Btw, Enča... V piatok podvečer mával Epoi vo
zvyku vybrať sa do miestneho pohostinstva mestského typu, nazývaného PÍK.
Viacerí udatní obyvatelia Riťsvety sa nad týmto názvom pozastavili, vypili si
jedno až desať pív, ale potom (ako to už v takýchto prípadoch býva zvykom) zasa neohrozene pokračovali vo svojej
ceste – hoci neraz so značnou námahou. Epoi mal pre tento originálny názov
pohostinstva mestského typu vlastné vysvetlenie. Často hovorieval: Je to
vlastne REPÍK, ibaže prvú slabiku ktosi odstránil... Koniec koncov, pri asi 140 pohostinstvách,
kaviarňach, reštauráciách, baroch a herniach bol už pomaly problém s vymýšľaním
názvu zariadenia – takže (re)PÍK bol rovnako dobrý ako (re)BARBORA, MO(re),
ESP(re)SO, či klasická KAVIA(re)Ň.
PÍK
mal pred budovou, kde sídlil, útulné posedenie „v lone mestskej prírody".
Tam sa mohli pravidelní i náhodní štamgasti dosýta nahltať prachu cesty a
zhlboka sa nadýchať výfukových plynov z áut, ktoré sa pohybovali sotva dva-tri
metre od nich.
V takomto čase sa tam v letnom období
stretávala každý piatok spoločnosť ľudí, ktorí tvorili rôznorodú zmes osudov,
výzorov, túžob. Časť z nich inklinovala k určitému druhu hudby, navonok sa to
prejavovalo napríklad dlhými vlasmi mužov a čiernym oblečením osôb všetkých
pohlaví. Zväčša pohŕdali bezplatnou dávkou splodín z áut a vylepšovali si
vzduch, ktorý dýchali, ďalšou dobrotou – dechtovo-nikotínovým sajrajtom z
cigariet. Zlomyseľný vietor im však občas túto lahôdku odfúkol a umožnil tak
„trápnym nefajčiarom", aby si tiež zafetovali karcinogény – a to (aká to
nespravodlivosť...) celkom bezplatne!
Epoia na tieto stretávania pozval kedysi
Šaman. Po absolvovaní niekoľkých takýchto stretnutí Epoi postupne vyrozumel, že spojovacím prvkom rôznorodej piatkovej spoločnosti bol práve
tento dlhovlasý a bradatý, ani nie 50-ročný „mladík". Šaman, ako ho
nazývali, bol častokrát jediným dlhovlasým v krčme a pravdepodobne bol na to i
primerane hrdý. Také bezvýznamné detaily, ako redšie a už i šedivejúce vlasy, mu nespôsobovali žiaden
problém pri udržiavaní takéhoto imidžu. Naprostý kontrast k nemu, ale aj k
ďalším návštevníkom tohto kultúrneho zariadenia, predstavovalo Ženodievča alebo
– ako ju skrátene volali – Ženča a neskôr Enča. Nefajčila, nepila pivo,
nepoužívala v reči vulgárne výrazy, pred sebou mala spravidla šálku ovočaju či
pohár čapokoly. Väčšinou mlčala a ozvala sa len vtedy, keď upresnila v práve
prebiehajúcom rozhovore názov kapely či skladby. Od prvej chvíle, ako ju
uvidel, rozmýšľal Epoi nad dôvodom jej návštev pohostinstva. Bola tak odlišná!
Ale to bol koniec koncov i on, takže v tomto sa od seba veľmi nelíšili. Inak sa
však, pochopiteľne, líšili v mnohom.
Epoi zvykol Šamana odprevadiť k autobusu MHD.
Šaman totiž býval na periférii mesta a zvyčajne chodieval domov autobusom okolo
pol ôsmej večer. Niekedy ho odprevádzali aj ďalší účastníci piatkového
stretávania – keď sa rozhodli, že tentoraz výnimočne nebudú mulatovať až do
rána. Raz tam bola aj Enča. Keď už sa Šaman s Epoiom i Enčou rozlúčil a chystal
sa nastúpiť do autobusu, povedal im: „ A
prečo vy dvaja nejdete spolu? Veď máte spoločnú cestu." Tak teda šli a
Epoi v rozpakoch mlčal. Veď čo už len mohol povedať osemnásťročnému dievčaťu,
on, pokročilý päťdesiatnik... Okrem toho, nechcel sa jej vnucovať svojimi rečami.
Nevedel o nej nič okrem začutého krstného mena a prázdne reči sa mu nevideli
byť vhodné na rozhovor. Napokon trápnu situáciu zachránila Enča, keď sa začala
s ním o čomsi rozprávať. Rozhovor však netrval dlho, pretože medzitým sa už
priblížili k Epoiovmu bytu a on sa s ňou rozlúčil.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára