deň "blbec"

Po Veľkej noci, 7. apríla, som sa opäť vybral do fakultnej nemocnice, aby ma už konečne, skôr či neskôr, zbavili hrozby v podobe stále sa rozrastajúcej a neforemnej štítnej žľazy. Po 50 km jazdy vlakom a minimálne piatich tuneloch som opäť vystúpil na železničnej stanici v Martine. Vo vlaku som stačil obschnúť, pretože odchod vlaku z mesta môjho trvalého bydliska som stihol len tak-tak.
Už zavčas ráno ma totiž zobudil nervózny mobil, ktorý nie a nie prestať vydávať silné zvuky a pazvuky. Nechápal som, prečo sa tak rozdrapuje. Schoval som ho teda pod paplón, aby nebolo až tak počuť to jeho vrešťanie. Paplón však oveľa jeho zvuk nestlmil, pretože mobil mám nastavený na postupne pribúdajúcu intenzitu zvuku.
Začal som uvažovať, z akého dôvodu ten mobidyk tak vyskakuje - až som konečne pochopil krutú pravdu. Musím vstať a ísť na vlak do chorobnice! Všetko som mal na minútu presne rozrátané, ibaže v mojich výpočtoch nefigurovala polhodina strávená navyše v posteli... Zrýchlil som teda tempo, aby som to stihol.
Po hygiene, vrátane holenia, som sa vrhol na prípravu záchranného balíčku s jedlom. Natrel som si chlieb, ktorý som si bral so sebou (do nemocnice totiž zakaždým cestúvam nalačno) a zvyšné krajce som zabalil do polyetylénu. Keď sa vrátim po úspešnej operácii, vytiahnem ich z mrazničky a nemusím behať po obchodoch.
Keď som dobehol na stanicu s vyplazenou červenou kravatou, oblečenie na mne mohli kľudne žmýkať... Potom som už usilovne schol a driemal, ale stále jedným okom pozoroval, kde sme, aby som, nebodaj, nepremeškal správne vystúpiť.
Úspešne som nakoniec absolvoval aj privítaciu procedúru na pľúcnej klinike a dostal sa na izbu. Konečne som si mohol zjesť chlebík s masťou a syrom! Aké však bolo moje prekvapenie, keď som si rozbalil suché krajce chleba - tie natreté som zrejme dal doma zamraziť...
V čase obeda priniesla sanitárka najprv jeden obed a hovorí mi: "toto je vaša devina." Tak som sa pustil do jedla. Iba raz som si odkrojil z kuracieho mäsa a pridal k tomu ryžu, keď som si uvedomil, že ja mám predsa jedenástku diétu..! Devinu mal jeden diabetik, ktorý ležal oproti mne. Ospravedlnil som sa mu a čakal, čo prinesú mne. Bolo to niečo nedefinovateľné, snáď pokrájané rožky, navlhčené a posypané trochu makom a cukrom. Keď som už končil tú sladkastú zmes, prišla dotyčná sanitárka a išla ma hrešiť. "A to cukrovkári môžu takéto sladké?" A ja som jej ledva dokázal vysvetliť, že cukrovkár je ten pán vedľa...
Popoludní, keď už som bol napichaný a vycicali mi dosť krvi,  vybral som sa do bufetu kúpiť si nejakú vodu a ovocie. Akože ináč - bez peňaženky.
Presne, ako je to v nadpise: deň blbec.