Nebohý Miroslav Válek mi snáď
prepáči, že som si vypožičal úryvok z jeho básne, ale prišlo mi to na um,
keď som si spomenul na najväčší problém študentov. °A nad soľ vzácnejšie
sú pre študenta prachy...° Pochopiteľne
nie pre každého, ale Epoi rozhodne medzi nich patril. Nebol však sám a tak
sa stalo, že jedného krásneho rána sa Epoi spolu s Robertom, ktorý
študoval angličtinu a španielčinu, ocitol na ulici smerujúcej k lekárskej
fakulte. Roberto sa vlastne volal Rostislav, ale lektorka španielčiny nevedela
jeho meno riadne vysloviť a prekrstila ho teda na Roberta. Elena, ako sa
lektorka volala, bola v približne rovnakom veku ako Roberto.
U Roberta však nemala žiadnu autoritu. On ju registroval, len keď sám
chcel a dával jej to aj najavo. Možno aj preto ho premenovala. Ktovie.
Deň predtým sa obaja
zhovárali, ako je to nanič, keď musia žiť vo finančnom deficite. Rozhodli sa
teda, že podniknú pokus získať legálnou cestou nejaké tie peniaze navyše. Vyumývaní,
vyholení a vyobliekaní, aby čo najlepšie zapôsobili, kráčali
v ústrety dobrodružstvu, výsledkom ktorého si však nemohli byť celkom
istí. „Nehrb sa! Kto by chcel kúpiť takú zhrbenú kostru...“ hrešil
Roberto Epoia, ktorý bol vyšší a celkom podvedome sa hrbil. Možno preto,
aby tak nevyčnieval z priemeru. Na chvíľu sa vystrel, ale po čase na to zabudol
a znovu sa hrbil. Občianske preukazy si pochopiteľne tentoraz vzali so
sebou, hoci ich inak nenosili stále pri sebe.
Po príchode k areálu
lekárskej fakulty zostali bezradne stáť, kamže sa to majú teraz pustiť... Po
chvíli hľadania a vypytovania dostali sa konečne do tej správnej budovy
a pomaly vystupovali po schodišti na najvyššie poschodie. Už predtým sa
dohodli, že hovoriť bude Roberto. Bol o sedem rokov starší a pôsobil
preto serióznejším dojmom, navyše umocneným aj svojou češtinou. Na vrchnom
poschodí našli len jednu sestričku. „A prečo hľadáte práve nášho šéfa? Roberto
tú milú ženu informoval, že hľadáme šéfa toho oddelenia, či ako sa to
pracovisko nazývalo, v určitých obchodných záležitostiach. Viditeľne
prekvapená, ochotne sa vydala nájsť svojho šéfa. Určite tam zohrala svoju rolu
aj prirodzená ľudská zvedavosť.
Keď nakoniec prišiel sám šéf,
pochopiteľne ako prvé sa spýtal na
predmet obchodu. Roberto mu vysvetlil, že prišli, aby mu ponúkli na predaj
čokoľvek zo svojho sortimentu. „A čo by to tak malo byť?“ – spýtal
sa šéf, viditeľne dezorientovaný. Po vysvetlení, že sa jedná o ktorúkoľvek
časť nášho tela, či už by to bola kostra, končatiny, vnútornosti či lebka, sa
neubránil ani lekár miernemu úsmevu. Len
mu tak kútikmi mykalo... Snažil sa však tváriť vážne, pretože nechcel
uraziť, ani ponížiť študentov, o ktorých je známe, že vždy potrebujú
peniaze. Inak by za ním s takou ponukou určite neprišli. Zato Epoi sa
skrčil za Roberta, aby ho lekár nevidel a rehotal sa ako kôň – ibaže
nehlasne.
Lekár obom vysvetlil, že síce
počul už o takých prípadoch v zahraničí, ale oni majú na pitvy dosť mŕtvych.
Takých, o ktorých nikto neprejavil záujem a že iba výnimočne by mohli
zaplatiť niekomu za to, aby ho mohli po smrti pitvať – v prípade
nezvyčajne deformovaných jedincov. Roberto s Epoiom sa pozreli navzájom po
sebe a už sa aj lúčili s pánom doktorom. Ten ich z vrcholu
schodišťa sledoval s chápavým úsmevom. „Poďme my len preč odtiaľto, aby
na nás ešte niečo nenašiel abnormálne.“ Epoi si pomyslel, že by možno aj
vyvolal doktorov záujem o svoje telo, stačilo by mu, aby sa vzniesol do
vzduchu. Také telo by určite chceli pitvať, aby zistili v čom spočíva tá
odchýlka od obyčajných ľudí. Nemohol si však dovoliť vyzradiť na verejnosti
toto tajomstvo. Potom by už nemal pokoj.
Vonku Roberto minul svoje
posledné drobné na dva pomaranče. Jeden podal Epoiovi a zašli si posedieť
na lavičke v medickej záhrade. Tam si pomaly lúpali pomaranč a smutným
zrakom sledovali okolo seba to každodenné ľudské hemženie. Ľudia chodili hore
dole s najrôznejšími nákupmi a oni ich mohli akurát tak
s prázdnym žalúdkom pozorovať. Po tom kúsku južného ovocia, ktoré jedli
pomaly, po dielikoch, len ešte viac vyhladli... :-(
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára