videu.

Som beloch, ale hanbím sa aj za týchto vyvrheľov ľudskej spoločnosti, ktorí patria do mozaiky niekoľkotisícročnej čínskej civilizácie. Vravel si v duchu, keď sa rozhodoval, čo si objedná na jedenie. Jedno vedel iste: žiadna vyprážaná ryba to nebude, hoci bol stopercentne presvedčený, že by nebola takým drastickým spôsobom pripravená na jedenie. Nakoniec sa rozhodol pre vyprážaný karfiol.

Spomenul si tiež na článok, v ktorom čítal o chove psov na mäso v Kórei. Tam celkom vážne vykrmovali psov, zatvorených v minivýbehu. Psy mali nepekne valcovité telo a najhoršie na ich osude bol koniec života. Nie žeby ich jednoducho zabili, ale živého psa zavesili za zadné nohy a palicami ho dookola tĺkli, až pokým v hrozných bolestiach nezomrel. Svoju surovú krutosť zdôvodňovali tým, že potom má nebohé zvieratko chutnejšie mäso...

Ktovie či aj rastliny pociťujú bolesť a ak áno, či je to rovnako intenzívny pocit ako majú ľudia a ostatné živočíchy. Voľačo však predsa jesť musím, ak sa mám udržať pri živote... – pomyslel si, keď mu priniesli tanier ako malé letisko a na ňom porciu ružičiek karfiolu v zlatohnedom chrumkavom trojobale a varené zemiaky- ako pre dvoch hladných. Tatárskej omáčky sa ani nedotkol, nechutilo mu to v spojení s týmto jedlom, takisto ako ju nejedával ani k vyprážanému syru. Odhodlane sa pustil do konzumácie svojho obľúbeného jedla, hoci sa nijak neponáhľal, pretože tam mal dohovorené stretnutie o pol hodiny. Dovtedy porciu pohodlne zlikviduje, aj keď by mu bolo stačilo aj menej jedla. Keď  to platím, tak to aj zjem. Nič im nenechám! povedal si ako pravý lakomec. Nevidel rád, keď sa s niečím plytvalo.

Sofoko mal prísť a dohodnúť sa s ním na prípadnom vydaní jedného príbehu, ktorý mal už Epoi napísaný, ale on sám nebol ten typ, ktorý by bol natoľko priebojný, že by obišiel všetky vydavateľstvá – až by sa nakoniec niekde rozhodli mu ho vydať. A možno to tak ani nefungovalo. Nevedel. Preto sa skontaktoval so Sofokom, ktorý mal už vraj v tejto oblasti určité skúsenosti. Nikto nevedel jeho pravé meno. Už dlhé roky bol pre všetkých len Sofoko. Bol to územčistý chlapík s fúzami, ktorý chodil oblečený neustále do montérok s trakmi (aspoň Epoiovi to ako montérky pripadalo), pretože do iného by sa pre svoju „širokorozchodnú postavu“ nezmestil. Obľuboval Chicago, Metallicu, Carlosa Santanu, Noru Jones a rád počúval jednu staršiu pomalú skladbu, ktorej však on ani jeho okolie nevedeli názov. V skladbe sa používal parný organ a Sofoko ju volal „Čudo“. Zo starších vecí si rád púšťal aj „19. nervové zrútenie“ a celkove mal v obľube psychedelickú hudbu.

Epoi úspešne zvládol maxiporciu vegetariánskeho jedla a Sofoko nikde. Objednal si teda zatiaľ na pitie vlastnú špecialitu, ktorú nazýval „koladžús“. Bola to kombinácia troch decilitrov pomarančového džúsu a dvoch dcl podľa možnosti pravej kofoly. V niektorých pohostinstvách mestského typu už tento jeho terminus technicus poznali, inde však musel zloženie nápoja najprv vysvetliť.

× × × × ×

Tak Sofoko zlyhal – bola prvá Epoiova myšlienka, keď sa nadránom zobudil.

Deň predtým totiž naňho čakal zbytočne – akoby sa po Sofokovi zem zľahla. Nikto mu o ňom nevedel nič povedať. Veď sa to skôr či neskôr vyjasní, ale bude mi musieť veľa vysvetľovať! – zastrájal sa v duchu. Sofoko sa mu dovtedy javil ako spoľahlivý.

Otočil sa teda na bok a načiahol sa za okuliarmi, tie tam však neboli... Epoi si len zhlboka vzdychol a ihneď si spomenul na náladu, akú mával niekoľko posledných dní, aj na myšlienky, ktoré ho prenasledovali. Celkove nadobudol pocit beznádeje.

Všetko je zbytočné. Načo sa máme o niečo usilovať, keď aj tak zomrieme? Nič si predsa nezoberieme so sebou na onen svet, tak načo sa máme pachtiť za vedomosťami, postavením, peniazmi či majetkom? Načo si máme skrášľovať okolie, v ktorom žijeme, upratovať,  umývať riad či podlahu,  prať, kúpať sa, holiť sa a česať? Načo si robiť zbierku fotiek rodiny, známych, umenia, prírodnín, okolia – veď aj tak je to všetko márne, zbytočné. Koho už len zaujíma nejaký bezvýznamný človek, ktorý nie je ani mladík, ani  milionár, ani (ako sa dnes módne nazýva) celebrita. Nebodaj by potreboval uvariť polievku či len podať pohár vody v chorobe... To je predsa zabitý čas, zbytočné zdržiavanie, z ktorého nemôže nikto očakávať nejaký zisk. Zisk, v mene ktorého sa veľká časť dnešnej mladej a strednej generácie naháňa a štve ako pretekárske kone. Neuvedomujú si, že sa tiež raz dostanú do cieľovej rovinky a čoraz bližšie bude aj pre nich tá definitívna Cieľová Páska, za ktorou sú všetky podobné pachtenia zbytočné. Zatiaľ však majú klapky na očiach a ženú sa,  ženú za klamlivou svetlou budúcnosťou, ktorá ich údajne čaká na konci tunela zvaného život. Omyl. Kde nič nie je, ani čert neberie.

Epoi sa ledva odpútal od takýchto úvah, ktoré sa mu však videli celkom pravdivé. Koniec koncov, prax dnešného rána mu to len potvrdzovala. Pokúsil sa rozsvietiť lampičku, ale nemohol ju nájsť. Chcel sa teda posadiť, že sa poobzerá aj po okuliaroch, aj po všetkom ostatnom. Nič však nevedel nájsť! Začala sa ho zmocňovať panika. Dokonca si uvedomil, že sa ani neposadil na posteli, že v žiadnej posteli neleží. Obklopovalo ho ticho, ale zďaleka nie také, ako v kostole, pretože v kostole má človek pocit rozľahlého priestoru a slávnostnej výnimočnosti chvíle. Tu však nebolo ani svetlo, ani zvuk, pocit reality, skrátka NIČ.

Keď si uvedomil, že už nemá žiadne telesné potreby ani túžby, žiadne bolesti, smútky, ani radosti, začalo mu svitať: tak už som zrejme pretrhol tú obávanú Cieľovú Pásku! Nevedel, či má byť sklamaný a či rád,  že je to tak. Prečo však môže voľne uvažovať a hodnotiť vzniknutú situáciu, ak je to už definitívne? Tomu nerozumel.

Bum, buch! Epoia zobudil buchot v lodžii. Vyskočil z postele a prešiel k lodžii. Akýsi sopliak sa dostal až k nemu. A TO MÁ BYŤ ČO!?! – zrúkol naňho zo všetkých síl, až mladý skoro pustil do gatí a už aj sa pratal preč. O chvíľu už Epoi videl len hlavu s nasprostastým úsmevom, tá sa nakoniec tiež stratila. O chvíľu už bolo opäť ticho, nič nerušilo kľud na hranici noci a dňa...

 „Niekto ho zmlátil až do bezvedomia. Leží teraz v chorobnici na Pažravej.“

 - dozvedel sa Epoi, keď sa spytoval na Sofoka. V duchu sa mu ospravedlnil za to, že ho, chudáčiska, podozrieval z ľahkovážneho nedodržania daného sľubu. Ako priamočaro dokáže osud (a či náhoda) zasiahnuť do života, a to niekedy aj neodvratne! - pomyslel si Epoi.  Za zvukov skladby skupiny Spencer Davis Group sa mu podarilo poslať do večných pavúkoidných lovíšť jedného neúnavného pavúka alebo kosca – nebol si totiž celkom istý jeho zatriedením. Už raz sa s ním stretol asi pred týždňom a snažil sa ho vtedy rozpleštiť o stenu brožúrou od Napoleona Hilla. Nevidelo sa mu totiž, že si taký minilunochod a či marsochod kráča niekoľko centimetrov od jeho hlavy. Nohaté čudo sa však bleskurýchle stiahlo a padlo niekam za váľandu. Až do tejto chvíle si myslel, že ho dostal. Keď však zazrel periférnym videním kostrbaté kráčanie miniplanétochodu po stene, pochopil, že musí svoju prácu doviesť do úspešného konca. Predsa ho nenechá takto neesteticky sa premiestňovať s neúplným počtom nôh!

Epoi ležal v posteli, čítal si a počúval pri tom pravidelnú predvíkendovú nočnú reláciu o hudbe prvej polovice druhej polovice posledného storočia minulého tisícročia. Rád sa vracal k ére šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, pretože v tej dobe to v hudbe žilo. To, čo zostalo po presnom zásahu brožúry na stene, však rozhodne už nežilo. Ďalej teda kombinoval čítanie textu o tom ako zbohatnúť (...) s počúvaním Satisfaction od Valiacich sa kameňov.

Vtom však na okraji zorného poľa zaznamenal ďalší podozrivý pohyb koscochodu. Ostrým krátkozrakým glaukómovým okom sledoval to čudo, až pokým sa nedostalo do polohy vhodnej na útok. Atavistický inštinkt lovca a obrancu mu vymrštil ruku s brožúrou tak silno, že z milého pavúkovca zostal len exemplár do herbára. Ani sušiť ho už nebolo treba. Pri tej príležitosti mu zišlo na um, že by mohli byť celkom zaujímavé herbáre, kde by boli rastliny skombinované aj so živočíchmi, ktoré sa nimi živia. Zamyslel sa nad technológiou usušenia húseníc, ale potom si spomenul na ponuku zelených vňatí v obchodoch, vysušených sublimáciou  pod bodom mrazu a hneď mu to bolo jasné.

Nevdojak si spomenul na spôsob výroby alkoholických nápojov v horách Baranej hlavy, napríklad aj v dedine, ktorú Terry Pratchett nazval Kyslá Riť. Tam, ak sa dobre pamätal, dávali ovocný kvas v sudoch von na mráz a zhora odoberali ľad, až im zostal len alkoholický koncentrát. Na Zemeploche mali celkove dosť originálne postupy a javy. Ešte šťastie, že sa do zvečnenia takých nezvyčajných príhod pustil  autor takých kvalít, akým Pratchett rozhodne bol. Inak by bolo hrozilo, že tieto skutočnosti by sa nenávratne stratili z vedomia ľudstva.

Z rozjímania ho vyrušil ďalší kosec, ktorý sa vynoril z neznáma a pochodoval rovnakým smerom ako oba exempláre pred ním . To snáď ani nie je možné! – pomyslel si Epoi a adrenalín v krvi mu opäť stúpol. Nacvičeným pohybom zachlomaždil aj tohto dobráčiska. Nebodaj tu majú dnes valné zhromaždenie?!? – hovoril si pritom v duchu. Z rádia sa niesla skladba s príhodným názvom Lullaby... Tak tomuto už rozhodne žiadna uspávanka chýbať nebude... 

Krátko pred polnocou sa z neznáma vynoril ešte jeden exemplár pochodujúceho pavúkoida. Epoi zapochyboval či bdie, alebo sa mu to všetko zase len sníva a o chvíľu bude možno musieť utekať pred obrovskými exemplármi hmyzu a či osemnohých oblúd. Mýlilo ho len to, že títo osemnohatci boli normálnej veľkosti a darilo sa mu úspešne a definitívne im deformovať postavu. Práve keď zničil postavu i kariéru ostatnému osemnožcovi, zaznel aj z rádia časový signál oznamujúci polnoc. Potom sa už ďalšie pochody po stene nekonali a Epoi sa snažil ešte chvíľu čítať, ale neustále sa mu do myšlienok miešala informácia o operácii, ktorá čakala na Esper už o tri dni, v utorok. Napriek tomu, že nešlo o ťažkú operáciu, určite ju myšlienka na ňu znervózňovala. Poprial jej v duchu na diaľku dobrú noc a sladké sny. A zaspal tiež.