Ako každý rok, na prelome
augusta a septembra sa konal v Risťvete banícky jarmok. Baníka už
pomaly v meste nestretneš (iba ak bývalého), ale banícky jarmok zostal na
pripomienku storočného dobývania uhlia. V tom roku bol výnimočný aj tým,
že vôbec nepršalo. To sa nestalo už hádam aj viac než dvadsať rokov...
Riťsvetské jarmoky (boli do roka tri – Urbanský, Banícky a Katarínsky)
boli aj vo svete povestné tým, že v čase ich konania buď pršalo, alebo
snežilo, či aspoň fúkal silný severák a mrzlo až prašťalo. Povesť
o riťsvetských jarmokoch sa dostala až do uší obyvateľov saharských
štátov, ktorí začali naliehať na vlastných predstaviteľov, aby dohodli konanie
týchto jarmokov na Sahare – a o vlahu by bolo postarané... :-)
To bola prvá výnimočná
skutočnosť viažúca sa na jarmok . Tou druhou, pre Epoia dôležitejšou, bol fakt, že vypil celé
čapované pivo v krčme. Stretol sa totiž so Šamanom, dohodol sa s ním
na dodaní kozej bryndze a zaroveň si „drúzgli“ po jednom
jedenásťapolstupňovom pivčisku. Šaman ho mal v sebe za chvíľu, zatiaľčo
Epoi sa s ním pasoval ešte aj v čase, keď chovateľ kôz už dávno
skúmal kvalitu a ceny burčiaka na Námestí baníkov.
„Už nikdy nebudem experimentovať len preto, že
som pohodlný...!“
- povedal si nahlas Epoi, keď
prišiel čas vybrať knedľu z vody. Pred niekoľkými dňami sa totiž bol
pozrieť do novootvorenej predajne mäsa na hlavnom námestí a neodolal
krásnemu mäsitému bôčiku. Čo z neho urobiť? Spomenul si, že
v chladničke sa naňho rehoce kyslá kapusta – a bolo
rozhodnuté. Bude segedínsky! Nebudeš ty viacej na mňa zuby ceriť! Cestou
domov kúpil žemľovú knedľu a smotanu.
Nemohol si pomôcť. Už
niekoľkokrát síce varil segedínsky guláš len z chudučkého mäsa, ale márna
sláva, to nemalo takú správnu chuť, ako keď v ňom bolo aj trochu
mastnejšieho. Prečo všetko chutné musí byť aj nezdravé? Vlastne všetko nie – spomenul si na
ovocie a na ovocné či zeleninové šťavy z odšťavovača. Výnimka však
potvrdzovala pravidlo.
Keďže bôčika bolo jemne vyše
kila a spracoval ho do guláša celý kus, bolo jasné, že jedna kúpená knedľa
to nevyrieši. Napriek tomu, že bol schopný segedínsky raňajkovať, obedovať aj
večerať, predsa len toľké množstvo guláša vydrží jednému človeku na viacej dní.
Nakoniec preto nastal problém s čím ten guláš jesť. Epoi vedel, že niekde
k nemu jedávajú aj chlieb, ale to nebolo ono. Nezostávalo mu teda nič iné,
len sa poobliekať a vyraziť do obchodu kúpiť knedľu. Vtom mu však zišlo na
um, že tam knedľu nemusia mať a on by sa v tom prípade prezliekal, či
lepšie povedané obliekal, zbytočne. Napriek tomu, že si sám uvedomoval nepravdepodobnosť takej
situácie, chytil sa jej ako topiaci slamky a rozhodol sa, že si knedľu
uvarí doma sám.
Problémom bolo však to, že
Epoi nebol v tomto prípade detailista a tak nedal do cesta vajce, cesto
len zamiesil lyžicou a zamiešal doň pokrájaný rožok. V miske ho nechal
kysnúť a keď už tam nebolo miesta, vyhrabol ho rovno do vriacej vody.
Cesto sa uvelebilo na hladine ako kvočka chrániaca kuriatká pod svojimi
krídlami. Pekne hrboľato rovnomerne pokrylo hladinu širokého kastróla
a varba sa mohla začať.
Po 25 minutách ho pomocou
dvoch predmetov lovil z vody a veru, na štyrikrát sa mu to aj pekne
podarilo :-) Ľutoval, že nemá fotoaparát, aby svoje veľdielo zvečnil aj pre
budúce generácie. Neuveriteľnosť tvarov sa nedá slovne vyjadriť. Úplné
informácie získal až keď si založil porciu na obed. Potom bol schopný komplexne
charakterizovať svoj výtvor. Malo to parametre niekde medzi výrazne nevydarenou
knedľou a masívne predimenzovanou pôvodne roztečenou haluškou... Napriek
skutočnosti, že cesto kyslo, pokiaľ malo kde, uvarené bolo ako taký írečitý
dzgáň. Uvedomujem si, že slovo „dzgáň“ nie je všeobecne známe (možno som si ho
len vymyslel), trúfam si povedať, že nie je ani v spisovnej slovenčine,
ale presne vystihuje pocity pri žuvaní Epoiovho výtvoru.
Napriek tomu si
myslím, že v afrických krajinách postihnutých suchom a hladomorom
(najmä v Somálsku) by mi za také jedlo ruky nohy bozkávali – pomyslel si s nepresvedčivým úsmevom. Aj
spočiatku uvažoval, že by im to jedlo zaniesol do Afriky, ale potom si uvedomil
absurdnosť celého prípadu. Predstavil si sám seba, ako letí aj
s niekoľkými porciami segedínskeho do Somálska. Za predpokladu, že by ho
nezostrelili nad Európou, ani nad Afrikou, narobil by len zbytočný škrabot
kdesi v tej vyprahnutej krajine. O tú trochu jedla by sa zrejme
pobilo navzájom toľko hladných krkov (možno by sa aj pozabíjali niektorí), že
by to prinieslo viacej škody než úžitku. A to by ho čakala ešte ďalšia cesta
vzduchom späť...
Rozhodol sa teda nevyrušovať
Afričanov v ich trávení skromného nedeľného obeda a sadol si
k rátaču, aby dal na blog ďalšie pokračovanie príbehu, ktorý písal.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára