Steporis / Vydarený turnus

Pôvodne sa chcel dostať k Esper cez mobil,

ale neskoro si všimol, že má skoro vybitú batériu. Nemal teda inú možnosť, len sa vybrať na cestu autobusom. Chystali sa spolu osláviť koniec roka a príchod toho nového. Nevedno, kto projektuje autobusy, ale prevažne sú stavané na rozmery ľudí do výšky tak 165 cm. Pri svojej výške necelé dva metre nemal Epoi šancu sedieť pohodlne na jednom sedadle. Medzery medzi sedadlami boli beznádejne malé na jeho dĺžku stehenných kostí. Preto zvykol sedávať šikmo na jednom sedadle a do priestoru toho druhého si umiestnil svoje haxne –  samozrejme iba v prípade, že boli voľné miesta. Teraz, pred silvestrom, bol však autobus zaplnený do posledného miestečka a obe hokejky musel mať natlačené v priestore približne pol krát pol metra s tým, že na zemi, pod nohami, sa tiesnila ešte aj jeho cestovná taška. A to si mohol gratulovať, že vôbec sedí!

Po hodine a pol takéhoto „pohodlného“ sedenia bol nakoniec rád, že sa už dostal von a že sa mu ako-tak rozprúdila krv  v nohách. Vonku sa medzičasom rozsnežilo, pravdepodobne sa Perinbabe roztrhla poriadne veľká perina. Len pomaly sa mu nohy vracali do normálu a sneh padal stále hustejšie. Preventívne zašiel na autobusovom nádraží na návštevu WC a práve keď bol tak v polovici vysýpania filtrátu do mušle, začal mu vo vrecku vyzváňať mobil. Takmer pustil zvyšok do nohavíc...To sa Esper chcela dozvedieť, či už je v meste, aby sa mohla psychicky pripraviť na jeho príchod. :-)

 Pokým sa dostal na zastávku MHD, ušli mu dva spoje, ktoré smerovali do štvrte, kde bývala Esper. Aj tretí spoj ho predbehol a Epoi sa už zmieril s tým, že bude dlho čakať, pokým znovu pôjde daktorý spoj z trojice možných. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď ten autobus nakoniec ešte stihol! Potešilo ho to a pomyslel si, že ten jeho pobyt sa nakoniec celkom sľubne začína. Dokonca aj vystúpil na správnej zastávke, čo sa mu už raz aj nepodarilo. Po búrlivom objatí v byte sa konečne vyzul, pretože už mal dosť zimnej obuvi. Najradšej mal nohu voľnú, len tak v šľapkách.

Batožinu si už automaticky zaniesol do detskej izby a s úľavou si prišiel sadnúť na gauč v obývačke. Bol to rozdiel oproti autobusu. :-) Po ochutnaní kapustnice, ktorú Esper varí odlišne od tej čo varil Epoi (v Slovensku sa varí možno 500 druhov kapustnice), sa najedený len s námahou premáhal, aby nezaspal, pretože od polnoci nemohol spať a práve teraz ho to začalo brať do ríše snov. Bolo by to však nezdvorilé voči hostiteľke, tak sa usiloval zostať v bdelom stave. Ako-tak sa mu to darilo a zachránila to až výborná čierna káva po obede.

Ako vždy, keď sa po dlhšej dobe stretli, aj teraz chvíľu trvalo, pokým sa začali k sebe správať dôvernejšie. Zrejme na tom malo zásluhu aj nejaké to červené vínko, že prípadné bariéry sa zbúrali.

Napriek tomu, že Epoi už rok a pol nepil alkoholické nápoje, ak nerátame nejakých 7-8 pív v letných horúčavách, teraz nemohol odmietnuť víno, či už červené alebo neskôr perlivé, s ktorým si pripili aj o polnoci, na prelome rokov. S údivom konštatoval, že trochu vína mu nič viditeľne zlé neurobilo. Ba práve naopak, cítil sa lepšie. Ďalšia vec ho udivovala, že doma niekedy nevypil čiernu kávu aj týždeň a u Esper ju pil každýdeň a nič mu z nej nebolo, dokonca sa na ňu tešil.

Najlepší deň „turnusu“ (ako ten-ktorý pobyt Epoia u Esper zvykli nazývať) spolu prežili deň pred odchodom. Celý deň vládla taká pohoda, aká sa nedá naplánovať, to musí skrátka spontánne prísť. Časť dňa strávili dokonca aj v nákupnom centre, kde sa dosýta mohli poprechádzať po obchodoch v jednotlivých poschodiach a kde si nakoniec aj Epoi kúpil knihy. Aj sa tam naobedovali, nemali záujem o mäso, dali si teda liptovské pirohy plnené bryndzou. Epoi bol síce prekvapený, že boli poliate smotanou, pretože ich ešte tak nejedol, a to ich jedol kedysi aj na Liptove, v Bešeňovej. Ale dali sa zjesť aj také. Najedení si sadli potom do kaviarničky, akých tam bolo viacero, dali si presso a porozprávali sa tak dobre, že Epoi nevedel pochopiť, prečo sa nedokázali podobným spôsobom pozhovárať aj u Esper doma, veď tam tiež boli sami dvaja. Pripisoval to kulise, akú vytvárali ostatní návštevníci, ako aj skutočnosti, že nič nebolo treba variť, ani potom umývať.

Pohoda pokračovala aj po príchode do bytu Esper a večer, ten bol vyvrcholením príjemných zážitkov, s akými už Epoi ani nerátal. Skrátka, na tento turnus bude ešte dlho spomínať.