Steporis / Riťsvetská tržnica a bolestnica

 Epoi mal tentokrát smolu. U Paľomíra bolo množstvo zákazníkov a najviac „zdržiavali premávku" akísi vidiečania z ktorejsi obce Riťsvetskej doliny. Tí kupovali, akoby už nikdy nemali pricestovať do mestečka, alebo akoby Paľomír, alias Redaktorský, už končil so živnosťou a v okruhu 200 km podobný tovar nemali... 

 Epoi stál teda zatiaľ v uličke medzi predajnými boxmi mestskej tržnice, zaujatý rozhovorom s Tojesilou Ľubenôčkovou. Netreba bližšie určovať o ktorú tržnicu sa jedná, pretože v mestečku Riťsveta postavili iba túto jednu jedinú – svetový unikát. Aj to si mohli otcovia mesta odpustiť, pretože postaviť uzavretú, nevetrateľnú tržnicu – ešte k tomu na poschodí, v tesnom susedstve vonkajšieho trhoviska (!) – na to už musel mať ktosi mimoriadne bujnú predstavivosť, alebo dostatočnú dávku drzosti a nedostatok dôvtipu. Vyberte si sami pravdepodobnejšiu verziu. Po rokoch radnica konečne pochopila, že v budove nebude trh nikdy fungovať a vymurovala vnútri akési klietky, ktoré následne začala prenajímať drobným živnostníkom.

 Riťsvetská tržnica pripomínala pohyblivé panoptikum, v ktorom sa striedali exempláre – jedna radosť. Napríklad taký Pán Dokonalý. Svojím výzorom nezaprel, že mu v žilách koluje aj krv ázijských kočovníkov, ktorí kedysi dávno pricválali do týchto končín cez Turecko a Albánsko a živili sa – akože ináč – krvavými nájazdmi na domáce  obyvateľstvo. Vysoký, čiernovlasý, ale najmä dokonale arogantný ku každému okolo seba. Jeho mužský predok tu buď kedysi zostal a do Ázie sa už nevrátil, keď dostali zaslúžene na frak, alebo iba zanechal semeno v jednej z tunajších vagín. Pán Dokonalý (ako si ho Epoi pomenoval) svoj pohŕdavý postoj ku všetkým „domorodcom", od ktorých sa líšil i výzorom, dával sústavne a intenzívne najavo. Je preto nepochopiteľné, že si ho tí „domorodí plebejci" zvolili za predsedu miestnej organizácie akejsi politickej strany. Do záhradkárskych potrieb (Paloma) chodieval tak dvakrát do mesiaca, aby mohol Paľa skritizovať, čo všetko nemá v obchode - a občas si aj niečo kúpiť.

Alebo Pán Dôležitý. Ten zase prichádzal tak raz-dvakrát do týždňa, aby postupne v každej predajničke dal okázalo najavo, že ovláda rôzne predpisy, vyhlášky a nariadenia a beda! tomu, kto by ich nebodaj nedodržiaval!! Kľudne by mohol robiť nejakého inšpektora.

Zvykol sa objaviť, najmä v letných mesiacoch, aj Zolo. Ten spravidla prinášal Paľovi polovice nezrelej dyne (tie získal od trhovníkov, ktorí by ich boli inak vyhodili do kontajnera) a núkal mu ich na predaj. Keď to urobil prvýkrát, Paľo sa nad ním zľutoval, dal mu  nejaké peniaze a potom sa ho už nevedel zbaviť...

Prvenstvo, aspoň čo sa týkalo frekvencie návštev tržnice, však držala Ohňovláska. Prichádzala do areálu denne – občas i dvakrát za deň. Zažiarila svojím umelým červeným účesom, pozorne obišla všetky predajné boxy, nič nekúpila,  sem-tam sa i na niečo spýtala a spokojná zase odišla.  

× × × × × ×

 V každom prípade si Epoi pri spomínanom rozhovore ani nevšimol, že brat Paľa, majiteľa PALOMY, mu prešiel kolieskom vozíka, na ktorom viezol vrecia slnečnice a vtáčieho zobu, cez nohu a oddelil mu tak časť chodidla i topánky. Až keď mu krvný tlak viditeľne klesol, uvedomil si Epoi, že čosi nie je v poriadku. Zavolal preto z posledných síl na Paľobrata:„Prines Nohaglue!" a padol do bezvedomia a úhľadnej mláky červenej farby. Tak sa stalo, že Epoi nepočul prezváňanie svojej kamarátky, a teda nemohol jej ani odzvoniť.  Pri páde na podlahu sa mu mobil rozdelil na dve časti. Batéria zaletela až do kúta a mobil sa vypol.

 Paľobrat prilepil Epoiovi oddelenú časť nohy i topánky späť a pošúchal rukou konárik šteklivého dreva (jednalo sa o Šteklivník zvláštny, Chichidendron extraordinarius PAB.). Keď dosiahol spojenie, zobral so sebou aj Epoia, ktorý bol ešte stále v bezvedomí. V bolestnici ho zaniesol priamo na krvavé oddelenie. V celej budove sa orientoval, ako doma.

 „Čo sa mu prihodilo?" spýtal sa údržbár na príjme, keď ho tam videl len tak ležať.

 „Maličkosť, iba vykrvácal. Má skupinu A₂B Rh+", odvetil s úsmevom Paľobrat a šiel vybrať dogovi z papule šteklivé drievko. Dogo, ktorému dávali zožrať rôzne zvyšky po operáciách, nehodiace sa na prípravu jedál ubytovaným chorobničným pacientom, mal totiž jednu nie práve najlepšiu vlastnosť: nielenže všetko bral do papule, ale navyše všetko sa snažil rozžuvať, rozhrýzť – skrátka analytická povaha.

 Paľov brat počkal pokým do Epoia natankovali potrebné množstvo tekutiny, odoslali ho na resuscitáciu, kde ho prebrali opäť k životu – a už sa aj teleportovali všetci traja (i s dogom Dunčom) späť do budovy tržnice. Celé intermezzo netrvalo viacej než hodinu.

 Keď sa svojho času na tržnici pýtali Paľobrata, prečo sa on, ako brat Paľomíra Rašelinu, volá priezviskom Dovozec – veď majú hádam rovnakých rodičov – odpovedal presvedčivo a s nefalšovaným údivom nad takou samozrejmosťou: „Predsa máme každý celkom inú adresu bydliska aj odlišné zamestnanie, dokonca aj vek  máme rozdielny... A to sa vám nevidí nezvyčajné?" Čudujsasvete – nevidelo..

„Kde sme to prestali"? spýtal sa Epoi, keď sa prebral z bezvedomia. Uvedomil si, že nemá pri sebe mobil. Po chvíli spoločného hľadania sa im nakoniec mobil podarilo dať dokopy. Keď ho Epoi zapol, ozvala sa vzápätí sms-ka oznamujúca zmeškané dva hovory od Enči. Všetko je v najlepšom poriadku, svet je opäť vo svojich koľajach – pomyslel si Epoi.

Steporis / 2. časť

Poučné rap-blues o nočnom živote robotníka pracujúceho na 3 zmeny, ktorý žije v jednom celkom malom mestečku nazývanom Riťsveta a o jeho radosti, keď nemusí ísť do nočnej..

Nebo je dnes bez hviezd, slepé sťa patróna,

dívam sa, pozerám – ta dolu z balkóna.

Lampy zas nesvietia, "šetria sa náklady",

v diaľke sa črtajú len tmavé záhrady.

Refr.: Tou tmavou ulicou kráčať, ach, beda mi!

 Viesť budem monológ s tmavými lampami

o tom, či zasvietia do rána aspoň raz,

alebo, ako vždy, vykašlú sa na nás..

V takomto prostredí zlodeji majú raj,

ty sa však, človeče, do nočnej ponáhľaj!

Ak sa ti podarí prejsť všetky úskalia,

stihneš prísť načas a – možno ťa pochvália..

Refr.: Zas tmavou  ulicou kráčať, ach, beda mi!

Opäť viesť monológ s tmavými lampami

o tom, či zasvietia do rána čo len raz,

alebo, ako vždy, vykašlú sa na nás..

Nebo je zas bez hviezd, slepé sťa patróna,

ja sa však nedívam už dolu z balkóna.

Zajtra si do práce naklušem o druhej,

keď sa z nej vrátim späť, vtedy mi bude hej!

Refr.: Čas tmavou ulicou už kráčať nedá mi

ani viesť dialóg s tmavými lampami

o tom, či zasvietia do rána aspoň raz,

a či sa, ako vždy, vykašlú zas na nás..

Bisťu dade! Ou jéé!!

Do pipíka! Ako mám myslieť na tieto brkotiny, keď mám doma bazén?!? hromžil v duchu Epoi a cítil, že dnes by z neho zamestnávateľ veľa osohu nemal. "Beriem si na dnes dovolenku" – povedal riaditeľovej sekretárke, keď  jej priniesol vypísaný dovolenkový lístok.

Komu sa s tým môžem zdôveriť, aby ma nepovažoval nebodaj za blázna? - premýšľal, keď vychádzal zo závodu. Nohy ho samé niesli k Paľomírovi do obchodu. Nie som si istý, či mi uverí, ale aspoň to neroztrúbi do sveta.

Paľomír Rašelina predával (a Epoi mal podozrenie, že niekedy aj vyrábal) žartovné predmety, prášky, kamienky i tekutiny – ba dokonca aj plyny (tým nemyslím bežné merkaptány a iné voňavé ingrediencie, ktoré v každom z nás vyrábajú zo zvyškov potravy baktérie).Tieto výrobky dokázali spôsobiť kupujúcim veľkú radosť – pokiaľ ich použili tým správnym spôsobom. Naopak – postihnutí mali často nepochopiteľne hlavu v smútku, pokiaľ im nezišlo na um, že by mohli na oplátku aj oni spôsobiť niečo podobne veselé tým snaživým dobrákom. Hneď sa im potom zlepšila nálada a viditeľne dvihlo sebavedomie. A tak obchody prekvitali stále viac a viac..Skoro všetci boli spokojní a v celom mestečku, s poetickým názvom Riťsveta, vládla dobrá nálada a očakávanie, že nabudúce sa prihodí ešte čosi lepšie, než doposiaľ. O čo vlastne išlo?  

Paľov obchod sa nazýval pôvodne "Paľo má". Nejaký dobrák mu však odstránil z názvu firmy mäkčeň a dĺžeň, takže vzniklo Paloma. A toto pomenovanie sa ujalo. Majiteľ ponúkal v obchode rôzne prípravky na ničenie nepríjemnej buriny či škodlivého hmyzu, proti kadejakým chorobám a plesniam, ďalej hnojivá (aj hovnivá), semená (výlučne rastlinné – bol totiž nemoderný a svojej žene verný) a rôzne náradie či črepníky a kvetináče. Niektorí "dobrodinci" však prišli na to, že sa dajú celkom nenápadne zlikvidovať stromy, kríky, alebo iné pestované rastliny – použitím nadmernej koncentrácie umelého hnojiva, postrekom totálnym herbicídom, prípadne aj také neodolateľné "lahôdky", ako zalievanie kyslomilných rastlín vápenatým hnojivom, resp. postrek včelstiev insekticídmi. Fantázii sa medze nekládli a vynachádzaví ľudia objavovali stále nové a nové žarty, o ktorých sa potom v celej Riťsvete dlho rozprávalo.

Obľúbenou fintou bolo v noci, pri svetle mesiaca, baterky či mobilu, vykopať milovanému susedovi v záhrade napríklad čerstvo posadenú fazuľu a nahradiť ju semenami inej popínavej rastliny... Viete si predstaviť, akú radosť mal potom záhradkár, keď mu namiesto fazule obrástli palice pupencom, či inou "dobrotou"! A to nehovorím o radosti autora takéhoto žartu..

Pravda, našli sa aj takí úzkoprsí Riťsveťania, ktorí nemali až tak vyvinutý zmysel pre humor a fantáziu, a teda používali výrobky zakúpené v Palome do slova a do písmena len na to, na čo boli oficiálne určené. Tí však predstavovali len celkom bezvýznamnú, asi 99%-nú menšinu obyvateľstva. Každý predsa vie, že písanému slovu (a keby len tomu!)sa nedá veriť. Je to podobné ako s predpoveďou počasia. Keď meteorológovia očakávajú dážď, kľudne môže človek nechať dáždnik odpočívať doma – a naopak. Veď čo horšie sa už len môže komu stať? Maximálne zmokne.

Steporis / Sen na úvod

 Epoi sa z posledných síl predieral hustým porastom machu a snažil sa utiecť pred akousi nenažranou pandravou, ktorá sa k nemu hrozivo približovala. Už sa ani neobzeral – tak zreteľne ju počul šramotiť za sebou. Doškriabaný, boľavý, vystrašený a nevýslovne unavený... sa prebudil a s úľavou si vydýchol. Tentokrát opäť nebezpečenstvu ušiel! Dokedy ešte sa mu bude dariť utiecť pred tou hrozbou?

 Ešte nie úplne zobudený musel vstať z postele – mechúr sa neodbytne hlásil o slovo. Potme sa obul a obliekol si župan. Bol tak navyknutý ešte z čias, keď mal rodinu a nechcel zobudiť manželku, pretože vstával ráno do práce skôr než ona. Zdalo sa mu to už neuveriteľné, že kedysi vstával ráno o pol štvrtej, aby ešte pred odchodom prichystal deťom raňajky, pravdaže bez nápoja – ten by vychladol. Potom sa vybral do záhrady, ktorá bola asi 350 metrov od jeho bytu. Chôdza do prudkého kopca ho pravidelne prebrala, po ospanlivosti ani stopy. Poodomykal sliepky a králiky, dal im krmivo a vodu a potom už mohol ísť do práce. To však už niekoľko rokov nebola pravda.

 Len si povzdychol, otvoril dvere do obývačky a prekvapený musel prižmúriť oči pred záplavou svetla. Nechápal to, veď každý večer pred spaním vždy najprv starostlivo všetko pozhasínal... To však nebolo jediné prekvapenie, ktoré ho v to ráno čakalo. Mal šťastie, že ho prudké svetlo vo dverách zastavilo, pretože inak by bol spadol do – vody. Obývačka (pôvodne s rozmermi 5 aj pol krát 3 aj pol metra) mala odrazu rozlohu ako olympijský bazén. Nech sa však pozeral kamkoľvek a akokoľvek pozorne, nikde nevidel žiadny chodník ani plošinu, po ktorej by sa dalo prejsť suchou nohou. Voda bola všade, od múru k múru, v oboch smeroch. Ak sa chcel dostať do kúpeľne a na WC, v tej rozospatosti si na iný spôsob ani nespomenul, musel sa najprv vyzliecť a ponoriť sa do lákavej vlažnej, čistulinkej, modrozelenej, aj keď chlórovanej vody. Pôžitok z nej mu narúšali len štípajúce drobné odreniny, ktoré mal na rukách i nohách od toho, ako sa predieral machorastmi, keď utekal pred pažravou larvou.

 Nakoniec sa v kúpeľni dôkladne poutieral, obliekol si tepláky a zišiel dolu do pivnice. Mal tam odložených zopár foršní. Najdlhšiu z nich si vybral a vyšiel s ňou po schodoch do bytu. Ako ju začal posúvať ponad vodu, navidomoči sa predlžovala, až nakoniec dočiahla na prah spálne! Že by som sa ešte celkom nezobudil? hútal v duchu. Veľmi však nechcel strácať čas, pretože sa ponáhľal do práce.

 Pracovnú dobu mal síce od šiestej do druhej, ale prichádzal do práce už o pol šiestej, zašiel sa do závodnej jedálne za lacný peniaz naraňajkovať, potom prišiel späť do redakcie a urobil si kávu. To všetko stihol ešte pred oficiálnym začiatkom zmeny – niežeby sa bál nejakého postihu za nedodržiavanie pracovnej doby, ale do tejto práce chodil rád. Predtým prešiel viacerými zamestnaniami a vedel si vážiť skutočnosť, že robí prácu, ktorá ho zatiaľ najviac baví.

 "Štvorku, päťku si prosím" - povedal celkom zbytočne. Cajti na vrátnici aj tak vedeli, ktoré kľúče potrebuje. Odložil si vnútri veci a šiel sa naraňajkovať do jedálne. Po návrate do kancelárie si pripravil kávu – deň sa mohol začať. Vyložil si na stôl zatiaľ nespracované materiály do najbližšieho čísla riťsvetských závodných novín BOBKOVÝ LIST a pokúšal sa sústrediť na obsah príspevkov. Najmä jeden z príspevkov mu padol do oka – s úžasom čítal:

myslím si, že

autorom nasledujúceho textu je žena...
rozprávka?  
Bola raz jedna líška a tá žila so svojim lišiakom. Pretože sa
   mali radi, pomilovali sa a líška otehotnela. O nejaký čas porodila
   malé prasiatka. Bola z toho nešťastná, behala po lese a plakala.
 
   Stretol ju vlk a pýtal sa, prečo plače. Líška mu všetko povedala a vlk jej
   navrhol, aby sa pomilovala s ním, určite to dopadne lepšie. Tak sa
   pomilovali a líška opäť o nejaký čas porodila malé prasiatka.
  
   Zúfalá behala po lese, plakala, až stretla medveďa.
   Keď mu porozprávala, prečo plače, navrhol jej medveď, aby sa
   s ním pomilovala, že už to teraz bude určite v poriadku.
   Tak sa pomilovali a o nejaký čas líška opäť porodila malé prasiatka...
    
 PONAUČENIE:
     Je úplne jedno, s kým spíš. Všetci chlapi sú svine...

Internet - nevyčerpateľná studnica nápadov...

Poradí mi niekto?

Na pravom hornom okraji mojej stránky je zoznam návštevníkov a štátov, odkiaľ pochádzajú. Teraz som tam objavil mne neznámu skratku: F.Y.R.O.M.   Na internete sa mi ju nepodarilo dešifrovať. Neviete náhodou niekto, čo táto skratka v sebe skrýva?

poézia minulosti

Takýto roztomilý príspevok som našiel v e-pošte:

Takí sme boli..

Už aby tu bola jar!

Takéto aj iné motorkárky sa budú premiestňovať po cestách a všetko to bude rásť a pučať - radosť pozerať sa..