Fantázii sa už celkom minuli
nápady? hovoril si v duchu Epoi, keď ráno vstával po
pestrej noci.
Žiadne nové vzrušujúce či
neuveriteľné sny, len také, ktoré sa mu už kedysi snívali a okrem toho sny
reprodukujúce skutočné videá. Ako napríklad čínske video, na ktorom sa
predstavili mladí bezcitní Číňania, ako so sadistickou zvrátenosťou
pripravovali jedlá tak, aby živočíchy boli ešte živé a čo najviac sa
trápili. Krutý bol pohľad na rybu za živa vyprážanú takým spôsobom, že ešte na
tanieri, poliata nejakou tou ich gebuzinou, sa márne snažila pohybom úst
a žiabier získať kyslík a keby mohla vydávať zvuky, určite by bolo
počuť to vyjadrenie neskutočnej bolesti, ktorú v tej chvíli pociťovala...
Toto má byť teda tá
vychvaľovaná a ospevovaná viactisícročná kultúra?!?
Epoiovi to pripadalo len ako
prejav nejakého druhu aziatskej zvrátenosti, ktorej nie je nič sväté. Ako keby
oni, Číňania, boli nadradení nad všetko ostatné. Nikdy nezabudne na tie odporné
zábery, na ktorých je s detailnou presnoťou natočený celý priebeh prípravy
jedál mučením.
Takým by som dal okúsiť to,
čo sami spôsobujú svojim obetiam. Každému jednému takémuto netvorovi
v ľudskej podobe. Snáď by sa
potom toto trápenie skončilo. – hútal rozhorčený Epoi, celý vykoľajený
z toho, že takíto úchylní jedinci existujú a ešte sa svojou
bezcitnosťou chvália na videu.
Som beloch, ale hanbím sa
aj za týchto vyvrheľov ľudskej spoločnosti, ktorí patria do mozaiky
niekoľkotisícročnej čínskej civilizácie. Vravel si v duchu, keď sa rozhodoval, čo si objedná na jedenie.
Jedno vedel iste: žiadna vyprážaná ryba to nebude, hoci bol stopercentne
presvedčený, že by nebola takým drastickým spôsobom pripravená na jedenie. Nakoniec
sa rozhodol pre vyprážaný karfiol.
Spomenul si tiež na článok, v
ktorom čítal o chove psov na mäso v Kórei. Tam celkom vážne
vykrmovali psov, zatvorených v minivýbehu. Psy mali nepekne valcovité telo
a najhoršie na ich osude bol koniec života. Nie žeby ich jednoducho
zabili, ale živého psa zavesili za zadné nohy a palicami ho dookola tĺkli,
až pokým v hrozných bolestiach nezomrel. Svoju surovú krutosť zdôvodňovali
tým, že potom má nebohé zvieratko chutnejšie mäso...
Ktovie či aj rastliny
pociťujú bolesť a ak áno, či je to rovnako intenzívny pocit ako majú ľudia
a ostatné živočíchy. Voľačo však predsa jesť musím, ak sa mám udržať pri
živote... – pomyslel si, keď mu
priniesli tanier ako malé letisko a na ňom porciu ružičiek karfiolu
v zlatohnedom chrumkavom trojobale a varené zemiaky- ako pre dvoch
hladných. Tatárskej omáčky sa ani nedotkol, nechutilo mu to v spojení
s týmto jedlom, takisto ako ju nejedával ani k vyprážanému syru. Odhodlane
sa pustil do konzumácie svojho obľúbeného jedla, hoci sa nijak neponáhľal,
pretože tam mal dohovorené stretnutie o pol hodiny. Dovtedy porciu
pohodlne zlikviduje, aj keď by mu bolo stačilo aj menej jedla. Keď to platím, tak to aj zjem. Nič im nenechám! povedal
si ako pravý lakomec. Nevidel rád, keď sa s niečím plytvalo.
Sofoko mal prísť
a dohodnúť sa s ním na prípadnom vydaní jedného príbehu, ktorý mal už
Epoi napísaný, ale on sám nebol ten typ, ktorý by bol natoľko priebojný, že
by obišiel všetky vydavateľstvá – až by sa nakoniec niekde rozhodli mu ho
vydať. A možno to tak ani nefungovalo. Nevedel. Preto sa skontaktoval so Sofokom,
ktorý mal už vraj v tejto oblasti určité skúsenosti. Nikto nevedel jeho
pravé meno. Už dlhé roky bol pre všetkých len Sofoko. Bol to územčistý chlapík
s fúzami, ktorý chodil oblečený neustále do montérok s trakmi (aspoň
Epoiovi to ako montérky pripadalo), pretože do iného by sa pre svoju
„širokorozchodnú postavu“ nezmestil. Obľuboval Chicago, Metallicu, Carlosa
Santanu, Noru Jones a rád počúval jednu staršiu pomalú skladbu, ktorej
však on ani jeho okolie nevedeli názov. V skladbe sa používal parný organ
a Sofoko ju volal „Čudo“. Zo starších vecí si rád púšťal aj „19. nervové
zrútenie“ a celkove mal v obľube psychedelickú hudbu.
Epoi úspešne zvládol
maxiporciu vegetariánskeho jedla a Sofoko nikde. Objednal si teda zatiaľ
na pitie vlastnú špecialitu, ktorú nazýval „koladžús“. Bola to kombinácia troch
decilitrov pomarančového džúsu a dvoch dcl podľa možnosti pravej kofoly.
V niektorých pohostinstvách mestského typu už tento jeho terminus
technicus poznali, inde však musel zloženie nápoja najprv vysvetliť.
× × × × ×
Tak Sofoko zlyhal – bola prvá Epoiova myšlienka, keď sa nadránom
zobudil.
Deň predtým totiž naňho čakal
zbytočne – akoby sa po Sofokovi zem zľahla. Nikto mu o ňom nevedel nič povedať.
Veď sa to skôr či neskôr vyjasní, ale bude mi musieť veľa vysvetľovať! –
zastrájal sa v duchu. Sofoko sa mu dovtedy javil ako spoľahlivý.
Otočil sa teda na bok
a načiahol sa za okuliarmi, tie tam však neboli... Epoi si len zhlboka
vzdychol a ihneď si spomenul na náladu, akú mával niekoľko posledných dní,
aj na myšlienky, ktoré ho prenasledovali. Celkove nadobudol pocit beznádeje.
Všetko je zbytočné. Načo sa
máme o niečo usilovať, keď aj tak zomrieme? Nič si predsa nezoberieme so
sebou na onen svet, tak načo sa máme pachtiť za vedomosťami, postavením,
peniazmi či majetkom? Načo si máme skrášľovať okolie, v ktorom žijeme,
upratovať, umývať riad či podlahu, prať, kúpať sa, holiť sa a česať? Načo si
robiť zbierku fotiek rodiny, známych, umenia, prírodnín, okolia – veď aj tak je
to všetko márne, zbytočné. Koho už len zaujíma nejaký bezvýznamný človek, ktorý
nie je ani mladík, ani milionár, ani
(ako sa dnes módne nazýva) celebrita. Nebodaj by potreboval uvariť polievku či
len podať pohár vody v chorobe... To je predsa zabitý čas, zbytočné zdržiavanie,
z ktorého nemôže nikto očakávať nejaký zisk. Zisk, v mene ktorého sa veľká
časť dnešnej mladej a strednej generácie naháňa a štve ako
pretekárske kone. Neuvedomujú si, že sa tiež raz dostanú do cieľovej rovinky a čoraz
bližšie bude aj pre nich tá definitívna Cieľová Páska, za ktorou sú všetky
podobné pachtenia zbytočné. Zatiaľ však majú klapky na očiach a ženú sa, ženú za klamlivou svetlou budúcnosťou, ktorá
ich údajne čaká na konci tunela zvaného život. Omyl. Kde nič nie je, ani čert
neberie.
Epoi sa ledva odpútal od
takýchto úvah, ktoré sa mu však videli celkom pravdivé. Koniec koncov, prax
dnešného rána mu to len potvrdzovala. Pokúsil sa rozsvietiť lampičku, ale
nemohol ju nájsť. Chcel sa teda posadiť, že sa poobzerá aj po okuliaroch, aj po
všetkom ostatnom. Nič však nevedel nájsť! Začala sa ho zmocňovať panika.
Dokonca si uvedomil, že sa ani neposadil na posteli, že v žiadnej posteli
neleží. Obklopovalo ho ticho, ale zďaleka nie také, ako v kostole, pretože
v kostole má človek pocit rozľahlého priestoru a slávnostnej
výnimočnosti chvíle. Tu však nebolo ani svetlo, ani zvuk, pocit reality,
skrátka NIČ.
Keď si uvedomil, že už nemá
žiadne telesné potreby ani túžby, žiadne bolesti, smútky, ani radosti, začalo
mu svitať: tak už som zrejme pretrhol tú obávanú Cieľovú Pásku! Nevedel, či má
byť sklamaný a či rád, že je to tak.
Prečo však môže voľne uvažovať a hodnotiť vzniknutú situáciu, ak je to už
definitívne? Tomu nerozumel.
Bum, buch! Epoia zobudil
buchot v lodžii. Vyskočil z postele a prešiel k lodžii.
Akýsi sopliak sa dostal až k nemu. A TO MÁ BYŤ ČO!?! – zrúkol naňho
zo všetkých síl, až mladý skoro pustil do gatí a už aj sa pratal preč.
O chvíľu už Epoi videl len hlavu s nasprostastým úsmevom, tá sa
nakoniec tiež stratila. O chvíľu už bolo opäť ticho, nič nerušilo kľud na
hranici noci a dňa...
„Niekto ho zmlátil až do bezvedomia. Leží
teraz v chorobnici na Pažravej.“
- dozvedel sa Epoi, keď sa spytoval na Sofoka.
V duchu sa mu ospravedlnil za to, že ho, chudáčiska, podozrieval
z ľahkovážneho nedodržania daného sľubu. Ako priamočaro dokáže osud (a
či náhoda) zasiahnuť do života, a to niekedy aj neodvratne! - pomyslel
si Epoi. Za zvukov skladby skupiny
Spencer Davis Group sa mu podarilo poslať do večných pavúkoidných lovíšť
jedného neúnavného pavúka alebo kosca – nebol si totiž celkom istý jeho
zatriedením. Už raz sa s ním stretol asi pred týždňom a snažil sa ho
vtedy rozpleštiť o stenu brožúrou od Napoleona Hilla. Nevidelo sa mu
totiž, že si taký minilunochod a či marsochod kráča niekoľko centimetrov
od jeho hlavy. Nohaté čudo sa však bleskurýchle stiahlo a padlo niekam za
váľandu. Až do tejto chvíle si myslel, že ho dostal. Keď však zazrel periférnym
videním kostrbaté kráčanie miniplanétochodu po stene, pochopil, že musí svoju
prácu doviesť do úspešného konca. Predsa ho nenechá takto neesteticky sa
premiestňovať s neúplným počtom nôh!
Epoi ležal v posteli,
čítal si a počúval pri tom pravidelnú predvíkendovú nočnú reláciu
o hudbe prvej polovice druhej polovice posledného storočia minulého
tisícročia. Rád sa vracal k ére šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov,
pretože v tej dobe to v hudbe žilo. To, čo zostalo po presnom zásahu
brožúry na stene, však rozhodne už nežilo. Ďalej teda kombinoval čítanie textu
o tom ako zbohatnúť (...) s počúvaním Satisfaction od Valiacich sa
kameňov.
Vtom však na okraji zorného
poľa zaznamenal ďalší podozrivý pohyb koscochodu. Ostrým krátkozrakým
glaukómovým okom sledoval to čudo, až pokým sa nedostalo do polohy vhodnej na
útok. Atavistický inštinkt lovca a obrancu mu vymrštil ruku
s brožúrou tak silno, že z milého pavúkovca zostal len exemplár do
herbára. Ani sušiť ho už nebolo treba. Pri tej príležitosti mu zišlo na um, že
by mohli byť celkom zaujímavé herbáre, kde by boli rastliny skombinované aj so
živočíchmi, ktoré sa nimi živia. Zamyslel sa nad technológiou usušenia húseníc,
ale potom si spomenul na ponuku zelených vňatí v obchodoch, vysušených
sublimáciou pod bodom mrazu a hneď
mu to bolo jasné.
Nevdojak si spomenul na spôsob
výroby alkoholických nápojov v horách Baranej hlavy, napríklad aj
v dedine, ktorú Terry Pratchett nazval Kyslá Riť. Tam, ak sa dobre
pamätal, dávali ovocný kvas v sudoch von na mráz a zhora odoberali ľad, až
im zostal len alkoholický koncentrát. Na Zemeploche mali celkove dosť
originálne postupy a javy. Ešte šťastie, že sa do zvečnenia takých
nezvyčajných príhod pustil autor takých
kvalít, akým Pratchett rozhodne bol. Inak by bolo hrozilo, že tieto skutočnosti
by sa nenávratne stratili z vedomia ľudstva.
Z rozjímania ho vyrušil
ďalší kosec, ktorý sa vynoril z neznáma a pochodoval rovnakým smerom
ako oba exempláre pred ním . To snáď ani nie je možné! – pomyslel si
Epoi a adrenalín v krvi mu opäť stúpol. Nacvičeným pohybom
zachlomaždil aj tohto dobráčiska. Nebodaj tu majú dnes valné zhromaždenie?!?
– hovoril si pritom v duchu. Z rádia sa niesla skladba s príhodným názvom Lullaby... Tak tomuto už rozhodne žiadna uspávanka
chýbať nebude...
Krátko pred polnocou sa
z neznáma vynoril ešte jeden exemplár pochodujúceho pavúkoida. Epoi
zapochyboval či bdie, alebo sa mu to všetko zase len sníva a o chvíľu
bude možno musieť utekať pred obrovskými exemplármi hmyzu a či osemnohých
oblúd. Mýlilo ho len to, že títo osemnohatci boli normálnej veľkosti
a darilo sa mu úspešne a definitívne im deformovať postavu.
Práve keď zničil postavu i kariéru ostatnému osemnožcovi, zaznel aj
z rádia časový signál oznamujúci polnoc. Potom sa už ďalšie pochody po
stene nekonali a Epoi sa snažil ešte chvíľu čítať, ale neustále sa mu do
myšlienok miešala informácia o operácii, ktorá čakala na Esper už
o tri dni, v utorok. Napriek tomu, že nešlo o ťažkú operáciu,
určite ju myšlienka na ňu znervózňovala. Poprial jej v duchu na diaľku
dobrú noc a sladké sny. A zaspal tiež.
1 komentár:
Ahoj Hastone,
nedávno u mě přistála jedna řetězovka - a ráda bych ji k Tobě poslala dál :-)
Ale je trochu obsáhlejší, tak zatím dávám odkaz na první část. Druhou zkusím dopsat co nejdřív.
http://nominek.blogspot.cz/2012/11/retezova-jedenactka.html
Zverejnenie komentára