Steporis / Kuriatka, poštový palác a paternoster

Rána bývajú príjemné a tie druhé.

Na druhý deň ráno sa Epoiovi veľmi nechcelo odísť, ale kuriatka doma čakali na svojho adresáta. Paľo bol v raňajšej zmene, tak mu prinesol tie huby do práce. A Paľomír ho nesklamal. Ako jediný z troch obdarovaných sa zaujímal o lokalitu, kde sa Epoiovi podarilo nazbierať také množstvo krásnych kuriatok. Ako hubár vedel, že väčšinu územia štátu postihlo v tomto roku sucho, ktoré prakticky nedovoľovalo zber húb. A už vôbec nie v druhej polovici novembra.

Bol to pre Epoia problém. Ako vysvetliť takú vec Paľovi, ktorý sa naňho opäť pozeral rovnakým pohľadom, ako keď mu hovoril kedysi o bazéne s vodou v obývačke. Navyše keď vtedy, po ich spoločnom príchode do bytu, voda v izbe už nebola... Teraz však mal Epoi jeden argument, ktorý mu vtedy chýbal – kuriatka. To musel uznať aj Paľo, a preto si pozorne (aj keď neveriaco) vypočul jeho slová, navyše keď mal pred sebou hmotný dôkaz o ich pravdivosti. Napriek všetkým Epoiovým argumentom sa však netváril veľmi presvedčene.

Epoia aj trochu škrelo, že mu celkom neverí, ale musel uznať, že on na jeho mieste by bol taktiež skeptický. Bolo to niečo, čo odporovalo všetkým doterajším skúsenostiam. Navyše, nevedel Paľovi odpovedať na otázky typu – ako sa dostal ta a ako zase späť a ako to, že huby si priniesol so sebou a nič ostatné. Nakoniec sa s ním dohodol, že keď sa vystrábi z týchto dlhotrvajúcich bolestí, ukáže mu niečo, po čom už nebude pochybovať o Epoiových slovách. Chcel Paľovi predviesť lietanie, ktoré už skoro celkom zanechal, odkedy sa presúval mobilom. Pochopiteľne, neriskoval by v tých bolestiach, aké musel prežívať už niekoľko týždňov, let ani na pár metrov.

Medzitým sa schyľovalo k ďalšej neočakávanej komplikácii. V noci zobudila Epoia poriadne zimnica, spojená s horúčkou a bolesťami rôznych častí tela. Ešteže si deň predtým niečo predsa len stihol kúpiť v obchode – hoci v skutočnosti ani nemal chuť do jedla. V prvé dni len pil tekutiny a na jedlo nemal ani pomyslenie. Neskôr už dokázal zjesť dačo, ale len tak za myši-piši. Keďže sa snažil myslieť pozitívne, pochvaľoval si, že aspoň ušetrí na strave. Pravdu povediac mu vtedy bolo skoro všetko jedno a jediné, o čo mal záujem, bol spánok. Zo spánku ho prebúdzala len potreba vypustiť filtrát a doplniť zásobu tekutín. Zároveň sa snažil čo možno najpravidelnešie brať lieky, ktoré potreboval.

Po pár dňoch si všimol, keď sa vo svetlých chvíľkach odhodlal vstať a pozrieť si čo-to v televízii, alebo vstal z nejakého iného dôvodu, ako tým dlhým ležaním zoslabol a viackrát stratil rovnováhu do tej miery, že nebyť okolitého nábytku, bol by spadol. Rozhodol sa teda, že si pripraví jedlo, na ktoré už dávnejšie myslel a mal naň doma aj suroviny. Navyše, bolo to preňho jedno z najchutnejších jedál, takže bol predpoklad, že aspoň niečo z neho zakaždým zje. Dal do tlakového hrnca hovädzí výrez (pekný chudučký) a koreninovú zeleninu. Pridal aj časť oranžovej tekvice – to pre farbu – a varil to pol hodiny. Potom mäso vybral – len sa tak rozsýpalo – a do zeleniny dal veľkú kyslú smotanu. Všetko nakonic rozmixoval ponorným mixérom a dal na oheň prejsť varom. Kúsky mäsa vrátil do omáčky, aby sa prehriali, pokým si odkrojí knedľu. Napriek tomu, že do jedla predtým veľkú chuť nemal, zjedol nakoniec až tri plátky knedle. Cítil sa ako na Vianoce, alebo na Nový rok. Vtedy totiž mávali mäso na smotane doma, u rodičov. Je pravda, že rodičia dávali hovädzinu v kuse do moridla (pácu) na niekoľko dní vopred, ale na také detaily Epoi v tejto chvíli nepozeral. Spokojne spomínal na šťastné chvíle detstva a v takej príjemnej nálade aj opäť usínal.

× × × × ×

Tri štíhle, smutnovlasé hurisky s husľami vytvárali krovie populárnemu spevákovi na obrazovke televízora.

Bol to jeden z tých legendárnych popov (a či legiend popu), ktorých výzor sa prakticky rokmi nemení. Epoi sa pamätal, že v čase svojho pobytu na fakulte, stretol raz tohto speváka, vtedy ešte podstatne menej populárneho, pri vchodových dverách do budovy, kde sa nachádzala i aula univerzity a už vtedy mal vlasy brčkavé skoro ako aj teraz. Niektorí ľudia sa skrátka zdanlivo nemenia. Predstavoval si, ako sa zmenia v pomerne krátkom čase tie smutnovlásky. Výraz smutnovláska si osvojil od jedného známeho z čias študentských. Vďaka nemu sa dostal prvýkrát do národného divadla. Bol to ten istý, s ktorým sa vozil v poštovom paláci na paternostri a ktorý ho zoznámil s treskou. Predtým Epoi možno ani nepočul o takom šaláte.

Ktovie ako teraz žije Pasarel – spomínal na známeho textára a básnika Epoi. Už roky o ňom nepočul, ani nečítal. S úsmevom si spomenul, ako kedysi, keď boli ešte všetci traja –násťroční, radil Epoiovi a Esper ako sa majú držať, aby sa zmestili pod jeden dáždnik... Epoi by nebol povedal, že Pasarel maturoval na strojárskej priemyslovke, keby mu to on sám nebol povedal. Na fakulte totiž študoval ruštinu.  Ešte šťastie, že sa toho jazyka nedržal pri svojom zamestnaní, pretože by bol mohol mať po zamatovej revolúcii problém uživiť sa. Človek by bol očakával skôr, že sa dá na štúdium rumunčiny, keďže jeho mama pochádzala z Rumunska. Cesty božie sú však nevyspytateľné.

Na brigáde cez prázdniny pred prvým ročníkom sa ako všeobecne používaným stalo jeho spojenie „idemo srati do kapusty“... Pochádzal totiž z východu a s obľubou spomínal výrazy z rusínčiny. Okrem toho kodifikoval Epoia ako „jednotku belosti“. Ten bol totiž neopálený, a teda vzbudzoval pozornosť medzi ostatnými viac či menej čokoládovými brigádnikmi. Na tej brigáde si založil Pasarel základ svojej budúcej úzkej brady, ktorá mu vydržala až do súčasnosti, aj keď účes sa mu radikálne zmenil. Možno by bolo bývalo presnejšie povedať, že sa mu účes stratil. Človek zrejme nemôže mať všetko.

Niekto má popularitu, niekto zase vlasy - prehrnul si Epoi rukou tú svoju vegetáciu na konzerve. Vlasy mu boli verné a nechystali sa ho opustiť ani v budúcnosti. Bola to jeho spoľahlivá čapica, ktorú mu nikto nemohol ukradnúť, ani ju nemohol stratiť či niekde zabudnúť. S trpkosťou si spomenul, ako mu kedysi Krva rozprávala: „fuj! s plešivým by som nemohla chodiť“ – a potom sa sku*vila práve s plešivcom... Epoi sa snažil čím skôr prejsť na iné myšlienky. Keď takto väčšinu času preležal, čo iné mu  zostávalo – len spomínať. A spomienky sa mu vynárali ako samé chceli.

Rozhodol sa teda radšej vstať z postele a urobiť si čiernu kávu. Nepíjaval ju pravidelne, ale občas si dal „nigran kafon“ – ako sa káva nazýva v Esperante. Nechcelo sa mu pripravovať kávu podľa všeobecne známych pravidiel, preto si len dal do šálky za lyžičku rýchlorozpustnej kávy, pridal cukor a zalial horúcou vodou. Nikdy nebol kávičkár-labužník, V príprave kávy bol občas priam až barbar, ale zdôvodňoval to skutočnosťou, že káva je barbarský nápoj – v porovnaní napríklad s čajom. Kávové zrná sa vysokou teplotou prakticky viac či menej zuhoľnatili a potom sa zomleli. Aj preto nazýval kávu (nápoj) tekutým asfaltom.

Priniesol si šálku kávy do izby, posadil sa k stolu a chvíľku sa rozhodol počkať. Vriacu tekutinu nemusel. Zahľadel sa na plechový obal z piva, ktorému svojho času odstrihol vrch a vytvoril tak úhľadnú nádobku, pre ktorú zatiaľ nenašiel praktické využitie. Niečo sa mu na tom obale nepozdávalo. S prekvapením čítal názov piva: DÉEP. Odkedy sa tam píše dĺžeň? – čudoval sa. Vstal teda a priblížil sa konzervou bližšie k obalu. A vtedy sa dĺžeň rozhodol  neriskovať a odletel. Potvora muška!

Steporis / Kuriatka

Predierali sa hlbokým bielym snehom, na ktorom nebolo vidno ani stopy po zveri či ľuďoch.

Epoi odbočil k ústiu akejsi jaskyne, tam sa na chvíľu zastavil, palice zapichol do snehu a s radostným úžasom sa poobzeral okolo seba.  Nedotknuté ticho sa rozprestieralo nad celým územím zababušeným do mäkkučkej studenej iskrivej periny. Nezablúdili sme?  –  premkla ho na chvíľu obava zo zmeneného výrazu okolitej krajiny a z toho vyplývajúca neistota, kde sa vlastne nachádza.

Pripomenulo mu to situáciu, keď raz v zime pricestoval za Esper a celý dezorientovaný zo zmeneného výzoru zasnežených ulíc krajského mesta nevedel, kde presne sa nachádza. Vystúpil vtedy na kopci, pretože tušil, že už minul autobusovú  zastávku, na ktorej mal zísť dolu do bieleho kráľovstva ulice pri Esperinom činžiaku. Zavolal jej teda a popísal, čo sa v jeho okolí nachádza. Esper ho postupne navigovala, až sa dostal do končín aj jemu známych.

Teraz to však bolo iné.  Len krása celej scenérie ho upokojovala a dodávala mu pocit istoty, že v takej nádhernej prírode sa mu predsa nemôže nič zlé prihodiť. Zatúžil znenazdajky mať aj teraz pri sebe mobil a zavolať jej, aby mu poradila. Tu však nijaké mobily nielenže nefungovali, ale ani neexistovali.

Celá družina, spolu s Epoiom, sa vybrala ráno na zber kuriatok*, ktoré tu rástli v hojnom počte vo veľkých jaskyniach – väčšinou vždy len v blízkosti vchodov. Celé rozľahlé územie bolo tým povestné a známe ďaleko za hranicami ich kráľovstva. Epoi však zaostal za ostatnými a bol teraz celkom sám, ako prst v plote. Vôbec mu to však neprekážalo, pretože vedel, že stačí vrátiť sa po stopách svojich lyží a pokračovať smerom, ktorým ho viedla široká stopa celej veselej a neviazanej družiny. Ani skupina lovcov a zberačov kuriatok si nerobila ťažkú hlavu z toho, že sa odpojil  od nich. Vždy predsa mohol vzlietnuť a z výšky sa ešte lepšie orientovať v tejto pustatine.

Epoi si pripadal ako v chráme. Vzápätí sa pousmial, pretože to, čo sa chystal spraviť, sa spravidla v chrámoch nezvykne robiť. Dostal chuť zajesť si. Vybral si z kapsy chlieb s masťou a cibuľou. Celý dvor vedel o tejto jeho „úchylke“, ale už sa nad tým nikto ani nepozastavil. Ostatní mali na chlebe s maslom plátky šunky či syra, prípadne iné drahé dobroty, ale Epoi sa v prírode najradšej napchával svojou dobrotou. Medzi dvoma krajcami chleba natretého škvarenou bravčovou masťou, ktoré si posolil a jemne poprášil mletou červenou paprikou, mal poukladanú na mesiačiky pokrájanú cibuľu . K tomu si dal vajíčko uvarené natvrdo a jedlo bolo kompletné. Zapíjal to zásadne čajom s citrónom, ktorý si nosil so sebou v litrovej termoske.

Keď sa takto posilnil, vybral sa Epoi do jaskyne. Ukázalo sa, že dobre natrafil. Nazbieral tam vyše kilogramu mladých zdravých kuriatok a uložil ich do tašky, na ktorej mal zdola pripevnené krátke široké lyže. Ľahučkú tyč, na ktorej ma prichytenú tašku, mal pripnutú za pásom. Taška nebola ešte naplnená ani do polovice, nepochyboval však, že sa to do neskorého popoludnia zmení. Už sa v duchu tešil v závere dňa na vykúrenú poľovnícku chatu, s praskajúcim ohňom v krbe, kde sa uložia na noc na rôzne karimatky, do spacákov, či len tak na podlahu prikrytú konskou dekou. Predtým si už tradične uvaria na večeru guláš z kuriatok a údenej slaniny. Nikoho netrápilo, že je to ťažko stráviteľné jedlo, pretože beztak nešli spať pred polnocou a navyše celá spoločnosť zalievala porciu vareným vínom či grogom. Keď sa konečne celá bujará spoločnosť uložila na podlahu spať, mohol sa aj Epoi usilovať zaspať.

Ráno sa v iskrivom zasneženom slnečnom dni poberú druhou stranou späť a cestou ešte vyzbierajú náleziská, ktoré nájdu...

-----------------------------------------

* kuriatka – po česky lišky

× × × × ×

Nepohodlie mu nedovolilo ďalej spať.

Po únavnom predĺženom večere sa Epoi len veľmi ťažko a neochotne prebúdzal do nového dňa. Do boku ho tlačila kapsa, v ktorej mal nazbierané kuriatka. Ľahol si totiž večer na podlahu bez toho, aby si ju odložil niekam nabok – taký bol už ospalý. Prekvapilo ho, aká je tá podlaha celkom mäkká. Zrejme som si na ňu počas spánku zvykol – pomyslel si a išiel sa obrátiť na bok a vstať. S čím však v žiadnom prípade nerátal, bola ostrá bolesť v pravej časti trupu, ktorá ho veľmi rýchlo prebrala zo zvyškov driemot.

Razom si uvedomil skutočnosť, v ktorej sa nachádzal! Opatrne si ľavou rukou stiahol remeň hubárskej kapsy z pravého pleca, pravú ruku si opatrne preložil cez hrudník doľava, kde sa ňou zachytil o okraj perináka, ktorý mu slúžil ako nočný stolík. Ľavou rukou sa podoprel a opatrne sa dvíhal do polohy sediaceho starca. Realita ho udrela plnou silou a s ňou sa vrátila aj pokora, ktorú pociťoval pri bezmocnom prežívaní krutej bolesti. Už tu bolo druhé výdesaťdnie nešťastného pádu a v určitých momentoch ešte stále pociťoval rovnako intenzívnu bolesť ako v prvé dni. Keď už sedel a predýchal trochu prvý nápor bolesti, ľavou rukou sa snažil za chrbtom našmátrať remeň kapsy s kuriatkami. Už dávno sa prestal čudovať podobným situáciám, ako bola aj táto, keď sa mu v tejto realite objavovali predmety či iné skutočnosti odinakiaľ. Bral to ako fakt a ďalej si s tým hlavu nelámal.

Pritiahol si kuriatka k sebe a prezeral si ich. Nechcelo sa mu hneď pokračovať vo vstávaní, potreboval oddych. Huby boli veľmi pekné, zdravé, takmer rovnakej veľkosti – ako z továrne. Rozdelil ich do troch kôpok. Prvá bratovi Ylanovi, druhá Esper a tretiu si nechal pre seba. Rozhodol sa, že si z tých svojich uvarí paprikáš. Priam cítil na jazyku chuť smotanovej omáčky s haluškami a kuriatkami.

Potom mu však zišlo na um, že tie kôpky húb sú aj tak zbytočne veľké a tak z každej hromádky odobral trochu, až vytvoril štyri približne rovnaké kôpky. Tú štvrtú sa rozhodol dať Paľovi zo záhradkárskych potrieb.

Potom už nastal čas uskutočniť povstanie (nie Slovenské národné, ale z postele):-). Každú kôpku hubíkov dal do jedného pohára, uzavrel ich a vystrčil do tej sibérie, aká panovala v lodžii. Nemohol riskovať, že sa mu zdusia. Svoje sa rozhodol hneď spracovať, pretože vedel aké sú kuriatka húževnaté a ich príprava trvá dosť dlho. Popoludní mal v úmysle navštíviť postupne Ylana, Ester aj Paľomíra. Vďaka mobilu sa mohol premiestňovať tak rýchlo, že to za jedno popoludnie stihol.

U Ylana vzbudil najväčšie vzrušenie u Bobiny, ktorá sa išla rozdrapiť, ako štekala na objavujúcu sa hlavu. Až keď bol už takmer kompletne prenesený, podarilo sa ju Epoiovi utíšiť. Musel sa jej prihovárať, pretože pred jeho rukou uhýbala, pokiaľ nebol kompletný. V Ylanovej domácnosti pôsobil trochu rušivo. Obaja manželia pozerali televízny program, ale každý v inej izbe a každý sa venoval tomu svojmu programu. Dlho sa preto nezdržal, aby ich nevyrušoval a vrátil sa domov po ďalšie špongie a hneď aj začal prenos k Esper.

U nej bolo v obývačke, kde sa zhmotňoval, celkom ticho. Vari nie je ani doma...? – blyslo mu mysľou a pocítil sklamanie, že nemohol využiť moment prekvapenia, keď by sa jej bol postupne zjavoval pred očami. Dokončil prenos a v rozpakoch si sadol do kresla. Bude ju musieť počkať. Vtom však začul akési šplechnutie z kúpeľne. Opatrne sa priblížil ku kúpeľni a cez zatvorené dvere videl, že sa v nej svieti. Už bol doma. Prezul si šlapky a pohodlne sa usadil na gauči a čakal. Po nejakej polhodinke sa ukázala Esper. Bola už poutieraná, ale celkom nahá. Veď bola celkom sama v byte – aspoň si to myslela. Keď zaregistrovala niekoho ďalšieho v izbe, musela prežiť menší šok, pokým si uvedomila, že je to Epoi. Dlho sa však naňho zlostiť nevedela a potešila sa aj kuriatkam, hoci Epoi mal dojem, že radšej by bola mala hríbovité – buď aby ich mohla usušiť, alebo už sušené. Vianoce sa blížili a do kapustnice treba aspoň za hrsť sušených, najlepšie hríbov. Nakoniec sa situácia vyvinula tak, že Paľovi už v ten deň Epoi kuriatka nestihol priniesť...

Steporis / Ten nešťastný piatok...

...a pátek nešťastný je den, nechoď, dceruško, k vodě ven...
Lenže Epoiovi to nemal kto povedať. Škoda. Bol piatok a nádherný jesenný, aj keď trochu studený, ale predsa len slnečný deň sa rozprestieral na námestí, po ktorom mieril do domu kultúry. Budova už mala určite aspoň pol storočia existencie za sebou, ale ešte stále slúžila, aj keď už zďaleka nielen na ten účel, pre ktorý vlastne vznikla. Kultúry v nej bolo z roka na rok menej, zato obchodné aktivity dominovali stále viac. Epoi chápal, že v záujme prežitia musel majiteľ budovy pristúpiť na takéto oklieštenie pôvodnej činnosti, aby sa tam vôbec nejaká kultúrna činnosť mohla z času na čas vyskytovať. Aj Epoi sa šiel do domu kultúry pozrieť na predajné trhy. Občas sa na nich dalo objaviť niečo, čo v stabilných obchodoch nepredávali, pretože to zväčša boli drobnosti, síce potrebné, ale nedalo sa na nich rýchlo zbohatnúť.
Epoi prešiel cez parkovisko a vstúpil na novoupravený priestor pred vchodom do budovy. Urobil dva kroky a – s výrazom obrovského prekvapenia stratil rovnováhu, vychýlil sa, ako šikmá veža v Pise, lenže s tým rozdielom, že vychýlenie pokračovalo a napriek všetkej jeho snahe o udržanie rovnováhy, sa zrútil z výšky 192 cm. Nanešťastie, v dokonalom oblúku pádu mu prekážali sklené vchodové dvere do domu kultúry. Náraz pravým plecom bol taký silný, že pevné hrubé sklo sa rozsypalo na tisíc kúskov, aj kusov, ostrých ako nože a ihly zároveň. Odniesla si to nielen vetrovka, ale aj košeľa a plece, ktoré nevedelo na situáciu inak zareagovať, len krvácaním. To však v tej chvíli Epoi ešte nevedel. Pod vplyvom nárazu začal dýchať nahlas a nedokázal spočiatku vypnúť hlasivky, aby jeho dýchanie nebolo počuť naokolo. Bolesť v celej pravej časti trupu explodovala a on sa nebol schopný pozviechať a vstať. Z domu kultúry sa ozývali hlasy, ale nedalo sa im vyjsť, pokým tam Epoiova zrúcanina bezvládne ležala. Našťastie celú situáciu zvonku videli dvaja urastení mládenci, alebo ako by povedala jedna babka z Nitry, od ktorej Epoi svojho času kupoval uhorky na nakladanie – boli to kaľavní parobci... Prišli a ochotne mu pomohli na nohy.
Všetci svedkovia udalosti si mysleli, že Epoiovi sa len zakrútila hlava a tak stratil rovnováhu. Pravda však bola iná. Pri nedávnej úprave priestoru pred domom kultúry namiesto jedného schodu urobili dva, pričom ten druhý bol len niekoľko centimetrov vysoký. O tom však Epoi nevedel a keďže svojím zrakom s oboma zákalmi ten rozdiel nezbadal, zakopol a nešťastie bolo na svete! Šťastím v nešťastí bolo, že nenarazil do skla hlavou. Nechcel si ani predstavovať, čo by to mohlo znamenať pre dĺžku jeho životnej púte...
Zamestnanec domu kultúry ho hneď zaviedol do budovy a ponúkol mu stoličku, aby si sadol a spamätal sa trochu z celej udalosti. Medzitým si vypýtal od Epoia občiansky preukaz, aby mohol do záznamu o udalosti uviesť jeho meno a adresu. Také hrubé a pevné sklo je aj drahé...
Naspäť sa rozhodol Epoi ísť autobusom, ale bolo to utrpenie. Na každé nadskočenie kolesa vozidla mu zosilňovač bolesti v pravom boku signalizoval, že nejdú po ideálnej rovine, ale po vozovke, kde sa nachádza snáď milión výtlkov.
Blízko domova ešte zašiel do obchodu nakúpiť aspoň najnevyhnutnejšie potraviny, pretože mu bolo jasné, že na druhý deň ráno možno nebude vedieť ani vstať z postele. So stonaním a viacerými prestávkami odniesol nákup do garzónky a vnútri si s námahou sadol na stoličku. Niečo málo si zajedol, zapil chémiu proti bolesti a šiel si ľahnúť. Ono sa to ľahko povie, ale v tomto prípade bolesť bola ten najväčší nepriateľ Epoia pri jeho snahe vyzliecť sa a uložiť sa do postele.
„Nemá dceruška, nemá stání, k jezeru vždy ji cos´ pohání“ – na rozdiel od nešťastnej ruiny, ktorá ležala na Epoiovom lôžku a hrozila sa chvíle, keď bude musieť ísť napríklad na WC...:-(

× × × × ×

Ráno bolo plné rozkoše. Po prakticky prebdetej noci, s nevyhnutnými vstávaniami na WC (nevstával celkom, len posediačky vypúšťal filtrát do pohára a prelieval do väčšej nádoby), sa Epoi úplne pozviechal z postele a obohatil svoje vedomosti o nový rozmer: zistil, že človek má aj také svaly a šľachy, o ktorých dovtedy nemal ani šajnu. Zahanbiť sa nedala ani pravá noha. Píšťala a koleno ho nenechávali. na pochybách, že tiež absorbovali svoj diel kinetickej energie pádu. Pravá ruka sa takisto hlásila o svoj diel pozornosti, preto si ju nemohol dovoliť ignorovať. Najväčšiu starosť robila Epoiovi neskutočne krutá bolesť v oblasti medzi pazuchou a lopatkou, ktorú však nedokázal celkom presne lokalizovať. Prihlásila sa vždy, keď menil polohu tela a nedokázal ju ničím ovplyvniť. Žiadna chémia na ňu neplatila. Napriek tomu si zapol rátač a popzrel si zaujímavé blogy. A na jednom z nich – el-pav strom – našiel list z predhrobia, kde autor takisto spomínal piatok...

Bál sa každej chvíle, keď sa musel na váľande posadiť,  aby odovzdal filtrát do nádoby, rovnako ako keď si opäť líhal. Bolesť ho prenasledovala aj keď vstal a vykonával bežnú činnosť. Zistil, že tá najhoršia bolesť sa dá trochu zmierniť, keď zaujme určitú polohu a nevybočí z nej. Beda však, ak porušil toto pravidlo! Mal kúpenú aj konskú masť, určenú práve na takéto stavy, ale nedokázal si to ľavou rukou natrieť. To by bol musel výrazne zmeniť polohu a bolesť ho pri každom takomto pokuse odhovorila pokračovať. Alebo mať ruku dlhú ako Saxana...

Takto pretrpel sobotu, nedeľu a v pondelok sa rozhodol, napriek bolestiam (a či práve preto), že zájde do lekárne vzdialenej skoro kilometer a kúpi si voľnopredajné tabletky s obsahom diklofenaku. Našiel totiž doma ešte zvyšok z čias, keď to užíval proti bolesti krížov a po ich užití sa mu skutočne do hodiny uľavilo. Bola to len dočasná úľava, ale predsa – jeho nervová sústava si potrebovala aj trochu oddýchnuť od toľkého náporu.

Začal si vážiť celkom samozrejmé veci, ktorým dovtedy ledva venoval pozornosť. Obliekanie a obúvanie mu trvalo asi trikrát dlhšie než zvyčajne. Nakoniec ho však zvládol a vybral sa po troch dňoch konečne medzi ľudí. Čerstvý vzduch, to bola ďalšia vzácnosť, ktorú od tej chvíle už nevnímal ako samozrejmosť. Napriek slimačej rýchlosti, akou sa presúval, cítil sa ohromne – až do chvíle, keď sa opäť prihlásila bolesť. Tešilo ho, že ľudia nespozorovali jeho problémy. Na žartovné narážky na rýchlosť chôdze reagoval tiež žartom a s úsmevom a nákupom sa nakoniec dostal aj späť k sebe.

Doma ani nejedol,  len zapil chémiu a pobral sa do postele. Už to potreboval ako morskú soľ. Ležal a pokorne čakal pokým diklofenak stlmí bolesť na znesiteľnú mieru a on bude môcť na chvíľu zaspať. Pred očami mu defiloval celý deň, vrátane maličkostí, ktoré však v jeho situácii častokrát narastali až do neriešiteľných problémov. Nikdy by nebol povedal, že obyčajná podlaha sa dokáže človeku tak vzdialiť, že prakticky všetko, čo mu padlo na zem, stalo sa nedosiahnuteľne vzdialeným...

Bez úvodu

Bez akéhokoľvek úvodu vás chcem poprosiť o informácie o nižšie zobrazených plodoch akejsi, pravdepodobne tekvicovitej, rastliny. Má až nepravdepodobne elegantne tvarované plody, ktoré by sa dali považovať dokonca priam za eroticky podfarbené, keby sa takýto úmysel dal spojiť s nevinnou rastlinou. Jediné, čo sa mi podarilo zatiaľ zistiť, je informácia, že rastie vo Vietname.

      

       

Každá informácia ma poteší.

P. F.

 (e-mailové pf)

 péefko

Znaven tím vším, já chci jen smrt a klid,
jen nevidět, jak žebrá poctivec,
jak dme se pýchou pouhý parazit,
jak pokřiví se každá dobrá věc,
jak trapně září pozlátko všech poct,
jak dívčí cudnost brutálně rve chtíč,
jak lidskou slušnost korumpuje moc,
jak zchromlá vláda na nás bere bič,
jak umění je pořád služkou mocných,
jak blbost zpupně schopným poroučí,
jak prostá pravda je všem jenom pro smích,
jak zlo se dobru chechtá do očí.
Znaven tím vším, už chci být, lásko, v hrobě,
jen nemuset tím sbohem dát i tobě.
________________________________________________________

Pokud Vás oslovila aktuálnost básně a ptáte se,
který mladý talentovaný autor dokázal tak přesně vyjádřit
naši prohnilou dobu, pak vězte, že to byl
William Shakespeare a tento jeho sonet je starý 400 let.
 
Co z toho plyne? Že neprožíváme žádnou krizi identity,
kultury, vztahů a čehokoli dalšího.
Pravda je, že lidé jsou - alespoň soudě dle velkého mistra - pořád stejní.
Tak hlavu vzhůru. A nenechte se otrávit!

Už takto v predstihu..

Pokoj ľuďom dobrej vôle!

Steporis / Nezvaní návštevníci

Hluk streľby bol Epoiovi nepríjemný.

Obe znepriatelené strany strieľali po sebe neľútostne a bez prestávky. Už ani nevedel poriadne kto je kto. Kedy vlastne tie streľné zbrane nabíjajú? – pomyslel si a natiahol sa za diaľkovým ovládačom, aby ten hluk stíšil. Celkom ho však stíšiť  nemohol,  pretože by nepočul, čo si bojujúci hovoria.

Od rána bol akýsi nesvoj, akoby žil vo sne. Ako vo sne nalial do nádoby od maliarskej zmesi mydlový roztok, ocot, sójovú omáčku a pol litra liehu. Keď to zamiešal, naplnil záhadnou tekutinou dve dvojlitrové fľaše.Na jednu našrouboval rozstrekovač a druhú dobre uzavrel. Rovnako starostlivo uzatvoril aj nádobu z maľovania. Nechápal, prečo si pripravil obe plné fľaše vedľa seba na podlahu.

Občas sa mu stávalo, že čosi, jemu neznáme, ho viedlo k činnosti, ktorú by inak ani nevykonával. Vždy sa však nakoniec ukázalo, že mu to bolo spravidla na osoh. Či už išlo o cestovanie vlakom namiesto autobusom – autobus havaroval a boli tam aj mŕtvi – alebo keď radšej nekonzumoval na oslave vlašský šalát domácej výroby. Po tej oslave celá Epoiova rodina mala obrovské problémy so salmonelózou, jeho neter musela byť dokonca hospitalizovaná v chorobnici, kde do nej natieklo za demižón tekutiny. Bola poriadne dehydrovaná, čiže odvodnená. Epoi mal už obavy, že Dia bude mať len ružovú krv, po takom zriedení. 

Škoda, že ma to nevarovalo pred Krvou, skôr než som si ju vzal za ženu.povzdychol si v duchu, keď nad tým tak uvažoval. Jeho úvahy i sledovanie akčného filmu v televízii znenazdajky prerušil prenikavý zvuk, ktorý ucítil až kdesi v kostiach. Nepríjemný zvuk prichádzal zľava, ale napĺňal celý priestor silnými vibráciami. Po chvíľke takého hlučného vibrovania a vŕzgania sa v stene začal objavovať otvor, murivo padalo Epoiovi na posteľ a v otvore sa objavila hlava obrovského chrobáka. Jeho hryzadlá sústavne zväčšovali otvor, až sa doň zmestila celá hlava. V tej chvíli sa Epoiovi rozsvietilo v konzerve. Zaraz vedel, na aký účel má prichystané tie fľaše! Hlava votrelca pripomínala obrovskú hlavu bystrušky s mimoriadne vyvinutými hryzadlami a snažila sa preniknúť čoraz viac do izby.

Epoi vzal do rúk fľašu s rozprašovačom, upravil striekajúci prúd na tenší a sústredil sa na chrobáka. Zamieril mu do oka, potom do druhého a spokojne sa prizeral, čo to s ním robí. Tam, kde ho zasiahol tekutinou, sa chrobák začal priam strácať.  Namiesto očí mal len akoby od žieraviny vyžraté dymiace jamy, ktoré sa sústavne zväčšovali... „Tak toto na teba platí, ty netvor!“- vykríkol nevdojak, ako keby mu ten hmyzoidný obor dokázal porozumieť. Začal mieriť stále na jedno miesto, až chrobákovi odpadla časť hlavy a aj on sa vzdialil. To však nebol koniec. Hneď sa v otvore tlačili dve zubaté húsenice. Ešte šťastie, že boli natoľko tupé, že sa tlačili do otvoru obe naraz. To Epoia zachránilo a mohol sa sústrediť na ich likvidáciu. Pochvaľoval si, že hlavy už mali obe v izbe a jemu nezostávalo nič iné, len im ich odfakliť. Zelenkavá lepkavá tekutina z maxihúseníc a či pandráv mu beznádejne znečistila posteľ, ale to bolo v tej chvíli druhoradé. Aj húsenice odpadli od otvoru a Epoi čakal, čo sa ďalšie objaví. Na jeho veľkú úľavu tie tri ohavy boli všetko, čo ho v tej chvíli ohrozovalo. Šiel sa presvedčiť aj von, aká je situácia a našiel tam len dymiace polotekuté rôsolovité zvyšky útočníkov.

Chvíľu ešte zostal vonku, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu a upokojil roztrasené nervy. Susedia boli zvedaví, čo to vlastne bolo, ale nevedel im odpovedať, pretože ani sám nemal predstavu o pôvode a dôvode tohto útoku. Po chvíli sa vrátil dnu a podujal sa odstrániť pozostatky násilia. Znečistené posteľné prádlo musel zaniesť rovno do kontajnera. Otvor provizórne zaplnil rýchlotuhnúcou montážnou penou, do ktorej pridal kúsky mydla - pre istotu.

Steporis / „A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite"...“

Nebohý Miroslav Válek mi snáď prepáči, že som si vypožičal úryvok z jeho básne, ale prišlo mi to na um, keď som si spomenul na najväčší problém študentov. °A nad soľ vzácnejšie sú pre študenta prachy...°  Pochopiteľne nie pre každého, ale Epoi rozhodne medzi nich patril. Nebol však sám a tak sa stalo, že jedného krásneho rána sa Epoi spolu s Robertom, ktorý študoval angličtinu a španielčinu, ocitol na ulici smerujúcej k lekárskej fakulte. Roberto sa vlastne volal Rostislav, ale lektorka španielčiny nevedela jeho meno riadne vysloviť a prekrstila ho teda na Roberta. Elena, ako sa lektorka volala, bola v približne rovnakom veku ako Roberto. U Roberta však nemala žiadnu autoritu. On ju registroval, len keď sám chcel a dával jej to aj najavo. Možno aj preto ho premenovala. Ktovie.

Deň predtým sa obaja zhovárali, ako je to nanič, keď musia žiť vo finančnom deficite. Rozhodli sa teda, že podniknú pokus získať legálnou cestou nejaké tie peniaze navyše. Vyumývaní, vyholení a vyobliekaní, aby čo najlepšie zapôsobili, kráčali v ústrety dobrodružstvu, výsledkom ktorého si však nemohli byť celkom istí. „Nehrb sa! Kto by chcel kúpiť takú zhrbenú kostru...“ hrešil Roberto Epoia, ktorý bol vyšší a celkom podvedome sa hrbil. Možno preto, aby tak nevyčnieval z priemeru. Na chvíľu sa vystrel, ale po čase na to zabudol a znovu sa hrbil. Občianske preukazy si pochopiteľne tentoraz vzali so sebou, hoci ich inak nenosili stále pri sebe.

Po príchode k areálu lekárskej fakulty zostali bezradne stáť, kamže sa to majú teraz pustiť... Po chvíli hľadania a vypytovania dostali sa konečne do tej správnej budovy a pomaly vystupovali po schodišti na najvyššie poschodie. Už predtým sa dohodli, že hovoriť bude Roberto. Bol o sedem rokov starší a pôsobil preto serióznejším dojmom, navyše umocneným aj svojou češtinou. Na vrchnom poschodí našli len jednu sestričku. „A prečo hľadáte práve nášho šéfa? Roberto tú milú ženu informoval, že hľadáme šéfa toho oddelenia, či ako sa to pracovisko nazývalo, v určitých obchodných záležitostiach. Viditeľne prekvapená, ochotne sa vydala nájsť svojho šéfa. Určite tam zohrala svoju rolu aj prirodzená ľudská zvedavosť.

Keď nakoniec prišiel sám šéf, pochopiteľne ako  prvé sa spýtal na predmet obchodu. Roberto mu vysvetlil, že prišli, aby mu ponúkli na predaj čokoľvek zo svojho sortimentu. „A čo by to tak malo byť?“ – spýtal sa šéf, viditeľne dezorientovaný. Po vysvetlení, že sa jedná o ktorúkoľvek časť nášho tela, či už by to bola kostra, končatiny, vnútornosti či lebka, sa neubránil ani lekár miernemu úsmevu. Len  mu tak kútikmi mykalo... Snažil sa však tváriť vážne, pretože nechcel uraziť, ani ponížiť študentov, o ktorých je známe, že vždy potrebujú peniaze. Inak by za ním s takou ponukou určite neprišli. Zato Epoi sa skrčil za Roberta, aby ho lekár nevidel a rehotal sa ako kôň – ibaže nehlasne.

Lekár obom vysvetlil, že síce počul už o takých prípadoch v zahraničí, ale oni majú na pitvy dosť mŕtvych. Takých, o ktorých nikto neprejavil záujem a že iba výnimočne by mohli zaplatiť niekomu za to, aby ho mohli po smrti pitvať – v prípade nezvyčajne deformovaných jedincov. Roberto s Epoiom sa pozreli navzájom po sebe a už sa aj lúčili s pánom doktorom. Ten ich z vrcholu schodišťa sledoval s chápavým úsmevom. „Poďme my len preč odtiaľto, aby na nás ešte niečo nenašiel abnormálne.“ Epoi si pomyslel, že by možno aj vyvolal doktorov záujem o svoje telo, stačilo by mu, aby sa vzniesol do vzduchu. Také telo by určite chceli pitvať, aby zistili v čom spočíva tá odchýlka od obyčajných ľudí. Nemohol si však dovoliť vyzradiť na verejnosti toto tajomstvo. Potom by už nemal pokoj.

Vonku Roberto minul svoje posledné drobné na dva pomaranče. Jeden podal Epoiovi a zašli si posedieť na lavičke v medickej záhrade. Tam si pomaly lúpali pomaranč a smutným zrakom sledovali okolo seba to každodenné ľudské hemženie. Ľudia chodili hore dole s najrôznejšími nákupmi a oni ich mohli akurát tak s prázdnym žalúdkom pozorovať. Po tom kúsku južného ovocia, ktoré jedli pomaly, po dielikoch, len ešte viac vyhladli... :-(

Steporis / Palacinky s tvarohom a francúzski brigádnici

Dvihnite si telefón,

- čítal Epoi na monitore počítača – volá vás Táňa.

Mierne prekvapený začal hľadať mobil. „Ako to, že som nepočul zvonenie mobilu?“ – hundral si popod nos celý vykoľajený. To sa mu ešte nestalo, že by nepočul také výrazné zvonenie. Schválne si nechal zvuk „Nostalgia“, ktorý imitoval zvonenie starých telefónnych prístrojov, aby sa mu nemohlo stať, že si nevšimne hovor. A tu ho máš! Nepočul! Nevedel mobil nájsť, až pokým si neuvedomil, že sa mu to len snívalo. Posadil sa na posteli a dočiahol na mobil. Pozrel sa na displej, ale nikoho tam nevidel. Pozrel si neprijaté hovory, ale ani tam nebola sesternica zaznamenaná. Až vtedy si celkom uvedomil,  že to bol všetko len sen...

Chvíľu uvažoval nad tým, čo mohol takýto sen znamenať, ale na nič neprišiel. Nebol prívržencom zaručeného výkladu snov, ale pripúšťal, že občas niečo také môže byť blízke predtuche. Telefónom sa nemohol nenápadne pozrieť k sesterniciam do bytu, pretože nemal ich podobizeň v mobile. Objaviť sa u nich v byte po vrstvičkách a spôsobiť im tak šok, to tiež nepovažoval za vhodné a na telefonovanie bolo ešte zavčasu. Nevedel totiž, do koľkej zvyknú obe spávať.

Obe sestry, Táňa a Naďa, boli slobodné a bezdetné šesťdesiatničky. Táňa bola staršia. Krátko po maturite dostala detskú obrnu, mala vykrútené ruky, nohy, tvár a skoro zomrela. Nakoniec sa z toho dostala, ale zostala jej jedna noha slabá a tenšia. Iróniou osudu práve v tom roku boli všetky ročníky mladšie než 18 rokov zaočkované proti obrne. Na ňu sa to však nevzťahovalo – mala vtedy vyše osemnásť rokov a v takom veku už ľudia nezvyknú ochorieť na túto infekciu. Bohužiaľ, výnimka potvrdila pravidlo aj v tomto prípade. Táňa si urobila vysokú a učila choré deti v chorobniciach všetky predmety. Deti od nej prijímali učivo oveľa lepšie než v klasickej škole, pretože bola jednou z nich.

Po úmrtí oboch rodičov zostali samy v tom istom byte, v ktorom bývali dlhé desaťročia v hlavnom meste.

Epoi si spomenul, ako boli u nich raz cez prázdniny jeho bratia a obaja narozprávali tete, že ich najstarší brat zje doma na obed aj dvadsať palaciniek s tvarohom... To by ešte nemuselo nič znamenať, ale už cez školský rok, hneď v prvom semestri, pozvala teta Epoia na palacinky ku nim domov. Epoi prišiel naobedovaný zavčasu popoludní, netušiac, čo ho čaká. Na stole bol na tanieri štós palaciniek s tvarohom – rovných dvadsať kusov...! Epoi sa posadil a pretože nechcel uraziť, zjedol tri palacinky a prestal. Poďakoval sa, pochválil jedlo, ale teta sa skoro urazila.

 „Len pekne pokračuj,  nehanbi sa, ja viem, že doma zješ na obed 20 kusov ako nič.“

„Ale tetuška, to som ešte nikdy nezjedol tak veľa. Kto ti povedal, že ich toľko dokážem zjesť naraz?“

„No predsa Ylanko s Ariankom, keď tu boli cez prázdniny.“

Tí dobráci! Tak zato sa tak nenápadne uškŕňali, keď mu ešte cez prázdniny, hneď po návrate od tety, referovali, že im rozprávali o ňom a o tom, že má  rád palacinky. Dopadlo to nakoniec tak, že dlho do tmy musel sedieť pri stole a dusiť do seba palacinky, až do tej poslednej. Teta ho skôr na internát nepustila... :-))

Odvtedy sa na dlhý čas rozhodol vyhýbať palacinkám plneným sladkým tvarohom. Keby boli napríklad s lekvárom, neboli by také sýte. A ešte mu ich teta naplnila koľko sa len dalo! Ešteže bol v tých časoch tvaroh lacný. Dnes by si to dobre rozmyslela. A Epoiovi mladší bratia mali potom doma po chlebe...

Coito, ergo sum...

zišlo Epoiovi na um, keď sa prebudil.

Počas prázdnin chodieval na študentskú brigádu, jednak mal potom väčšiu šancu získať internát, jednak sa mu na Liptove páčilo a stretol sa aj s mnohými ľuďmi, ktorých by inak nepoznal. Jeden rok bola brigáda vyhlásená za medzinárodnú a organizátori očakávali pestré národnostné zloženie brigádnikov. V skutočnosti prišli len štyri Francúzky a štyria Francúzi... Brigitte K., Catherine R., Annie P. boli z Paríža, rovnako ako Robert. J. Y.,  Gérard B., François C. a Michel C. Jedine Marianne S. bola zo Štrasburgu. Prečo to tu uvádzam?

Francúzske slovo „le coït“ znamená súlož a Epoi si pod dojmom z tohto výrazu upravil známy výrok „cogito, ergo sum“, čiže myslím, teda som, na vyššieuvedený výrok. Niekto môže namietať, že to zbytočne komplikujem, pretože po latinsky  ten výraz znie „coitus“, ale v tomto prípade bol Francúzom bližší francúzsky tvar. Tak sa stalo, že Epoi presvedčil Brigitte, že aj taký výrok existuje a naučil ju povedať po slovensky „súložím, teda som“. Na tom by nič nebolo, keby milá Brigitte raz, pri návrate z výletu do Liptovkého Mikuláša, nepovedala  nahlas na celý autobus (bolo pomerne ticho, pretože ľudia si kupovali u šoféra lístky) práve túto vetu v slovenčine... Sedeli s Epoiom na zadnom sedadle a Epoi sa usilovne tváril, že s ňou nemá nič spoločné. Nebolo mu to však  nič platné, pretože vzápätí sa ho Brigitte po francúzsky spýtala, či to povedala správne.

Aj ostatní francúzski brigádnici boli svojskí. Napríklad François. Bol vysušený ako trieska a neustále fajčil „goluázky“, ktorých si priniesol so sebou celú zásobu. Tie jeho cigarety boli skutočné trhače pľúc. Tomu sa nevyrovnali ani kubánske „ligeros“, ktoré v tom čase fajčil Epoi. (Keď sa Epoi pýtal kubánskych študentov, prečo sa tie cigarety nazývajú v preklade „ľahké“, odpovedali mu, že u nich doma také slabé fajčia iba ženy...) Brigádnici spozorovali, že každú noc François niekam odchádzal – bolo im jasné za akým účelom – ale nedokázali zistiť, kto je tá šťastná. Zbytočne striehli, že pôjdu potajomky za ním, vždy odišiel až keď už zaspali. Cez deň potom namiesto práce spal, kde sa len dalo. Raz ho dokonca ostatní zahádzali senom a prespal tam celú zmenu. Nikdy však nevyzradil meno tajnej partnerky.

Robert bol medzi nimi najvýraznejšia osobnosť. Možno sa tak javil aj preto,  že mal so sebou gitaru a spieval piesne, ktoré Slováci dovtedy nepoznali. Vtedy mal Epoi prvýkrát možnosť zahrať si na španielskej gitare s nylonovými strunami. Tie boli mäkkučké v porovnaní s tými oceľovými na jeho „džibsonke“! Zvuk tejto gitary sa dostal aj do celoštátneho vysielania relácie pre mladých – Modrá vlna – pretože zahraniční študenti v tom čase nechodili húfne na brigády do Československa. Redaktor určite netušil, akú pieseň im na záver rozhovoru zahral a zaspieval Robert. Bola to totiž populárna parížska pieseň o prostitútke, ktorá obšťastňovala väzňov v Bastile. Epoiovi sa páčila jej prezývka – Mimi peau de chien, doslova Mimi psia koža... K Robertovi sa viazala ešte jedna spomienka. Zahľadel sa do jednej Slovenky (a ona doňho), ale nevedeli sa dorozumieť. Tak Epoiovi prischla úloha tlmočníka v ich nikam nevedúcich rozhovoroch, až ho to raz už omrzelo a odvtedy bolo vidieť dvojicu so slovníkom v ruke, ako v ňom striedavo listujú a snažia sa dohovoriť. Epoi si z nich robil žarty a upozorňoval slovenskú brigádničku, aby sa vyvarovala pohlavného styku s ním, pretože ona, ako devätnásťročná bola plnoletá, zatiaľčo on vo Francúzsku ako dvadsaťročný ešte nebol... Neviem ako je to dnes, ale vtedy boli Francúzi plnoletí až od 21 rokov.

Od Parížaniek sa výrazne odlišovala Marianne zo Štrasburgu. Bola o niečo staršia než ostatní brigádnici, bola zasnúbená a vyzerala ako typická Nemka, dokonca aj priezvisko mala nemecké. Napriek tomu sa cítila byť Francúzkou. S tou sa prihodila Epoiovi tiež trápna chvíľa. Všetci študenti už po celodennej práci čakali na večeru zvyčajne v izbe mužskej časti brigády, debatovali polohlasne po skupinkách, keď sa do poloticha ozvala Marianne a zahlásila „pitcha, que c´est jolie!“. Všetky oči sa obrátili na ňu a Epoia, ktorý tam stál neborák celý v rozpakoch, pretože ostatní nepoznali súvislosti. Predtým sa totiž Francúzka spýtala, ako sa ženské pohlavie nazýva v slovenčine. Epoi jej to povedal, aj s komentárom, že názov pochádza z francúzskeho názvu pre broskyňu – pêche – pretože ovocie má zárez a chĺpky na povrchu. Marianne sa sťažovala, že vo francúzštine to má len taký nijaký názov – le con. Čo si o celej záležitosti mysleli ostatní, to sa Epoi nedozvedel nikdy.

Zaujímavou postavou bol Michel. Študoval za leteckého konštruktéra a bol tiež neuveriteľne štíhly,  až chudý. Epoi si s ním najlepšie rozumel. Michel vedel aj po španielsky, takže keď s Epoiom nechceli, aby im niekto rozumel, používali túto románsku reč. Na tú istú brigádu sa, ktovie akým spôsobom, dostala aj dcéra maďarského konzula, ktorá nevedela ani slovko po slovensky či po francúzsky. Bola tak trochu stratená medzi ostatnými. Raz podvečer sa Epoi pozeral na Michela s dcérou konzula, ako kráčajú vychádzkovým tempom smerom od ubytovne. Ruky a nohy pracovali, aby sa nejako dohovorili, až znenazdajky sa zastavili a vzápäti sa maďarské okaté dievča otočilo a behom sa pobralo späť. Michel bol jej reakciou zrejme zaskočený, pretože až o hodnú chvíľu sa tiež pobral k ubytovni. To už bola vyplašená Éva, so slzami v očiach, v ženskej izbe. Nikto sa od nej nedozvedel, čo sa vlastne prihodilo – jazyková bariéra bola dokonalá. Až Epoi sa dozvedel od Michela, že jej ukázal „la capote“, čo síce znamená plášť s kapucňou, ale v slangu to znamenalo prezervatív...

Smutné bolo lúčenie s Francúzmi, ktorí odchádzali z brigády o týždeň skôr než Slováci, pretože šli spoznávať krásy Slovenska za zarobené peniaze. Zostali len spomienky. Tie menej príjemné sa zázrakom stratili a zostali len tie naj. Epoi zabudol, že sa s Brigitte raz z nevedomosti  pochytil, ale jej informáciu, že sa mužské pohlavie nazýva u nich „bijou de famille“ – čiže rodinný klenot a či šperk – to si zapamätal. Ako to už pri podobných príležitostiach býva zvykom, vymenili si všetci navzájom adresy a sľubovali, že si budú písať. Spočiatku to fungovalo aspoň tak, že si posielali pozdravy k Vianociam, novoročné priania a veľkonočné pozdravy. Z mužskej časti brigádnictva mu písal listy jedine Michel. V nasledujúcom roku, keď sa vracal z brigády v Poľsku, zastavil sa Michel aj u Epoia.

V podstate to bola celkom humorná príhoda, ktorá však nemusela vyjsť, nebyť súhrnu šťastných náhod. Prvou bola skutočnosť, že v autobuse, ktorý Michela priviezol na okraj mesta, bol aj bývalý Epoiov spolužiak. Keď Michel videl názov mesta, v ktorom Epoi býval, jednoducho vystúpil. Asi si myslel, že mestečko má len jednu zastávku... Našťastie spolu s ním vystúpil aj Epoiov spolužiak. Michel mu hneď ukázal papierik  s menom a adresou, takže stihli ešte nastúpiť späť do autobusu.

Tou druhou bola prítomnosť Epoiovej rodiny. Spočiatku síce hľadeli na Michela dosť obozretne, ale keďže už sa predtým stretli s jeho menom, pustili ho do dvora. Oveľa menej porozumenia mal ryšavý pes Tropino, pred ktorým museli spočiatku hosťa chrániť. Epoi nebol doma, takže nastali jazykové problémy. Epoiova mama vytiahla z chladničky bravčovú pečienku, ukázala ju Michelovi, ten prikývol hlavou akože môže byť a na oplátku vytiahol z ruksaku wodku wyborowu, zašiel s fľašou za Epoiovým otcom a spýtal sa ho: „lubiš vodka?“ Nič viac už zo slovenčiny zrejme nevedel... Otec vytiahol nejaké brandy a vodku mu kázal schovať.

Epoi bol, ako slobodný mládenec, v centre mesta s rovesníkmi. Nikde nebol odcestovaný, a to bola tretia šťastná náhoda pre Michela.  Navečer, keď už sa Epoi rozhodol vrátiť domov,  znenazdajky len zbadal v diaľke mamu a mladšieho brata. To sa mi len zdá, na čo by mama išla večer do mesta... Keď sa však priblížili k sebe, nevychádzal z údivu. „Kam ste sa vy dvaja vybrali takto večer?“ Na jeho veľké prekvapenie začul:  „za tebou.“ Nechali ho hádať, kto ho prišiel navštíviť. Až po hodnej chvíli si spomenul na Michela. Najprv mal obavy,  že nebodaj nejaká slečna ho poctila návštevou, ale našťastie nič také. Schuti sa zasmial,  keď si predstavil to ich rukonohaté dorozumievanie...

Na druhý deň ráno, akože ináč, Michel by bol aj bez raňajok išiel niekam ochutnať slovenské pivo, na ktoré mal dobré spomienky v predchádzajúcom roku. V Poľsku zrejme nemal šťastie na také pivo. Po sobotňajšej ochutnávke sa v nedeľu začal hosť pomaly baliť a chystal sa ísť stopom ďalej. Keď to Epoi preložil rodičom, tí usúdili, že to nie je cestovanie preňho a dali mu 150 korún, za ktoré sa vtedy pohodlne mohol dostať až na hranice. Michel sa poďakoval a onedlho sa už lúčil. Epoi ho šiel odprevadiť na autobusovú zastávku. Keď prišli na miesto, Michel vytiahol z ruksaku francúzsku vlajočku,  roztiahol ju a hneď prvé auto mu zastalo. „Čo je to za vlajku?“ spýtal sa šofér a už ho aj bral. Ledva sa stihli rozlúčiť. Po šťastnom návrate do Paríža mu o nejaký čas poslal Michel 5 vinylových malých platní so skladbami, ktoré vtedy leteli vo Francúzsku a v Československu sa nedali kúpiť. Iróniou osudu ešte aj za ne musel Epoi (lepšie povedané, jeho rodičia) zaplatiť 15 korún za každý kus clo. :-(

Zakaždým, keď si niektorú z tých piatich platní púšťal, si na Michela spomenul, a to aj v čase, keď si už nepísavali. Epoi aj oľutoval, že s ním neudržiaval naďalej aspoň písomný kontakt.