Epoi
Unukajunu, jeho syn Et, dcéry Ella, Evet a naostatok manželka, Krva Grošovaná,
(nechala si svoje priezvisko zaslobodna) tvoria spolu rodinu, o ktorej nikto
nevie, odkiaľ vlastne prišli. Vždy, keď sa ich na to niekto spýtal, zahovorili
to. Nie snáď preto, že by nechceli odpovedať, ale nevedeli, aká odpoveď by ľudí
uspokojila. Jednoducho sa nasťahovali do tohto bytu a bývajú v ňom. Mnohí ich
považovali za namyslených, alebo aspoň za nespoločenských. Pravdu však netušil
nikto z nich. Epoi, takisto ako jeho susedia, nevedel, odkiaľ sa sem vlastne
prisťahoval. Jeho pamäť akoby sa začala až v tomto paneláku, kde sa im aj Evet
narodila. Nedokázal si spomenúť skoro na žiadne veci zo svojej minulosti – pred
príchodom do tohto paneláku. (Jediné tri slová, na ktoré si dokázal spočiatku
spomenúť, boli „esper“ a „modranžový Steporis“, ale aj tie najprv nevedel
nikam zaradiť). Keby sa ho nespýtali iní, ani by mu na um neprišlo uvažovať nad
tým, odkiaľ prišiel. Ktovie či by to
vedela Krva, pomyslel si a s nechuťou odkopol veľkú bielu húsenicu, ktorá
sa mu chcela uvelebiť na nohe. Epoi mal síce miernu povahu, ale tá odporná
larva mu zakaždým dokázala pokaziť náladu. Nik totiž nedokázal docieliť, aby sa
neusalašila na ktorejkoľvek nohe, ktorá bola nablízku. Zostávalo preňho
záhadou, prečo by to mala teraz byť práve tá jeho. To by predsa znervóznilo každého. Raz jej ju pripravím na večeru, pomyslel
si a s úsmevom si predstavil Krvu, ako by soptila. Larva bola totiž jej
miláčikom a Pova, ako ju sama nazývala, dostávala len to najfajnovejšie žrádlo
zo všetkých potvor, ktoré Krva doma chovala. A veruže to aj bolo vidno! S
tučnými bielymi trasľavými záhybmi jej mľandravého tela ako-tak kontrastovala
len holá, v prednej časti ružová hlava s nevýraznými tupými očami – farby
mútnej vody v kaluži. Nechápem, čo na tej
ohave vidí...
×
× × × × ×
Epoi prichádzal domov z práce zvyčajne okolo
pol tretej popoludní. Ani dnes to nebolo inak. Zohrial si na plyne jedlo od
nedele – ako skoro každý pondelok. Keď už začal jesť, prišla za ním do kuchyne
Evet a prisadla si. Nepovedala mu síce nič, ale on aj tak už vedel, že by si
tiež dala. Rozumeli si aj bez slov. Evet navštevovala tretiu triedu základnej
školy a obedúvala v školskej jedálni. Často sa však stávalo, že v čase, keď
prichádzal Epoi domov, bola už hladná – alebo len jednoducho mala chuť na
domáce jedlo. Veľa pochopiteľne záviselo od toho, čo bolo v nedeľu na obed...
Epoi sa na ňu pozrel a spýtavo kývol hlavou. Evet sa usmiala a tiež prikývla.
Všetko bolo jasné. Epoi vstal, nabral jej do taniera a obaja sa pustili do
jedla. Komorný súbor hral koncert pre príbor a taniere.
„Hádaj, kam pôjdeme
teraz",
spýtal sa Epoi, keď dojedli. „Ja viem, na
záhradu, kŕŕmiť", odvetila Evet takým tónom, že Epoi nevedel, či sa
jej ta chce ísť alebo nie. Pre istotu sa jej na to nespýtal...
×
× × × × ×
Deň
čo deň chodieva stále tou istou cestou na záhradu kŕmiť...Už by ta potrafil aj
so zatvorenými očami. Občas sa stalo, že sa k nemu priplichtil vakur – ďalší
exemplár z Krvinej
zbierky hávede. Výzorom
pripomínal malé neforemné prasa,
ktoré muselo kedysi v plnej rýchlosti naraziť do prekážky. Hlavu mal síce bez
rypáka, ale s krátkym, hrčovitým a celkom nepohyblivým chobotom. Po tom
predpokladanom náraze mal však celú hlavu vtlačenú do trupu – ako keby ani krku
nebolo. Trup mal holý, so štetkou chlpov v okolí vylučovacieho otvoru, s
hnedými nepravidelnými škvrnami na prednej časti žltoružového chrbta. Keby to
bol kôň, povedali by sme, že je grošovaný. Vakur však bol všežravec s
mimoriadne vyvinutým apetítom. Najviac zo všetkého mu však chutila šunka a
červené víno... Nevedno odkiaľ ho Krva zohnala, ale rozumeli si – ako keby boli
jedno telo, jedna duša. Možno zato, že aj vakur bola samica. A možno kvôli
šunke a červenému vínu. Ktovie?
Medzitým
už prichádzali k úpätiu kopca, na ktorom bola záhrada. Epoi začal trhať zelené
krmivo pre králiky. Postupovali stále vyššie a pokým prišli až po bránku - taška bola plná. Musel však dávať pozor,
aby mu to nenásytný vakur nezožral. Mal síce takú istú trávu či ďatelinu všade
naokolo, ale tej natrhanej dával prednosť.
Keď
s ním šla aj Evet – a to bývalo dosť často – pomáhala mu trhať, hoci jej pomoc
bolo možné považovať skôr za symbolickú.
Bolo
to vnímavé dieťa, všetko ju však rozptyľovalo, všetko si všímala. Občas sa ale
stávalo, že bola taká zaujatá trhaním ďateliny či trávy, že si ani nevšimla,
ako sa pri tom vzniesla nad porast. Takto si podvedome pomáhala, keď porast bol
príliš húževnatý. Keď sa zbadala, rýchlo sa snažila, čo aj tvrdo, pristáť na
zemi a previnilo sa pozrela na Epoia. „Ocko,
nehneváš sa na mňa?" spýtala sa spravidla v takej chvíli a úzkostlivo
čakala na odpoveď. Krva ju totiž za to
hrešila a vtĺkala jej do hlavy, že poriadne deti nelietajú. Vyzeralo to tak,
ako keby jej závidela ten rozlet a detskú fantáziu. Evet však nelietala v
pravom slova zmysle, ona sa len tak vznášala vo vzduchu, ako medúza v mori.
„Nehnevám sa, Eviatko, ty moje malé hlúpatko,
veď ja ťa mám rád!" Nevedno či jej to všetko tak aj povedal, alebo si to len
myslel – v každom prípade to Epoi tak cítil. A Evet celá šťastná, že môže –
lietala...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára